Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 69/2010
PDF · 427.26 KB
No categories available
III. ÚS 69/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta
a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval na neverejnom zasadnutí
7. júla 2010 sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., P., zastúpenej advokátom
JUDr. P. L., P., pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa
mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva, aby jej záležitosť bola
verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Základné práva obchodnej spoločnosti M., s. r. o., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti,
a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo, aby jej
záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009
p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením
č. k. III. ÚS 69/2010-37 z 18. februára 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva, aby
jej záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.
14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt
o občianskych právach“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 9. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho právny zástupca 30. októbra 2009 pri
nahliadnutí do spisu najvyššieho súdu týkajúceho sa konania sp. zn. 2 Obdo/21/2009 zistil
doručenie podania najvyššiemu súdu druhou stranou v konaní (žalobcom), a to
29. júla 2009. Podanie žalobcu označené ako „Návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob/l57/2008-165 zo dňa 18.02.2009“ (ďalej len „návrh
žalobcu“) bolo žurnalizované v spise na č. l. 216 až 219. V ten istý deň, 29. júla 2009, bolo
najvyššiemu súdu doručené ďalšie písomné podanie žalobcu označené ako „Vyjadrenie
žalobcu k dovolaniu žalovaného z 20.05.2009“ (ďalej len „vyjadrenie žalobcu“), ktoré bolo
žurnalizované v spise na č. l. 220 až 222.
Označený návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu sú jeho písomnými podaniami vo veci,
pričom obsahujú právnu argumentáciu týkajúcu sa predmetu sporu medzi ním
a sťažovateľom (žalovaným), konkrétne určenia neplatnosti koncesnej zmluvy
z 15. decembra 2006. Návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu boli podané osobne právnym
zástupcom žalobcu v podateľni najvyššieho súdu 29. júla 2009, pričom neboli doručené
sťažovateľovi ako druhej strane konania (žalovanému) ani najvyšším súdom, ani právnym
zástupcom žalobcu. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca nemali možnosť oboznámiť sa
s obsahom uvedených písomných podaní, a z tohto dôvodu nemali ani možnosť poprieť
právnu argumentáciu žalobcu v nich obsiahnutú, ktorá je podľa sťažovateľovho názoru
vecne a právne nesprávna, avšak bola premietnutá do rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom
prostriedku – dovolaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ namieta, že sa ako žalovaný
v predmetnej veci dostal v označenom súdnom konaní do nevýhodnejšej procesnej situácie,
než v akej sa nachádzal žalobca, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach tým,
že najvyšší súd v dovolacom konaní porušil princíp „rovnosti zbraní“ a princíp
kontradiktórnosti konania.
V rámci nahliadnutia do spisu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009 právny
zástupca sťažovateľa zistil, že v uvedenom spise sa na č. l. 223 nachádza „Upovedomenie“
o pojednávaní, na č. l. 224 „Zoznam vyhlásení a pojednávaní“ a na č. l. 226 „Zápisnica
o pojednávaní pred odvolacím súdom“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil jeho právo na verejné vyhlásenie
rozsudku tým, že 9. septembra 2009 podľa dostupných listín vyhlásil rozsudok
v predmetnom dovolacom konaní bez toho, aby o tejto skutočnosti osobitne upovedomil
sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu, čím došlo k odňatiu možnosti zúčastniť sa na
vyhlásení predmetného rozsudku.
Je síce pravdepodobné, že vo vzťahu k verejnosti, t. j. osobám odlišným
od účastníkov dovolacieho konania, bola dodržaná zákonná povinnosť oznámenia času
a miesta verejného vyhlásenia rozsudku vzhľadom na už vyššie uvedené listiny
nachádzajúce sa v súdnom spise, avšak voči účastníkom dovolacieho konania sa tak nestalo.
Sťažovateľ tvrdí, že právo na verejné vyhlásenie rozsudku vo vzťahu k účastníkovi
dovolacieho konania a jeho právnemu zástupcovi je dodržané, resp. sú vytvorené reálne
možnosti na jeho faktické (reálne) využitie až tým, keď dovolací súd vykoná voči
účastníkovi dovolacieho konania, resp. jeho právnemu zástupcovi adresný úkon
(oznámenie) o dátume a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Nielen v prípade nariadeného
pojednávania v dovolacom konaní, ale aj v prípade rozhodovania dovolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania v dovolacom konaní musí byť podľa sťažovateľa zásada verejného
vyhlásenia rozsudku primerane dodržaná, pričom oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený
na vývesnej tabuli súdu, prípadne na internetovej stránke súdu nespĺňa vo vzťahu k
účastníkovi atribúty na primeranú realizáciu jeho základného práva na verejné vyhlásenie
rozsudku, a to najmä z toho dôvodu, že od účastníka dovolacieho konania nemožno
spravodlivo očakávať, že sa bude denne oboznamovať s vývesnou tabuľou súdu, zoznamom
prerokúvaných vecí umiestneným pred pojednávacou miestnosťou, prípadne s internetovou
stránkou najvyššieho súdu.
Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd rozhodnutím v predmetnom dovolacom
konaní porušil jeho základné práva tým, že sa v rámci odôvodnenia rozsudku sp. zn.
