Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 181/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. I., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. februára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. I. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2007

faxom doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľ“) a 2. mája 2007 poštou doručený jej

originál, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. februára 2007 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi, spis. zn. -525 som

si uplatnil nárok na náhradu škody za stratu na zárobku počas a po skončení pracovnej

neschopnosti žalobou zo dňa 27. 5. 2003 proti žalovanému H., a. s. V uvedenom konaní som

sa domáhal zaplatenia náhrady škody za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti za obdobie 1. 4. 2001 až do 31. 12. 2003 a to podľa

v znení platnom do 31. 3. 2002 a aj podľa

účinného od 1. 4. 2002.

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh

na začatie konania nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Proti citovanému rozhodnutiu

som podal odvolanie.

Napriek rozsiahlemu dokazovaniu mám za to, že okresný súd vychádzal z neúplne

zisteného skutkového stavu. Neúplné zistenie skutkového stavu bolo ovplyvnené tým, že

vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že v čase, keď som bol zamestnaný, nemám

nárok na náhradu škody spôsobenú chorobou z povolania, nakoľko nemožnosť zamestnania

vyplýva z nedostatku vhodných pracovných príležitostí. Na situáciu na trhu práce a moju

možnosť sa zamestnať nevykonal dokazovanie, i keď som to navrhoval.

Súd nesprávne zistil rozhodné obdobie pre výpočet náhrady škody. Výpočty

vychádzajú z nesprávneho základu – priemerného zárobku pred vznikom škody

a rozhodného obdobia nie sú správne. Súd uvádza, že mi nevznikol nárok na náhradu škody

na strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ale nepoukazuje na to, z akého

dôvodu.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že v konaní pred Okresným súdom Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) sa sťažovateľ odvolával aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , v ktorom išlo podľa neho o podobný prípad ako je jeho, pričom

v uvedenom rozhodnutí bol vyslovený názor, že nemožno „bez ďalšieho dokazovania

nepriznať náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z dôvodu, že

poškodený sa nezamestná poukazujúc na nedostatok vhodných pracovných príležitostí

a situácii na trhu práce“. V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade situácia

na trhu práce nebola riadne zistená a preukázaná. Napriek tomu, že navrhol vykonať

dokazovanie týkajúce sa situácie na trhu práce so zameraním na jeho možnosti zamestnať sa

ako osoby so zdravotným postihnutím a tiež osôb bez podobného postihnutia v podobných

profesiách, nebolo mu vyhovené a v tomto smere vo veci nebolo vykonané riadne

dokazovanie. Príčinou nemožnosti nájsť si vhodné zamestnanie bol pritom podľa neho

práve jeho zdravotný stav.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu a rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 1. februára 2007, ktorým v jeho právnej veci potvrdil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 30. januára 2006 ako vecne správny.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností dospel k názoru, že postupom

krajského súdu v označenom konaní, ako aj namietaným rozsudkom bolo porušené jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru, a navrhol,

aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo M. I. na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom a konaním Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 1. 2. 2007 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 1. 2. 2007

a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia M. I.

advokátovi JUDr. I. G. vo výške 6 296,- Sk na účet právneho zástupcu do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko

krajského súdu, ktoré mu bolo doručené 31. decembra 2007. V tomto stanovisku krajský

súd navrhol posúdiť sťažnosť ako nedôvodnú vyjadrujúc názor, že závery odôvodnenia

namietaného rozsudku sú dostatočne právne vyargumentované a jeho postup v právnej veci

sťažovateľa bol zákonný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a ustálenou

súdnou praxou. Podľa záverov krajského súdu sa v rámci dokazovania v tejto veci

preukázalo, „že aktuálna situácia na trhu práce spôsobila neumiestniteľnosť sťažovateľa

na trhu práce, nie však z dôvodu choroby z povolania, ale z dôvodu neexistencie voľných

pracovných miest“.

Krajský súd vo svojom stanovisku k sťažnosti vyjadril názor, že „Súd prvého stupňa

vec správne posúdil, pričom zohľadnil aj ustálenú súdnu prax vyjadrenú aj v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných prípadoch (rozhodnutia sp. zn.

a ). Navyše aj nález Ústavného súdu českej republiky

, na ktorý sťažovateľ poukazuje, potvrdzuje správnosť postupu súdu

v predmetnej veci. V rámci konania bolo totiž predmetom dokazovania, či existovalo vhodné

pracovné miesto v práci, vhodnej pri chorobe z povolania, ktorou sťažovateľ trpí,

ale sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz vyvracajúci záver, ktorý vyplýval z iných

vykonaných dôkazov.

