Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 120/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti K. Š., D., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

rozhodol:

1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur

(90 378 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť K. Š. trovy konania v sume

434,61 € [slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov (13 093,06 Sk)] na účet

jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009

doručená sťažnosť K. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. C.,

T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 17. novembra 1998

proti žalovanému P., š. p., B. (ďalej len „žalovaný 1“), okresnému súdu žalobu o určenie, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predkoch žalobkyne. Vec je okresným

súdom vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci okresný súd vykonal tieto úkony:

„- prvé pojednávanie dňa 27. 4. 1999,

- v dňoch 4. 4. 2000 a 7. 9. 2000 uskutočnil súd vo veci ďalšie pojednávania,

- 22. 9. 2000 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd

návrh zamietol,

- odvolaním zo dňa 4. 12. 2000 som uvedený rozsudok napadla odvolaním,

- dňa 20. 11. 2001 uskutočnil Krajský súd Trnava pojednávanie,

- 23. 11. 2001 Krajský súd Trnava napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie,

- 18. 6. 2002 okresný súd vo veci uskutočnil ďalšie pojednávanie,

- uznesením zo dňa 5. 2. 2003 súd pribral do konania ďalších navrhovateľov v 2. až

18. rade,

- dňa 20. 10. 2004 a 2. 9. 2005 sa vo veci uskutočnili ďalšie pojednávania,

- dňa 5. 5. 2006 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- dňa 23. 5. 2006 sme podali návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania na

strane odporcu,

- uznesením zo dňa 7. 11. 2006 súd pripustil do konania odporcu v 2. rade,

- dňa 2. 10. 2007 súd vydal uznesenie o prerušení konania,

- 22. 10. 2007 sme predmetné uznesenie napadli odvolaním,

- dňa 29. 11. 2007 sme podali návrh na zámenu účastníka konania a zmenu

žalobného návrhu,

- dňa 30. 1. 2009 Krajský súd Trnava napadnuté uznesenie v časti voči odporcovi

v 2. rade zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

Predmetné konanie teda od jeho začatia - novembra 1998 (t. j. po dobu viac ako

desať rokov) stále nie je právoplatne skončené, pričom v poslednej dobe súd vo veci vôbec

nekonal s ohľadom na jeho rozhodnutie o prerušení konania...

Skutočnosť, že súd v konaní previedol viacero dielčích úkonov a vyhlásil rozsudok

nič nemení na tom, že môj zámer - odstrániť rozsudkom stav právnej a faktickej neistoty,

v ktorom sa ako navrhovateľka nachádzam - nebol naplnený. Pritom niektoré z prevedených

úkonov neboli vôbec efektívne, neviedli k naplneniu cieľu občianskeho súdneho konania,

dôsledkom čoho je skutočnosť, že ani po vyše desiatich rokoch konania vec nie je

právoplatne skončená, pričom v dohľadnej dobe nie je reálna nádej na jej včasné

ukončenie.“

Podľa sťažovateľky jej právna vec nie je natoľko skutkovo ani právne zložitá, aby

ospravedlňovala doterajšiu dĺžku konania, ktoré trvá viac ako 10 rokov, pričom sama

nijakým spôsobom neprispela ku vzniku prieťahov. Naopak, podľa svojich tvrdení sa

sťažovateľka v priebehu konania snažila urýchliť priebeh konania opakovanými žiadosťami

o nariadenie termínu pojednávania a využila tiež možnosť podať sťažnosť predsedovi

okresného súdu proti porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava sa v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR (slovom štyritisíc eur),

ktoré sumy je povinný vyplatiť jej Okresný súd Trnava do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť K. Š. trovy jej právneho zastúpenia vo

výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto nálezu, a to na účet právneho

zástupcu sťažovateľov JUDr. R. C... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -8

z 9. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či

trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný

súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda

okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. z 23. apríla 2009, ktoré

bolo ústavnému súdu doručené 30. apríla 2009, uviedol chronologický prehľad úkonov

okresného súdu a účastníkov konania a poukázal na opakovanú zmenu osoby zákonného

sudcu v priebehu konania, ako aj na problémy s doručovaním písomností jednotlivým