2 Obdo/21/2009 z 9. septembra 2009 nezaoberal skúmaním procesných podmienok
dovolacieho konania, ako aj procesnými námietkami sťažovateľa, ktorými namietal
nesplnenie základných podmienok na začatie konania o dovolaní, a taktiež nepreskúmal
komplexne právnu argumentáciu sťažovateľa vo veci samej, rozhodnúc bez opory
v hmotnoprávnych predpisoch a náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie.
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v súvislosti s posúdením otázky aktívnej
legitimácie žalobcu natoľko odchýlil od príslušných ustanovení právnych predpisov, že
zásadne poprel ich účel a význam.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
práv v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Obdo/21/2009, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009 z 9. septembra
2009, aby ústavný súd označený rozsudok najvyššieho súdu z 9. septembra 2009 zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. k. KP 4/2010-19 z 8. apríla 2010, v ktorom sa uvádza: „... Tvrdenie sťažovateľa,
že najvyšší súd mu nedoručil podanie protistrany a to návrh na odklad vykonateľnosti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného
nemôžeme posúdiť, pretože tieto sa nachádzajú v spise Okresného súdu Považská Bystrica
sp.zn. 9Cb 85/2008, ktorý najvyšší súd mu vrátil dňa 9. septembra 2009. Zo spisu
najvyššieho súdu sp.zn. 2 Obdo 21/2009 (tzv. zberný spis) sa uvedené skutočnosti zistiť
nedajú. Poznamenávame však, že Občiansky súdny poriadok súdu neukladá povinnosť
doručovať protistrane návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia ani neukladá povinnosť
jej doručiť vyjadrenie k dovolaniu. Ak by takto mali byť doručené všetky písomnosti
účastníkov, prakticky by mohlo dôjsť k situácii, že súd by nemohol spor ukončiť, ak by
účastníci sa sústavne vyjadrovali k vzájomným podaniam. Z rozsudku dovolacieho súdu
2 Obdo 21/2009 vyplýva, že žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného (sťažovateľa)
poukázal na neprípustnosť dovolania proti výroku o náhrade trov konania a že žalovanému
nijako nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na celkom bežný obsah tohto
podania nebol daný žiaden dôvod na jeho doručenie sťažovateľovi a teda pokiaľ sa aj
sťažovateľ nedozvedel o obsahu tohto podania, nedošlo k porušeniu jeho základného práva
na spravodlivé súdne konanie.
Pokiaľ ide o doručenie návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku, dovolací súd
podľa obsahu spisu 2 Obdo 21/2009, o tomto návrhu nerozhodoval, a preto táto časť
ústavnej sťažnosti je úplne bezpredmetná.
Sťažovateľ ďalej namieta, že dovolací súd ho neupovedomil osobitným listom o tom,
že dňa 9. septembra 2009 bude vo veci vyhlásený rozsudok a čím podľa neho došlo
k odňatiu možnosti zúčastniť sa na vyhlásení predmetného rozsudku, aj keď sťažovateľ
nepopiera, že dátum vyhlásenia rozsudku vo vzťahu k verejnosti príslušnými listinami,
pričom podľa sťažovateľa oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený na vývesnej tabuli súdu,
prípadne na internetovej stránke súdu, nespľna vo vzťahu k účastníkom atribúty práva na
verejné vyhlásenie rozsudku.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy
verejne.
Dovolací súd predpokladné vyhlásenie rozsudku oznamuje na úradnej tabuli súdu
a spravidla aj na svojej internetovej stránke. Sťažovateľ správnosť postupu dovolacieho
súdu v zásadách ani nespochybňuje a namieta iba to, že mu bola odmietnutá možnosť
zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku, tým, že o tomto vyhlásení nebol vopred informovaný.
Takáto požiadavka sťažovateľa nemá oporu ani v Ústave Slovenskej republiky ani
v Občiansko súdnom poriadku. Ústavný súd túto otázku už riešil viackrát a uvedený postup
dovolacieho súdu nespochybnil (napr. I. ÚS 154/06-28, II. ÚS 85/02). Preto túto námietku
sťažovateľa nepovažujem za dôvodnú.
Napokon sťažovateľ namieta, že odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu nie je
úplne. Ani túto námietku sťažovateľa nepovažujeme za dôvodnú. Dovolací súd v odôvodnení
rozsudku sa s jednotlivými námietkami sťažovateľa podrobne sa vyporiadal, pričom toto
jeho odôvodnenie je potrebné vidieť aj v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa aj
rozsudku odvolacieho súdu.
Navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné práva sťažovateľa rozsudkom
dovolacieho súdu porušené neboli.
Navrhujeme, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v prijatej sťažnosti.“
Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním
zo 4. marca 2010 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnej veci. Podaním z 26. apríla 2010 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho
súdu z 8. apríla 2010 k predmetu konania poukážuc na obsah argumentácie už uvedenej
v podanej sťažnosti s tým, že sa vysporadúva s argumentmi najvyššieho súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu [súdneho spisu Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cb 85/08 týkajúceho sa
posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009]
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez
prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín
a obsahu dotknutého spisu.
II.
