Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 321/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti D., Veľká Británia, právne zastúpenej advokátom

JUDr. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -90 z 27. februára 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti D. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k.

-90 z 27. februára 2008, ktorým bola zastavená exekúcia vedená na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej

peňažnej pohľadávky podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného poriadku poisťovniam,

ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného

poistenia vo výške osem percent v súlade s ustanovením a

Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe

povinného, p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -90 z 27.

februára 2008, ktorým bola zastavená exekúcia vedená na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky

podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného poriadku poisťovniam, ktoré majú zákonnú

povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo výške

osem percent v súlade s ustanovením a

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe povinného,

a vec v r a c i a v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €

(slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. K. K., B., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. -39 z 8. októbra 2009 ústavný súd prijal na ďalšie

konanie sťažnosť spoločnosti D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-90 z 27. februára 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Ako vyplýva z podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. apríla 2008

a pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. , sťažovateľ ako oprávnený podal

16. januára 2008 proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

ako povinnému návrh na vykonanie exekúcie JUDr. Ľ. P., súdnemu exekútorovi so sídlom

v Š. (ďalej len „súdny exekútor“), pre vymoženie plnenia podľa právoplatného

a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -197 z 3. júla

2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. decembra 2007. Týmto rozsudkom, ktorý nadobudol

právoplatnosť 4. januára 2008, bolo ministerstvu uložené zaplatiť sťažovateľovi

240 000 000 Sk s úrokom z omeškania (ktorý ku dňu podania návrhu na vykonanie

exekúcie predstavoval sumu 301 975 561,63 Sk) náhradu trov prvostupňového konania

Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 586 431,50 Sk. Predmetom

konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. bol nárok na

náhradu škody, ktorý pôvodne ako žalobca uplatnil Z., a. s., B. s odôvodnením, že

3. augusta 1998 vydal minister vnútra Slovenskej republiky pod č. j. KM-996-3/98 písomný

prísľub, ktorým zaviazal žalovaného poskytnúť žalobcovi príspevok zo zákonného poistenia

motorových vozidiel na náklady spojené so záchranou ľudských životov a materiálnych

hodnôt v cestnej doprave ročne vo výške 80 miliónov korún do času, kým mu zostane

zachovaná kompetencia prerozdeľovania zákonného poistenia motorových vozidiel, avšak

takéto plnenie žalobcovi neposkytol. V priebehu konania postúpil Z., a. s., pohľadávku na

náhradu škody sťažovateľovi.

Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením

č. 5101 031052 z 18. januára 2008.

Povinný doručil 13. februára 2008 okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie.

Svoj návrh odôvodnil tým, že povinný je právnickou osobou – ústredným orgánom štátnej

správy, vo vzťahu ku ktorému platí, že je v zmysle o Štátnej

pokladnici klientom Štátnej pokladnice, čo znamená, že peňažné prostriedky má vedené na

účte Štátnej pokladnice, nemôže mať súbežne otvorené účty v komerčnej banke

a prostriedky klienta vedené na účte v Štátnej pokladnici nepodliehajú výkonu rozhodnutia

odpísaním z účtu ( o Štátnej pokladnici a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Postihnúť nemožno podľa

o správe majetku štátu

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ani majetok Slovenskej

republiky, ktorý je v správe rozpočtových a príspevkových organizácií, ktorá takýto majetok

spravuje. Podľa o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov postihnúť

nemožno v exekúcii ani prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej

únie ani hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný z takýchto prostriedkov. Preto je povinný

toho názoru, že proti nemu nemožno viesť exekúciu odpísaním z účtu v banke (§ 94 a nasl.

Exekučného poriadku), ani predajom hnuteľných vecí [§ 63 ods. 1 písm. c) Exekučného

poriadku] a ani predajom nehnuteľností [§ 63 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku].

