Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 125/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska

kancelária, K., vedené pod sp. zn. , , , Rvp

1718/09, a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti L. vedené pod sp. zn. , , , Rvp

1718/09, a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 17. až 30.

septembra 2009 a 15. októbra 2009 doručené sťažnosti L., T. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorými namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp.

zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp

30/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. zo 17. septembra 2009 (ďalej len

„rozsudky najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré im predchádzalo.

2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach, o ktorých na

prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor

ochrany prírody a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“), domáhal podľa

ustanovenia o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože

v predmetných konaniach boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy

podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a

prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke

(ďalej len „“).

Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení alebo

iných subjektov bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených

živočíchov - medveďa hnedého alebo použitia chemických prípravkov v chránených

územiach.

3. Ministerstvo návrhom sťažovateľa v jednotlivých veciach nevyhovelo, pretože

dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania

podľa § 14 správneho poriadku. O opravných prostriedkoch sťažovateľa rozhodoval

minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdil

napadnuté rozhodnutia ministerstva a rozklady sťažovateľa zamietol. Vo svojich

rozhodnutiach zhodne konštatoval, že postup ministerstva bol v súlade so zákonom

o ochrane prírody a krajiny.

4. Sťažovateľ následne podanými žalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) žiadal, aby krajský súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) zrušil jednotlivé rozhodnutia ministerstva a aj rozhodnutia ministra a vrátil vec

prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd žaloby zamietol.

V odôvodneniach svojich rozsudkov krajský súd vždy zhodne konštatuje, že na

základe čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, nevzniká

sťažovateľovi automaticky a priamo právo zúčastňovať sa správneho alebo súdneho konania

ako jeho účastník, vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve také

úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí.

Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v

danom prípade nebolo možné uplatniť.

V nadväznosti na uvedené krajský súd vyvodzoval vo svojich rozsudkoch

jednoznačný záver, že pokiaľ správne orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej

úpravy, konkrétne podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zaručuje sťažovateľovi

v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej

osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a správneho poriadku a nepriznali

sťažovateľovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym poriadkom

Slovenskej republiky.

5. Proti jednotlivým rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd už citovanými rozsudkami potvrdil rozsudky krajského súdu ako vecne

správne. Vo svojich rozsudkoch uviedol: „... nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší

súd Slovenskej republiky pod sp. zn. až sa týkali rovnakých

účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia

výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín alebo chránenej časti krajiny)

a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka

správneho konania, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu

hospodárnosti obsiahnutú v (navrhnutý procesný spôsob oboznámenia

účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany

ich práv) a na tú skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne

objasnil v rozsudku sp. zn. , zvolil takú procesnú ekonómiu, že v

podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené

rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii.“

V odôvodnení rozsudku sp. zn. najvyšší súd konštatoval: «... žalobca

sa vo svojom odvolaní dovolával predovšetkým a iba toho, že v jeho prípade bolo porušené

právo garantované mu prostredníctvom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto základný

problém, ktorý bol pred Najvyšší súd takýmto odvolaním predložený, spočíva v hľadaní

odpovede na otázku, či obsah cit. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vplýva na postavenie

žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý štátny orgán platí ...

požiadavka konania „secundum et intra legem“ (čl. 2 ods. 2) a princíp

ústavnokonformného výkladu právnych noriem ( ).

Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania vyjadroval svoj

nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa

v zmysle § 82 ods. 3 cit. posledná veta cit. zákona nielenže ponúkané, ale aj nepriamo bolo

napadnutým rozhodnutím priznané.

Žalobca predovšetkým v celom súdnom, ako aj jemu predchádzajúcom správnom

konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny

poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho poriadku, mu nezabezpečuje,

v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane.

Aby takýto rozpor mohol žalobca namietať, musí mu medzinárodná zmluva o

základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takého práva, ako mu

zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli

dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí ak sú

splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti

mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo

opomenutí – súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu

pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má

každý v zmysle právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti (tzn.

opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle sa toto vzťahuje

na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym právom

nielen v oblasti životného prostredia). ..

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že

pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné

subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto

slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale

naopak je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad v

čl. 6, čl. 9 ods. 1, 2 a 4), na ktoré sa však žalobca vo svojich odvolacích dôvodoch

neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že

žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho

konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi o

prednosti Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle

Slovenskej republiky.»

