Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 125/2010
PDF · 219.47 KB
No categories available
I. ÚS 125/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska
kancelária, K., vedené pod sp. zn. Rvp 1638/09, Rvp 1653/09, Rvp 1687/09, Rvp
1718/09, Rvp 1727/09 a sp. zn. Rvp 1833/09 vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti L. vedené pod sp. zn. Rvp 1638/09, Rvp 1653/09, Rvp 1687/09, Rvp
1718/09, Rvp 1727/09 a sp. zn. Rvp 1833/09 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1638/09.
2. Sťažnosti L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 17. až 30.
septembra 2009 a 15. októbra 2009 doručené sťažnosti L., T. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorými namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Sžp 12/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 14/2009 z 2. júna 2009, sp.
zn. 5 Sžp 23/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 20/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp
30/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 16/2009 zo 17. septembra 2009 (ďalej len
„rozsudky najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré im predchádzalo.
2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach, o ktorých na
prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor
ochrany prírody a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“), domáhal podľa
ustanovenia § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože
v predmetných konaniach boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy
podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a
prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z. z. (ďalej len „Aarhuský dohovor“).
Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení alebo
iných subjektov bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených
živočíchov - medveďa hnedého alebo použitia chemických prípravkov v chránených
územiach.
3. Ministerstvo návrhom sťažovateľa v jednotlivých veciach nevyhovelo, pretože
dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania
podľa § 14 správneho poriadku. O opravných prostriedkoch sťažovateľa rozhodoval
minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdil
napadnuté rozhodnutia ministerstva a rozklady sťažovateľa zamietol. Vo svojich
rozhodnutiach zhodne konštatoval, že postup ministerstva bol v súlade so zákonom
o ochrane prírody a krajiny.
4. Sťažovateľ následne podanými žalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) žiadal, aby krajský súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) zrušil jednotlivé rozhodnutia ministerstva a aj rozhodnutia ministra a vrátil vec
prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd žaloby zamietol.
V odôvodneniach svojich rozsudkov krajský súd vždy zhodne konštatuje, že na
základe čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, nevzniká
sťažovateľovi automaticky a priamo právo zúčastňovať sa správneho alebo súdneho konania
ako jeho účastník, vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve také
úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí.
Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v
danom prípade nebolo možné uplatniť.
V nadväznosti na uvedené krajský súd vyvodzoval vo svojich rozsudkoch
jednoznačný záver, že pokiaľ správne orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej
úpravy, konkrétne podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zaručuje sťažovateľovi
v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej
osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a správneho poriadku a nepriznali
sťažovateľovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky.
5. Proti jednotlivým rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd už citovanými rozsudkami potvrdil rozsudky krajského súdu ako vecne
správne. Vo svojich rozsudkoch uviedol: „... nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší
súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých
účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia
výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín alebo chránenej časti krajiny)
a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka
správneho konania, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti obsiahnutú v § 6 O. s. p. (navrhnutý procesný spôsob oboznámenia
účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany
ich práv) a na tú skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne
objasnil v rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009, zvolil takú procesnú ekonómiu, že v
podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené
rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii.“
V odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009 najvyšší súd konštatoval: «... žalobca
sa vo svojom odvolaní dovolával predovšetkým a iba toho, že v jeho prípade bolo porušené
právo garantované mu prostredníctvom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto základný
problém, ktorý bol pred Najvyšší súd takýmto odvolaním predložený, spočíva v hľadaní
odpovede na otázku, či obsah cit. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vplýva na postavenie
žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý štátny orgán platí ...
požiadavka konania „secundum et intra legem“ (čl. 2 ods. 2) a princíp
ústavnokonformného výkladu právnych noriem (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania vyjadroval svoj
nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z.
v zmysle § 82 ods. 3 cit. posledná veta cit. zákona nielenže ponúkané, ale aj nepriamo bolo
napadnutým rozhodnutím priznané.
Žalobca predovšetkým v celom súdnom, ako aj jemu predchádzajúcom správnom
konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny
poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho poriadku, mu nezabezpečuje,
v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane.
Aby takýto rozpor mohol žalobca namietať, musí mu medzinárodná zmluva o
základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takého práva, ako mu
zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.
Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli
dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí ak sú
splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti
mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo
opomenutí – súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu
pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má
každý v zmysle § 250t ods. 1 O.s.p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti (tzn.
opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle § 250v ods. 1 O.s.p. sa toto vzťahuje
na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym právom
nielen v oblasti životného prostredia). ..
Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že
pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné
subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto
slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale
naopak je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad v
čl. 6, čl. 9 ods. 1, 2 a 4), na ktoré sa však žalobca vo svojich odvolacích dôvodoch
neodvolával.
Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že
žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho
konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi o
prednosti čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.»
6. Obdobnými úvahami sa spravoval najvyšší súd aj v odôvodnení rozsudku sp. zn.
3 Sžp 16/2009, kde zároveň poukázal na to, že „... ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné
vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1 písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky... Formy a
rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich
môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu
ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo
vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho práva je žalobcovi
zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje
najvyšší súd za primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia
výnimky... “.
7. Podstatu predložených sťažností tvorí tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd
postupoval v predmetných veciach odlišne ako v inej druhovo identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Spž 41/2009, kde najvyšší súd uznesením z 22. júna 2009
prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
komunitárneho práva Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.
Sťažovateľ ďalej v odôvodneniach svojich sťažností zhodne uviedol: „Najvyšší súd
SR postupoval... zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia o
predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev... vyplýva, že Najvyšší súd SR
postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,
pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok.
V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti
predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a
Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva.
Postup sťažovateľa v odvolacom konaní... nebol dôvodom na zásadne odlišný postup
Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ
účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpor... s právom
sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred
súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou
predložiť vo veci 5 Sžp (5 Spž 41/2009, pozn.) Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,
nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení
s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru označenými rozsudkami
najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, s tým, aby boli napadnuté rozsudky
najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ
zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní
označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
12. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento
zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným
súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
13. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
14. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred
ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
15. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 1638/09, Rvp 1653/09, Rvp 1687/09,
Rvp 1718/09, Rvp 1727/09 a sp. zn. Rvp 1833/09 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo
súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých veciach zastúpený
rovnakým právnym zástupcom a v každej jednej sťažnosti sa na obdobnom
skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie rovnakých
základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou označenia
napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.
16. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak,
ako je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
19. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo viacerých skutkovo i právne
podobných veciach už zaujal právny názor iný senát ústavného súdu, ktorý sťažnosti
sťažovateľa odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť (napr. III. ÚS 341/09, III. ÚS 357/09,
III. ÚS 362/09, III. ÚS 364/09, III. ÚS 389/09). Keďže prvý senát ústavného súdu nedospel
k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaných rozhodnutí tretieho senátu
ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
20. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
21. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany
upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu
preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na
základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,
úkonu a/alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6, a v prípadoch ustanovených
vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným
relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem
a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva
a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci
rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru.
22. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.
23. Podľa § 15a ods. 1 správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník
konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na
ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
24. Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania
o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,
ak tento zákon neustanovuje inak. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom
činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne
oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7,
je zúčastnenou osobou.
25. Ústavný súd najprv preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkami krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu všetky dotknuté rozsudky
krajského súdu sú vnútorne logické, z odôvodnení jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,
pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Najvyšší súd zvolil takú procesnú
ekonómiu, že odkázal na svoje staršie rozhodnutie sp. zn. 5 Sžp 6/2009, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by rozsudky krajského
súdu a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda
vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv
sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nie sú
prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a nie sú ani
arbitrárne.
26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutia najvyššieho
súdu nevykazujú znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 16/95).
27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej
situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná
(mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
28. Ústavný súd aj z pohľadu sťažovateľom napádaného rozporu predmetných
rozsudkov s konštantnou judikatúrou stanovuje, že v danom prípade vyslovenie právneho
záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je
opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na skutočnosti uvedené
v rozhodnutiach najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného
skutkového stavu a totožnej právnej otázky rozhodol najvyšší súd identicky. Navyše,
identické rozhodnutia boli prijaté v predmetných veciach viacerými senátmi najvyššieho
súdu. Z predložených spisov je zrejmé, že sťažovateľ nenapáda ojedinelé odlišné
rozhodnutia najvyššieho súdu, ale všetky tie rozsudky vo veci samej, ktoré nie sú v súlade
so sťažovateľovými očakávaniami.
29. Odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, zároveň
nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení
predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ
teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.
Z podaných sťažností vyplýva, že sťažovateľ v podstate nepriamo požaduje revíziu
napadnutých rozsudkov v merite veci, ktorými boli jeho odvolania zamietnuté.
30. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný
súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho
súdu. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné názory všeobecných súdov možno
považovať za legitímne a ústavne konformné (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).
31. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
32. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v správnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, vo
svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
33. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie rozsudkov
najvyššieho súdu a náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude
vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010