Z obsahu na vec sa vzťahujúcich spisových materiálov zistil ústavný súd tieto
podstatné skutočnosti:
Sťažovateľ bol žalovanou stranou v spore o určenie neplatnosti koncesnej zmluvy
z 15. decembra 2006. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 Cb 85/08.
Koncesná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom ako obstarávateľom
a sťažovateľom. Jej predmetom bolo obstaranie alebo zabezpečenie zmeny a stavebnej
úpravy majetku žalobcu zásahom do konštrukcií, dispozície a technologickej časti
existujúcej sústavy verejného osvetlenia stavebnými a montážnymi prácami.
Koncesná zmluva bola uzatvorená na základe súťaže o koncesiu vyhlásenej
11. augusta 2006 vo Vestníku verejného obstarávania č. 158/2006 pod označením 08057 –
KOP v čase platnosti a účinnosti zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 25/2006
Z. z.“).
Dôvodom namietanej neplatnosti koncesnej zmluvy mali byť porušenia zákona
č. 25/2006 Z. z. v procese verejného obstarávania, ako aj porušenie ustanovení samotnej
koncesnej zmluvy medzi žalobcom a subjektom (agentúrou), ktorý mal na jej základe
v mene a na účet žalobcu za odplatu zariadiť verejné obstarávanie v danej veci
uskutočnením úkonov podľa zákona č. 25/2006 Z. z.
Na základe týchto skutočností žalobca tvrdil, že koncesná zmluva uzatvorená medzi
ním a sťažovateľom je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je
právny úkon neplatný, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval: „Rozpor so zákonom znamená nielen
rozpor s Občianskym zákonníkom, ale aj všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú
silu zákona. Ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní sú záväzné, preto ich nedodržanie
má vplyv na platnosť právneho úkonu vykonaného v procese obstarávania. Konanie
v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní vedie k neplatnosti vykonaného úkonu.
V tejto súvislosti je dôležitou skutočnosťou, že zákon o verejnom obstarávaní č. 236/1993
Z. z., ktorý bol nahradený novelizovaným zákonom o verejnom obstarávaní vypustil zo
svojich ustanovení § 24a, ktorý uvádzal, že: „Zmluva uzavretá v rozpore s týmto zákonom je
neplatná“. Z dôvodovej správy je možné vyvodiť záver, že toto ustanovenie bolo považované
za duplicitné k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka, (preto bolo vypustené) a tak
logicky je možné a nutné sa dovolávať neplatnosti zmluvy z titulu porušenia zákona
o verejnom obstarávaní (ako kogentnej normy uverejnenej v Zbierke zákonov) práve
prostredníctvom tohto ustanovenia. Žalobca pokladá vyššie uvedené dôvody za dostatočne
závažné k vysloveniu absolútnej neplatnosti uzavretej Koncesnej zmluvy.“
Žaloba bola podaná 4. apríla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Cb/85/2008-112
z 11. septembra 2008 určil, že koncesná zmluva uzatvorená medzi žalobcom
a sťažovateľom 15. decembra 2006 je neplatná. V odôvodnení označeného rozsudku
okresný súd okrem iného uviedol: «Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže
domáhať každý, kto má na vyslovení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem,
teda nielen účastník právneho úkonu. V tomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej
aplikácii ust. § 3 ods. 1 OZ a odôvodniť, že žalobca sám spôsobil neplatnosť právneho
úkonu a teda sa nemôže domáhať vyslovenia jeho neplatnosti. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu s A., n. o., ktorá mala zariadiť proces
verejného obstarávania zákazky v tomto prípade a niesla za tento proces aj
zodpovednosť. ... Zároveň súd uzavrel, že žalobca má naliehavý právny záujem na určenie
neplatnosti tohto právneho úkonu, nakoľko žalovaný sa domáhal plnenia z tejto zmluvy, čo
sám aj potvrdil, ako aj z dôvodu, že po vykonaní kontroly Úradom pre verejné obstarávanie,
ktorý zistil porušenie zákona je právne postavenie účastníkov zmluvy neisté. ...
