Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 190/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka

v konaní o sťažnosti M. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“) a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

konaní vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C

232/98.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vstúpila do konania

o určenie právneho vzťahu na základe uznesenia okresného súdu z 5. februára 2003 ako

navrhovateľka, a toto konanie aj napriek sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu

či dokonca viacerým nálezom ústavného súdu, napr. vo veci tiež jej žalujúcej sestry, ešte

stále skončené nie je. Žiadala preto, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe bolo porušené, priznal

jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania v sume 318,84 €.

3. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 28. mája 2012 zhrnula doterajší

priebeh konania so záverom, že prieťahy v konaní vznikali jednak z objektívnych dôvodov

(nedostatok sudcov, úmrtie účastníka, neustála zmena adries účastníkov), ako aj

zo subjektívnych dôvodov na strane účastníkov a ich právneho zástupcu (neustanovovanie

sa na pojednávania, nepreberanie súdnych zásielok, chybné podania a pod.); keďže sa

sťažovateľka sama podieľala na doterajšom neskončení veci, navrhla jej nepriznať finančné

zadosťučinenie.

4. Ústavný súd následne po súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania

pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavne zaručených práv

sťažovateľky, prerokoval vec a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v tomto smere

dôvodná, pretože predmetná vec nie je ani po takmer 14 rokoch od podania návrhu

právoplatne skončená, čo nie je únosné.

5. Z vlastnej databázy rozhodnutí ústavného súd zistil, že v totožnej veci okresného

súdu ústavný súd doteraz rozhodol štyrikrát, a to

(i) nálezom sp. zn. z 28. mája 2009 o sťažnosti K. Š. (sestry

sťažovateľky) tak, že konštatoval porušenie jej práv garantovaných

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal

jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy právneho zastúpenia 434,61 € na účet jej

právneho zástupcu R. C.;

(ii) nálezom sp. zn. z 21. septembra 2010 ústavný súd ďalším dvom

účastníkom ako sťažovateľom vyslovil porušenie ich základných práv garantovaných čl. 48

ods. 2 a dohovoru, priznal im finančné zadosťučinenie v sume po 1 500 €

a náhradu trov právneho zastúpenia 398,68 € k rukám R. C.;

(iii) nálezom sp. zn. z 19. októbra 2011 o sťažnosti Š. D. (tiež

sestry sťažovateľky) rozhodol tak, že opäť konštatoval porušenie jej práv prerokovať vec

bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume

2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € k rukám jej zástupcu R. C.;

(iv) nálezom sp. zn. zo 4. apríla 2012 ústavný súd sťažnosti ďalších

piatich nerozlučných spoločníkov, ktorá sa týkala porušenia základných práv garantovaných

a dohovoru vyhovel a každému z nich priznal finančné

zadosťučinenie v sume po 2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 462,38 € k rukám

ich právneho zástupcu R. C.,

čiže nerozlučným spoločníkom, ktorí doteraz žiadali náhradu nemajetkovej ujmy

za konanie trvajúce neprimeranú dobu (13,5 roka), ústavný súd priznal súhrnne 18 000 €

a na trovách právneho zastúpenia sumu 1 609,85 €.

6. V tomto konaní sťažovateľka iba 12 dní po ostatnom náleze ústavnému súdu [pozri

5(iv)] podala identickú ústavnú sťažnosť ako jej ostatní nerozluční spoločníci

prostredníctvom spoločného právneho zástupcu, v ktorej žiadala vysloviť porušenie

označených práv, priznať finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania

vo výške 318,84 € (bod 2), keď je nesporné, že vec ešte nie je právoplatne skončená, hoci

od podania návrhu na súde uplynula doba vyše 13 rokov (17. novembra 1998).

7. Občianske súdne konanie, ktoré na prvom stupni trvá už vyše 13 rokov

v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných

prieťahov v zmysle . Ako z judikatúry ústavného súdu (porov.

) vyplýva, primeranosť dĺžky civilného (ale aj trestného, či iného) konania

nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné

považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho znamenalo neprimeranosť

doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia .

Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade

jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol

v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný

celý rad kritérií, na základe ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda

hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania,

ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných

osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri

prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov.

napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier

a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn.

či nález sp. zn. ). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru,

že sporná záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná, keď doteraz

nebola právoplatne skončená.

