Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 243/2010
PDF · 345.63 KB
No categories available
II. ÚS 243/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. R. Ď., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 118/07
a takto
rozhodol:
Okresný súd Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 118/07 n e p o r u š i l
základné právo JUDr. R. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 243/2010-10 z 13. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. R. Ď., H. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej aj
„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 118/07 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala 12. júna 2007 na
okresnom súde návrh na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej 1. júla 2006 medzi
J. T. (ďalej len „odporca 2“) a M. Ď. (ďalej len „odporca 1“), ktorej predmetom mala byť
peňažná suma 150 000 000 Sk. Medzi odporcami bola 9. mája 2007 spísaná notárska
zápisnica, ktorou povinný odporca 1 vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
a s exekúciou, ktorej podkladom je uvedená zmluva o pôžičke. Na základe tejto notárskej
zápisnice odporca 2 podal návrh na vykonanie exekúcie, pričom majetkom, ktorý môže byť
do exekúcie zahrnutý je aj majetok nadobudnutý sťažovateľkou a odporcom 1 počas trvania
manželstva.
Vo veci bolo nariadených päť pojednávaní, ktoré boli podľa názoru sťažovateľky
bezdôvodne odročené, preto 11. novembra 2009 podala predsedovi okresného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu listom zo 7. decembra 2009
vyhodnotil sťažnosť ako neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. R. Ď.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/118/2007,
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Humenné prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8C/118/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. R. Ď.(...), priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom
desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Humenné povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Humenné je povinný uhradiť JUDr. R. Ď.(...), trovy právneho
zastúpenia v sume 289,74 EUR, na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR + /19% DPH/ 22,02 EUR
a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 4004/10 z 10. júna
2010 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
z 22. júna 2010.
2.1 Predseda okresného súdu súhlasil s tým, aby ústavný súd „upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti“, vo svojom vyjadrení sa „v celom rozsahu“ stotožnil
s pripojeným vyjadrením zákonného sudcu, ktorý popísal chronológiu úkonov vykonaných
súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Predmetom tohto sporu je vyslovenie absolútnej neplatnosti dvojstranného
právneho úkonu, t. j. zmluvy o pôžičke, ktorú odporcovia medzi sebou uzavreli. Na základe
tejto zmluvy, odporca M. Ď. ako povinná osoba, v notárskej zápisnici spísanej na notárskom
úrade JUDr. V. K. v B. pod č. N 97/2007, Nz 17661/2007 vyhlásil, že súhlasí, že pre prípad
nesplnenia dlhu, jeho nehnuteľný majetok v zmysle ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
budú predmetom exekučného konania. Nehnuteľnosti obsiahnuté v zmluve o pôžičke sú
predmetom konania v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 5C 698/2002 medzi
navrhovateľkou a odporcom M. Ď. o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
pričom z návrhu, ktorý na súd podala navrhovateľka je zrejmé, že navrhuje, aby tieto boli
prikázané buď do podielového spoluvlastníctva každého z účastníkov v jednej polovici, resp.
že tieto v celosti nadobudne ona s povinnosťou výplaty odporcovi za jeho zaniknuvší podiel
k týmto nehnuteľnostiam.
Zavádzajúca je námietka sťažovateľky, že môže kedykoľvek prísť o svoj majetok,
ktorý je predmetom BSM. Sťažovateľke ako aj jej právnemu zástupcovi je známe, že
uznesením tunajšieho súdu č. k. 12Er/417/2007-98 zo dňa 23. 01. 2009, ktoré právoplatnosť
nadobudlo 04. 03. 2009, bol na jej návrh povolený odklad exekúcie do právoplatného
skončenia vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 5C 698/2002.
Na dĺžke konania má podstatnú zásluhu aj navrhovateľka a jej právny zástupca tým,
že viac ako po roku od podania návrhu na súd, požiadal o pribratie do konania ďalšieho
účastníka zmluvy o pôžičke, ktorej určenia neplatnosti sa navrhovateľka domáha, a to J. T.