Rovnako znalecké dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa spoľahlivo

ustálilo moment poškodenia zdravia sťažovateľa, odkedy nemohol vykonával pôvodnú

prácu u odporcu H., a. s., a začal u neho vykonávať ľahšiu, menej platenú prácu člena

strážnej služby. Pri svojom rozhodovaní súd vychádzal z odborných záverov súdneho

znalca, ktoré závery potvrdili aj iné vykonané dôkazy a to najmä vyjadrenie Kliniky

pracovného lekárstva v M. a závery pri šetrení zdravotného stavu vykonané Sociálnou

poisťovňou v súvislosti s rozhodovaním o dávkach sociálneho poistenia. Na základe týchto

záverov bolo následne ustálené aj rozhodné obdobie na určenie náhrady na strate na

zárobku.“.

Krajský súd poukázal aj na to, že odvolacie konanie vychádzalo v zmysle príslušných

ustanovení (ďalej aj „OSP“) zo zásady preskúmavania

rozhodnutia súdu prvého stupňa a dokazovanie sa v týchto prípadoch vykonáva iba

výnimočne. Aj v prípade vád konania pred súdom prvého stupňa sa na ne prihliadne iba

v prípade, ak mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Krajský súd napokon

upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod

č. R 6/2000, v ktorom bol vyslovený názor, že „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky

dôkazy navrhnuté účastníkmi..., nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli

v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.

Sťažovateľ v reakcii z 20. januára 2008 na stanovisko krajského súdu zhrnul hlavné

dôvody, ktoré tvorili podstatu jeho sťažnosti, a zotrval na nich, pričom namietal

hlavne nevykonanie ním navrhnutých dôkazov a v dôsledku toho nedostatočne zistený

skutkový stav. V spojitosti s tým vyjadril výhrady aj k tomu, že prvostupňový súd

neodôvodnil nevykonanie dôkazov v zmysle . Opätovne vyjadril

presvedčenie, že nemožnosť zamestnať sa vyplynula v jeho prípade nielen z nedostatku

vhodných pracovných príležitostí, ale aj z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu v dôsledku

choroby z povolania.

K tvrdeniu krajského súdu, že v konaní nepredložil dôkaz o tom, že ho neprijali

do práce zo zdravotných dôvodov, sťažovateľ uviedol, že takýto dôkaz je veľmi ťažké

získať, „lebo by to mohlo byť podkladom pre prípadne antidiskriminačné konanie voči

zamestnávateľovi“.

Vo svojom vyjadrení sťažovateľ vznáša výhrady, aj pokiaľ ide o zistenie rozhodného

obdobia pre výpočet náhrady škody a vypočítanie priemerného zárobku roku 1998, s tým,

že tieto „Výpočty vychádzajú z nesprávneho základu – priemerného zárobku pred vznikom

škody a rozhodného obdobia a nie sú správne.“. Tieto výhrady sťažovateľ podrobnejšie

rozvádza.

V doplňujúcom vyjadrení z 5. februára 2008 sťažovateľ polemizuje so stanoviskom

krajského súdu vyjadrujúc hypotézu, „že keby existovalo vhodné pracovné miesto vhodné

pre mňa s chorobou z povolania a keby som toto pracovné miesto prijal, tak by mi nebol

započítaný fiktívny zárobok. Avšak keby som ho neprijal, tak by sa mi odpočítaval z renty

zárobok, ktorý som si opomenul zarobiť... v zmysle § 195 ods. 4 z. č. 65/1965 Zákonníka

práce, obdobne z. č. “. V súvislosti s tým nesúhlasí s praxou

krajského súdu, ktorý podľa neho „vo vyššie uvedenom prípade započítava fiktívny zárobok

vo veciach, kde jedinou príčinou neprijatia na nové pracovné miesto je len zdravotný stav

navrhovateľa“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie,

ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ). Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou námietok sťažovateľa je najmä tvrdenie o neúplnom zistení skutkového

stavu a nevykonaní všetkých ním navrhovaných dôkazov, ako aj o nesprávnom zistení

rozhodného obdobia pre výpočet náhrady škody. Takýto postup krajského súdu považuje

za nezákonný, porušujúci jeho označené práva.