6. Obdobnými úvahami sa spravoval najvyšší súd aj v odôvodnení rozsudku sp. zn.

, kde zároveň poukázal na to, že „... ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné

vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1 písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky... Formy a

rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich

môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu

ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo

vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho práva je žalobcovi

zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje

najvyšší súd za primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia

výnimky... “.

7. Podstatu predložených sťažností tvorí tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd

postupoval v predmetných veciach odlišne ako v inej druhovo identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , kde najvyšší súd uznesením z 22. júna 2009

prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu

komunitárneho práva Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

Sťažovateľ ďalej v odôvodneniach svojich sťažností zhodne uviedol: „Najvyšší súd

SR postupoval... zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia o

predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev... vyplýva, že Najvyšší súd SR

postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,

pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok.

V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti

predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa a

Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva.

Postup sťažovateľa v odvolacom konaní... nebol dôvodom na zásadne odlišný postup

Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ

účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia

napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpor... s právom

sťažovateľa zakotvenom v SR, ktoré zaručuje každému konať pred

súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou

predložiť vo veci 5 Sžp (, pozn.) Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,

potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania,

nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá SR v spojení

s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených práv podľa a dohovoru označenými rozsudkami

najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, s tým, aby boli napadnuté rozsudky

najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ

zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní

označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

12. Podľa ustanovenia

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento

zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným

súdom primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“).

13. Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

14. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní pred

ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie .

15. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , , ,

, a sp. zn. vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo

súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých veciach zastúpený

rovnakým právnym zástupcom a v každej jednej sťažnosti sa na obdobnom

skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie rovnakých

základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou označenia

napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.

16. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade

s ustanovením v spojení s rozhodol tak,

ako je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

17. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

19. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo viacerých skutkovo i právne

podobných veciach už zaujal právny názor iný senát ústavného súdu, ktorý sťažnosti

sťažovateľa odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť (napr. , ,

, , ). Keďže prvý senát ústavného súdu nedospel

k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaných rozhodnutí tretieho senátu

ústavného súdu (a contrario ).

20. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

21. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany

upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu

preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na

základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,

úkonu a/alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6, a v prípadoch ustanovených

vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným

relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem

a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva

a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci

rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru.

22. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;

účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.

23. Podľa § 15a ods. 1 správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na

ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

24. Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom

činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne

oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7,

je zúčastnenou osobou.

25. Ústavný súd najprv preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkami krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu všetky dotknuté rozsudky

krajského súdu sú vnútorne logické, z odôvodnení jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,

pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Najvyšší súd zvolil takú procesnú

ekonómiu, že odkázal na svoje staršie rozhodnutie sp. zn. , ktoré má sťažovateľ

k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by rozsudky krajského

súdu a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda

vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv

sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nie sú

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a nie sú ani

arbitrárne.

26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutia najvyššieho

súdu nevykazujú znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , , ).

27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(mutatis mutandis , , ).

28. Ústavný súd aj z pohľadu sťažovateľom napádaného rozporu predmetných

rozsudkov s konštantnou judikatúrou stanovuje, že v danom prípade vyslovenie právneho

záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , resp. práva podľa dohovoru, nie je

opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na skutočnosti uvedené

v rozhodnutiach najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného

skutkového stavu a totožnej právnej otázky rozhodol najvyšší súd identicky. Navyše,

identické rozhodnutia boli prijaté v predmetných veciach viacerými senátmi najvyššieho

súdu. Z predložených spisov je zrejmé, že sťažovateľ nenapáda ojedinelé odlišné

rozhodnutia najvyššieho súdu, ale všetky tie rozsudky vo veci samej, ktoré nie sú v súlade

so sťažovateľovými očakávaniami.

29. Odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, zároveň

nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení

predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ

teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

Z podaných sťažností vyplýva, že sťažovateľ v podstate nepriamo požaduje revíziu

napadnutých rozsudkov v merite veci, ktorými boli jeho odvolania zamietnuté.

30. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný

súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné názory všeobecných súdov možno

považovať za legitímne a ústavne konformné (, ).

31. Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

32. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v správnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, vo

svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

33. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, a preto

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie rozsudkov

najvyššieho súdu a náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude

vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010