Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 69/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval na neverejnom zasadnutí

7. júla 2010 sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., P., zastúpenej advokátom

JUDr. P. L., P., pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, a aby sa

mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa Slovenskej

republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva, aby jej záležitosť bola

verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v spojení s a

Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. z 9. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Základné práva obchodnej spoločnosti M., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

, na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti,

a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa

Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo, aby jej

záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1

a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 9. septembra 2009

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

č. k. -37 z 18. februára 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods.

2 , domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva, aby

jej záležitosť bola verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.

14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt

o občianskych právach“) v spojení s a s postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 9. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho právny zástupca 30. októbra 2009 pri

nahliadnutí do spisu najvyššieho súdu týkajúceho sa konania sp. zn. zistil

doručenie podania najvyššiemu súdu druhou stranou v konaní (žalobcom), a to

29. júla 2009. Podanie žalobcu označené ako „Návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -165 zo dňa 18.02.2009“ (ďalej len „návrh

žalobcu“) bolo žurnalizované v spise na č. l. 216 až 219. V ten istý deň, 29. júla 2009, bolo

najvyššiemu súdu doručené ďalšie písomné podanie žalobcu označené ako „Vyjadrenie

žalobcu k dovolaniu žalovaného z 20.05.2009“ (ďalej len „vyjadrenie žalobcu“), ktoré bolo

žurnalizované v spise na č. l. 220 až 222.

Označený návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu sú jeho písomnými podaniami vo veci,

pričom obsahujú právnu argumentáciu týkajúcu sa predmetu sporu medzi ním

a sťažovateľom (žalovaným), konkrétne určenia neplatnosti koncesnej zmluvy

z 15. decembra 2006. Návrh žalobcu a vyjadrenie žalobcu boli podané osobne právnym

zástupcom žalobcu v podateľni najvyššieho súdu 29. júla 2009, pričom neboli doručené

sťažovateľovi ako druhej strane konania (žalovanému) ani najvyšším súdom, ani právnym

zástupcom žalobcu. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca nemali možnosť oboznámiť sa

s obsahom uvedených písomných podaní, a z tohto dôvodu nemali ani možnosť poprieť

právnu argumentáciu žalobcu v nich obsiahnutú, ktorá je podľa sťažovateľovho názoru

vecne a právne nesprávna, avšak bola premietnutá do rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

2 z 9. septembra 2009 ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom

prostriedku – dovolaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ namieta, že sa ako žalovaný

v predmetnej veci dostal v označenom súdnom konaní do nevýhodnejšej procesnej situácie,

než v akej sa nachádzal žalobca, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach tým,

že najvyšší súd v dovolacom konaní porušil princíp „rovnosti zbraní“ a princíp

kontradiktórnosti konania.

V rámci nahliadnutia do spisu najvyššieho súdu sp. zn. právny

zástupca sťažovateľa zistil, že v uvedenom spise sa na č. l. 223 nachádza „Upovedomenie“

o pojednávaní, na č. l. 224 „Zoznam vyhlásení a pojednávaní“ a na č. l. 226 „Zápisnica

o pojednávaní pred odvolacím súdom“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil jeho právo na verejné vyhlásenie

rozsudku tým, že 9. septembra 2009 podľa dostupných listín vyhlásil rozsudok

v predmetnom dovolacom konaní bez toho, aby o tejto skutočnosti osobitne upovedomil

sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu, čím došlo k odňatiu možnosti zúčastniť sa na

vyhlásení predmetného rozsudku.

Je síce pravdepodobné, že vo vzťahu k verejnosti, t. j. osobám odlišným

od účastníkov dovolacieho konania, bola dodržaná zákonná povinnosť oznámenia času

a miesta verejného vyhlásenia rozsudku vzhľadom na už vyššie uvedené listiny

nachádzajúce sa v súdnom spise, avšak voči účastníkom dovolacieho konania sa tak nestalo.

Sťažovateľ tvrdí, že právo na verejné vyhlásenie rozsudku vo vzťahu k účastníkovi

dovolacieho konania a jeho právnemu zástupcovi je dodržané, resp. sú vytvorené reálne

možnosti na jeho faktické (reálne) využitie až tým, keď dovolací súd vykoná voči

účastníkovi dovolacieho konania, resp. jeho právnemu zástupcovi adresný úkon

(oznámenie) o dátume a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Nielen v prípade nariadeného

pojednávania v dovolacom konaní, ale aj v prípade rozhodovania dovolacieho súdu bez

nariadenia pojednávania v dovolacom konaní musí byť podľa sťažovateľa zásada verejného

vyhlásenia rozsudku primerane dodržaná, pričom oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený

na vývesnej tabuli súdu, prípadne na internetovej stránke súdu nespĺňa vo vzťahu k

účastníkovi atribúty na primeranú realizáciu jeho základného práva na verejné vyhlásenie

rozsudku, a to najmä z toho dôvodu, že od účastníka dovolacieho konania nemožno

spravodlivo očakávať, že sa bude denne oboznamovať s vývesnou tabuľou súdu, zoznamom

prerokúvaných vecí umiestneným pred pojednávacou miestnosťou, prípadne s internetovou

stránkou najvyššieho súdu.

Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd rozhodnutím v predmetnom dovolacom

konaní porušil jeho základné práva tým, že sa v rámci odôvodnenia rozsudku sp. zn.

2 z 9. septembra 2009 nezaoberal skúmaním procesných podmienok

dovolacieho konania, ako aj procesnými námietkami sťažovateľa, ktorými namietal

nesplnenie základných podmienok na začatie konania o dovolaní, a taktiež nepreskúmal

komplexne právnu argumentáciu sťažovateľa vo veci samej, rozhodnúc bez opory

v hmotnoprávnych predpisoch a náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v súvislosti s posúdením otázky aktívnej

legitimácie žalobcu natoľko odchýlil od príslušných ustanovení právnych predpisov, že

zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných

práv zaručených v a , v listiny, ako aj

práv v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach v spojení s čl. 1

ods. 1 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

2 , ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra

2009, aby ústavný súd označený rozsudok najvyššieho súdu z 9. septembra 2009 zrušil

a vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. -19 z 8. apríla 2010, v ktorom sa uvádza: „... Tvrdenie sťažovateľa,

že najvyšší súd mu nedoručil podanie protistrany a to návrh na odklad vykonateľnosti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného

nemôžeme posúdiť, pretože tieto sa nachádzajú v spise Okresného súdu Považská Bystrica

sp.zn. , ktorý najvyšší súd mu vrátil dňa 9. septembra 2009. Zo spisu

najvyššieho súdu sp.zn. (tzv. zberný spis) sa uvedené skutočnosti zistiť

nedajú. Poznamenávame však, že súdu neukladá povinnosť

doručovať protistrane návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia ani neukladá povinnosť

jej doručiť vyjadrenie k dovolaniu. Ak by takto mali byť doručené všetky písomnosti

účastníkov, prakticky by mohlo dôjsť k situácii, že súd by nemohol spor ukončiť, ak by

účastníci sa sústavne vyjadrovali k vzájomným podaniam. Z rozsudku dovolacieho súdu

vyplýva, že žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného (sťažovateľa)

poukázal na neprípustnosť dovolania proti výroku o náhrade trov konania a že žalovanému

nijako nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na celkom bežný obsah tohto

podania nebol daný žiaden dôvod na jeho doručenie sťažovateľovi a teda pokiaľ sa aj

sťažovateľ nedozvedel o obsahu tohto podania, nedošlo k porušeniu jeho základného práva

na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ ide o doručenie návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku, dovolací súd

podľa obsahu spisu , o tomto návrhu nerozhodoval, a preto táto časť

ústavnej sťažnosti je úplne bezpredmetná.

Sťažovateľ ďalej namieta, že dovolací súd ho neupovedomil osobitným listom o tom,

že dňa 9. septembra 2009 bude vo veci vyhlásený rozsudok a čím podľa neho došlo

k odňatiu možnosti zúčastniť sa na vyhlásení predmetného rozsudku, aj keď sťažovateľ

nepopiera, že dátum vyhlásenia rozsudku vo vzťahu k verejnosti príslušnými listinami,

pričom podľa sťažovateľa oznam o vyhlásení rozsudku zverejnený na vývesnej tabuli súdu,

prípadne na internetovej stránke súdu, nespľna vo vzťahu k účastníkom atribúty práva na

verejné vyhlásenie rozsudku.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy

verejne.

Dovolací súd predpokladné vyhlásenie rozsudku oznamuje na úradnej tabuli súdu

a spravidla aj na svojej internetovej stránke. Sťažovateľ správnosť postupu dovolacieho

súdu v zásadách ani nespochybňuje a namieta iba to, že mu bola odmietnutá možnosť

zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku, tým, že o tomto vyhlásení nebol vopred informovaný.

Takáto požiadavka sťažovateľa nemá oporu ani v ani

v Občiansko súdnom poriadku. Ústavný súd túto otázku už riešil viackrát a uvedený postup

dovolacieho súdu nespochybnil (napr. -28, ). Preto túto námietku

sťažovateľa nepovažujem za dôvodnú.

Napokon sťažovateľ namieta, že odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu nie je

úplne. Ani túto námietku sťažovateľa nepovažujeme za dôvodnú. Dovolací súd v odôvodnení

rozsudku sa s jednotlivými námietkami sťažovateľa podrobne sa vyporiadal, pričom toto

jeho odôvodnenie je potrebné vidieť aj v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa aj

rozsudku odvolacieho súdu.

Navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné práva sťažovateľa rozsudkom

dovolacieho súdu porušené neboli.