Ústavný súd poukazujúc na svoju štandardnú judikatúru pripomína, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej

opodstatnenosť iba v naznačenom smere, zaoberajúc sa predovšetkým možnosťou

preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu

a základným právom upraveným v , resp. právom podľa

dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to

posudzoval dôvodnosť námietok sťažovateľa k ťažiskovým častiam odôvodnenia rozsudku

krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. januára 2006 sú zlučiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, ako aj súvisiaceho

súdneho spisu, ktorý si zadovážil, dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil.

1. Krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh konania pred okresným súdom

poukazujúc na odôvodnenie označeného prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd

potom, ako dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že návrh sťažovateľa,

ktorým sa domáhal proti jeho bývalému zamestnávateľovi (ďalej len „odporca“) náhrady

škody za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 1. apríla 2001

do 1. januára 2004, nie je dôvodný, tento návrh zamietol a konanie o uplatnenom nároku

od 1. januára 2004 zastavil.

Krajský súd spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré

viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec

(skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

2. Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľa konštatujúc, že

sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnil najmä

nesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.

Namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa, že v čase nezamestnanosti nemá nárok

na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania, pretože nemožnosť zamestnať sa

vyplynula z nedostatku vhodných pracovných príležitostí, ale aj z inej príčiny, ktorou je

jeho zdravotný stav v dôsledku choroby z povolania. Za nesprávny považoval aj záver

okresného súdu, z ktorého rozhodného obdobia pred vznikom škody treba vychádzať pri

výpočte náhrady škody. Podľa jeho názoru strata na zárobku mu vznikla už pred prvým

preradením v roku 1994, preto rozhodným obdobím je 4. štvrťrok 1993. Tvrdil tiež, že jeho

profesionálna choroba bola už v roku 1994 v počiatočnom štádiu, vtedy vznikla, a preto mu

vznikol z toho dôvodu aj nárok na náhradu škody. Napokon sťažovateľ v odvolaní

spochybnil aj spôsob valorizácie zárobku z rozhodného obdobia určený okresným súdom.

3. Svoj právny názor a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajský súd odôvodnil

vo vzťahu k zásadným námietkam sťažovateľa takto:

„Krajský súd prejednal vec v zmysle ustanovenia , t. j. v rozsahu

podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je

vecne správne, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa

Navrhovateľ vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu uplatnil ako

odvolací dôvod podľa , resp. písm. c)

Podľa je odvolacím dôvodom nesprávne posúdenie veci.

Za nesprávne právne posúdenie veci sa považuje mylná aplikácia alebo výklad právnej

normy na zistený skutkový stav alebo aplikácia nesprávnej právnej normy na zistený

skutkový stav.

Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak účastník

navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne relevantnú skutočnosť pre rozhodnutie

vo veci samej, súd takýto navrhnutý dôkaz nevykonal, a preto skutkový stav nebol zistený

úplne.

V prejednávanej veci nie je opodstatnený ani jeden z uplatnených odvolacích

dôvodov navrhovateľa.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou

z povolania je choroba z povolania, škoda na strane zamestnanca a príčinná súvislosť

medzi chorobou a škodou. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch

o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich

uvedených. Spravidla ide o dlhodobejšie pôsobenie rizikového pracoviska na zdravie

zamestnanca. Choroba z povolania je určená konkrétne so všetkými znakmi a predpokladmi

vzniku v zozname chorôb z povolania, ktorý je taxatívny.

V prejednávanej veci bolo Klinikou pracovného lekárstva FN M. vydané hlásenie

choroby z povolania dňa 11. 2. 1999 s dátumom zistenia 19. 8. 1998. Navrhovateľovi bola

zistená choroba z povolania - ochorenie šliach, šľachových pošiev a svalových úponov

z nadmerného zaťaženia.

Z výsledkov znaleckého dokazovania – znalecký posudok a jeho doplnky

Doc. MUDr. Evy G., CSc. vyplynulo, že v roku 1994 bolo navrhovateľovi zistené počiatočné

štádium choroby z povolania – poškodenie šľachy na ramennej kosti v mieste úponu šľachy

vľavo. Do odškodniteľného štádia sa však choroba dostala až v roku 1999 po jeho hlásení.