Exekúciu proti povinnému nemožno viesť ani prikázaním pohľadávky (§ 106 ods. 1

Exekučného poriadku), ktoré doručil súdny exekútor poisťovniam vykonávajúcim povinné

zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel na odvedenie 8 %

z prijatého poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla za predchádzajúci kalendárny rok, ktoré je povinná

poisťovňa, ktorá vykonáva toto poistenie, odviesť na osobitný účet sťažovateľa podľa § 30

ods. 1 o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) (ide o prostriedky, ktoré

podľa § 30 ods. 2 rovnakého zákona rozdeľuje povinný hasičským jednotkám na úhradu

nákladov spojených s materiálnotechnickým vybavením, jeho údržby a prevádzky

a zložkám povinného na úhradu nákladov spojených s obstaraním technických prostriedkov

potrebných na objasňovanie príčin nehôd v cestnej doprave a s výstavbou koordinačných

stredísk integrovaného záchranného systému a operačných stredísk tiesňového volania).

Tieto prostriedky podľa názoru povinného (potvrdeného aj Národnou bankou Slovenska) sú

takto účelovo viazané už v momente ich pripísania na účet komerčnej poisťovne. Takéto

obmedzenie možnosti viesť exekúciu proti povinnému považuje povinný za obmedzenie,

ktoré je v súlade s , sleduje spoločensky prospešný cieľ, ktorý odôvodňuje takýto

zásah do práva na súdnu ochranu garantovaného oprávnených.

O tomto návrhu rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. -90

z 27. februára 2008 tak, že zastavil „exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava I.

v Bratislave pod sp. zn. č. v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej

peňažnej pohľadávky podľa ust. § 105 ods.1 Exekučného poriadku, poisťovniam, ktoré majú

zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo

výške osem percent v súlade s ust. a o poisťovníctve

v platnom znení, predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe

povinného“, a vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 6. marca 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Bratislave uznesením č. k. -231 z 10. decembra 2008 tak, že

odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému

odvolanie nie je prípustné [ (ďalej aj „OSP“),

, Exekučného poriadku]. Napadnuté uznesenie tak nadobudlo

právoplatnosť 4. marca 2008.

O návrhu povinného na odklad exekúcie doručenom okresnému súdu 31. januára

2008, ktorým povinný žiadal povoliť odklad exekúcie s ohľadom na skutočnosť, že proti

exekučnému titulu podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky 31. januára 2008

podnet na podanie mimoriadneho dovolania, o ktorom dosiaľ v konaní na Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky nebolo rozhodnuté, rozhodol okresný súd uznesením č. k.

-96 z 27. februára 2008 tak, že povolil odklad exekúcie na dobu do rozhodnutia

v konaní vedenom na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pod sp. zn.

VI/2 Pz 69/08. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie 18. marca 2008,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave po zistení, že podnet povinného na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nebol

akceptovaný a mimoriadne dovolanie podané nebolo, uznesením č. k. -233

z 10. decembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -96 z 27. februára

2008 zrušil.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal najprv na procesný postup okresného súdu

predchádzajúci vydaniu napadnutého uznesenia. Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného

súdu, povinný doručil návrh na zastavenie exekúcie okresnému súdu 13. februára 2008.

Okresný súd 21. februára 2008 doručil tento návrh na vyjadrenie sťažovateľovi s tým, aby

sa vyjadril k tomuto návrhu do 10 dní od jeho doručenia (teda do 3. marca 2008).

Sťažovateľ na túto výzvu riadne reagoval a 3. marca 2008 doručil okresnému súdu svoje

vyjadrenie k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Okresný súd však vo veci rozhodol

už 27. februára 2008, teda prv, ako sťažovateľovi uplynula lehota, ktorú mu samotný

okresný súd určil. Napadnuté rozhodnutie je navyše podľa názoru sťažovateľa založené na

svojvoľnom výklade a aplikácii zákona.

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým uznesením

odôvodnil sťažovateľ tým, že aj výkon rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť

prerokovania veci a aj v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,

ak splní predpoklady ustanovené zákonom. Aj v konaní o výkon rozhodnutia platí princíp

rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej protistrana. Procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim. Princíp rovnosti zbraní je porušený, ak sa jednej strane bráni

odpovedať na písomné tvrdenia predložené súdu druhou stranou, a princíp

kontradiktórnosti, ak súdy zvážili len skutočnosti predložené jednou stranou. Vo veci

sťažovateľa okresný súd rozhodoval bez toho, aby sťažovateľovi poskytol reálnu a účinnú

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, a tak pri svojom rozhodovaní o zastavení

exekúcie mohol nevyhnutne prihliadnuť len na argumenty povinného, teda iba jedného

účastníka konania.