J. T. bol síce vypočutý ako svedok na prvom pojednávaní, avšak ako účastník konania nie
z viny súdu doposiaľ vypočutý nebol.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, podľa ktorých každý z účastníkov má právo na to, aby sa v jeho
veci rozhodlo čo najskôr, pričom opomenula, že v zmysle Ústavy SR, má každý účastník
konania, teda aj odporcovia a ich právni zástupcovia, právo zúčastniť sa pojednávania a
vyjadriť sa k veci.
Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2000, sp. zn.
3Cdo/16/01, v ktorom je konštatované, že ak účastník z dôležitého (a existujúceho) dôvodu
požiadal o odročenie pojednávania, a súd aj napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho
neprítomnosti, je zrejmé, že povinnosť poskytnúť možnosť, aby vec bola prejednaná
v prítomnosti účastníka, nesplnil. Tým porušil právo účastníka vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, keďže účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom. Takéto konanie súdu trpí aj
procesnou vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.
Na pojednávaniach, ktoré podľa sťažovateľky „zmaril“ konajúci sudca, vo veci
nebolo možné rozhodnúť z procesných dôvodov a to preto, že účastníci a to hlavne
odporcovia a ich právni zástupcovia sa na pojednávania nedostavili, pričom neúčasť na
pojednávaniach ospravedlnili a požiadali súd o odročenie pojednávania a určenie nového
termínu pojednávania. Ostatné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že odporcovi M. Ď.,
predvolanie na pojednávanie nebolo doručené, nakoľko na adrese trvalého pobytu
v súčasnosti nebýva. Tomuto účastníkovi pre toto konanie súd ustanovil opatrovníka.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani v sťažnosti spomínaných pojednávaní, súd
z procesných dôvodov, a to nie svojim zavinením, rozhodnúť nemohol. V prípade, ak by súd
vo veci rozhodol bez prítomnosti odporcov, porušil by ich právo zúčastniť sa pojednávania,
ktoré majú zaručené Ústavou SR ako aj vyššie spomínaným Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Na záver v súlade s mojimi vyjadreniami k predchádzajúcim sťažnostiam evidovaným
na tunajšom súde pod Spr 2011/09, 2035/09 a 2027/10 chcem uviesť, že zo strany
navrhovateľky, hlavne jej právneho zástupcu JUDr. K., ktorý má podiel na tom, že v roku
2008 boli pojednávania odročené a ktorý v konaní doposiaľ nepredložil ani jeden
relevantný návrh na vykonanie dokazovania, písaním sťažností ide o hrubý nátlak na mňa
ako na konajúceho sudcu hraničiaci so zastrašovaním, s úmyslom, aby som návrhu vyhovel
a to aj napriek tomu, že tým hrubo poruším príslušné ustanovenia O. s. p.»
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam
okresného súdu uviedol najmä tieto relevantné skutočnosti:
Právny zástupca sťažovateľky je predovšetkým toho názoru, že „je zrejmé, že nejde o
zložitý spor a som toho názoru, že súd mal už vo veci dávno rozhodnúť, lebo už vykonal
dostatok dôkazov. Veď návrh bol súdu doručený ešte dňa 12. 06. 2007.“.
Vo svojom stanovisku ďalej poukázal na to, že „Aj obsah vznesenej námietky
zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Humenné potvrdzuje, že táto námietka bola účelová
a bezdôvodná. Uvedené je dôkazom toho, že odporca od počiatku robil obštrukcie, ktoré
viedli k prieťahom v konaní.“.
Vykonanie dôkazu výsluchom notárky JUDr. V. K. dožiadaným súdom považuje
právny zástupca sťažovateľky za nadbytočný a neefektívny, „lebo tento dôkaz žiadne svetlo
do prípadu nevnesie. Veď notárska zápisnica má len deklaratórnu povahu a notár nemá
žiadnu povinnosť skúmať, či tvrdenia účastníkov sú pravdivé.“.
Vykonanie dôkazu prípisom, ktorým sa okresný súd zaujímal o stav trestného
stíhania odporcu 1 je podľa právneho zástupcu sťažovateľky „zjavne neefektívne a
nesústredené pre potreby rozhodnutia o návrhu na vyslovenie právneho úkonu absolútne
neplatného. Trestné konanie nemá nič spoločné s týmto konaním, kde sa navrhovateľka
domáha vyslovenia absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke.“.