Navrhovateľ podľa pracovnej zmluvy pracoval ako baník na podzemných

pracoviskách. V roku 1994 bol podľa vyhl. č. preradený na prácu údržbára

v podzemí a poberal mzdové vyrovnanie do 9. 4. 1994. Pre všeobecné onemocnenia bol

uznaný za čiastočného invalidného dôchodcu podľa

Zb. V tom čase okrem ďalších ochorení bola profesionálna choroba iba v počiatočnom

štádiu, teda nevykazovala všetky znaky onemocnenia, ktoré je ako profesionálna choroba

zapísaná v zozname chorôb z povolania a nebol splnený prvý predpoklad na úspešnosť

nároku na náhradu škody, totiž existencia choroby z povolania.“

Podľa názoru krajského súdu okresný súd na základe uvedených skutkových zistení

správne dospel k záveru, že prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu nastal

až vtedy, keď bola u sťažovateľa zistená profesionálna choroba príslušným zdravotníckym

zariadením, t. j. vydaním hlásenia choroby z povolania z 15. februára 1999 s dátumom

zistenia 19. august 1998.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku ďalej konštatuje, že sťažovateľovi

„v priamej príčinnej súvislosti so zistenou chorobou z povolania vznikla preukázateľne

škoda po preradení na povrchové pracovisko a priznaní invalidného dôchodku na následky

profesionálnej choroby súčinnosťou od 15. 3. 1999. Z hľadiska posúdenia, či vznikla

navrhovateľovi škoda spočívajúca v strate na zárobku po skončení práceneschopnosti

podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy v bolo

potrebné ustáliť jeho priemerný zárobok z rozhodného obdobia, t. j. pred vznikom škody,

ktorým je 4. štvrťrok 1998 (zistený podľa o mzde, odmene za pracovnú

pohotovosť v znení neskorších predpisov). Priemerný hrubý zárobok navrhovateľa

z rozhodného obdobia - 4. štvrťrok 1998 vo výške 8.346,- Sk účastníci konania nenamietali.

Odporca nároky navrhovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti v čase od 15. 3. 1994 do skončenia pracovného pomeru 31. 8. 2001

prostredníctvom vedľajšieho účastníka odškodnil, čo konštatoval vo svojom rozhodnutí

okresný súd a túto okolnosť navrhovateľ ani nenamietal. Otázku, z akého rozhodného

obdobia je potrebné vychádzať pri ustálení priemerného zárobku pre účely náhrady

za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, vyriešil okresný súd v súlade

s právnou úpravou, preto sa s ním odvolací súd stotožňuje. Z dôvodov uvedených vyššie

nie je možné akceptovať názor navrhovateľa, že významným je pre výpočet tohto zárobku

rok 1994, v ktorom bol v rámci podzemia preradený v súlade s vyhl. č.

na ľahšie práce, preto je rozhodným obdobím 4. štvrťrok 1993.“.

Krajský súd vyhodnotil ako správny aj postup okresného súdu pri aplikácii

valorizačných predpisov, ktoré upravovali výšku priemerného zárobku rozhodného

pre výšku náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. V súvislosti s tým

zdôraznil, že sa valorizuje vždy rozhodný priemerný zárobok pred vznikom škody, ako to

urobil aj okresný súd, ktorý podľa krajského súdu správne postupoval pri zisťovaní, či

sťažovateľovi vznikla škoda podľa právnej úpravy v a

v znení platnom a účinnom do 1. apríla 2002.

Rovnako ako správny a korešpondujúci s ustálenou súdnou praxou kvalifikoval

krajský súd aj postup okresného súdu pri posudzovaní nároku sťažovateľa na náhradu

za stratu na zárobku za obdobie jeho nedobrovoľnej nezamestnanosti od 1. septembra 2001

do 31. augusta 2002, keď jeho pracovný pomer s odporcom skončil výpoveďou.

Krajský súd akcentoval stanovisko súdnej praxe, podľa ktorej okolnosť, že sa

sťažovateľ v dôsledku nedostatku voľných pracovných miest nemohol zamestnať, nie je

v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale vyplýva z iných príčin, preto

za tento stav nezodpovedá odporca a nemá ani povinnosť na náhradu za stratu na zárobku,

pokiaľ je preukázané, že nezamestnanosť sťažovateľa je v dôsledku situácie na trhu práce

a nie je následkom profesionálnej choroby alebo pracovného úrazu.

