Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 348/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti J. R., D., a J. R., D., zastúpených advokátom JUDr. R. C., Advokátska

kancelária, T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo J. R. a J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. J. R. a J. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť J. R. a J. R. trovy konania v sume

398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov) na účet ich právneho

zástupcu JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 11. novembra 2009 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. R., D., a J. R., D. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a podpredseda okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania a v súlade s § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn.

zo 17. mája 2010, v ktorom uviedol podrobný chronologický prehľad úkonov okresného

súdu od momentu pribratia sťažovateľov do konania uznesením č. k. -103

z 5. februára 2003. Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku poukázal na skutočnosť,

že prerokovaná vec je zložitá po stránke právnej, ako aj stránke skutkovej, keďže okresný

súd musel „v tomto konaní aplikovať jednak obyčajové právo, ako aj ustanovenia stredného

, ktorý obsahoval inštitút vydržania, a tiež

v znení , prostredníctvom ktorého bol opäť zavedený do nášho

právneho poriadku inštitút vydržania a skúmať aj splnenie podmienok samotného

vydržania. Po stránke skutkovej je potrebné uviesť, že v predmetnej veci je momentálne 17

navrhovateľov a 2 odporcovia, v čase začatia konania to bola 1 navrhovateľka a 1 odporca,

teda sa menil okruh účastníkov ako na strane navrhovateľov, tak i na strane odporcov,

na majetok pôvodného odporcu bol vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho je konanie voči

nemu prerušené, počas konania zomrel pôvodný navrhovateľ v 6. rade J. T.“.

Podľa názoru predsedu okresného súdu sa na vzniku prieťahov v konaní podieľali aj

sťažovatelia, pričom poukázal na nedostatočné vymedzenie okruhu účastníkov konania

pôvodnou navrhovateľkou a na neoznámenie úmrtia pôvodného navrhovateľa v 6. rade

ostatnými navrhovateľmi. K správaniu sťažovateľov ďalej predseda okresného súdu

uviedol, že na prieťahoch v konaní sa podieľal aj ich právny zástupca, ktorý „sa

bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávania dňa 29.4.2003, 10.6.2003, prevzatie

zastúpenia sťažovateľmi zo dňa 2.9.2005 oznámil súdu až dňa 21.3.2006, až po troch

rokoch oznámil súdu zmenu vlastníka k časti nehnuteľností – časti predmetu konania

a navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu; ďalej podal dňa

24.5.2006 návrh na zmenu návrhu len za navrhovateľov v 1. až 5. rade bez predloženia

súhlasu ostatných účastníkov vystupujúcich na tej istej strane sporu, súd ich vyzval na

vyjadrenie výzvou zo dňa 7.11.2006, na ktorú ani jeden z nich nereagoval; ďalší návrh na

zmenu návrhu a zámenu účastníka podal za navrhovateľov v 1. až 5. rade dňa 29.11.2007

opätovne bez predloženia súhlasu ostatných navrhovateľov (nerozlučné spoločenstvo),

prvostupňový súd rozhodol uznesením zo dňa 29.5.2009 č. k. -264 tak, že

nepripustil zámenu účastníkov ani zmenu návrhu, odvolací súd uvedené uznesenie zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa s tým, aby súd zistil, či navrhovatelia v 6. až 17. rade

súhlasia s procesnými úkonmi navrhovateľov v 1. až 5. rade.“.