Právny zástupca sťažovateľky ďalej poukázal na to, že „Konajúci sudca vo vyjadrení
uvádza, že určil termín pojednávania na deň 03. 07. 2008, ale toto pojednávanie odročil,
z dôvodu že navrhovateľka neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a zároveň požiadala súd
o jeho odročenie. Je pravdou, že navrhovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na tomto
pojednávaní, ale nie je pravdou, že doručila súdu žiadosť o odročenie tohto pojednávania.
Ja ako právny zástupca navrhovateľky som konajúceho sudcu žiadal, aby pojednával
s poukazom, že odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. Konajúci sudca
odmietol pojednávať a odročil vec na neurčito.“.
Právny zástupca sťažovateľky tiež zdôraznil, že na pojednávaní 26. februára 2009
„som konajúcemu sudcovi opäť povedal, že prítomnosť navrhovateľky na pojednávaní nie je
nutná, lebo už v konaní bola vypočutá a súhlasí s tým, aby sa pojednávalo bez jej
prítomnosti. Opäť som požiadal konajúceho sudcu, aby vo veci pojednával a aby
neakceptoval účelové obštrukcie odporcov a ich právneho zástupcu, ktoré vedú k zmareniu
pojednávania.“.
Ďalej, pokiaľ išlo o pojednávanie nariadené na 26. február 2008, právny zástupca
sťažovateľky dodal, že „Opäť do začatia pojednávania odporca M. Ď. súdu nepredložil
žiadny relevantný dôkaz o tom, že je dlhodobo hospitalizovaný. Konajúci sudca opäť
akceptoval účelové obštrukcie odporcov a odročil pojednávame na neurčito. Tvrdím, že je
nad rámec povinnosti konajúceho sudcu žiadať od odporcov predloženie dokladu
o práceneschopnosti. Je predsa v záujme každého účastníka konania, aby hájil svoje práva,
bol aktívny v spore a zúčastňoval sa na pojednávaniach pred súdom.“.
V súvislosti s pokusom súdu o výsluch odporcu 2 dožiadaným súdom právny zástupca
sťažovateľky uviedol najmä, že „Obsah spisu je dôkazom toho, že opakovane svoju
neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. Vzhľadom na obštrukcie a vyhýbanie sa
účasti na pojednávaní muselo byť konajúcemu sudcovi jasné, že tento odporca sa na žiadny
výsluch na Okresný súd Banská Bystrica nedostaví. Vykonanie tohto dôkazu opäť hodnotím
za neefektívne a nesústredené a spis bol zbytočne 5 mesiacov na Okresnom súde v Banskej
Bystrici.“.
Pravdou je podľa právneho zástupcu sťažovateľky to, že zákonného sudcu na
pojednávaní 5. novembra 2009 „žiadal, aby vykonal pojednávanie a vo veci rozhodol a to
aj bez prítomnosti odporcov, lebo vzhľadom na ich doterajšie správanie je zrejmé, že robia
účelové obštrukcie a vyhýbajú sa prítomnosti na pojednávaní. Nie je pravdou, že som sa
konajúcemu sudcovi vyhrážal, že ak vo veci nerozhodne, tak na neho podám sťažnosť.
Konajúceho sudcu som len upozornil, že už v tomto štádiu možno konštatovať značné
prieťahy v konaní. (...) Tiež som poukázal na skutočnosť, že súd má množstvo spôsobov, aby
donútil účastníkov zúčastniť sa konania pred súdom, napr. poriadková pokuta, predvedenie
v spolupráci s políciou, atď. Ďalej, ak súd už v tomto štádiu mal vedomosť, že pobyt
odporcov mu nie je známy a nepreberajú predvolania na pojednávania, tak im mal
ustanoviť opatrovníka.“.
Právny zástupca sťažovateľky aj skutočnosť, že okresný súd požiadal príslušné
orgány o podanie správy o pobyte odporcov, považuje za neefektívny a nesústredený
postup. „Veď obidvaja odporcovia, M. Ď. a J. T. v konaní pred súdom vypočutí boli a to
dňa 04. 12. 2007. Obidvaja vedeli, čo je predmetom konania a je v ich záujme, aby hájili
svoje práva a dostavili sa na pojednávanie. Zo správania odporcov v tomto štádiu súd už
mal preukázané, že sa úmyselne vyhýbajú účasti na pojednávaní.“. Ďalej dodal, že „trestné
konanie vedené pod sp. zn. 1 T/7/2004 nemá nič spoločné s týmto konaním vedeným na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8C/118/2007. Konajúci sudca, aby zahmlil situáciu,
tak účelovo poukazuje na ďalší úkon, ktorý musel vykonať a ktorý sa zjavne javí ako
neefektívny. (...) Som toho názoru, že vzhľadom na doterajšie správanie odporcov, t. j.