Za relevantnú treba považovať aj tú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, podľa

ktorej „Okolnosť, že zamestnanec sa stal nezamestnaným v dôsledku organizačných zmien

u zamestnávateľa neznamená, že došlo k zmene pomerov poškodeného zamestnanca podľa

. Treba vychádzať z toho, že ekonomické a sociálne dôsledky

uvedenej skutočnosti nemajú pôvod v následkoch choroby z povolania. Za tejto situácie je

preto potrebné vychádzať toho, aký zárobok by poškodený zamestnanec mohol dosahovať,

nebyť situácie na trhu práce, ktorá postihuje aj ďalších zamestnancov. Správne okresný súd

potom vychádzal z tzv. fiktívneho zárobku, ktorý by bol navrhovateľ schopný dosiahnuť

a nedosiahol ho len v dôsledku nedostatku vhodných pracovných miest. Takouto prácou je

práca člena strážnej služby, ktorých zárobok zisťoval okresný súd od viacerých

zamestnávateľov (Z., a. s., B., A., s. r. o., B., odporca) a na základe týchto ustálil zárobok,

ktorý by bol schopný navrhovateľ zarobiť. Na základe uvedeného postupu potom zistil, že

navrhovateľovi počas nezamestnanosti strata na zárobku nevznikla.

Navrhovateľovi nevznikla strata na zárobku ani v období od 1. 9. 2002

do 31. 1. 2003, keď bol už zamestnaný v strážnej službe v spoločnosti S., s. r. o., B. Okresný

súd pri zisťovaní, či navrhovateľovi vznikla strata na zárobku, nezapočítaval do zárobku

navrhovateľa v spoločnosti S., s. r. o., B., jeho príjem za tzv. pohotovosti, pretože výkon

tejto práce a zárobok zaň dosiahnutý považoval za zárobok dosiahnutý zvýšeným

pracovným úsilím. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na výklad pojmu zvýšené

pracovné úsilie, za ktoré sa považuje zvýšené úsilie vynakladané poškodeným pri

prekonávaní zdravotných ťažkostí ako následkov úrazu alebo choroby z povolania, čím

dosahuje vyššie zárobky, než by mohol dosiahnuť pri bežnom plnení svojich pracovných

povinností. O takýto prípad v danej veci zrejme nejde, resp. nebol preukázaný, avšak

uvedená okolnosť nie je v tomto prípade významná, pretože aj pri odpočítaní zárobku

navrhovateľa v dôsledku práce v pohotovostnom režime strata na zárobku mu nevznikla.“.

V závere odôvodnenia namietaného rozsudku sa krajský súd stotožnil s okresným

súdom, pokiaľ ide o jeho postup pri zisťovaní, či sťažovateľovi vznikla strata na zárobku,

keď uvažoval s jeho invalidným dôchodkom v nadväznosti na príslušné úpravy, ktorými sa

tieto dôchodky zvyšovali v závislosti od ekonomických ukazovateľov v spoločnosti.

Krajský súd dal za pravdu okresnému súdu, ktorý odmietol ako mylný názor sťažovateľa, že

na úpravy dôchodku sa neprihliada, a preto tieto úpravy zohľadnil, čo zdôvodnil tým, že

„inak by sa ekonomické ukazovatele premietli pri výpočte náhrady straty na zárobku

duplicitne - do zvýšenia v dôsledku valorizácie zárobku z rozhodného obdobia a potom

pri nezapočítaní úpravy dôchodku z rovnakého dôvodu. Na základe uvedených skutočností

potom správne okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý žiadal náhradu za stratu

na zárobku, ktorú vyčíslil postupom, ktorý nemá oporu v právnej úprave a v ustanoveniach

, , resp.

č. a ich výkladu súdnej praxi.“.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom

a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme

zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj v

ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z , a tieto pri svojom postupe

aj prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť

presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom

konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej

uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a )

a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych

okolnostiach prípadu (v danej veci a ) je

ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi

garantovaných základných práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu

preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem

ani podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,

prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú

takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku

s .

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným

odvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké

skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení

rozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo

nesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľa (napr. že na úpravy dôchodku sa neprihliada),

reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho

výklad a aplikáciu ustanovení , resp.

v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s uvedenými článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajský

súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (napr. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom (čo platí, aj pokiaľ ide

o čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou

inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľ dôsledne

nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom

sťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu, ktorý by mal

rozhodovať napr. aj o správnosti vymedzenia rozhodného obdobia pre výpočet náhrady

škody, správnosti výpočtu priemerného zárobku a pod.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzi

postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn a jeho rozsudkom

z 1. februára 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade

zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o návrhu na zrušenie

sťažovateľom namietaného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127

ods. 2 a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo

na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť

bola odmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009