8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľkinej

(spolu)žalobe o určenie nehnuteľností do dedičstva po dobu dlhšiu, ako je všeobecne

obvyklé (4 až 6 rokov), pretože charakter (zložitosť) tohto prípadu neprekračuje rámec

podobných civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval

v prevažnej miere rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu

dlhšiu, ako je obvyklé. Nemožno preto tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania

(pred okresným súdom) bola dĺžka konania vyše 13 rokov, a to bez ohľadu na celkový

rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným

počtom sudcov či v určitých obdobiach nutnosť prerušenia konania alebo chybnými

procesnými podaniami či častejšou neúčasťou účastníkov na nariadených pojednávaniach.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho

názoru, že okresný súd aj vo vzťahu k sťažovateľke v prerokovávanej veci prekročil dané

medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného

, ktorého porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom

konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná

vo viacerých ustanoveniach (ďalej len „OSP“), ktoré sa

mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po sťažnosti

na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu sťažovateľkou či po prvých

nálezoch ústavného súdu (bod 5).

Podľa v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť

o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec (alebo

nedostatočne či neúčinne) nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom

ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov

účastníkov konania v konaní pred súdom, pretože k stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným

nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá

nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa nestačí,

aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu

na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

11. Ústavný súd pri posudzovaní správania sťažovateľky v priebehu konania dospel

k záveru, že aj sťažovateľka čiastočne prispela k predĺženiu konania jednak chybnými

procesnými podaniami zaslanými súdu a jednak neustanovením sa na pojednávanie

a podobne, ale z hľadiska celkovej dĺžky konania išlo len o bezvýznamnú nečinnosť.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu

prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani

k týmto v konaní nedošlo v takej miere, že by to podstatným spôsobom malo ovplyvniť

doterajšiu dĺžku konania. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo

predmetom konania pre sťažovateľku. V jej prípade išlo o ochranu bežného dedičského

práva k nehnuteľnostiam formou ich zahrnutia do dedičstva po nebohých poručiteľoch, ktorí

ich neformálne (vydržaním) mali nadobudnúť do vlastníctva; keďže aj ich nedôslednosťou

nastal tento stav právnej neistoty, mala by mať preto trpezlivosť s priebehom konania a jej

„výhrou“ by mal byť celkový úspech pri obhájení tzv. nedoložených právnych vzťahov.

Naostatok, zvýšený význam predmetu konania pre svoju osobu sťažovateľka v sťažnosti

netvrdila.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa vysloví,

že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), podľa

môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

14. Ústavný súd síce rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

garantované a dohovoru, ale žiadne finančné zadosťučinenie

jej nepriznal.

15. Právny zástupca sťažovateľky, ako aj zástupca ostatných nerozlučných

spoločníkov ako účastníkov konania ( ) totiž zvolil svojský „zárobkový“

spôsob individuálneho podávania sťažností jednotlivými účastníkmi v danej veci

s evidentnou snahou pre seba, ale aj pre účastníkov získať majetkový prospech. Ak by totiž

svoj nepochybný ústavný nárok vyplývajúci z prieťahového súdneho konania týkajúceho sa

jedného nedeliteľného nároku uplatnili na ústavnom súde všetci nerozluční účastníci

konania v jednom návrhu, za doterajšie „prieťahy“ v konaní by určite od ústavného súdu

všetci nedostali celkovú sumu 18 000 € a na trovách konania sumu 1 609,85 € (ktoré istiny

už okresný súd sťažovateľom vyplatil), ale len sumu, aká patrí iba jednej procesnej strane

bez ohľadu na počet účastníkov konania. Také jeho počínanie však nemôže byť zo strany

ústavného súdu akceptovateľné jednak pre zbytočné zahlcovanie ústavného súdu viacerými

podaniami a jednak pre snahu získavať „ľahký zárobok“, preto sťažnosti v časti o priznanie

finančného zadosťučinenia sťažovateľke nevyhovel – pre ňu patriaca pomerná časť

zadosťučinenia už bola „priznaná a skonzumovaná“ predchádzajúcimi sťažovateľmi,

ktorým sa z tohto titulu (iba jeden hmotnoprávny a procesný nárok) finančné

zadosťučinenie vôbec neznižovalo, hoci išlo v „prieťahovom“ súdnom konaní

o spoločenstvo nerozlučné so spoločným záujmovým cieľom (získať vec do dedičstva)

a nevyhovel ani jej požiadavke o náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom, aj keď vo veci samej uspela (§ 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012