Z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že proces verejného
obstarávania, ktorý predchádzal uzavretiu žalovanej zmluvy bol vykonaný v rozpore so
zákonom č. 25/2006 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2006. Účelom tohto zákona je
stanovenie metód a postupov verejného obstarávania, ktoré je obstarávateľ povinný
aplikovať a ktoré vedú k uzavretiu záväzkového vzťahu. Určuje zároveň povinnosti
subjektov, ktoré sú v súlade s týmto zákonom obstarávateľmi a smerujú najmä k jeho
povinnej aplikácii pred uzatvorením zmluvy. Žalobca, resp. ním splnomocnený subjekt bol
povinný postupovať v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona a teda mal postupovať podľa § 39
ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého, ponuka doručená po uplynutí lehoty
na predkladanie ponúk sa vráti uchádzačovi neotvorená, túto mal žalovanému vrátiť.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že lehota na doručenie ponúk bola určená v bode
8.1 v časti A 3 súťažných podkladov do 31. 10. 2006 do 14.00 hod. Z takto naformulovanej
lehoty s konečnou časovou hranicou je jednoznačné, že táto je hmotnoprávna a teda že do
tejto doby mala byť ponuka doručená. V tomto sa súd stotožnil so závermi z vykonanej
kontroly Úradu pre verejné obstarávanie. Zároveň bolo v konaní jednoznačne preukázané,
a žalovaný túto skutočnosť ani nerozporoval, že ponuka žalovaného bola doručená
2. 11. 2006. Táto skutočnosť vyplýva zo „Zoznamu doručených obálok s ponukami súťaže
o koncesiu ku dňu 3. 11. 2006“ zo dňa 3. 11. 2006 spísanej A. n. o., ako aj zo Správy
o výsledku zariadenia pilotnej súťaže o koncesiu na „V.“ zo dňa 29. 12. 2006 vypracovanej
rovnakým subjektom. Mala teda byť v zmysle § 39 ods. 4 z. č. 25/2006 Z. z. vrátená
neotvorená a v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/ z. č. 25/2006 Z. z. vzhľadom aj k druhej ponuke
iného účastníka, ktorá nie je predmetom tohto sporu, mal byť zrušený postup zadávania
zákazky. Nakoľko tento postup nebol dodržaný, všetky úkony následne vykonané v tomto
procese verejného obstarávania smerujúce k uzatvoreniu žalovanej zmluvy, boli robené
v rozpore so zák. č. 25/2006 Z. z. a spôsobili, že žalovaná zmluva je absolútne neplatná
v zmysle § 39 OZ. Ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní sú záväzné a ich
nedodržanie vedie k neplatnosti právneho úkonu, ku ktorému smerovali. Z týchto dôvodov
súd nemohol prihliadnuť na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že ide o dve samostatné
konania, ktoré nemôžu byť spájané a nestotožnil sa ani s názorom, že pokiaľ by aj došlo
k pochybeniu v procese verejného obstarávania, avšak samotná zmluva spĺňa všetky
zákonné predpoklady, túto nemožno vyhlásiť za neplatnú. Ak by napr. bola rovnaká zmluva
uzatvorená bez procesu verejného obstarávania, bola by postihnutá absolútnou
neplatnosťou, rovnako ako v prípade ak by aj proces verejného obstarávania prebehol
v súlade so zákonom, avšak samotná zmluva by nebola uzatvorená v písomnej forme
v zmysle § 3 ods. 5 z. č. 25/2006 Z. z., hoci napr. OBZ by pre takýto prípad nevyžadovalo
uzavretie zmluvy v tejto forme. V konaní bolo ďalej preukázané, a žalobca túto skutočnosť
potvrdil, že mal na vykonanie tohto procesu verejného obstarávania uzatvorenú zmluvu
s A., n. o., ktorá preukázateľne tento proces aj viedla, a preto súd neskúmal porušenie
zákona z dôvodu ust. § 116 ods. 1 z. č. 25/2006 Z. z. Vzhľadom k týmto skutočnostiam
a z dôvodu, že v procese verejného obstarávania, ktoré predchádzalo uzavretiu žalovanej
zmluvy, došlo k porušeniu zákona tak závažného charakteru, že spôsobil absolútnu
neplatnosť žalovaného právneho úkonu, súd už neskúmal a z hľadiska absolútnej
neplatnosti neposudzoval samotný obsah značnej rozsiahlej zmluvy, nakoľko takéto
skúmanie by už nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z rovnako dôvodu súd
nepristúpil k vykonaniu ďalších žalobcom navrhnutých dôkazov a rozhodol tak ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.»
Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním rovnako ako žalobca, ktorý
však napádal rozhodnutie okresného súdu iba vo vzťahu k náhrade trov konania.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) prerokoval
odvolanie na verejnom pojednávaní za účasti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu, ako aj
právnej zástupkyne žalobcu. Po oboznámení sa s obsahom spisu, prednesom oboch strán
a ich záverečnými návrhmi vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
prvostupňového aj odvolacieho konania.
V písomnom vyhotovení rozsudku sp. zn. 8 Cob/157/2008 z 18. februára 2009
krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu
podaného odvolania a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné. Súd prvého stupňa napriek tomu, že vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, keď
vyslovil absolútnu neplatnoť Koncesnej zmluvy podľa § 39 Obč. zák. z dôvodu, že proces
verejného obstarávania predchádzajúci uzavretiu tejto zmluvy bol v rozpore s príslušnými
ustanoveniami zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení platnom do
31. 12. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu v tom smere,
že v procese verejného obstarávania, ktorý v mene žalobcu ako verejného obstarávateľa
realizoval na základe príkaznej zmluvy č. 2006/06/1 zo dňa 18. 8. 2006 A., nezisková
organizácia, nebol dodržaný postup podľa § 39 ods. 4 zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní v znení platnom do 31. 12. 2006 lebo ponuka žalovaného doručená dňa
2. 11. 2006, teda po uplynutí hmotnoprávnej lehoty určenej obstarávateľom do 31. 10. 2006
do 14.00 hod., mala byť žalovanému ako uchádzačovi vrátená neotvorená. ... Odvolací súd
je však narozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, že nie akékoľvek porušenie zákona
o verejnom obstarávaní vyvoláva absolútnu neplatnosť zmluvy uzatvorenej v procese
verejného obstarávania podľa § 39 Obč. zák. a nie každý má naliehavý právny záujem na
určení jej neplatnosti. ... Odvolací súd je názoru, že zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní, do ktorého boli transponované Smernica Rady 92/13/EHS a Smernica Rady
89/665, komplexne upravil postup verejného obstarávania, vrátane prostriedkov kontroly
a preskúmavania zákonnosti tohto procesu a to tak pred uzavretím zmluvy (žiadosť
o nápravu podľa § 136, konanie o námietkach podľa § 138), ako aj po uzavretí zmluvy
(návrh na určenie neplatnosti zmluvy podľa § 148). Pokiaľ teda Úrad pre verejné
obstarávanie nevyhodnoti porušenia zákona č. 25/2006 Z. z. v postupe žalobcu ako
verejného obstarávateľa za tak závažné, žeby v dôsledku týchto porušení podal návrh na
určenie neplatnosti následne uzavretej Koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy § 148 zák.
