Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 120/09
PDF · 270.62 KB
No categories available
IV. ÚS 120/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti K. Š., D., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 232/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto
rozhodol:
1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 232/1998 konal bez zbytočných prieťahov.
3. K. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur
(90 378 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť K. Š. trovy konania v sume
434,61 € [slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov (13 093,06 Sk)] na účet
jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009
doručená sťažnosť K. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. C.,
T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 17. novembra 1998
proti žalovanému P., š. p., B. (ďalej len „žalovaný 1“), okresnému súdu žalobu o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predkoch žalobkyne. Vec je okresným
súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998.
Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci okresný súd vykonal tieto úkony:
„- prvé pojednávanie dňa 27. 4. 1999,
- v dňoch 4. 4. 2000 a 7. 9. 2000 uskutočnil súd vo veci ďalšie pojednávania,
- 22. 9. 2000 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd
návrh zamietol,
- odvolaním zo dňa 4. 12. 2000 som uvedený rozsudok napadla odvolaním,
- dňa 20. 11. 2001 uskutočnil Krajský súd Trnava pojednávanie,
- 23. 11. 2001 Krajský súd Trnava napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie,
- 18. 6. 2002 okresný súd vo veci uskutočnil ďalšie pojednávanie,
- uznesením zo dňa 5. 2. 2003 súd pribral do konania ďalších navrhovateľov v 2. až
18. rade,
- dňa 20. 10. 2004 a 2. 9. 2005 sa vo veci uskutočnili ďalšie pojednávania,
- dňa 5. 5. 2006 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,
- dňa 23. 5. 2006 sme podali návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania na
strane odporcu,
- uznesením zo dňa 7. 11. 2006 súd pripustil do konania odporcu v 2. rade,
- dňa 2. 10. 2007 súd vydal uznesenie o prerušení konania,
- 22. 10. 2007 sme predmetné uznesenie napadli odvolaním,
- dňa 29. 11. 2007 sme podali návrh na zámenu účastníka konania a zmenu
žalobného návrhu,
- dňa 30. 1. 2009 Krajský súd Trnava napadnuté uznesenie v časti voči odporcovi
v 2. rade zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
Predmetné konanie teda od jeho začatia - novembra 1998 (t. j. po dobu viac ako
desať rokov) stále nie je právoplatne skončené, pričom v poslednej dobe súd vo veci vôbec
nekonal s ohľadom na jeho rozhodnutie o prerušení konania...
Skutočnosť, že súd v konaní previedol viacero dielčích úkonov a vyhlásil rozsudok
nič nemení na tom, že môj zámer - odstrániť rozsudkom stav právnej a faktickej neistoty,
v ktorom sa ako navrhovateľka nachádzam - nebol naplnený. Pritom niektoré z prevedených
úkonov neboli vôbec efektívne, neviedli k naplneniu cieľu občianskeho súdneho konania,
dôsledkom čoho je skutočnosť, že ani po vyše desiatich rokoch konania vec nie je
právoplatne skončená, pričom v dohľadnej dobe nie je reálna nádej na jej včasné
ukončenie.“
Podľa sťažovateľky jej právna vec nie je natoľko skutkovo ani právne zložitá, aby
ospravedlňovala doterajšiu dĺžku konania, ktoré trvá viac ako 10 rokov, pričom sama
nijakým spôsobom neprispela ku vzniku prieťahov. Naopak, podľa svojich tvrdení sa
sťažovateľka v priebehu konania snažila urýchliť priebeh konania opakovanými žiadosťami
o nariadenie termínu pojednávania a využila tiež možnosť podať sťažnosť predsedovi
okresného súdu proti porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trnava sa v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. K. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR (slovom štyritisíc eur),
ktoré sumy je povinný vyplatiť jej Okresný súd Trnava do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť K. Š. trovy jej právneho zastúpenia vo
výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto nálezu, a to na účet právneho
zástupcu sťažovateľov JUDr. R. C... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 120/09-8
z 9. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či
trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný
súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda
okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. 1 SprV 241/2009 z 23. apríla 2009, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 30. apríla 2009, uviedol chronologický prehľad úkonov
okresného súdu a účastníkov konania a poukázal na opakovanú zmenu osoby zákonného
sudcu v priebehu konania, ako aj na problémy s doručovaním písomností jednotlivým
účastníkom konania, avšak nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujal a ani
nenamietal žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku zo 7. mája 2009, ktorým reagoval na
vyjadrenie predsedu okresného súdu z 23. apríla 2009, uviedol:
„Vo svojom vyjadrení Okresný súd Trnava iba rekapituluje priebeh súdneho konania
so zameraním na úkony uskutočnené súdom v poslednom období. Z obsahu tohto vyjadrenia
však nevyplýva, že by okresný súd spochybňoval moje tvrdenia o existencii prieťahov
v konaní a nevyvracia argumenty uvedené v mojej sťažnosti. Zdôraznením ťažkostí súdu
s doručovaním písomností zrejme chce ospravedlniť zdĺhavosť konania od posledného
pojednávania. I keď je pravda, že neúspešným doručovaním súdnych písomností
jednotlivým účastníkom konania sa konanie môže predĺžiť, nemožno z tohto dôvodu vylúčiť
existenciu prieťahov v konaní zo strany súdu, nakoľko súd má využitím všetkých svojich
zákonných možností zabezpečiť efektívny priebeh konania; týmto argumentom naviac vôbec
nemožno ospravedlniť skutočnosť, že súd vec nerozhodol v primeranej lehote.
Súd ďalej poukazuje na viacnásobnú zmenu zákonného sudcu vo veci, čím tiež
nepriamo naznačuje príčiny prispievajúce k dĺžke trvania. Tento argument nie je vôbec
akceptovateľný, a to i s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle
ktorej personálne problémy súdu či častá zmena zákonného sudcu síce môžu podstatnou
mierou prispievať k vzniku prieťahov v súdnom konaní, avšak vzhľadom na objektívnu
povahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezbavujú súd zodpovednosti
za ich vznik (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie
veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje
pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd konštatoval, že predmetom konania pred okresným súdom je
rozhodovanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia, že ňou označené
nehnuteľnosti patria do dedičstva. Okrem sťažovateľky vystupujú ako žalobcovia v konaní
ďalší 16 účastníci – fyzické osoby, ktorí sú taktiež dedičmi. Na strane žalovaných sú dva
subjekty [okrem žalovaného 1 aj I., s. r. o. (ďalej len „žalovaná 2“), podľa uznesenia
okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-166 zo 7. novembra 2006]. Ústavný súd vychádzajúc
z obsahu na vec sa vzťahujúcej spisovej dokumentácie a doterajšieho priebehu konania
konštatoval, že tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke ide o zložitú právnu vec.
V súvislosti s týmto záverom ústavný súd vzal do úvahy, že po právnej stránke musel
okresný súd v namietanom konaní aplikovať jednak obyčajové právo, ako aj ustanovenia
Stredného občianskeho zákonníka, ktorý obsahoval inštitút vydržania, a tiež Občianskeho
zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. (účinnom od 1. januára 1983), prostredníctvom
ktorého bol opäť zavedený do nášho právneho poriadku inštitút vydržania, a skúmať aj
splnenie podmienok samotného vydržania. Zo skutkového hľadiska ústavný súd svoj záver
o zložitosti veci vyvodil jednak zo skutočnosti, že v namietanom konaní okrem
sťažovateľky vystupujú ďalší účastníci, ktorým treba doručovať všetky písomnosti týkajúce
sa konania, ako aj z toho, že v priebehu konania bol na majetok žalovaného 1 vyhlásený
konkurz, v dôsledku čoho od 23. júna 2007 došlo aj k rozšíreniu okruhu žalovaných
o ďalšieho účastníka konania.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd konštatuje, že správanie sťažovateľky v predmetnom konaní pred okresným súdom
čiastočne ovplyvnilo jeho dĺžku tým, že sťažovateľka pri podaní žaloby neoznačila ako
účastníkov konania všetkých dedičov, a teda nedostatočne vymedzila okruh účastníkov
konania. Preto sťažovateľke možno pričítať čiastočný podiel na stave, v akom sa vec v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu.
Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 232/1998 ústavný
súd zistil, že sťažovateľka podala okresnému súdu 17. novembra 1998 žalobu proti
žalovanému 1 o určenie, že ňou označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnych
predchodcoch. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že v období od 17. novembra 1998 do
15. októbra 2002, keď právny zástupca sťažovateľky rozšíril okruh účastníkov konania
o ďalších dedičov, mala žaloba sťažovateľky zásadné nedostatky spočívajúce v nesprávne
vymedzenom okruhu účastníkov konania. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov
v konaniach, ktorých predmetom je určenie, že vec patrí do dedičstva, musia byť účastníkmi
konania všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. K odstráneniu uvedeného nedostatku žaloby,
a teda rozšíreniu okruhu účastníkov konania došlo až na základe upozornenia Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) obsiahnutého v jeho zrušujúcom uznesení
z 23. novembra 2001 (s. 3, druhý odsek uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 304/01-74
z 23. novembra 2001) a následným podaním právneho zástupcu sťažovateľky z 15. októbra
2002, ako aj na neho nadväzujúcim uznesením okresného súdu č. k. 12 C 232/98-103
z 5. februára 2003, ktorým okresný súd pribral do konania na strane žalobcov sťažovateľkou
označených dedičov. Žalobcovia 2 až 18 boli označeným uznesením okresného súdu
pribratí do konania ako žalobcovia. Neodstránenie nedostatku žaloby v období od
17. novembra 1998 do 5. februára 2003 je vzhľadom na uvedené potrebné z veľkej miery
pričítať na ťarchu sťažovateľky.
Následne okresný súd vo veci konal do 10. júna 2003, keď nariadil termín
pojednávania na 25. september 2003. Pokynom zo 16. septembra 2003 zákonná sudkyňa
uložila kancelárii oznámiť účastníkom konania, že termín pojednávania nariadený na
25. september 2003 sa ruší, avšak dôvod zrušenia pojednávania zo spisu nevyplýva.
Bezdôvodné zrušenie pojednávania okresným súdom treba vyhodnotiť ako neefektívnu
činnosť okresného súdu. Následne bol okresný súd nečinný až do 14. septembra 2004, keď
nariadil termín pojednávania na 20. október 2004. Ďalšie obdobie nečinnosti ústavný súd
zistil v čase od 5. septembra 2005, keď zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii urobiť
dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D., do 8. marca 2006, keď
okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. máj 2006 a zároveň opätovne dal pokyn
urobiť dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D.
Podaním doručeným okresnému súdu 24. mája 2006 právny zástupca sťažovateľky
požiadal o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a zmenu
žalobného návrhu, keďže došlo k predaju jednej zo sťažovateľkou označených
nehnuteľností. O pripustení rozšírenia okruhu žalovaných rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 12 C 232/1998-166 zo 7. novembra 2006, ktorým pripustil do konania žalovanú 2. Po
zistení, že na majetok žalovaného 1 bol uznesením Okresného súdu Bratislava I
č. k. 4 K 11/2007-103 z 18. júna 2007 vyhlásený konkurz, pričom účinky vyhlásenia
konkurzu nastali 23. júna 2007, okresný súd uznesením č. k. 12 C 232/1998-191
z 2. októbra 2007 prerušil konanie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na žalovaného 1.
Sťažovateľka, ako aj ďalší žalobcovia podali proti uzneseniu okresného súdu o prerušení
konania 22. októbra 2007 odvolanie. Okresný súd následne doručoval odvolanie
sťažovateľky a ďalších žalobcov na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. V dôsledku
problémov s doručením odvolania žalobkyni B. F. okresný súd predložil spis krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o prerušení konania až 2. júla 2008.