Porušenie základného práva na vlastníctvo podľa a

dodatkového protokolu odôvodnil sťažovateľ tým, že pohľadávku, ktorú vymáha

v exekučnom konaní, považuje za majetkové právo, ktoré mu bolo priznané právoplatným

a vykonateľným súdnym rozhodnutím a mal legitímnu nádej na jeho zhmotnenie. Napriek

legitímnym očakávaniam, keďže splnil podmienky a predpoklady vymedzené Exekučným

poriadkom, okresný súd neposkytol jeho vlastníckemu právu takú ochranu, ako mu podľa

zákona, a dohovoru poskytnúť bol povinný. Napadnuté rozhodnutie má významný

dopad na vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa, v jeho dôsledku sa vymožiteľnosť

pohľadávky sťažovateľa stala vo svojej podstatnej časti vážne ohrozená a nepožívajúca

reálnu a účinnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie je prejavom interpretačnej svojvôle

okresného súdu, ktorý inštitút exekučnoprávnej imunity štátu vztiahol na majetkové

hodnoty, ktoré nie sú spôsobilé byť predmetom takejto imunity. Rozhodnutie okresného

súdu nemá relevantnú oporu v právnom poriadku. Majetkové hodnoty, na ktoré okresný súd

vztiahol exekučnoprávnu imunitu v rozhodnom čase, nie sú vlastníctvom štátu. Okresný súd

k opačnému záveru dospel na základe tautologického vymedzenia poisťovne ako správcu

majetku štátu. Okresný súd tvrdí, že časť poistného, ktorá je po uplynutí určitej lehoty

predmetom odvodovej povinnosti, je majetkom štátu, a to s odôvodnením, že poisťovňa je

správcom majetku štátu. Správcom majetku štátu podľa názoru okresného súdu je poisťovňa

z dôvodu, že táto časť poistného je majetkom štátu. Zo znenia

v znení v čase rozhodovania okresného súdu vyplýva, že poisťovňa má zákonnú povinnosť

odviesť osem percent z prijatého poistného za predchádzajúci rok do konca februára

príslušného roku na osobitný účet povinného. Do dvoch mesiacov od skončenia

kalendárneho roka je teda poisťovňa istý objem finančných prostriedkov povinná poukázať

na účet štátneho orgánu. Splnenia tejto povinnosti sa môže povinný domáhať až po uplynutí

tejto zákonnej lehoty. Pred jej uplynutím nie je štát vlastníkom majetkovej hodnoty, žiadny

jeho orgán túto hodnotu nemá v držbe, nemôže sa domáhať jej vydania ani s ňou nakladať,

užívať ju a požívať. Za týchto okolností nie je možné považovať za vlastníka tejto hodnoty

subjekt, ktorý nevykonáva a ani nemôže vykonávať aspoň jedno z oprávnení vlastníka

( ). Ak sú finančné prostriedky pripísané na účet komerčnej

poisťovne napríklad 15. januára 2008, bude táto poisťovňa povinná poukázať ich

povinnému najskôr 28. februára 2009, a preto v tomto období nemôžu byť tieto finančné

prostriedky majetkom štátu. Opačný záver (ktorý zaujal okresný súd) je preto zjavne

arbitrárny. Je výsledkom výkladovej svojvôle okresného súdu, ak hodnotí postup exekútora,

ktorý zákon umožňuje, ako taký, ktorý je zákonom zakázaný, navyše v situácii, keď

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že finančné

prostriedky uložené na účte v peňažnom ústave (banke), o ktorých právne predpisy určujú,

že môžu byť použité len na určitý účel, nie sú nariadením výkonu rozhodnutia prikázaním

pohľadávky z tohto účtu postihnuté (a nemôžu teda slúžiť na uspokojenie oprávneného),

ibaže by bola vymáhaná pohľadávka, na úhradu ktorej majú byť (v súlade so svojím

účelovým určením) použité. V prípade sťažovateľa princíp, podľa ktorého výkonu

rozhodnutia nebráni účelové určenie finančných prostriedkov totožné s právnym dôvodom

vymáhanej pohľadávky, znamená, že v situácii, keď pohľadávka vymáhaná sťažovateľom

mala a má svoj titul a pôvod v určitom účelovom určení, potom nemôže byť rovnaké

účelové viazanie prostriedkov, ktoré má komerčná poisťovňa poukázať povinnému,

dôvodom na zastavenie exekúcie prikázaním takejto pohľadávky. Ak okresný súd dospel

k záveru, že zákonná prekážka pre výkon rozhodnutia spočíva aj v právnej okolnosti,

o ktorej najvyšší súd už predtým vyslovil, že takouto prekážkou nie je, zbavil tým ústavný

nárok sťažovateľa na účinnú súdnu ochranu svojho vlastníckeho práva jeho reálneho

významu.