č. 25/2006 Z. z., odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nebol aktívne legitimovaný
domáhať sa z tých istých dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. ...“
Sťažovateľ podal 20. mája 2009 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v časti
týkajúcej sa výšky priznanej náhrady trov konania pred súdmi I. a II. stupňa.
Dovolanie podala aj právna zástupkyňa žalobcu, a to písomným podaním
z 19. mája 2009 doručeným okresnému súdu 22. mája 2009.
Okresný súd uznesením z 27. mája 2009 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby
doplnila podané odvolanie s právnym označením rozhodnutia, proti ktorému podáva
žalobca dovolania a predložením splnomocnenia na zastupovanie žalobcu v dovolacom
konaní.
Písomným podaním z 3. júna 2009 doručeným okresnému súdu 5. júna 2009 právna
zástupkyňa žalobcu doplnila dovolanie z 19. mája 2009 v zmysle požiadaviek uznesenia
okresného súdu z 27. mája 2009 vrátane predloženia splnomocnenia na zastupovanie
žalobcu v konaní.
Okresný súd zaslal dovolania na vyjadrenie protistranám 8. júna 2009. Vyjadrenie
sťažovateľa z 25. júna 2009 k dovolaniu žalobcu bolo doručené dovolaciemu súdu 3. júla
2009. Dňa 29. júla 2009 bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene právneho
zastúpenia žalobcu v dovolacom konaní vrátane splnomocnenia pre nového právneho
zástupcu, ako aj podaním nového právneho zástupcu, ktorých obsahom bol návrh na odklad
vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu, a taktiež vyjadrenie sa
k dovolaniu sťažovateľa týkajúce sa výšky náhrady trov priznanej sťažovateľovi odvolacím
súdom. Najvyšší súd prerokoval dovolanie bez účasti účastníkov konania
9. septembra 2009 a rozsudkom sp. zn. 9 Cb 85/2008 zmenil rozsudok krajského súdu
č. k. 8 Cob/157/2008-165 z 18. februára 2009 tak, že určil, že koncesná zmluva uzatvorená
15. decembra 2006 medzi žalobcom a sťažovateľom je neplatná a sťažovateľ je povinný
nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového odvolacieho konania. Dovolanie sťažovateľa
najvyšší súd odmietol. Zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalobcovi aj trovy
dovolacieho konania.
Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu bolo
na úradnej tabuli najvyššieho súdu zverejnené 2. septembra 2009.
Najvyšší súd vo svojom rozsudku z 9. septembra 2009 okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie žalobcu je
prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec § 242 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 243a ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu vychádza zo skutkového stavu správne zisteného už súdom prvého stupňa
a jeho nesprávnosť spočíva v jeho nesprávnom právnom posúdení, preto v súlade s ust.
§ 243b ods. 2 druhá vera O. s. p. napadnuté rozhodnutie zmenil a rozhodol tak, ako
rozhodol súd prvého stupňa v svojom rozsudku zo dňa 11.09.2008 č. k. 9 Cb 85/2008-112
s výrokom í odôvodnením ktorého sa odvolací súd plne stotožnil. Základné pochybenie
odvolacieho súdu pri právnom posúdení spočíva v úsudku, že zák. č. 25/2006 Z. z.