účastníkom konania, avšak nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujal a ani

nenamietal žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku zo 7. mája 2009, ktorým reagoval na

vyjadrenie predsedu okresného súdu z 23. apríla 2009, uviedol:

„Vo svojom vyjadrení Okresný súd Trnava iba rekapituluje priebeh súdneho konania

so zameraním na úkony uskutočnené súdom v poslednom období. Z obsahu tohto vyjadrenia

však nevyplýva, že by okresný súd spochybňoval moje tvrdenia o existencii prieťahov

v konaní a nevyvracia argumenty uvedené v mojej sťažnosti. Zdôraznením ťažkostí súdu

s doručovaním písomností zrejme chce ospravedlniť zdĺhavosť konania od posledného

pojednávania. I keď je pravda, že neúspešným doručovaním súdnych písomností

jednotlivým účastníkom konania sa konanie môže predĺžiť, nemožno z tohto dôvodu vylúčiť

existenciu prieťahov v konaní zo strany súdu, nakoľko súd má využitím všetkých svojich

zákonných možností zabezpečiť efektívny priebeh konania; týmto argumentom naviac vôbec

nemožno ospravedlniť skutočnosť, že súd vec nerozhodol v primeranej lehote.

Súd ďalej poukazuje na viacnásobnú zmenu zákonného sudcu vo veci, čím tiež

nepriamo naznačuje príčiny prispievajúce k dĺžke trvania. Tento argument nie je vôbec

akceptovateľný, a to i s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle

ktorej personálne problémy súdu či častá zmena zákonného sudcu síce môžu podstatnou

mierou prispievať k vzniku prieťahov v súdnom konaní, avšak vzhľadom na objektívnu

povahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezbavujú súd zodpovednosti

za ich vznik (napr. , ).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie

veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva

z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť

sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, ústavný súd konštatoval, že predmetom konania pred okresným súdom je

rozhodovanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia, že ňou označené

nehnuteľnosti patria do dedičstva. Okrem sťažovateľky vystupujú ako žalobcovia v konaní

ďalší 16 účastníci – fyzické osoby, ktorí sú taktiež dedičmi. Na strane žalovaných sú dva

subjekty [okrem žalovaného 1 aj I., s. r. o. (ďalej len „žalovaná 2“), podľa uznesenia

okresného súdu č. k. -166 zo 7. novembra 2006]. Ústavný súd vychádzajúc

z obsahu na vec sa vzťahujúcej spisovej dokumentácie a doterajšieho priebehu konania

konštatoval, že tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke ide o zložitú právnu vec.

V súvislosti s týmto záverom ústavný súd vzal do úvahy, že po právnej stránke musel

okresný súd v namietanom konaní aplikovať jednak obyčajové právo, ako aj ustanovenia

Stredného , ktorý obsahoval inštitút vydržania, a tiež Občianskeho

(účinnom od 1. januára 1983), prostredníctvom

ktorého bol opäť zavedený do nášho právneho poriadku inštitút vydržania, a skúmať aj

splnenie podmienok samotného vydržania. Zo skutkového hľadiska ústavný súd svoj záver

o zložitosti veci vyvodil jednak zo skutočnosti, že v namietanom konaní okrem

sťažovateľky vystupujú ďalší účastníci, ktorým treba doručovať všetky písomnosti týkajúce

sa konania, ako aj z toho, že v priebehu konania bol na majetok žalovaného 1 vyhlásený

konkurz, v dôsledku čoho od 23. júna 2007 došlo aj k rozšíreniu okruhu žalovaných

o ďalšieho účastníka konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd konštatuje, že správanie sťažovateľky v predmetnom konaní pred okresným súdom

čiastočne ovplyvnilo jeho dĺžku tým, že sťažovateľka pri podaní žaloby neoznačila ako

účastníkov konania všetkých dedičov, a teda nedostatočne vymedzila okruh účastníkov

konania. Preto sťažovateľke možno pričítať čiastočný podiel na stave, v akom sa vec v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol postup samotného

okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že sťažovateľka podala okresnému súdu 17. novembra 1998 žalobu proti

žalovanému 1 o určenie, že ňou označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnych

predchodcoch. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. .