Uznesením krajského súdu č. k. 9 CoD 45/2008-253 z 30. januára 2009 bolo
napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania vo vzťahu k žalovanej 2 zrušené
a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd odôvodnil svoje
rozhodnutie tým, že vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného 1 bolo dôvodom na
prerušenia konania, avšak len vo vzťahu k žalovanému 1, a preto súd prvého stupňa mohol
ďalej pokračovať v konaní o nároku žalobcov voči žalovanej 2. Krajský súd vrátil spis
okresnému súdu 11. februára 2009. Obdobie od 2. októbra 2007 (vydanie uznesenia
o prerušení konania) do 11. februára 2009 (vrátenie spisu okresnému súdu) ústavný súd
označil ako obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, pretože k prerušeniu konania vo
vzťahu k žalovanej 2 došlo v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 30. januára
2009 v rozpore so zákonom.
Zo spisu ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľky rozhodovalo v doterajšom
priebehu konania šesť zákonných sudkýň. V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na
svoju doterajšiu judikatúru poznamenal, že opakovaná zmena zákonného sudcu, ku ktorej
v konaní v právnej veci sťažovateľky došlo 5-krát, nemôže byť pripočítaná na ťarchu
účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý
je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr.
Sumarizujúc svoje zistenia ústavný súd konštatoval, že v doterajšom priebehu
namietaného konania došlo k viacerým obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného
súdu (najmä od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004, od 6. septembra 2005 do 8. marca
2006), ako aj jeho neefektívnej činnosti. Zároveň hodnotiac doterajšiu dĺžku namietaného
konania ústavný súd konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby
sťažovateľka musela čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac
ako 10 rokov (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
rozhodnutia).
Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez
zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). V tejto súvislosti ústavný súd vzal
na vedomie, že podaním doručeným okresnému súdu 29. novembra 2007 sťažovateľka
spolu so žalobcami 2 až 5 podala návrh na zmenu účastníka konania, keďže v priebehu
konania došlo k zmene vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne
vo vlastníctve žalovaného 1. Novým vlastníkom sa stala Slovenská republika, zastúpená
Slovenským pozemkovým fondom. Vlastnícke právo Slovenskej republiky bolo zapísané na
základe žiadosti o zápis z 11. apríla 2007. O pripustení zmeny na strane žalovaného 1
okresný súd dosiaľ nerozhodol. Konanie je zatiaľ vo vzťahu k žalovanému 1 prerušené
v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, pričom vlastníkom sporných
nehnuteľností sú v súčasnosti Slovenská republika a žalovaná 2.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie jeho porušenia,
prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania príslušného základného práva
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo
priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, poukazujúc najmä na to, že „Stav
právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd o mojom návrhu dodnes
nerozhodol, trvá, ako som už spomínala, viac ako 10 rokov. Tento stav je pre mňa
frustrujúci najmä s prihliadnutím na moju osobnú situáciu. Svojím návrhom som sa
pokúšala usporiadať majetkové vzťahy po mojich nebohých rodičoch, pričom vzhľadom na
môj vek 74 rokov a nepriaznivý zdravotný stav je pre mňa každé ďalšie predlžovanie
konania neakceptovateľné a hrozí, že sa konečného rozhodnutia ani nedočkám.“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania
a dĺžku obdobia, v ktorom došlo k neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti
okresného súdu na jednej strane, a správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a právnu
a faktickú zložitosť prerokovávanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania na
druhej strane, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného
zadosťučinenia sťažovateľke v sume 3 000 € (90 378 Sk) primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu [§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto
rozhodnutia)].
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátom JUDr. R. C. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk (695,41 €), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie
sťažnosti a podanie vyjadrenia zo 7. mája 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu
347,70 €, zvýšenú o 19 % DPH (osvedčenie o registrácii pre DPH z 21. decembra 2007)
v sume 66,06 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje úhradu trov konania v sume 434,61 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. mája 2009