Navrhujeme, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním

zo 4. marca 2010 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci. Podaním z 26. apríla 2010 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho

súdu z 8. apríla 2010 k predmetu konania poukážuc na obsah argumentácie už uvedenej

v podanej sťažnosti s tým, že sa vysporadúva s argumentmi najvyššieho súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu [súdneho spisu Okresného

súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. týkajúceho sa

posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu sp. zn. ]

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez

prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín

a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúcich spisových materiálov zistil ústavný súd tieto

podstatné skutočnosti:

Sťažovateľ bol žalovanou stranou v spore o určenie neplatnosti koncesnej zmluvy

z 15. decembra 2006. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

Koncesná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom ako obstarávateľom

a sťažovateľom. Jej predmetom bolo obstaranie alebo zabezpečenie zmeny a stavebnej

úpravy majetku žalobcu zásahom do konštrukcií, dispozície a technologickej časti

existujúcej sústavy verejného osvetlenia stavebnými a montážnymi prácami.

Koncesná zmluva bola uzatvorená na základe súťaže o koncesiu vyhlásenej

11. augusta 2006 vo Vestníku verejného obstarávania č. 158/2006 pod označením 08057 –

KOP v čase platnosti a účinnosti o verejnom obstarávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“).

Dôvodom namietanej neplatnosti koncesnej zmluvy mali byť porušenia zákona

č. v procese verejného obstarávania, ako aj porušenie ustanovení samotnej

koncesnej zmluvy medzi žalobcom a subjektom (agentúrou), ktorý mal na jej základe

v mene a na účet žalobcu za odplatu zariadiť verejné obstarávanie v danej veci

uskutočnením úkonov podľa

Na základe týchto skutočností žalobca tvrdil, že koncesná zmluva uzatvorená medzi

ním a sťažovateľom je neplatná v zmysle , podľa ktorého je

právny úkon neplatný, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval: „Rozpor so zákonom znamená nielen

rozpor s , ale aj všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú

silu zákona. Ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní sú záväzné, preto ich nedodržanie

má vplyv na platnosť právneho úkonu vykonaného v procese obstarávania. Konanie

v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní vedie k neplatnosti vykonaného úkonu.

V tejto súvislosti je dôležitou skutočnosťou, že

Z. z., ktorý bol nahradený novelizovaným zákonom o verejnom obstarávaní vypustil zo

svojich ustanovení § 24a, ktorý uvádzal, že: „Zmluva uzavretá v rozpore s týmto zákonom je

neplatná“. Z dôvodovej správy je možné vyvodiť záver, že toto ustanovenie bolo považované

za duplicitné k ustanoveniu , (preto bolo vypustené) a tak

logicky je možné a nutné sa dovolávať neplatnosti zmluvy z titulu porušenia zákona

o verejnom obstarávaní (ako kogentnej normy uverejnenej v Zbierke zákonov) práve

prostredníctvom tohto ustanovenia. Žalobca pokladá vyššie uvedené dôvody za dostatočne

závažné k vysloveniu absolútnej neplatnosti uzavretej Koncesnej zmluvy.“

Žaloba bola podaná 4. apríla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. -112

z 11. septembra 2008 určil, že koncesná zmluva uzatvorená medzi žalobcom

a sťažovateľom 15. decembra 2006 je neplatná. V odôvodnení označeného rozsudku

okresný súd okrem iného uviedol: «Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže

domáhať každý, kto má na vyslovení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem,

teda nielen účastník právneho úkonu. V tomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej

aplikácii ust. a odôvodniť, že žalobca sám spôsobil neplatnosť právneho

úkonu a teda sa nemôže domáhať vyslovenia jeho neplatnosti. V konaní bolo jednoznačne

preukázané, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu s A., n. o., ktorá mala zariadiť proces

verejného obstarávania zákazky v tomto prípade a niesla za tento proces aj

zodpovednosť. ... Zároveň súd uzavrel, že žalobca má naliehavý právny záujem na určenie

neplatnosti tohto právneho úkonu, nakoľko žalovaný sa domáhal plnenia z tejto zmluvy, čo

sám aj potvrdil, ako aj z dôvodu, že po vykonaní kontroly Úradom pre verejné obstarávanie,

ktorý zistil porušenie zákona je právne postavenie účastníkov zmluvy neisté. ...

Z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že proces verejného

obstarávania, ktorý predchádzal uzavretiu žalovanej zmluvy bol vykonaný v rozpore so

v znení platnom do 31. 12. 2006. Účelom tohto zákona je

stanovenie metód a postupov verejného obstarávania, ktoré je obstarávateľ povinný

aplikovať a ktoré vedú k uzavretiu záväzkového vzťahu. Určuje zároveň povinnosti

subjektov, ktoré sú v súlade s týmto zákonom obstarávateľmi a smerujú najmä k jeho

povinnej aplikácii pred uzatvorením zmluvy. Žalobca, resp. ním splnomocnený subjekt bol

povinný postupovať v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona a teda mal postupovať podľa § 39

ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého, ponuka doručená po uplynutí lehoty

na predkladanie ponúk sa vráti uchádzačovi neotvorená, túto mal žalovanému vrátiť.