Predseda okresného súdu poukázal aj na pretrvávajúce problémy s doručovaním

súdnych zásielok navrhovateľom.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení z 15. júla 2010 uviedol, že

sťažovatelia nesúhlasia s názorom predsedu okresného súdu, podľa ktorého prieťahy

v konaní boli spôsobené aj opakovaným nedostavením sa ich právneho zástupcu

na pojednávania, keďže dôvodom odročenia týchto pojednávaní nebola neprítomnosť

právneho zástupcu sťažovateľov, ale „skutočnosť, že súd pojednávanie vytyčoval, hoci

nemal vykázané doručenia od účastníkov konania a teda nemohol vo veci konať bez toho,

aby mu nebolo vytknuté porušenie ústavných práv tých účastníkov, ktorí o pojednávaní

nevedeli a nemohli sa teda na ne dostaviť“. Právny zástupca sťažovateľov v ďalšom obsahu

svojho podania poukázal na skutočnosť, že na vzniku zbytočných prieťahov v konaní mala

v prvom rade podiel „neefektívna činnosť súdu“, pričom v podrobnostiach odkázal

na odôvodnenie sťažnosti.

Ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. už bol

posudzovaný postup okresného súdu v namietanom konaní z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov (skúmané bolo obdobie do mája 2009), preto skutkové zistenia

týkajúce sa priebehu konania v prekrývajúcom sa období využil aj v tomto predmetnom

konaní.

V ďalšom období ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tieto pre posúdenie

veci podstatné skutočnosti:

- 29. mája 2009 uznesením č. k. -264 okresný súd rozhodol

o nepripustení vystúpenia odporkyne v 1. rade z konania a nepripustil tiež návrh

na zmenu pôvodného návrhu z 23. novembra 2007, ktorý podali navrhovatelia v 1. až

5. rade,

- 9. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov v 1. až 5. rade

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -264 z 29. mája 2009,

- 25. novembra 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov v 1. až 5. rade proti uzneseniu č. k.

-264 z 29. mája 2009,.

- 13. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 9 CoD

118/2009-321 z 30. marca 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -264 z 29. mája 2009,

- prípisom zo 16. apríla 2010 okresný súd v súlade s pokynom krajského súdu

obsiahnutým v jeho zrušujúcom uznesení požiadal účastníkov konania, aby písomne

v 15 rovnopisoch oznámili, či súhlasia s procesnými úkonmi navrhovateľov v 1. až

5. rade.

Ku dňu rozhodovania ústavného súdu konanie nie je právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažovatelia sa

účastníkmi napadnutého súdneho konania stali na základe uznesenia okresného súdu č. k.

-103 z 5. februára 2003. Ústavný súd sa preto pri posudzovaní existencie

zbytočných prieťahov v konaní zameral na obdobie po uvedenom dátume.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu už

v náleze sp. zn. z 28. mája 2009 konštatoval skutkovú aj právnu zložitosť

konania spočívajúcu v nutnosti aplikácie obyčajového práva, Stredného občianskeho

zákonníka, ako aj Skutkovú

zložitosť ústavný súd vyvodil jednak z okolnosti, že na majetok žalovaného v 1. rade bol

vyhlásený konkurz, čo viedlo k rozšíreniu okruhu žalovaných, ako aj zo skutočnosti, že

v konaní vystupuje okrem sťažovateľov pomerne veľký počet ďalších účastníkov (celkovo

16), ktorým je potrebné doručovať všetky písomnosti týkajúce sa konania.

2. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd

konštatuje, že doterajšiu dĺžku konania čiastočne ovplyvnilo aj správanie sťažovateľov.

Sťažovateľom možno pričítať čiastočný podiel na doterajšej dĺžke konania, a to z dôvodu

nedostatkov podania ich právneho zástupcu (z 29. novembra 2007), ktoré bolo potrebné

následne v konaní odstraňovať.

Na druhej strane argumentácia predsedu okresného súdu týkajúca sa

neospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu sťažovateľov na pojednávaniach 29. apríla

2003 a 10. júna 2003 nezodpovedá skutočnosti, keďže v tom čase ešte sťažovateľov

nezastupoval (zastúpenie vzniklo až na základe plnej moci z 2. septembra 2005). Taktiež

skutočnosť, že prevzatie právneho zastúpenia sťažovateľov oznámil ich právny zástupca

okresnému súdu až podaním z 21. marca 2006, nemá z hľadiska posudzovania prieťahov

v konaní zásadný význam, keďže v období od prevzatia právneho zastúpenia po oznámenie

tejto skutočnosti okresnému súdu okresný súd nevykonával voči sťažovateľom prakticky

žiadne procesné úkony, s výnimkou doručovania predvolania na pojednávanie určené

na 5. máj 2006, ktoré si sťažovatelia riadne prevzali.