úmyselné vyhýbanie sa účasti na pojednávaní súd mal dňa 15. 04. 2010 pojednávať aj bez
prítomnosti odporcov a vzhľadom na vykonané dokazovanie už mal aj rozhodnúť. Konajúci
sudca, aby vykázal nejakú činnosť, tak požiadal o vykonanie dôkazu, ktorý žiadny
z účastníkov nenavrhol. Veď prílohou návrhu, ktorý bol súdu doručený ešte dňa
12. 06. 2007 je aj LV č. 7589, z ktorého je zrejme, že nehnuteľnosti zapísané na tomto LV
navrhovateľka a odporca M. Ď. nadobudli počas manželstva a to na základe rozsudku KS
Košice sp. zn. 13Co 87/02. Vykonanie tohto dôkazu považujem za nadbytočné, lebo
absolútne nesúvisí s predmetom konania, o ktorom má rozhodnúť konajúci sudca. (...)
Tvrdím, že konajúci sudca mal obidvom odporcom ustanoviť už dávno opatrovníka
vzhľadom na ich doterajšie správanie, z ktorého je zrejme, že robia účelové obštrukcie, aby
oddialili rozhodnutie o merite veci. (...) konanie o vysporiadaní BSM, (...) absolútne
nesúvisí s týmto konaním. Zo spisovej značky o vysporiadaní BSM vyplýva, že návrh bol
podaný ešte v roku 2002. Čiže medzi bývalými manželmi, t. j. navrhovateľkou a M. Ď.,
dodnes nie je vysporiadané BSM. A tu sa dostávame k motívu konania M. Ď., prečo
uzatvoril fiktívnu zmluvu o pôžičke na 150 miliónov korún s odporcom v II. rade J. T.
Zmluva o pôžičke tvorí podklad exekučného titulu, t. j. notárskej zápisnice, kde dlžník, t. j.
odporca v I. rade M. Ď. urobil vyhlásenie, že súhlasí s vykonateľnosťou Notárskej zápisnice
a s exekúciou. M. Ď. a navrhovateľka ako manželia nadobudli nehnuteľnosti za trvania
manželstva, ktoré sú zapísané na LV č. 7589. Tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v centre
mesta K. a ich trhová hodnota je dnes vyše 2.000.000,- €. Z praxe vieme, že konania
o vysporiadanie BSM trvajú roky a tak sa odporca v I. rade M. Ď. pravdepodobne rozhodol
takýmto spôsobom riešiť vysporiadanie BSM. Druhý z manželov takúto exekúciu musí
strpieť. (...)
Konajúci sudca vo vyjadrení uvádza, že zavádzajúca je námietka sťažovateľky, že
môže kedykoľvek prísť o svoj majetok, ktorý je predmetom BSM. Ďalej, že sťažovateľke a jej
právnemu zástupcovi musí byť zrejme, že bol povolený odklad exekúcie do právoplatného
skončenia vo veci vysporiadania BSM, vedené pod sp. zn. 5C 698/2002.
To, že bol povolený odklad exekúcie, tak to neznamená, že navrhovateľka nemôže
o sporné nehnuteľnosti kedykoľvek prísť. Tu sa žiada dodať, že je na svete exekučný titul,
t. j. Notárska zápisnica, NZ 17661/2007 vyhotovená dňa 9. mája 2007. Čiže je na svete
právoplatne uznaná pohľadávka vo výške 150.000.000,- Sk s prísl.. Oprávnená osoba, t. j.
odporca v II. rade J. T., môže túto pohľadávku kedykoľvek predať a ďalšia osoba sa môže
opäť domáhať exekúcie proti navrhovateľke. Ide o zjavne fiktívnu pohľadávku, ktorá je
obchodovateľná a môže sa vykazovať v účtovníctve rôznych obchodných spoločnosti. Čiže
navrhovateľka je ponechaná v právnom stave neistoty od 12. 06. 2007 do dnes. A pritom ide
o jednoduchý spor. (...)