Sťažovateľ preto žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti D. podľa a

Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp zn.

z 27. februára 2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. z 27. februára 2008 sp.zn. –

90 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5,000.000.-Sk (slovom:

päťmiliónov slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť spoločnosti D. trovy právneho

zastúpenia v sume 7 300 Sk (slovom: sedemtisíc tristo slovenských korún) na účet jeho

právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa na výzvu ústavného súdu po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vyjadril podaním sp. zn. Spr. 3035/10 z 18. januára 2010. Uviedol, že po

doručení návrhu povinného na zastavenie exekúcie okresnému súdu, okresný súd vyzval

oprávneného na vyjadrenie k tomuto návrhu výzvou zo 14. februára 2008 expedovanou

15. februára 2008. Poukázal na to, že 21. februára 2008 bola okresnému súdu doručená

žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia z dôvodu,

že JUDr. K. K., ktorý vybavuje vec, bol na dovolenke. Okresný súd poukázal ďalej pre

prípad, že ústavný dospeje k záveru o porušení základného práva sťažovateľa, na to, že je

potrebné vziať do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila porušenie

tohto práva, a pri prípadnom rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia zohľadnil

uvedené objektívne dôvody a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej

výške. Zároveň okresný súd uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným

súdom.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu nereagoval.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti sťažovateľa, vo vzťahu k tvrdenému porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru

výrokom napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola exekúcia v časti zastavená,

jej podstatou je jednak tvrdenie, že v dôsledku procesného postupu okresného súdu bola

sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podal

povinný, a jednak tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je z hľadiska jeho obsahu arbitrárne,

keďže je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právneho poriadku,

ktorá popiera ich účel a zmysel.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení

predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (). Aj vo výkone rozhodnutia

alebo v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní

predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle

citovaného článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané.

Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne,

vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme

konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného

spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie

().

Z týchto princípov vychádzal ústavný súd i pri posudzovaní napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola exekúcia v časti zastavená podľa § 57 ods. 1

písm. d) Exekučného poriadku.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého došlo

k porušeniu jeho základného práva súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd vo veci

rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie,

a navyše vo veci rozhodol prv, ako sťažovateľovi uplynula lehota na podanie vyjadrenia,

ktorú sám okresný súd určil.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, návrh na zastavenie exekúcie doručil

povinný okresnému súdu 13. februára 2008. Okresný súd výzvou zo 14. februára 2008

vyzval sťažovateľa, aby sa k tomu návrhu vyjadril „v lehote do 10 dní“. Túto výzvu

expedoval okresný súd sťažovateľovi 15. februára 2008 a bola adresovaná jeho právnemu

zástupcovi v exekučnom konaní, ktorým bola od začiatku exekučného konania Advokátska

kancelária... Ako vyplýva z pripojenej doručenky, právny zástupca sťažovateľa túto výzvu

prevzal pri prvom pokuse o doručenie 21. februára 2008. Pokiaľ bolo právnemu zástupcovi

uložené vyjadriť sa „v lehote do 10 dní“, nemožno obsah tejto výzvy vykladať inak, než

tak, že táto 10-dňová lehota začala plynúť 22. februára 2008, z čoho vyplýva, že lehota pre

podanie vyjadrenia sťažovateľovi uplynula 3. marca 2008. Ako ďalej vyplýva z obsahu

spisu, sťažovateľ svoje vyjadrenie k návrhu povinného na zastavenie exekúcie (v rozsahu

ôsmich strán) doručil okresnému súdu 3. marca 2008. Okresný súd vydal napadnuté

rozhodnutie 27. februára 2008.

Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd, tak ako to tvrdí i sťažovateľ, rozhodol

vo veci prv, ako vôbec sťažovateľovi uplynula lehota, ktorú sám stanovil, na podanie

vyjadrenia k návrhu na zastavenie exekúcie.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že koncipient JUDr. K. K. podaním z 20. februára

2008 doručeným okresnému súdu 21. februára 2008 (na č. l. 82) požiadal o predĺženie

lehoty na predloženie vyjadrenia do 5. marca 2008. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí

uviedol, že tejto žiadosti nevyhovel, pretože JUDr. K. nevyužil možnosť substitučného

zastúpenia, a preto, že dlžník z prikázanej pohľadávky (komerčná poisťovňa) má zákonnú

povinnosť odviesť prijaté plnenia povinnému do 29. februára 2008. V danom prípade totiž

lehota na podanie vyjadrenia sťažovateľovi mala uplynúť až 3. marca 2008, a z tohto

dôvodu ju pre čas do 3. marca 2008 nebolo potrebné predlžovať, resp. rozhodovať

o nevyhovení návrhu na jej predĺženie. To by prichádzalo do úvahy iba vo vzťahu

k predĺženiu lehoty na čas po 3. marci 2008.

Ako je zrejmé z návrhu povinného na zastavenie exekúcie, je v ňom uplatňovaný

najmä dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku,

z čoho je zrejmé (a muselo to byť zrejmé aj okresnému súdu v čase jeho rozhodovania), že

v prípade, ak z tohto dôvodu návrhu na zastavenie exekúcie aspoň v časti vyhovie, jeho

rozhodnutie nebude preskúmateľné odvolacím súdom (čo je zrejmé i z uznesenia Krajského

súdu v Bratislave č. k. -231 z 10. decembra 2008), a rozhoduje teda

v jedinej inštancii. V prípadoch, ak konanie prebieha len na jednom stupni, je o to

dôležitejšie, aby sa dôsledne rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Fredin v. Švédsko Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) uviedol, že v súdnom konaní, ktoré sa vedie v prvej a jedinej inštancii, právo na

verejné prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie

(rozhodnutie ESĽP z 23. februára 1994, séria A, č. 283-A, s. 10-11, § ).

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd svojím postupom znemožnil sťažovateľovi

vyjadriť sa k návrhu na zastavenie exekúcie povinného pred vydaním rozhodnutia o tomto

návrhu. Ani samotný okresný súd vo svojom vyjadrení predloženom ústavnému súdu svoj

postup žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil a neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré

nevyčkal s rozhodnutím o návrhu povinného na zastavenie exekúcie do uplynutia lehoty pre

podanie vyjadrenia, v ktorej uložil sťažovateľovi vyjadrenie predložiť. Okresný súd týmto

spôsobom odňal sťažovateľovi možnosť predniesť dôvody a argumenty, pre ktoré

so zastavením exekúcie nesúhlasí a pre ktoré považuje návrh povinného na zastavenie

exekúcie za nedôvodný, resp. taký, ktorému nie je možné vyhovieť, pretože pre takéto

rozhodnutie exekučného súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Okresný súd svojím

postupom narušil princíp rovnosti zbraní, tak ako na to poukázal sťažovateľ v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu, a už len z tohto dôvodu preto porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a dohovoru došlo aj preto, že napadnuté

rozhodnutie je arbitrárne, spôsob aplikácie dotknutých ustanovení právneho poriadku

okresným súdom je v rozpore s ich účelom a zmyslom a rozhodnutie je svojvoľné.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie súdom

sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť

prejavom svojvôle.

Okresný súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie v jej

časti odôvodnil v podstate tým, že povinný je správcom majetku štátu, ktorým sú nielen

hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve štátu, ale aj pohľadávky, vrátane pohľadávky

povinného voči komerčným poisťovniam, ktorej predmetom je splnenie odvodovej

povinnosti vo výške osem percent z prijatých peňažných prostriedkov z povinného

zmluvného poistenia v súlade s v tom čase platným a

Keďže podľa na majetok štátu v správe správcu

nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, potom nemožno vykonať vo veci sťažovateľa

exekúciu v rozsahu, v akom bola zastavená napadnutým rozhodnutím.

Sťažovateľ, ako to vyplýva jednak z jeho podania okresnému súdu (vyjadrenia

k návrhu povinného na zastavenie exekúcie doručeného okresnému súdu 3. marca 2008)

a jednak zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, so záverom okresného súdu, najmä

vo vzťahu k prikázanej pohľadávke, nesúhlasí z dôvodov, ktoré podrobne uviedol. Keďže

okresný súd vo veci rozhodol ešte prv, ako mu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa

k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, nevyporiadal sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia ani s argumentmi, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom podaní doručenom

okresnému súdu 3. marca 2008.

