Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 190/2012
PDF · 127.8 KB
No categories available
I. ÚS 190/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka
v konaní o sťažnosti M. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/98, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 p o r u š e n é
b o l o .
2. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla
2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
konaní vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C
232/98.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vstúpila do konania
o určenie právneho vzťahu na základe uznesenia okresného súdu z 5. februára 2003 ako
navrhovateľka, a toto konanie aj napriek sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu
či dokonca viacerým nálezom ústavného súdu, napr. vo veci tiež jej žalujúcej sestry, ešte
stále skončené nie je. Žiadala preto, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe bolo porušené, priznal
jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania v sume 318,84 €.
3. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 28. mája 2012 zhrnula doterajší
priebeh konania so záverom, že prieťahy v konaní vznikali jednak z objektívnych dôvodov
(nedostatok sudcov, úmrtie účastníka, neustála zmena adries účastníkov), ako aj
zo subjektívnych dôvodov na strane účastníkov a ich právneho zástupcu (neustanovovanie
sa na pojednávania, nepreberanie súdnych zásielok, chybné podania a pod.); keďže sa
sťažovateľka sama podieľala na doterajšom neskončení veci, navrhla jej nepriznať finančné
zadosťučinenie.
4. Ústavný súd následne po súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania
pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavne zaručených práv
sťažovateľky, prerokoval vec a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v tomto smere
dôvodná, pretože predmetná vec nie je ani po takmer 14 rokoch od podania návrhu
právoplatne skončená, čo nie je únosné.
5. Z vlastnej databázy rozhodnutí ústavného súd zistil, že v totožnej veci okresného
súdu ústavný súd doteraz rozhodol štyrikrát, a to
(i) nálezom sp. zn. IV. ÚS 120/09 z 28. mája 2009 o sťažnosti K. Š. (sestry
sťažovateľky) tak, že konštatoval porušenie jej práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal
jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy právneho zastúpenia 434,61 € na účet jej
právneho zástupcu R. C.;
(ii) nálezom sp. zn. III. ÚS 348/2009 z 21. septembra 2010 ústavný súd ďalším dvom
účastníkom ako sťažovateľom vyslovil porušenie ich základných práv garantovaných čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal im finančné zadosťučinenie v sume po 1 500 €
a náhradu trov právneho zastúpenia 398,68 € k rukám R. C.;
(iii) nálezom sp. zn. IV. ÚS 359/2011 z 19. októbra 2011 o sťažnosti Š. D. (tiež
sestry sťažovateľky) rozhodol tak, že opäť konštatoval porušenie jej práv prerokovať vec
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € k rukám jej zástupcu R. C.;
(iv) nálezom sp. zn. IV. ÚS 62/2012 zo 4. apríla 2012 ústavný súd sťažnosti ďalších
piatich nerozlučných spoločníkov, ktorá sa týkala porušenia základných práv garantovaných
čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovel a každému z nich priznal finančné
zadosťučinenie v sume po 2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 462,38 € k rukám
ich právneho zástupcu R. C.,
čiže nerozlučným spoločníkom, ktorí doteraz žiadali náhradu nemajetkovej ujmy
za konanie trvajúce neprimeranú dobu (13,5 roka), ústavný súd priznal súhrnne 18 000 €
a na trovách právneho zastúpenia sumu 1 609,85 €.
6. V tomto konaní sťažovateľka iba 12 dní po ostatnom náleze ústavnému súdu [pozri
5(iv)] podala identickú ústavnú sťažnosť ako jej ostatní nerozluční spoločníci
prostredníctvom spoločného právneho zástupcu, v ktorej žiadala vysloviť porušenie
označených práv, priznať finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania
vo výške 318,84 € (bod 2), keď je nesporné, že vec ešte nie je právoplatne skončená, hoci
od podania návrhu na súde uplynula doba vyše 13 rokov (17. novembra 1998).
7. Občianske súdne konanie, ktoré na prvom stupni trvá už vyše 13 rokov
v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ako z judikatúry ústavného súdu (porov.
I. ÚS 200/09) vyplýva, primeranosť dĺžky civilného (ale aj trestného, či iného) konania
nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné
považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho znamenalo neprimeranosť
doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy.
Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade
jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol
v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný
celý rad kritérií, na základe ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda
hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania,
ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných
osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri
prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov.
napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier
a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08
či nález sp. zn. I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru,
že sporná záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná, keď doteraz
nebola právoplatne skončená.