Konajúci sudca vo vyjadrení ďalej uvádza, že podstatnú zásluhu na dĺžke konania má
aj navrhovateľka a jej právny zástupca, že viac ako po roku od podania návrhu na súd,
požiadal o pribratie do konania ďalšieho účastníka Zmluvy o pôžičke, t. j. J. T.
Hore uvedené tvrdenie konajúce sudcu je neprofesionálne, lebo z navrhu je zrejmé,
že navrhovateľka sa domáha absolútnej neplatnosti dvojstranného právneho úkonu. Čiže je
logické, že žalovaní musia byť obidvaja účastníci tohto právneho úkonu, t. j. veriteľ aj
dlžník.“
Pokiaľ zákonný sudca vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že každý účastník má
právo zúčastniť sa na pojednávaniach a vyjadriť sa k veci, k tomu právny zástupca
sťažovateľky dodáva, že „zo správania odporcov súd musel mať preukázané, že robia
obštrukcie a účelovo sa vyhýbajú účasti na konaní pred súdom. Cit. rozsudok Najvyššieho
súdu nemožno zovšeobecňovať na všetky prípady, ten je záväzný len na konkrétny prípad.
Stále je potrebné posúdiť okolnosti prípadu a tie potvrdzujú, že odporcovia nemali záujem
hájiť svoje práva pred súdom. Je množstvo iných rozhodnutí Najvyššieho súdu, kde sa
hovorí, napr. že samotná kolízia pojednávania právneho zástupcu na inom súde nie je
dôvod na odročenie pojednávania. Každý má predsa právo na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov v konaní. Neobstojí preto tvrdenie konajúceho sudcu, že nemohol
rozhodnúť bez prítomnosti odporcov, lebo by tým porušil ich právo zúčastniť sa na
pojednávaní. Ide o kolíziu dvoch ústavných práv a vzhľadom na správanie odporcov
konajúci sudca mal dať prednosť právu navrhovateľky, t.j. konať a rozhodnúť bez
zbytočných prieťahov v konaní.“.
Napokon právny zástupca sťažovateľky poukázal na to, že on sám sa zúčastnil na
každom pojednávaní a z tohto dôvodu nevznikli prieťahy v konaní, a svoje vyjadrenie
uzavrel: „(...) dovolím vysloviť názor, že konajúci sudca vykonal úkony, ktoré sa javia
neefektívne a nesústredené so snahou zahmliť podstatu prejednávanej veci a navodiť
situáciu, že ide o zložitý prípad.
Je všeobecne známe, že najväčším problémom justície na Slovensku sú prieťahy
v konaní. Dovolím si poznamenať, že tento problém začína a končí u predsedov príslušných
súdov. Uvedený prípad je toho dôkazom. Právny zástupca účastníka konania, aby odstránil
prieťahy v konaní, tak má jedinú možnosť podať sťažnosť príslušnému predsedovi súdu.
Ak predseda súdu vybaví sťažnosť tak, ako ju vybavil predseda Okresného súdu Humenné
JUDr. M. K., že zakryje konajúceho sudcu, tak účastník konania môže čakať aj niekoľko
rokov, aby sa dočkal svojej spravodlivosti. Pokiaľ príslušní predsedovia súdov nebudú
objektívni a prísne sledovať podriadených sudcov, čo sa týka prieťahov v konaní, tak tento
problém v súdnictve bude pretrvávať naďalej. (...)
Je právne neudržateľné, aby predseda súdu namiesto prijatia účinných opatrení na
odstránenie prieťahov v konaní, radšej s aroganciou moci do vybavenia sťažnosti uviedol,
že písaním sťažnosti ide o hrubý nátlak na osobu konajúceho sudcu hraničiacu so
zastrašovaním, s úmyslom, aby sudca návrhu vyhovel(...).“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 118/07:
Dňa 12. júna 2007 podala sťažovateľka na okresnom súde žalobný návrh „na
vyslovenie neplatnosti právneho úkonu absolútne neplatného“ proti odporcovi 1.