3. Pokiaľ ide o skutkové zistenia relevantné z hľadiska tretieho kritéria na posúdenie

porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd čerpal z inej

svojej rozhodovacej činnosti (konanie vedené pod sp. zn. ) týkajúcej sa iného

sťažovateľa, ale toho istého konania okresného súdu, ktoré svojou sťažnosťou napadli

sťažovatelia. Ústavný súd teda poukazujúc na skutkové závery obsiahnuté v náleze sp. zn.

z 28. mája 2009 v už uvedenom súvisiacom konaní konštatuje, že okresný

súd bol v období po vstupe sťažovateľov do konania (5. februára 2003) v konaní nečinný

od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004 (15 mesiacov), ako aj v období od 6. septembra

2005 do 8. marca 2006 (6 mesiacov).

Postup okresného súdu vykazuje tiež znaky nesústredenosti a neefektívnej činnosti,

ktorá v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže tiež byť príčinou prieťahov

v konaní (m. m. napr. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na uznesenie okresného súdu č. k.

-264 z 29. mája 2009, ktoré bolo na základe odvolania podaného

navrhovateľmi v 1. až 5. rade zrušené krajským súdom uznesením č. k. 9 CoD 118/2009-

321 z 30. marca 2010. Krajský súd ako dôvod zrušenia uviedol skutočnosť, že okresný súd

predčasne rozhodol o tom, že úkon navrhovateľov v 1. až 5. rade je v rozpore s vôľou

navrhovateľov v 6. až 17. rade, pričom si pre takýto záver nezadovážil žiadne skutkové

podklady. Takýmto konaním podľa názoru krajského súdu okresný súd odňal týmto

účastníkom možnosť konať, a preto bolo potrebné toto uznesenie v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Názor krajského súdu vyslovený v odôvodnení zrušovacieho uznesenia dostatočne

odôvodňuje záver o neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu, ktorý nevedie

k meritórnemu rozhodnutiu a nastoleniu právnej istoty účastníkov konania v čo najkratšom

čase. V konečnom dôsledku neefektívny postup okresného súdu viedol k predĺženiu

doterajšej doby konania o ďalších takmer 11 mesiacov, čo predstavuje dobu od vydania

zrušeného uznesenia do jeho zrušenia krajským súdom.

Ústavný súd berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania konštatuje, že

z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby sťažovatelia museli čakať

na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac ako 7 rokov (m. m.

, , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou

okresného súdu v namietanom konaní, ako aj jeho nesústredenou a neefektívnou činnosťou

došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa , ako aj ich práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. z 28. mája

2009) prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov,

preto v tejto veci už o rovnakom príkaze nerozhodoval.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného im a práva garantovaného dohovoru, zaoberal

sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä právnu a faktickú zložitosť predmetu konania, obdobie právnej neistoty

sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania, podiel obdobia nečinnosti

okresného súdu na doterajšej dĺžke konania a v neposlednom rade aj tú skutočnosť, že

ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každý v sume

2 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať

im sumu 1 500 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre

ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného

na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu). Za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2009 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 115,90 €, v danom

prípade znížená v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri

zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 92,72 €. Spolu s režijným

paušálom 6,95 € je odmena za jeden úkon 99,67 €. Ústavný súd priznal náhradu trov

konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie

sťažnosti). Odmena za právne služby poskytnuté jednému sťažovateľovi je 199,34 €

(2 x 99,67 €). Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 457,88 €. Keďže táto suma presahuje sumu prislúchajúcu sťažovateľom podľa

vyhlášky, ústavný súd priznal dvom sťažovateľom náhradu trov konania v sume 398,68 €

( ). Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu

uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010