Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 340/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa a 4

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009

doručená sťažnosť JUDr. J. C. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a 4 (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že U., a. s., B., v súvislosti s nariadením

výkonu rozhodnutia poslala 5. marca 2002 na účet sťažovateľa (ako právneho zástupcu

oprávneného) trovy právneho zastúpenia v sume 14 420 Sk. Výkon rozhodnutia bola

nariadený uznesením okresného súdu sp. zn. E 133/2000 z 25. februára 2000, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 20. decembra 2000. Napriek uvedenému

okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 4. apríla 2006 tak, že sťažovateľ má

vrátiť prijaté plnenie z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Krajský súd

v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2009 napadnutý

prvostupňový rozsudok potvrdil.

Podľa sťažovateľa oba súdy porušili «ust. („Len čo sa vo veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova“) - RES IUDICATA: Plnenie v sume

14 420,00 Sk, ktoré som prijal dňa 05. 03. 2002 právnym titulom zaplatenia náhrady trov

právneho zastúpenia, nie je bezdôvodným obohatením, nie je majetkový prospech získaný

bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol alebo plnením z nepoctivých zdrojov».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„a) obaja porušovatelia svojimi rozhodnutiami uvedenými vyššie porušili Občiansky

súdny poriadok v platnom a účinnom znení a tým vo vzťahu k mojej osobe aj moje základné

ľudské právo na právnu ochranu,

b) obe napadnuté rozhodnutia zruší,

c) a prizná mi za toto porušenie primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5 000,00 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

podľa a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie

podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu bolo

v rámci odvolacieho konania v právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným

porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani to, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že v konaní vo veci samej môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich

vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ) a neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných

súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo

je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ). V právomoci ústavného súdu je

iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných

princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov.

Sťažovateľ bol ako odporca v II. rade v posudzovanom súdnom konaní rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2006 zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi

sumu 14 420 Sk s príslušenstvom z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd

vyhovel návrhu na základe zistenia, že sťažovateľovi bola v rámci výkonu rozhodnutia

poukázaná suma, ktorá bola vymožená od inej osoby, než tej, ktorá bola v konaní o výkon

rozhodnutia osobou povinnou. Z pripojeného spisového materiálu, ako aj z vyžiadaného

súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že krajský súd pôvodne rozhodol v tejto veci

rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania.

Uvedený rozsudok krajského súdu bol však na základe dovolania podaného

navrhovateľom zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2008 a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci z peňažného účtu žalobcu došlo núteným výkonom

rozhodnutia k uspokojeniu žalovaného 1/ ako oprávneného účastníka (následne

aj k uspokojeniu žalovaného 2/), aj keď žalobca nebol povinným subjektom v konaní

o nútenom výkone rozhodnutia. V kontexte prejednávaného prípadu potom plynie, že

prijatím peňažnej pohľadávky z peňažného účtu žalobcu sa zväčšil majetok žalovaného 1/

(následne aj majetok žalovaného 2/) o to, o čo sa mal zväčšiť plnením zo strany jeho

dlžníka. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že dlžníkov záväzok vyplývajúci z právoplatného

rozhodnutia nezanikol.“

Zároveň najvyšší súd ako dovolací súd vyslovil právny názor, podľa ktorého je

v okolnostiach daného prípadu dôležité „sledovať hmotnoprávne dôsledky, ak oprávnený

na základe vykonateľného rozhodnutia smerujúceho proti povinnému získal pri nútenom

výkone rozhodnutia (exekúcii) plnenie z majetku inej osoby než povinnej, a je potrebné

zvýrazniť, že vykonateľným rozhodnutím bol založený vzťah medzi oprávneným a povinným.

Je potrebné vychádzať z toho, že dlžník má svoju povinnosť splniť zo svojho majetku

(prostriedkov) a nie z majetku inej, na veci nezúčastnenej osoby. Pokiaľ napriek tomu pri

nútenom výkone rozhodnutia bol oprávnený uspokojený z majetku na veci nezúčastnenej

osoby, nemožno so zreteľom k ustanoveniu uvažovať o riadnom splnení povinnosti

z rozhodnutia bez ďalších právnych dôsledkov. V takom prípade spravidla dochádza

ku vzniku právneho vzťahu medzi veriteľom, ktorý získal prospech z plnenia bez právneho

dôvodu a inou osobou, pre vysporiadanie ktorého je potrebné pripustiť uplatnenie žaloby

o vydanie bezdôvodného obohatenia.“.

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. apríla 2007 bol

krajský súd viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho súdu [§ 243b

ods. 5 v spojení s (ďalej len „OSP“)], na základe čoho

po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, „že rozsudok súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správny v napadnutej časti, čo do istiny voči odporcovi 1/, 2

(t. j. sťažovateľovi, pozn.) potvrdiť a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania voči

odporcovi 2/ zmeniť podľa “, a v tomto zmysle nadväzne na to rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2009.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v danej veci bol porušený vyjadrujúci

prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), nemožno tento jeho názor akceptovať.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ ako právny zástupca oprávneného na základe

vykonateľného rozhodnutia smerujúceho proti povinnému pri nútenom výkone rozhodnutia

získal plnenie z majetku inej osoby ako povinnej (t. j. v namietanom konaní

od navrhovateľa), a to napriek tomu, že vykonateľným rozhodnutím bol založený vzťah

medzi oprávneným a povinným. Navrhovateľovi (z účtu ktorého bolo plnenie v prospech

sťažovateľa zrazené, aj keď nebol osobou povinnou) preto vzniklo právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to nemôže ísť v danej veci o prekážku res iudicata,

a teda nemohol byť ani porušený , pretože o vydaní bezdôvodného

obohatenia súd predtým v iných konaniach právoplatne nerozhodol.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd pri preskúmaní namietaného postupu krajského súdu dospel k záveru, že

krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa v podstate

zhoduje s argumentáciou v tejto sťažnosti, a správne ustálil skutkový stav veci. Zároveň

relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani

označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné

postup krajského súdu označiť za nezlučiteľný s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1

).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani vzájomná príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom krajského súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup

krajského súdu v označenom konaní nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením

označených práv sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009