Rozhodovanie o zastavení exekúcie zveruje Exekučný poriadok exekučnému súdu,

rozhodovanie o tejto otázke patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu

nepatrí zaujímať stanovisko ku kvalite odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, resp.

spôsobu výkladu a aplikácie ustanovení právnych noriem, na ktorých okresný súd svoje

rozhodnutie založil, pretože v opačnom prípade by nahrádzal právne názory okresného súdu

názorom vlastným v situácii, keď navyše napadnuté rozhodnutie už zrušil z iných dôvodov.

Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu pri prerokovávaní a rozhodovaní

o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ako aj samotným uznesením okresného súdu

č. k. -90 z 27. februára 2008 došlo aj k porušeniu a

dodatkového protokolu.

Porušenie základného práva podľa a dodatkového protokolu

odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd neposkytol jeho majetku (vymáhateľnej

pohľadávke) takú ochranu, ako bol povinný poskytnúť, a jeho rozhodnutie má významný

dopad na vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa, ktorá sa stala vo svojej podstatnej časti

vážne ohrozená, čím namietané právo sťažovateľa stratilo svoj reálny význam.

Ústavný súd vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad a aplikácia boli

v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu () i s jeho výkladom a aplikáciou

dohovoru. Preto posudzuje námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1

dodatkového protokolu a spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich práv rovnakým skutkovým stavom.

V situácii, keď exekúcia vedená sťažovateľom bola zastavená iba sčasti (a v časti

naďalej prebieha) a sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu bližšie neodôvodnil svoj

názor, podľa ktorého sa vymožiteľnosť jeho pohľadávky stala vydaním napadnutého

rozhodnutia „v podstatnej časti vážne ohrozená“. Ústavný súd nepovažoval za preukázané,

že napadnutým rozhodnutím došlo k zásahu do majetku sťažovateľa. Z uvedeného vyplýva,

že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosti medzi namietaným porušením základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu a namietaným

uznesením okresného súdu, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal porušenia ním označených základných

práv aj vo vzťahu ku všetkým výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k.

-90 z 27. februára 2008, teda aj vo vzťahu k výroku, ktorým bol návrh

povinného na zastavenie exekúcie vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

vo zvyšnej časti zamietnutý. Ústavný súd sa zaoberal aj touto časťou

sťažnosti, hoci sťažovateľ vo vzťahu k tomu výroku napadnutého uznesenia svoju sťažnosť

bližšie neodôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu namietaným výrokom nemohlo dôjsť

k porušeniu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv, pretože ním žiadnym

negatívnym spôsobom nebolo ovplyvnené postavenie sťažovateľa v exekučnom konaní.

Ústavný súd o sťažnosti v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia,

t. j. tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo

veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ktoré boli

u sťažovateľa porušené označeným výrokom napadnutého rozhodnutia okresného súdu,

bolo potrebné tento výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Bude úlohou okresného súdu v ďalšom priebehu konania rozhodnúť ústavne

konformným spôsobom o návrhu povinného na zastavenie exekúcie v jej časti vykonávania

exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného

poriadku poisťovniam, ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky

z povinného zmluvného poistenia vo výške osem percent v súlade s ustanovením § 30 ods. 1

a 2 predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré

sú v správe povinného a pri rozhodovaní sa dôsledne vysporiadať so všetkými pre vec

rozhodujúcimi argumentmi, ktoré súdu dosiaľ sťažovateľ predložil alebo do jeho

rozhodnutia ešte sťažovateľ predloží.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ako vyplýva zo sťažnosti,

sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk (t. j.

165 969,59 €), avšak tento svoj návrh, hoci bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátom, žiadnym spôsobom a v rozpore s

neodôvodnil. V tejto situácii považoval ústavný súd konštatovanie porušenia základného

práva pre sťažovateľa za dostatočné zadosťučinenie, a preto sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške

223,46 €, a to za dva úkony právnej služby v roku 2008 (prevzatie zastupovania, podanie

sťažnosti) po 105,42 € a dva režijné paušály po 6,31 €.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010