V konaní bolo jednoznačne preukázané, že lehota na doručenie ponúk bola určená v bode

8.1 v časti A 3 súťažných podkladov do 31. 10. 2006 do 14.00 hod. Z takto naformulovanej

lehoty s konečnou časovou hranicou je jednoznačné, že táto je hmotnoprávna a teda že do

tejto doby mala byť ponuka doručená. V tomto sa súd stotožnil so závermi z vykonanej

kontroly Úradu pre verejné obstarávanie. Zároveň bolo v konaní jednoznačne preukázané,

a žalovaný túto skutočnosť ani nerozporoval, že ponuka žalovaného bola doručená

2. 11. 2006. Táto skutočnosť vyplýva zo „Zoznamu doručených obálok s ponukami súťaže

o koncesiu ku dňu 3. 11. 2006“ zo dňa 3. 11. 2006 spísanej A. n. o., ako aj zo Správy

o výsledku zariadenia pilotnej súťaže o koncesiu na „V.“ zo dňa 29. 12. 2006 vypracovanej

rovnakým subjektom. Mala teda byť v zmysle z. č. vrátená

neotvorená a v zmysle z. č. vzhľadom aj k druhej ponuke

iného účastníka, ktorá nie je predmetom tohto sporu, mal byť zrušený postup zadávania

zákazky. Nakoľko tento postup nebol dodržaný, všetky úkony následne vykonané v tomto

procese verejného obstarávania smerujúce k uzatvoreniu žalovanej zmluvy, boli robené

v rozpore so a spôsobili, že žalovaná zmluva je absolútne neplatná

v zmysle . Ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní sú záväzné a ich

nedodržanie vedie k neplatnosti právneho úkonu, ku ktorému smerovali. Z týchto dôvodov

súd nemohol prihliadnuť na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že ide o dve samostatné

konania, ktoré nemôžu byť spájané a nestotožnil sa ani s názorom, že pokiaľ by aj došlo

k pochybeniu v procese verejného obstarávania, avšak samotná zmluva spĺňa všetky

zákonné predpoklady, túto nemožno vyhlásiť za neplatnú. Ak by napr. bola rovnaká zmluva

uzatvorená bez procesu verejného obstarávania, bola by postihnutá absolútnou

neplatnosťou, rovnako ako v prípade ak by aj proces verejného obstarávania prebehol

v súlade so zákonom, avšak samotná zmluva by nebola uzatvorená v písomnej forme

v zmysle z. č. , hoci napr. by pre takýto prípad nevyžadovalo

uzavretie zmluvy v tejto forme. V konaní bolo ďalej preukázané, a žalobca túto skutočnosť

potvrdil, že mal na vykonanie tohto procesu verejného obstarávania uzatvorenú zmluvu

s A., n. o., ktorá preukázateľne tento proces aj viedla, a preto súd neskúmal porušenie

zákona z dôvodu ust. z. č. Vzhľadom k týmto skutočnostiam

a z dôvodu, že v procese verejného obstarávania, ktoré predchádzalo uzavretiu žalovanej

zmluvy, došlo k porušeniu zákona tak závažného charakteru, že spôsobil absolútnu

neplatnosť žalovaného právneho úkonu, súd už neskúmal a z hľadiska absolútnej

neplatnosti neposudzoval samotný obsah značnej rozsiahlej zmluvy, nakoľko takéto

skúmanie by už nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z rovnako dôvodu súd

nepristúpil k vykonaniu ďalších žalobcom navrhnutých dôkazov a rozhodol tak ako je

uvedené vo výroku rozhodnutia.»

Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním rovnako ako žalobca, ktorý

však napádal rozhodnutie okresného súdu iba vo vzťahu k náhrade trov konania.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) prerokoval

odvolanie na verejnom pojednávaní za účasti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu, ako aj

právnej zástupkyne žalobcu. Po oboznámení sa s obsahom spisu, prednesom oboch strán

a ich záverečnými návrhmi vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

prvostupňového aj odvolacieho konania.

V písomnom vyhotovení rozsudku sp. zn. z 18. februára 2009

krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu

podaného odvolania a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné. Súd prvého stupňa napriek tomu, že vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, keď

vyslovil absolútnu neplatnoť Koncesnej zmluvy podľa § 39 Obč. zák. z dôvodu, že proces

verejného obstarávania predchádzajúci uzavretiu tejto zmluvy bol v rozpore s príslušnými

ustanoveniami o verejnom obstarávaní v znení platnom do

31. 12. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu v tom smere,

že v procese verejného obstarávania, ktorý v mene žalobcu ako verejného obstarávateľa

realizoval na základe príkaznej zmluvy č. zo dňa 18. 8. 2006 A., nezisková

organizácia, nebol dodržaný postup podľa o verejnom

obstarávaní v znení platnom do 31. 12. 2006 lebo ponuka žalovaného doručená dňa

2. 11. 2006, teda po uplynutí hmotnoprávnej lehoty určenej obstarávateľom do 31. 10. 2006

do 14.00 hod., mala byť žalovanému ako uchádzačovi vrátená neotvorená. ... Odvolací súd

je však narozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, že nie akékoľvek porušenie zákona

o verejnom obstarávaní vyvoláva absolútnu neplatnosť zmluvy uzatvorenej v procese

verejného obstarávania podľa § 39 Obč. zák. a nie každý má naliehavý právny záujem na

určení jej neplatnosti. ... Odvolací súd je názoru, že o verejnom

obstarávaní, do ktorého boli transponované Smernica Rady 92/13/EHS a Smernica Rady