o verejnom obstarávaní, do ktorého boli transponované Smernica Rady 92/13/EHS
a Smernica Rady 89/665, komplexne upravil postup verejného obstarávania, vrátane
prostriedkov kontroly a preskúmavania zákonnosti tohto procesu a to tak pred uzavretím
zmluvy ..., ako aj po uzavretí zmluvy ... a vychádzajúc z tohto úsudku uzavrel, že pokiaľ teda
Úrad pre verejné obstarávanie nevyhodnotil porušenia zákona č. 25/2006 Z. z. v postupe
žalobcu ako verejného obstarávateľa za tak závažné, že by v dôsledku týchto porušení podal
návrh na určenie neplatnosti následne uzavretej koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy
v § 148 zák. č. 25/2006 Z. z., žalobca nebol aktívne legitimovaný domáhať sa z tých istých
dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. Z tohto úsudku by mohol pri jeho
ďalšom prehlbovaní vyplynúť aj absolútne neprijateľný názor, že Úrad pre verejné
obstarávanie, keďže jediný je oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy pre
porušenie zákona o verejnom obstarávaní, je aj zodpovedný za následky nesplnenia si tohto
oprávnenia v prípade možného kontrolného úsudku, že návrh na určenie neplatnosti zmluvy
mal podať. Okrem iného by táto nesprávna interpretácia na jednej strane prenášala
zodpovednosť účastníkov uzavretej zmluvy, teda i obstarávateľa za pochybenia pri jej
uzatváraní na Úrad pre verejné obstarávanie, teda štát na druhej strane by obmedzovala,
až vylučovala samostatnosť obstarávateľov pri hospodárení, v konkrétnom prípade,
s majetkom obce. Nesprávnosť žalovaným zastávanej interpretácie jasne vyplýva zo znenia
ust. § 148, podľa ktorého „úrad môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na
určenie jej neplatnosti súdom.“ Z citácie znenia je zrejmé jednak to, že úrad je inštitúciou,
ktorá môže tiež podať takýto návrh, pretože bez tohto ustanovenia zákona by Úrad ťažko
preukazoval naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a jednak to, že
neobsahuje časticu „len“ alebo „iba“, čo značí, že ide len o osobitné oprávnenie Úradu,
ktoré nijako neobmedzuje ani nenahradzuje práva ani povinnosti účastníkov zmluvy pri
určovaní jej platnosti alebo neplatnosti. V tejto súvislosti totiž treba brať do úvahy aj
povinnosť orgánov obce pri hospodárení s jej majetkom. Správny je teda názor, z ktorého
vychádza aj súd prvého stupňa, keď v odôvodnení ustálil, že ustanovením § 148 zák. č.
25/2006 Z. z. nie sú dotknuté ustanovenia ostatných právnych predpisov. Podporne
k tomuto výkladu použil metodický pokyn samotného úradu a uzavrel, že podľa citovaného §
148 zák. č. 25/2006 Z. z. v tomto spore môže podať žalobu o určenie neplatnosti právneho
úkonu každý, kto má na tomto určení naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.,
a to bez časového obmedzenia, a aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorému túto možno
dáva zákon, ale obmedzuje jej využitie ročnou prekluzívnou lehotou. Súd prvého stupňa tiež
správne vychádzajúc z tohto názoru uzavrel, že Úrad pre verejné obstarávanie žalobu môže
podať, ale nemusí, a ak tak neurobí, neznamená to, že sa tejto neplatnosti nemôže účinne
domáhať iný, na to oprávnený subjekt. Nedôvodná je aj námietka žalovaného v jeho
vyjadrení k dovolaniu žalobcu, že ponuku do verejnej súťaže podal včas, pretože lehota
stanovená obstarávateľom v bode 8.1 súťažných podkladov je procesná nie hmotnoprávna
ako to usúdil súd prvého stupňa a vyslovil Úrad pre verejné obstarávanie v svojom
Protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákonnosti o verejnom obstarávaní zo dňa
18. 10. 2007, bod 6 ods. 2, Bod 8.1 časť A3 súťažných podkladov určuje lehotu na podanie
ponúk na 14.00 hod. dňa 31. 10. 2006, čo značí, že ide o určenie konečnej časovej hranice
dokedy musia byť ponuky doručené. ... . Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného voči výroku
o náhrade trov konania, dovolací súd toto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 239
ods. 3 a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. O náhrade trov konania rozhodol dovolací
súd podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ju priznal
úspešnému žalobcovi. Dovolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa aj
odvolacieho súdu, že v danej veci nie je možné hodnotu práva vyčísliť v peniazoch, preto
treba pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia posudzovať vec podľa § 11 ods. 1 vyhl.
č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov.»
III.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).
Všeobecný súd však musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a ďalších zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť
základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu
zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je
v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.
Podľa čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach všetky osoby sú si pred súdom
rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný
záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu
nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy
spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,
s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa
konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú
povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.
Podľa § 39 ods. 1 prvej vety zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do
30. júna 2008 ponuka sa doručí v lehote na predkladanie ponúk.
Podľa § 39 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do 30. júna
2008 ponuka doručená po uplynutí lehoty na predkladanie ponúk sa vráti uchádzačovi
neotvorená alebo neodkódovaná.
Podľa § 148 zákona č. 25/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom do 15. júla 2009 ak
kontrolovaný v rozpore s týmto zákonom uzavrie zmluvu alebo rámcovú dohodu, úrad
môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na určenie jej neplatnosti súdom.
Podľa § 39 Občianského zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je
tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej.
„(1) Dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania; pojednávanie
môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.
(2) Ak dovolací súd nariadi pojednávanie, postupuje obdobne podľa § 215 a § 216
ods. 2. Dokazovanie však nevykonáva.