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že v období od 17. novembra 1998 do

15. októbra 2002, keď právny zástupca sťažovateľky rozšíril okruh účastníkov konania

o ďalších dedičov, mala žaloba sťažovateľky zásadné nedostatky spočívajúce v nesprávne

vymedzenom okruhu účastníkov konania. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov

v konaniach, ktorých predmetom je určenie, že vec patrí do dedičstva, musia byť účastníkmi

konania všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. K odstráneniu uvedeného nedostatku žaloby,

a teda rozšíreniu okruhu účastníkov konania došlo až na základe upozornenia Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) obsiahnutého v jeho zrušujúcom uznesení

z 23. novembra 2001 (s. 3, druhý odsek uznesenia krajského súdu č. k. -74

z 23. novembra 2001) a následným podaním právneho zástupcu sťažovateľky z 15. októbra

2002, ako aj na neho nadväzujúcim uznesením okresného súdu č. k. -103

z 5. februára 2003, ktorým okresný súd pribral do konania na strane žalobcov sťažovateľkou

označených dedičov. Žalobcovia 2 až 18 boli označeným uznesením okresného súdu

pribratí do konania ako žalobcovia. Neodstránenie nedostatku žaloby v období od

17. novembra 1998 do 5. februára 2003 je vzhľadom na uvedené potrebné z veľkej miery

pričítať na ťarchu sťažovateľky.

Následne okresný súd vo veci konal do 10. júna 2003, keď nariadil termín

pojednávania na 25. september 2003. Pokynom zo 16. septembra 2003 zákonná sudkyňa

uložila kancelárii oznámiť účastníkom konania, že termín pojednávania nariadený na

25. september 2003 sa ruší, avšak dôvod zrušenia pojednávania zo spisu nevyplýva.

Bezdôvodné zrušenie pojednávania okresným súdom treba vyhodnotiť ako neefektívnu

činnosť okresného súdu. Následne bol okresný súd nečinný až do 14. septembra 2004, keď

nariadil termín pojednávania na 20. október 2004. Ďalšie obdobie nečinnosti ústavný súd

zistil v čase od 5. septembra 2005, keď zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii urobiť

dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D., do 8. marca 2006, keď

okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. máj 2006 a zároveň opätovne dal pokyn

urobiť dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. mája 2006 právny zástupca sťažovateľky

požiadal o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a zmenu

žalobného návrhu, keďže došlo k predaju jednej zo sťažovateľkou označených

nehnuteľností. O pripustení rozšírenia okruhu žalovaných rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -166 zo 7. novembra 2006, ktorým pripustil do konania žalovanú 2. Po

zistení, že na majetok žalovaného 1 bol uznesením Okresného súdu Bratislava I

č. k. -103 z 18. júna 2007 vyhlásený konkurz, pričom účinky vyhlásenia

konkurzu nastali 23. júna 2007, okresný súd uznesením č. k. -191

z 2. októbra 2007 prerušil konanie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na žalovaného 1.

Sťažovateľka, ako aj ďalší žalobcovia podali proti uzneseniu okresného súdu o prerušení

konania 22. októbra 2007 odvolanie. Okresný súd následne doručoval odvolanie

sťažovateľky a ďalších žalobcov na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. V dôsledku

problémov s doručením odvolania žalobkyni B. F. okresný súd predložil spis krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o prerušení konania až 2. júla 2008.