89/665, komplexne upravil postup verejného obstarávania, vrátane prostriedkov kontroly

a preskúmavania zákonnosti tohto procesu a to tak pred uzavretím zmluvy (žiadosť

o nápravu podľa § 136, konanie o námietkach podľa § 138), ako aj po uzavretí zmluvy

(návrh na určenie neplatnosti zmluvy podľa § 148). Pokiaľ teda Úrad pre verejné

obstarávanie nevyhodnoti porušenia v postupe žalobcu ako

verejného obstarávateľa za tak závažné, žeby v dôsledku týchto porušení podal návrh na

určenie neplatnosti následne uzavretej Koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy § 148 zák.

č. , odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nebol aktívne legitimovaný

domáhať sa z tých istých dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. ...“

Sťažovateľ podal 20. mája 2009 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v časti

týkajúcej sa výšky priznanej náhrady trov konania pred súdmi I. a II. stupňa.

Dovolanie podala aj právna zástupkyňa žalobcu, a to písomným podaním

z 19. mája 2009 doručeným okresnému súdu 22. mája 2009.

Okresný súd uznesením z 27. mája 2009 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby

doplnila podané odvolanie s právnym označením rozhodnutia, proti ktorému podáva

žalobca dovolania a predložením splnomocnenia na zastupovanie žalobcu v dovolacom

konaní.

Písomným podaním z 3. júna 2009 doručeným okresnému súdu 5. júna 2009 právna

zástupkyňa žalobcu doplnila dovolanie z 19. mája 2009 v zmysle požiadaviek uznesenia

okresného súdu z 27. mája 2009 vrátane predloženia splnomocnenia na zastupovanie

žalobcu v konaní.

Okresný súd zaslal dovolania na vyjadrenie protistranám 8. júna 2009. Vyjadrenie

sťažovateľa z 25. júna 2009 k dovolaniu žalobcu bolo doručené dovolaciemu súdu 3. júla

2009. Dňa 29. júla 2009 bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene právneho

zastúpenia žalobcu v dovolacom konaní vrátane splnomocnenia pre nového právneho

zástupcu, ako aj podaním nového právneho zástupcu, ktorých obsahom bol návrh na odklad

vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu, a taktiež vyjadrenie sa

k dovolaniu sťažovateľa týkajúce sa výšky náhrady trov priznanej sťažovateľovi odvolacím

súdom. Najvyšší súd prerokoval dovolanie bez účasti účastníkov konania

9. septembra 2009 a rozsudkom sp. zn. zmenil rozsudok krajského súdu

č. k. -165 z 18. februára 2009 tak, že určil, že koncesná zmluva uzatvorená

15. decembra 2006 medzi žalobcom a sťažovateľom je neplatná a sťažovateľ je povinný

nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového odvolacieho konania. Dovolanie sťažovateľa

najvyšší súd odmietol. Zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalobcovi aj trovy

dovolacieho konania.

Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu bolo

na úradnej tabuli najvyššieho súdu zverejnené 2. septembra 2009.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku z 9. septembra 2009 okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie žalobcu je

prípustné podľa , preskúmal vec , bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu vychádza zo skutkového stavu správne zisteného už súdom prvého stupňa

a jeho nesprávnosť spočíva v jeho nesprávnom právnom posúdení, preto v súlade s ust.

druhá vera napadnuté rozhodnutie zmenil a rozhodol tak, ako

rozhodol súd prvého stupňa v svojom rozsudku zo dňa 11.09.2008 č. k. -112

s výrokom í odôvodnením ktorého sa odvolací súd plne stotožnil. Základné pochybenie

odvolacieho súdu pri právnom posúdení spočíva v úsudku, že

o verejnom obstarávaní, do ktorého boli transponované Smernica Rady 92/13/EHS

a Smernica Rady 89/665, komplexne upravil postup verejného obstarávania, vrátane

prostriedkov kontroly a preskúmavania zákonnosti tohto procesu a to tak pred uzavretím

zmluvy ..., ako aj po uzavretí zmluvy ... a vychádzajúc z tohto úsudku uzavrel, že pokiaľ teda

Úrad pre verejné obstarávanie nevyhodnotil porušenia v postupe

žalobcu ako verejného obstarávateľa za tak závažné, že by v dôsledku týchto porušení podal

návrh na určenie neplatnosti následne uzavretej koncesnej zmluvy podľa osobitnej úpravy

v , žalobca nebol aktívne legitimovaný domáhať sa z tých istých

dôvodov určenia neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. Z tohto úsudku by mohol pri jeho