(3) O dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.“
Podľa § 156 ds. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie
v námietkach, že:
- najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2 Obdo/21/2009
z 9. septembra 2009 nezaoberal skúmaním procesných podmienok dovolacieho konania,
ako aj procesnými námietkami sťažovateľa, ktorými namietal nesplnenie základných
podmienok na začatie konania o dovolaní, a taktiež nepreskúmal komplexne právnu
argumentáciu sťažovateľa vo veci samej, rozhodnúc bez opory v hmotnoprávnych
predpisoch a náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie, pričom sa natoľko
odchýlil od príslušných ustanovení právnych predpisov, že zásadne poprel ich účel
a význam,
- najvyšší súd v dovolacom konaní porušil princíp rovnosti zbraní a princíp
kontradiktórnosti tým, že neumožnil právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadriť sa
k podaniam právneho zástupcu žalobcu podaným najvyššiemu súdu 29. júla 2009,
- najvyšší súd porušil právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku jeho
vyhlásením bez toho, aby o tejto skutočnosti sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu
osobitne upovedomil.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane
obchodnoprávnych sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mali za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (mutatis mutandis
III. ÚS 180/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 110/07).
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/21/2009
z 9. septembra 2009 (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku okresného súdu
sp. zn. 9 Cb 85/2008 z 11. septembra 2008, obsah odvolacieho rozsudku krajského súdu
sp. zn. 8 Cob 157/2008 z 18. februára 2009, ako aj obsah spisu okresného súdu sp. zn.
9 Cb 85/08) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu v napádanom
rozhodnutí o sťažovateľovom dovolaní nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane uviedol, že
náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade so základným právom účastníka
konania na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie sa musí vysporiadať so všetkými
skutkovými a právnymi otázkami, ktoré sú pre rozhodnutie v konkrétnom prípade
podstatné. Nie je však nevyhnutné, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia detailne
a podrobne reagovalo na každú z námietok účastníka konania.
V posudzovanom prípade dovolací súd, ako aj súd prvého stupňa (so skutkovými
a právnymi závermi ktorého sa dovolací súd stotožnil) dostatočne vysvetľuje, že právnu
úpravu ustanovenia § 148 zákona č. 25/2006 Z. z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom
čase) treba považovať za komplementárnu vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho
zákonníka, teda za právnu úpravu rozšírujúcu ochranu poskytovanú označeným
ustanovením Občianskeho zákonníka zakotvením oprávnenia Úradu pre verejné
obstarávanie napadnúť platnosť zmluvy uzavretej v rozpore s ustanoveniami zákona
o verejnom obstarávaní vo verejnom záujme aj vtedy, ak by tak neurobili účastníci spornej
zmluvy. Ustanovenia zákona č. 25/2006 Z. z. teda nevylučujú aplikáciu ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka v prípadoch, keď právny úkon svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, prípadne sa prieči dobrým mravom. Aj z odôvodnení
rozhodnutí dovolacieho súdu a súdu prvého stupňa možno pritom vyvodiť, že nie každé
porušenie právnych predpisov o verejnom obstarávaní možno kvalifikovať za dôvod
neplatnosti zmluvy uzatvorenej na základe takéhoto verejného obstarávania v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Musí ísť o také porušenie zákona o verejnom obstarávaní, ktorého
povaha a závažnosť spôsobujú rozpor samotného obsahu takejto zmluvy s ustanoveniami
zákona, alebo majú za následok, že takáto zmluva z hľadiska účelu odporuje zákonu alebo
ho obchádza.
V danom prípade dospeli súdy všetkých stupňov k záveru, že sťažovateľ nemal byť
v rámci procesu verejného obstarávania vybratý ako úspešný uchádzač, ale jeho ponuka
mala byť vrátená v dôsledku nedodržania lehoty na jej predloženie verejnému
obstarávateľovi. Právny záver súdov, že v ustanovení § 39 zákona č. 25/2006 Z. z. ide
o zakotvenie hmotnoprávnej lehoty, v rámci ktorej má byť ponuka uchádzača doručená
verejnému obstarávateľovi, nemožno už len s ohľadom na formuláciu a konštrukciu
dotknutých ustanovení považovať za arbitrárnu.
Dôsledkom porušenia zákona o verejnom obstarávaní, ktoré súdy konštatovali, je
pritom skutočnosť, že zmluva bola uzavretá so subjektom, s ktorým v zmysle ustanovení
zákona č. 25/2006 Z. z. uzavretá nemala byť. Vzhľadom na skutočnosť, že obsahom
zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu je, okrem určenia obsahu práv a povinností,
nevyhnutne aj určenie samotných subjektov zmluvy, je zrejmé, že takáto zmluva sa svojím
obsahom dostala do rozporu s obsahom a účelom zákona č. 25/2006 Z. z. Ústavný súd sa
vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej
veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné so
sťažovateľom označenými právami na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.
Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné preskúmanie procesných podmienok
dovolacieho konania zo strany najvyššieho súdu v súvislosti s právnym zastúpením žalobcu
v dovolacom konaní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že na základe výzvy súdu
prvého stupňa právna zástupkyňa doplnila podané dovolanie o splnomocnenie udelené
žalobcom na zastupovanie v dovolacom konaní. Samotná skutočnosť, že splnomocnenie
bolo datované dňom 3. júna 2009 (po uplynutí lehoty na podanie dovolania), nezakladá
záver o arbitrárnosti právneho posúdenia naplnenia podmienok plnenia zo strany
najvyššieho súdu v danej veci. Splnomocnenie ako právny úkon adresovaný tretím osobám
osvedčuje vznik zastúpenia na základe dohody o splnomocnení, ktorá spravidla býva
súčasťou zmluvy účastníkov právneho vzťahu, ktorého súčasťou je zastúpenie (napr.
dohody o poskytnutí právnej služby). Aj podľa ustálenej súdnej praxe platí, že ide
o odstrániteľný nedostatok podmienok konania pred súdom, ak právny zástupca účastníka
konania, ktorý konal pred súdom bez toho, aby sa preukázal plnou mocou, túto predloží
dodatočne v lehote určenej súdom, je tým nedostatok dôkazu zastúpenia zhojený, a sú tak aj
schválené úkony vykonané v konaní zástupcom účastníka, ku ktorým došlo pred podpisom
splnomocnenia (Najvyšší súd Českej republiky SJ č. 5/97, citované podľa Občanský
zákoník, komentář, C. H. BECK, 5. vydání, 1999, s. 145).
Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia princípu
porušenia zbraní a princípu kontradiktórnosti konania. Účelom oboch princípov je zaistiť,
aby súd v rámci konania ako celku poskytol účastníkovi možnosť v adektávnom rozsahu
využitím svojich procesných práv ovplyvniť výsledok konania okrem iného tým, že im
umožní predložiť svoje argumenty týkajúce sa predmetu sporu a zároveň reagovať na
argumenty protistrany v rozsahu a spôsobom, ktorý ich nepostaví do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou sporu.
Vychádzajúc z týchto princípov dospel ústavný súd k záveru, že neposkytnutie
možnosti sťažovateľovi zareagovať na podania právneho zástupcu žalobcu doručené
najvyššiemu súdu 29. júla 2009 nemohli mať vzhľadom na okolnosti prípadu za následok
porušenie sťažovateľom označených základných práv. Obsahom týchto podaní bol návrh na
odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku krajského súdu z 18. februára 2009
a vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného týkajúceho sa výšky náhrady trov priznaných
odvolacím súdom sťažovateľovi označeným rozsudkom z 18. februára 2009. Označené
podania právneho zástupcu žalobcu neobsahujú argumentáciu, ktorá by sa týkala
podstatných právnych otázok, ktoré boli predmetom posudzovania zo strany najvyššieho
súdu v merite veci. Vzhľadom na priebeh a výsledok dovolacieho konania, konkrétne na
skutočnosť, že o návrhu na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozsudku krajského súdu
z 18. februára 2009 najvyšší súd nerozhodoval a otázku trov konania riešil v súlade
s ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi (zmeniac
v tomto smere odvolací rozsudok), pričom vychádzal z právneho názoru, ktorý je z hľadiska
výšky priznanej náhrady trov pre sťažovateľa priaznivejší, ústavný súd konštatuje, že postup
najvyššieho súdu v danom prípade nemohol mať za následok podstatné procesné
znevýhodnenie sťažovateľa v konaní.
Konanie pred dovolacím súdom malo iba písomnú formu, avšak jeho predmetom
bolo výlučne posúdenie sporných právnych otázok. Právny zástupca sťažovateľa sa
k dovolaniu žalobcu mal možnosť vyjadriť, čo aj využil písomným podaním z 25. júna 2009
doručeným najvyššiemu súdu 3. júla 2009. V konaní pred súdom prvého stupňa a pred
odvolacím súdom mali pritom obe strany sporu možnosť predniesť osobne svoje stanoviská
a návrhy tak ku skutkovým, ako aj právnym otázkam veci, pričom podstatu svojich
argumentov v priebehu celého konania zásadnejším spôsobom nemenili a okruh právnych
otázok, ktoré mal najvyšší súd posúdiť v rámci dovolacieho konania, ako aj relevantnej
argumentácie, ktoré strany týmto otázkam predložili, bol vo fáze dovolacieho konania
ustálený.
Z uvedených dôvodov bola vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania, pre
sťažovateľa predvídateľná forma rozhodnutia najvyššieho súdu bez nariadenia ústneho
pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP). S ohľadom na ustanovenie § 156 ods. 3 OSP bol pre
sťažovateľa predvídateľný taktiež postup dovolacieho súdu v súvislosti s vyhlásením
rozsudku. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru o nepotrebnosti pojednávania vo veci,
spravuje sa pri napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku vyplývajúcej
z čl. 142 ods. 3 ústavy ustanovením § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda, ak miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej lehote.
Z vyžiadaného spisového materiálu ústavný súd zistil, že vyhlásenie rozsudku
v sťažovateľovej veci bolo oznámené prostredníctvom úradnej tabule najvyššieho súdu
2. septembra 2009. Rozsudok bol vyhlásený 9. septembra 2009. Na základe uvedených
skutočností možno konštatovať, že požiadavku verejnosti vyhlásenia svojho rozsudku
najvyšší súd splnil v medziach zákonnej úpravy. Ústavný súd preto aj túto sťažovateľovu
námietku posúdil ako nedôvodnú (obdobne napr. III. ÚS 24/2010).
Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti nevyhovel vysloviac, že
sťažovateľom označené práva postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 9. septembra 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/21/2009 porušené neboli (výrok nálezu).
Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ
namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
z 9. septembra 2009 ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už
nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010