8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľkinej
(spolu)žalobe o určenie nehnuteľností do dedičstva po dobu dlhšiu, ako je všeobecne
obvyklé (4 až 6 rokov), pretože charakter (zložitosť) tohto prípadu neprekračuje rámec
podobných civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval
v prevažnej miere rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu
dlhšiu, ako je obvyklé. Nemožno preto tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania
(pred okresným súdom) bola dĺžka konania vyše 13 rokov, a to bez ohľadu na celkový
rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným
počtom sudcov či v určitých obdobiach nutnosť prerušenia konania alebo chybnými
procesnými podaniami či častejšou neúčasťou účastníkov na nariadených pojednávaniach.
9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho
názoru, že okresný súd aj vo vzťahu k sťažovateľke v prerokovávanej veci prekročil dané
medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného
čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom
konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná
vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa
mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po sťažnosti
na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu sťažovateľkou či po prvých
nálezoch ústavného súdu (bod 5).
Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť
o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec (alebo
nedostatočne či neúčinne) nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom
ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov
účastníkov konania v konaní pred súdom, pretože k stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.
10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným
nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá
nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu
na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
11. Ústavný súd pri posudzovaní správania sťažovateľky v priebehu konania dospel
k záveru, že aj sťažovateľka čiastočne prispela k predĺženiu konania jednak chybnými
procesnými podaniami zaslanými súdu a jednak neustanovením sa na pojednávanie
a podobne, ale z hľadiska celkovej dĺžky konania išlo len o bezvýznamnú nečinnosť.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani
k týmto v konaní nedošlo v takej miere, že by to podstatným spôsobom malo ovplyvniť
doterajšiu dĺžku konania. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo
predmetom konania pre sťažovateľku. V jej prípade išlo o ochranu bežného dedičského
práva k nehnuteľnostiam formou ich zahrnutia do dedičstva po nebohých poručiteľoch, ktorí
ich neformálne (vydržaním) mali nadobudnúť do vlastníctva; keďže aj ich nedôslednosťou
nastal tento stav právnej neistoty, mala by mať preto trpezlivosť s priebehom konania a jej
„výhrou“ by mal byť celkový úspech pri obhájení tzv. nedoložených právnych vzťahov.
Naostatok, zvýšený význam predmetu konania pre svoju osobu sťažovateľka v sťažnosti
netvrdila.
13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), podľa čl. 127 ods. 3 ústavy
môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
14. Ústavný súd síce rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale žiadne finančné zadosťučinenie
jej nepriznal.
15. Právny zástupca sťažovateľky, ako aj zástupca ostatných nerozlučných
spoločníkov ako účastníkov konania (§ 91 ods. 2 OSP) totiž zvolil svojský „zárobkový“
spôsob individuálneho podávania sťažností jednotlivými účastníkmi v danej veci
s evidentnou snahou pre seba, ale aj pre účastníkov získať majetkový prospech. Ak by totiž
svoj nepochybný ústavný nárok vyplývajúci z prieťahového súdneho konania týkajúceho sa
jedného nedeliteľného nároku uplatnili na ústavnom súde všetci nerozluční účastníci
konania v jednom návrhu, za doterajšie „prieťahy“ v konaní by určite od ústavného súdu
všetci nedostali celkovú sumu 18 000 € a na trovách konania sumu 1 609,85 € (ktoré istiny
už okresný súd sťažovateľom vyplatil), ale len sumu, aká patrí iba jednej procesnej strane
bez ohľadu na počet účastníkov konania. Také jeho počínanie však nemôže byť zo strany
ústavného súdu akceptovateľné jednak pre zbytočné zahlcovanie ústavného súdu viacerými
podaniami a jednak pre snahu získavať „ľahký zárobok“, preto sťažnosti v časti o priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľke nevyhovel – pre ňu patriaca pomerná časť
zadosťučinenia už bola „priznaná a skonzumovaná“ predchádzajúcimi sťažovateľmi,
ktorým sa z tohto titulu (iba jeden hmotnoprávny a procesný nárok) finančné
zadosťučinenie vôbec neznižovalo, hoci išlo v „prieťahovom“ súdnom konaní
o spoločenstvo nerozlučné so spoločným záujmovým cieľom (získať vec do dedičstva)
a nevyhovel ani jej požiadavke o náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom, aj keď vo veci samej uspela (§ 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012