ďalšom prehlbovaní vyplynúť aj absolútne neprijateľný názor, že Úrad pre verejné

obstarávanie, keďže jediný je oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy pre

porušenie zákona o verejnom obstarávaní, je aj zodpovedný za následky nesplnenia si tohto

oprávnenia v prípade možného kontrolného úsudku, že návrh na určenie neplatnosti zmluvy

mal podať. Okrem iného by táto nesprávna interpretácia na jednej strane prenášala

zodpovednosť účastníkov uzavretej zmluvy, teda i obstarávateľa za pochybenia pri jej

uzatváraní na Úrad pre verejné obstarávanie, teda štát na druhej strane by obmedzovala,

až vylučovala samostatnosť obstarávateľov pri hospodárení, v konkrétnom prípade,

s majetkom obce. Nesprávnosť žalovaným zastávanej interpretácie jasne vyplýva zo znenia

ust. § 148, podľa ktorého „úrad môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na

určenie jej neplatnosti súdom.“ Z citácie znenia je zrejmé jednak to, že úrad je inštitúciou,

ktorá môže tiež podať takýto návrh, pretože bez tohto ustanovenia zákona by Úrad ťažko

preukazoval naliehavý právny záujem na určení podľa a jednak to, že

neobsahuje časticu „len“ alebo „iba“, čo značí, že ide len o osobitné oprávnenie Úradu,

ktoré nijako neobmedzuje ani nenahradzuje práva ani povinnosti účastníkov zmluvy pri

určovaní jej platnosti alebo neplatnosti. V tejto súvislosti totiž treba brať do úvahy aj

povinnosť orgánov obce pri hospodárení s jej majetkom. Správny je teda názor, z ktorého

vychádza aj súd prvého stupňa, keď v odôvodnení ustálil, že ustanovením § 148 zák. č.

nie sú dotknuté ustanovenia ostatných právnych predpisov. Podporne

k tomuto výkladu použil metodický pokyn samotného úradu a uzavrel, že podľa citovaného §

148 v tomto spore môže podať žalobu o určenie neplatnosti právneho

úkonu každý, kto má na tomto určení naliehavý právny záujem v zmysle ,

a to bez časového obmedzenia, a aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorému túto možno

dáva zákon, ale obmedzuje jej využitie ročnou prekluzívnou lehotou. Súd prvého stupňa tiež

správne vychádzajúc z tohto názoru uzavrel, že Úrad pre verejné obstarávanie žalobu môže

podať, ale nemusí, a ak tak neurobí, neznamená to, že sa tejto neplatnosti nemôže účinne

domáhať iný, na to oprávnený subjekt. Nedôvodná je aj námietka žalovaného v jeho

vyjadrení k dovolaniu žalobcu, že ponuku do verejnej súťaže podal včas, pretože lehota

stanovená obstarávateľom v bode 8.1 súťažných podkladov je procesná nie hmotnoprávna

ako to usúdil súd prvého stupňa a vyslovil Úrad pre verejné obstarávanie v svojom

Protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákonnosti o verejnom obstarávaní zo dňa

18. 10. 2007, bod 6 ods. 2, Bod 8.1 časť A3 súťažných podkladov určuje lehotu na podanie

ponúk na 14.00 hod. dňa 31. 10. 2006, čo značí, že ide o určenie konečnej časovej hranice

dokedy musia byť ponuky doručené. ... . Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného voči výroku

o náhrade trov konania, dovolací súd toto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 239

ods. 3 a odmietol. O náhrade trov konania rozhodol dovolací

súd podľa v spojení s , tak, že ju priznal

úspešnému žalobcovi. Dovolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa aj

odvolacieho súdu, že v danej veci nie je možné hodnotu práva vyčísliť v peniazoch, preto

treba pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia posudzovať vec podľa § 11 ods. 1 vyhl.

č. v znení zmien a doplnkov.»

III.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v... tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. ().

Všeobecný súd však musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a ďalších zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( , obdobne napr. , ,

).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu

zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je

v daných súvislostiach obdobná právnej úprave .

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu o občianskych právach všetky osoby sú si pred súdom

rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný

záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu

nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy

spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,

s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa

konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Podľa verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú

povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.

Podľa prvej vety v znení platnom a účinnom do

30. júna 2008 ponuka sa doručí v lehote na predkladanie ponúk.

Podľa v znení platnom a účinnom do 30. júna

2008 ponuka doručená po uplynutí lehoty na predkladanie ponúk sa vráti uchádzačovi

neotvorená alebo neodkódovaná.

Podľa v znení platnom a účinnom do 15. júla 2009 ak

kontrolovaný v rozpore s týmto zákonom uzavrie zmluvu alebo rámcovú dohodu, úrad

môže v lehote jedného roka od jej uzavretia podať návrh na určenie jej neplatnosti súdom.

Podľa § 39 Občianského zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa (ďalej len „OSP“) dovolanie je

tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej.

Podľa :

„(1) Dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania; pojednávanie

môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

(2) Ak dovolací súd nariadi pojednávanie, postupuje obdobne podľa § 215 a § 216

ods. 2. Dokazovanie však nevykonáva.