Uznesením krajského súdu č. k. -253 z 30. januára 2009 bolo

napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania vo vzťahu k žalovanej 2 zrušené

a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd odôvodnil svoje

rozhodnutie tým, že vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného 1 bolo dôvodom na

prerušenia konania, avšak len vo vzťahu k žalovanému 1, a preto súd prvého stupňa mohol

ďalej pokračovať v konaní o nároku žalobcov voči žalovanej 2. Krajský súd vrátil spis

okresnému súdu 11. februára 2009. Obdobie od 2. októbra 2007 (vydanie uznesenia

o prerušení konania) do 11. februára 2009 (vrátenie spisu okresnému súdu) ústavný súd

označil ako obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, pretože k prerušeniu konania vo

vzťahu k žalovanej 2 došlo v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 30. januára

2009 v rozpore so zákonom.

Zo spisu ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľky rozhodovalo v doterajšom

priebehu konania šesť zákonných sudkýň. V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na

svoju doterajšiu judikatúru poznamenal, že opakovaná zmena zákonného sudcu, ku ktorej

v konaní v právnej veci sťažovateľky došlo 5-krát, nemôže byť pripočítaná na ťarchu

účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý

je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr.

).

Sumarizujúc svoje zistenia ústavný súd konštatoval, že v doterajšom priebehu

namietaného konania došlo k viacerým obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného

súdu (najmä od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004, od 6. septembra 2005 do 8. marca

2006), ako aj jeho neefektívnej činnosti. Zároveň hodnotiac doterajšiu dĺžku namietaného

konania ústavný súd konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby

sťažovateľka musela čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac

ako 10 rokov (m. m. , , ).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom

konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto

rozhodnutia).

Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez

zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). V tejto súvislosti ústavný súd vzal

na vedomie, že podaním doručeným okresnému súdu 29. novembra 2007 sťažovateľka

spolu so žalobcami 2 až 5 podala návrh na zmenu účastníka konania, keďže v priebehu

konania došlo k zmene vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne

vo vlastníctve žalovaného 1. Novým vlastníkom sa stala Slovenská republika, zastúpená

Slovenským pozemkovým fondom. Vlastnícke právo Slovenskej republiky bolo zapísané na

základe žiadosti o zápis z 11. apríla 2007. O pripustení zmeny na strane žalovaného 1

okresný súd dosiaľ nerozhodol. Konanie je zatiaľ vo vzťahu k žalovanému 1 prerušené

v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, pričom vlastníkom sporných

nehnuteľností sú v súčasnosti Slovenská republika a žalovaná 2.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom,

ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie jeho porušenia,

prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania príslušného základného práva

().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

ods. a jej právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo

priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, poukazujúc najmä na to, že „Stav

právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd o mojom návrhu dodnes

nerozhodol, trvá, ako som už spomínala, viac ako 10 rokov. Tento stav je pre mňa

frustrujúci najmä s prihliadnutím na moju osobnú situáciu. Svojím návrhom som sa

pokúšala usporiadať majetkové vzťahy po mojich nebohých rodičoch, pričom vzhľadom na

môj vek 74 rokov a nepriaznivý zdravotný stav je pre mňa každé ďalšie predlžovanie

konania neakceptovateľné a hrozí, že sa konečného rozhodnutia ani nedočkám.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania

a dĺžku obdobia, v ktorom došlo k neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti

okresného súdu na jednej strane, a správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a právnu

a faktickú zložitosť prerokovávanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania na

druhej strane, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia sťažovateľke v sume 3 000 € (90 378 Sk) primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu [ (bod 3 výroku tohto

rozhodnutia)].

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. R. C. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 20 950 Sk (695,41 €), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti a podanie vyjadrenia zo 7. mája 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu

347,70 €, zvýšenú o 19 % DPH (osvedčenie o registrácii pre DPH z 21. decembra 2007)

v sume 66,06 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje úhradu trov konania v sume 434,61 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009