Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 200/09
PDF · 125.39 KB
No categories available
I. ÚS 200/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 200/09-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Ing. M. J., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., Ž.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 320/1997
a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 320/1997 p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom
šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
3. Ing. M. J. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 292,38 € (slovom
dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý
zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. H. do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
4. V ostatnej časti sťažnosti Ing. M. J. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna
2009 doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Sťažovateľka uviedla, že 5. marca 1997 ako navrhovateľka uplatnila nárok
na vydanie hnuteľných vecí v jej vlastníctve, ktoré jej odporcovia odmietli dobrovoľne
vydať, a že do podania ústavnej sťažnosti nebolo vo veci meritórne rozhodnuté,
a to aj napriek sťažnosti adresovanej ešte v roku 2000 predsedovi okresného súdu.
3. Sťažovateľka porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej dobe
videla vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd vôbec nekonal, alebo konal
neefektívne, a v celkovej dobe doterajšieho konania, počas ktorej je, pokiaľ ide
o jej hnuteľné veci, s ktorým nemôže plnohodnotne disponovať ako ich vlastníčka,
neustále v stave právnej neistoty. Navrhla preto vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie
uvedeného základného práva, ktorého porušenie v konaní pred okresným súdom namieta,
tomuto súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a zároveň ho zaviazať zaplatiť
jej primerané zadosťučinenie v sume 8 000 € a trovy konania v sume 292,38 € v lehote
jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 24. septembra 2009 uviedol,
že v konaní sa po 16. októbri 2006 priebežne a plynulo koná, takže podľa neho nedochádza
k namietanému porušovaniu v sťažnosti uvedeného práva. Nečinnosť okresného súdu
v období od 30. apríla 1997 do 9. novembra 2000 a od 22. novembra 2000 do 16. októbra
2006 bola spôsobená nedostatkom sudcov na tomto súde.
5. Ústavný súd následne po súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania
pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou zaručeného
práva sťažovateľky a dospel k záveru, že sťažnosť je v tomto smere dôvodná.
6. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 320/1997 ústavný súd zistil, že okresný súd
síce 22. septembra 2009 meritórne rozhodol, ale na tento termín nepredvolal účastníkov
(omylom ich predvolal na 29. september 2009, pozn.), takže vydal „zmätočný“ rozsudok,
ktorý bude predmetom odvolacieho konania podľa vyjadrenia sťažovateľky z 28. septembra
2009, čím sa opäť zbytočne oddiali právoplatné skončenie veci.
7. Občianske súdne konanie, ktoré na prvom stupni trvá už vyše 12 rokov
v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu,
nemožno primeranosť dĺžky civilného, ale aj trestného, či iného konania vyjadriť
numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať
za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho
konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Primeranosť dĺžky civilného
konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle
konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného
súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa
ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu
zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania
účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré
môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa
v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález
ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08 či nález sp. zn. I. ÚS 413/08).
Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť
sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.
8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľkinej
žalobe o vydanie hnuteľných vecí po dobu dlhšiu ako je všeobecne obvyklé (4 – 5 rokov
v obidvoch stupňoch), pretože zložitosť tohto prípadu neprekračuje rámec podobných
civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval rysy výnimočnosti
spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu ako je obvyklé. Preto nemožno
tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania (pred okresným súdom) bola dĺžka
konania vyše 12 rokov, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy
na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom sudcov.
9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho
názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných
prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého
porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu
konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej
„povolenej hranice“, najmä po sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi
okresného súdu sťažovateľkou.
Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť
o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije
tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej,
ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.
10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným
nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá
nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu
na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
11. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky v priebehu konania
a na základe vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľka vôbec neprispela
k predĺženiu konania.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel,
že ani k týmto v konaní nedošlo, resp. zo spisu okresného súdu nevyplývajú. Napokon vzal
ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo pre sťažovateľku v hre. V jej prípade
išlo o ochranu vlastníckeho práva k hnuteľnostiam formou ich vydania, ktoré zadržiavajú
tretie osoby (odporcovia). Preto právom žiadala o urýchlené skončenie veci a nastolenie
právnej istoty k spochybnenému vlastníckemu právu.
13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), prikáže tomu, kto právo
porušil, aby vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
14. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom
na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade suma 6 000 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu
sťažovateľky za ujmu, ktorú zatiaľ utrpela, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania
a povahu veci. Riadil sa pritom najmä judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(porov. Keszeli v. Slovenská republika ap.), ale aj úvahou, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia
za dlhotrvajúci stav právnej neistoty týkajúci sa výsledku súdneho sporu zapríčineného
výlučne súdom.
15. Vzhľadom na to, že okresný súd už vo veci rozhodol (aj keď neprávoplatne),
neprichádza do úvahy požiadavka sťažovateľky prikázať mu ďalej konať vo veci
bez zbytočných prieťahov. Preto tejto časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel.
16. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. E. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich
priznal v požadovanej sume 292,38 € za úkony právnej pomoci, ktorú zaplatí okresný súd
na účet JUDr. E. H. do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009