(3) O dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.“

Podľa ds. 3 vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie

v námietkach, že:

- najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 9. septembra 2009 nezaoberal skúmaním procesných podmienok dovolacieho konania,

ako aj procesnými námietkami sťažovateľa, ktorými namietal nesplnenie základných

podmienok na začatie konania o dovolaní, a taktiež nepreskúmal komplexne právnu

argumentáciu sťažovateľa vo veci samej, rozhodnúc bez opory v hmotnoprávnych

predpisoch a náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie, pričom sa natoľko

odchýlil od príslušných ustanovení právnych predpisov, že zásadne poprel ich účel

a význam,

- najvyšší súd v dovolacom konaní porušil princíp rovnosti zbraní a princíp

kontradiktórnosti tým, že neumožnil právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadriť sa

k podaniam právneho zástupcu žalobcu podaným najvyššiemu súdu 29. júla 2009,

- najvyšší súd porušil právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku jeho

vyhlásením bez toho, aby o tejto skutočnosti sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu

osobitne upovedomil.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane

obchodnoprávnych sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mali za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (mutatis mutandis

, , ).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. septembra 2009 (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 11. septembra 2008, obsah odvolacieho rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 18. februára 2009, ako aj obsah spisu okresného súdu sp. zn.

) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu v napádanom

rozhodnutí o sťažovateľovom dovolaní nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane uviedol, že

náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade so základným právom účastníka

konania na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie sa musí vysporiadať so všetkými

skutkovými a právnymi otázkami, ktoré sú pre rozhodnutie v konkrétnom prípade

podstatné. Nie je však nevyhnutné, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia detailne

a podrobne reagovalo na každú z námietok účastníka konania.

V posudzovanom prípade dovolací súd, ako aj súd prvého stupňa (so skutkovými

a právnymi závermi ktorého sa dovolací súd stotožnil) dostatočne vysvetľuje, že právnu

úpravu ustanovenia (v znení platnom a účinnom v rozhodnom

čase) treba považovať za komplementárnu vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho

zákonníka, teda za právnu úpravu rozšírujúcu ochranu poskytovanú označeným

ustanovením zakotvením oprávnenia Úradu pre verejné

obstarávanie napadnúť platnosť zmluvy uzavretej v rozpore s ustanoveniami zákona

o verejnom obstarávaní vo verejnom záujme aj vtedy, ak by tak neurobili účastníci spornej

zmluvy. Ustanovenia teda nevylučujú aplikáciu ustanovenia

v prípadoch, keď právny úkon svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza, prípadne sa prieči dobrým mravom. Aj z odôvodnení

rozhodnutí dovolacieho súdu a súdu prvého stupňa možno pritom vyvodiť, že nie každé

porušenie právnych predpisov o verejnom obstarávaní možno kvalifikovať za dôvod

neplatnosti zmluvy uzatvorenej na základe takéhoto verejného obstarávania v zmysle § 39

. Musí ísť o také porušenie zákona o verejnom obstarávaní, ktorého

povaha a závažnosť spôsobujú rozpor samotného obsahu takejto zmluvy s ustanoveniami

zákona, alebo majú za následok, že takáto zmluva z hľadiska účelu odporuje zákonu alebo

ho obchádza.

V danom prípade dospeli súdy všetkých stupňov k záveru, že sťažovateľ nemal byť

v rámci procesu verejného obstarávania vybratý ako úspešný uchádzač, ale jeho ponuka

mala byť vrátená v dôsledku nedodržania lehoty na jej predloženie verejnému

obstarávateľovi. Právny záver súdov, že v ustanovení ide

o zakotvenie hmotnoprávnej lehoty, v rámci ktorej má byť ponuka uchádzača doručená

verejnému obstarávateľovi, nemožno už len s ohľadom na formuláciu a konštrukciu

dotknutých ustanovení považovať za arbitrárnu.

Dôsledkom porušenia zákona o verejnom obstarávaní, ktoré súdy konštatovali, je

pritom skutočnosť, že zmluva bola uzavretá so subjektom, s ktorým v zmysle ustanovení

uzavretá nemala byť. Vzhľadom na skutočnosť, že obsahom

zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu je, okrem určenia obsahu práv a povinností,

nevyhnutne aj určenie samotných subjektov zmluvy, je zrejmé, že takáto zmluva sa svojím

obsahom dostala do rozporu s obsahom a účelom Ústavný súd sa

vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej

veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné so

sťažovateľom označenými právami na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné preskúmanie procesných podmienok

dovolacieho konania zo strany najvyššieho súdu v súvislosti s právnym zastúpením žalobcu

v dovolacom konaní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že na základe výzvy súdu

prvého stupňa právna zástupkyňa doplnila podané dovolanie o splnomocnenie udelené

žalobcom na zastupovanie v dovolacom konaní. Samotná skutočnosť, že splnomocnenie

bolo datované dňom 3. júna 2009 (po uplynutí lehoty na podanie dovolania), nezakladá

záver o arbitrárnosti právneho posúdenia naplnenia podmienok plnenia zo strany

najvyššieho súdu v danej veci. Splnomocnenie ako právny úkon adresovaný tretím osobám

osvedčuje vznik zastúpenia na základe dohody o splnomocnení, ktorá spravidla býva

súčasťou zmluvy účastníkov právneho vzťahu, ktorého súčasťou je zastúpenie (napr.

