Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 73/09
PDF · 214.58 KB
No categories available
I. ÚS 73/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 73/09-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
o sťažnosti MVDr. Z. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01
takto
rozhodol:
1. Základné právo MVDr. Z. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
34 Cb 939/01 konal bez zbytočných prieťahov.
3. MVDr. Z. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. MVDr. Z. L. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 223, 46 € (slovom
dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
zaplatiť na účet jeho advokátky JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2008 doručená sťažnosť MVDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 8. júna 2001 na okresnom súde návrh
na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 60 000 Sk s prísl. Okresný súd vydal
31. júla 2001 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor.
Keďže okresný súd od tejto doby vo veci nekonal takmer päť rokov, podal
sťažovateľ 11. apríla 2006 sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu.
Okresný súd 30. mája 2006 vo veci samej síce rozhodol, ale Krajský súd v Košiciach
(ďalej aj „krajský súd“) na základe podaného odvolania uznesením sp. zn. 1 Cob/65/2006
zo 6. februára 2008 jeho rozsudok zrušil a vec mu 28. februára 2008 vrátil na ďalšie
konanie. Od tejto doby prvostupňový súd opätovne nekoná.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal
tento nález:
„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01 porušil
základné právo MVDr. Z. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
34 Cb 939/01 konal bez zbytočných prieťahov.
3. MVDr. Z. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 130 000,- Sk, ktoré mu je
Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 73/09-09
z 12. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania
oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.
Na základe výzvy ústavného súdu predložil 16. apríla 2009 predseda okresného súdu
vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprV/257/2009, ktoré obsahovalo chronológiu úkonov
okresného súdu od podania návrhu (8. jún 2001), pričom okresný súd priznal, že v konaní
došlo k zbytočným prieťahom najmä „v období od januára 2003 do 24. apríla 2006
a čiastočne v období po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach do 22. septembra
2008“.
K tejto situácii došlo „objektívnymi skutočnosťami, enormnou zaťaženosťou nášho
súdu a čiastočne aj zmenou zákonného sudcu, u ktorého sa k 31. 3. 2009 nachádza
440 nevybavených vecí“.
Spis sa nachádzal tiež od 3. augusta 2006 do 28. februára 2008 na krajskom súde,
ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. mája 2006.
Ústavný súd po oboznámení sa s relevantnými spisovými podkladmi, z obsahu
sťažnosti a jej príloh, ako aj vyjadrení účastníkov konania zistil tento priebeh a stav
konania:
Sťažovateľ podal 8. júna 2001 na okresnom súde návrh na vydanie platobného
rozkazu na zaplatenie sumy 60 000 Sk s prísl. proti žalovanému Mestu K. Súdny poplatok
bol zaplatený na základe výzvy okresného súdu 10. júla 2001. Okresný súd vydal 31. júla
2001 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor 9. augusta 2001. Okresný súd
dal v septembri a následne v októbri 2001 odpor na vyjadrenie sťažovateľovi, ktorý doručil
stanovisko 5. decembra 2001.
Od 28. januára 2003 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi, ktorý
až 24. apríla 2006 nariadil pojednávanie na 30. máj 2006. Na tomto pojednávaní okresný
súd rozhodol rozsudkom. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie 17. júla 2006 a spis
bol doručený krajskému súdu 3. augusta 2006, ktorý rozsudok okresného súdu z 30. mája
2006 zrušil rozhodnutím zo 6. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie 28. februára
2008.
Dňa 22. septembra 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 9. január 2009,
ktoré bolo odročené z dôvodu doplnenia dokazovania na 10. marec 2009 a z rovnakého
dôvodu bolo odročené aj toto pojednávanie na 12. jún 2009.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/01.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry,
v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu
právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu
(I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu
odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje
k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom sporu je nárok na zaplatenie peňažnej sumy s prísl. za poskytovanie služieb
v zmysle uzavretej mandátnej zmluvy. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania
ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti
prerokovávanej veci a okresný súd ani nevykonával také dokazovanie, ktoré by poukázalo
na komplikované zisťovanie skutkového stavu a právnu zložitosť veci. K samotnému
dokazovaniu pristúpil okresný súd prvýkrát až na pojednávaní v januári 2009 (po 7 a pol
roku od podania žaloby). Takáto dĺžka konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska
neakceptovateľná. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal
zložitosť napadnutej veci.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo sťažnosti a vyjadrení účastníkov konania
nezistil žiadnu právne relevantnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na ťarchu sťažovateľa.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu
uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti,
že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,
Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bol
sťažovateľ v postavení navrhovateľa, v podstate úplne nečinný od 30. októbra 2001,
keď vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odporu, až do 30. mája 2006, keď rozhodol
rozsudkom (nečinnosť 55 mesiacov), a tiež od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
(február 2008) až do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu (september 2008), keď nariadil
pojednávanie na január 2009 (nečinnosť ďalších 7 mesiacov). Okrem tejto nečinnosti
v trvaní spolu 62 mesiacov bol postup okresného súdu tiež neefektívny, o čom svedčí najmä
to, že jeho rozhodnutie z 30. mája 2006 bolo neskôr zrušené odvolacím súdom z dôvodu
neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Aj keď po podaní sťažnosti ústavnému súdu sa už uskutočnili dve pojednávania
v januári a marci 2009, stav právnej neistoty účastníkov konania, a teda aj sťažovateľa, však
nebol do dnešného dňa odstránený.
Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez
rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že začalo v roku 2001. Táto zdĺhavosť konania
nemôže byť ničím ospravedlnená.
Okresný súd tiež vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že k prieťahom v konaní
došlo a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
Ústavný súd nemohol akceptovať ani obranu okresného súdu spočívajúcu
v poukazovaní na enormnú zaťaženosť súdu, ako aj vysoký nápad vecí a čiastočne
v dôsledku zmien zákonných sudcov prerokúvajúcich daný spor. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv
alebo slobôd (obdobne napr. II. ÚS 131/06).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 939/2001 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ
domáhajúci sa rozhodnutia okresného súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
130 000 Sk (4315,20 €), ktoré okrem iného odôvodnil tým, že „ako malý podnikateľ –
živnostník sa so žalovaným súdil o vyššiu sumu, ktorú mu je žalovaný dlžný, a z dôvodu
nečinnosti súdu bol nútený v roku 2003 svoje podnikane ukončiť, čo malo za následok
i zhoršenie jeho majetkových pomerov“, a tiež dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty, ktorý
vplýva na jeho „psychické rozpoloženie a tým aj na jeho celkový zdravotný stav“,
ako aj skutočnosťou, že ide o „spor o zaplatenie peňažnej sumy 60 000 Sk s prísl.“.
Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v tom, že požadované zadosťučinenie
je neprimerané, pretože sťažovateľ až na pojednávaní 10. marca 2009 predložil doplňujúci
listinný dôkaz a požiadal o odročenie pojednávania, vzhľadom na úplnú nečinnosť
okresného súdu a jeho neefektívny postup ústavný súd nepovažoval za podstatnú
pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, pretože uvedená skutočnosť nemôže
odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz,
t. j. od podania návrhu na začatie konania 8. jún 2001 až dosiaľ (máj 2009), predstavuje
takmer 8 rokov.
Ústavný súd preto považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného
konania s prihliadnutím na predmet konania, povahu veci a jeho význam pre sťažovateľa,
ako aj dĺžku zbytočných prieťahov a to, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené.
Pri určení výšky finančného zadosťučinenia preto vychádzal ústavný súd okrem
už uvedeného aj zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. T.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009