dohody o poskytnutí právnej služby). Aj podľa ustálenej súdnej praxe platí, že ide

o odstrániteľný nedostatok podmienok konania pred súdom, ak právny zástupca účastníka

konania, ktorý konal pred súdom bez toho, aby sa preukázal plnou mocou, túto predloží

dodatočne v lehote určenej súdom, je tým nedostatok dôkazu zastúpenia zhojený, a sú tak aj

schválené úkony vykonané v konaní zástupcom účastníka, ku ktorým došlo pred podpisom

splnomocnenia (Najvyšší súd Českej republiky SJ č. 5/97, citované podľa Občanský

zákoník, komentář, C. H. BECK, 5. vydání, 1999, s. 145).

Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia princípu

porušenia zbraní a princípu kontradiktórnosti konania. Účelom oboch princípov je zaistiť,

aby súd v rámci konania ako celku poskytol účastníkovi možnosť v adektávnom rozsahu

využitím svojich procesných práv ovplyvniť výsledok konania okrem iného tým, že im

umožní predložiť svoje argumenty týkajúce sa predmetu sporu a zároveň reagovať na

argumenty protistrany v rozsahu a spôsobom, ktorý ich nepostaví do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou sporu.

Vychádzajúc z týchto princípov dospel ústavný súd k záveru, že neposkytnutie

možnosti sťažovateľovi zareagovať na podania právneho zástupcu žalobcu doručené

najvyššiemu súdu 29. júla 2009 nemohli mať vzhľadom na okolnosti prípadu za následok

porušenie sťažovateľom označených základných práv. Obsahom týchto podaní bol návrh na

odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozsudku krajského súdu z 18. februára 2009

a vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného týkajúceho sa výšky náhrady trov priznaných

odvolacím súdom sťažovateľovi označeným rozsudkom z 18. februára 2009. Označené

podania právneho zástupcu žalobcu neobsahujú argumentáciu, ktorá by sa týkala

podstatných právnych otázok, ktoré boli predmetom posudzovania zo strany najvyššieho

súdu v merite veci. Vzhľadom na priebeh a výsledok dovolacieho konania, konkrétne na

skutočnosť, že o návrhu na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozsudku krajského súdu

z 18. februára 2009 najvyšší súd nerozhodoval a otázku trov konania riešil v súlade

s ustanovením tak, že ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi (zmeniac

v tomto smere odvolací rozsudok), pričom vychádzal z právneho názoru, ktorý je z hľadiska

výšky priznanej náhrady trov pre sťažovateľa priaznivejší, ústavný súd konštatuje, že postup

najvyššieho súdu v danom prípade nemohol mať za následok podstatné procesné

znevýhodnenie sťažovateľa v konaní.

Konanie pred dovolacím súdom malo iba písomnú formu, avšak jeho predmetom

bolo výlučne posúdenie sporných právnych otázok. Právny zástupca sťažovateľa sa

k dovolaniu žalobcu mal možnosť vyjadriť, čo aj využil písomným podaním z 25. júna 2009

doručeným najvyššiemu súdu 3. júla 2009. V konaní pred súdom prvého stupňa a pred

odvolacím súdom mali pritom obe strany sporu možnosť predniesť osobne svoje stanoviská

a návrhy tak ku skutkovým, ako aj právnym otázkam veci, pričom podstatu svojich

argumentov v priebehu celého konania zásadnejším spôsobom nemenili a okruh právnych

otázok, ktoré mal najvyšší súd posúdiť v rámci dovolacieho konania, ako aj relevantnej

argumentácie, ktoré strany týmto otázkam predložili, bol vo fáze dovolacieho konania

ustálený.

Z uvedených dôvodov bola vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania, pre

sťažovateľa predvídateľná forma rozhodnutia najvyššieho súdu bez nariadenia ústneho

pojednávania ( ). S ohľadom na ustanovenie bol pre

sťažovateľa predvídateľný taktiež postup dovolacieho súdu v súvislosti s vyhlásením

rozsudku. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru o nepotrebnosti pojednávania vo veci,

spravuje sa pri napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku vyplývajúcej

z ustanovením . Postačuje teda, ak miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej lehote.

Z vyžiadaného spisového materiálu ústavný súd zistil, že vyhlásenie rozsudku

v sťažovateľovej veci bolo oznámené prostredníctvom úradnej tabule najvyššieho súdu

2. septembra 2009. Rozsudok bol vyhlásený 9. septembra 2009. Na základe uvedených

skutočností možno konštatovať, že požiadavku verejnosti vyhlásenia svojho rozsudku

najvyšší súd splnil v medziach zákonnej úpravy. Ústavný súd preto aj túto sťažovateľovu

námietku posúdil ako nedôvodnú (obdobne napr. ).

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti nevyhovel vysloviac, že

sťažovateľom označené práva postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 9. septembra 2009

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené neboli (výrok nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ

namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

z 9. septembra 2009 ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už

nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010