Sťažovateľka sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke, na základe ktorej
odporca 2 požičal odporcovi 1 – bývalému manželovi sťažovateľky, po rozvode ich
manželstva sumu 150 000 000 Sk v hotovosti.
Dňa 15. júna 2007 súd vyzval odporcu 1, aby sa vyjadril k návrhu.
Dňa 19. júla 2007 sa odporca 1 písomne vyjadril k návrhu a zároveň vzniesol
námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu, pretože tí sú so sťažovateľkou, ako
súdnou exekútorkou, v dennom kontakte, a navrhol, aby vec bola pridelená na prerokovanie
a rozhodnutie inému súdu.
Dňa 27. augusta 2007 sťažovateľka upresnila petit svojho žalobného návrhu a do
spisu boli založené ďalšie listinné dôkazy.
Dňa 10. septembra 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj
„krajský súd“), aby rozhodol o námietke zaujatosti odporcu 1 proti všetkým sudcom
okresného súdu.
Dňa 12. septembra 2007 krajský súd uznesením č. k. 12 NcC 12/07-57 vyslovil, že
sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci.
Dňa 1. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 14. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. december 2007.
Dňa 4. decembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu vypočutia notárky, ktorá spísala spornú zmluvu, dožiadaným súdom.
Dňa 10. decembra 2007 súd požiadal Okresný súd Banská Bystrica o vypočutie
notárky JUDr. V. K., ktorá spísala notársku zápisnicu pod č. N 97/2007, Nz 17661/2007,
obsahom ktorej bolo vyhlásenie povinnej osoby – odporcu 1 o súhlase s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Dňa 24. januára 2008 bola okresnému súdu doručená zápisnica o vypočutí
menovanej notárky dožiadaným súdom.
Dňa 10. marca 2008 súd požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej len
„krajské riaditeľstvo polície“), aby podalo správu o stave konania vo veci ČVS: KRP-
45/OEK-BB-2007.
Dňa 25. marca 2008 krajské riaditeľstvo polície oznámilo okresnému súdu, že
v uvedenej trestnej veci došlo k zastaveniu trestného stíhania.
Dňa 29. apríla 2008 okresný súd požiadal rajské riaditeľstvo polície, aby zaslalo
rozhodnutie ČVS: KRP-45/OEK-BB-2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. februára
2008.
Dňa 16. mája 2008 krajské riaditeľstvo polície reagovalo na uvedenú žiadosť
okresného súdu.
Dňa 9. júna 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. júl 2008.
Dňa 3. júla 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili
účastníci konania (sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila).
Dňa 8. júla 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. september 2008.
Dňa 25. septembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito. Na toto pojednávanie sa opätovne nedostavila sťažovateľka (tentoraz ani jej
právny zástupca, ktorý oboch písomne ospravedlnil). Prítomný otec sťažovateľky mimo
pojednávania súdu oznámil, že sťažovateľka navrhuje, aby súd toto pojednávanie odročil,
keďže mieni podať návrh na pribratie ďalšieho účastníka na strane odporcu 1.
Dňa 21. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktorým
navrhla, aby na strane odporcu 1 do konania pribral odporcu 2.
Dňa 23. októbra 2008 súd uznesením č. k. 8 C 118/07-273 na strane odporcu 1
pribral do konania odporcu 2. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2008.
Dňa 25. novembra 2008 súd vyzval odporcu 2, aby sa vyjadril k návrhu.
Dňa 12. decembra 2008 odporca 2 reagoval na uvedenú výzvu.
Dňa 19. decembra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. január 2009.
Dňa 29. januára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili
účastníci konania. Neúčasť sťažovateľky ospravedlnil jej právny zástupca.
Dňa 2. februára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. február 2009.
Dňa 26. februára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa
nedostavili účastníci konania. Právny zástupca sťažovateľky trval na pojednávaní aj bez
odporcov, pretože sa riadne neospravedlnili a účasť svojej klientky nepovažoval za nutnú,
pretože už bola vypočutá.
Dňa 27. februára 2009 bol súdu doručený prípis právneho zástupcu odporcu 2
obsahujúci návrh na odročenie pojednávania nariadeného na 26. február 2008 z dôvodu, že
jeho klient trpí zdravotnými problémami akútneho vírusového typu. V ten istý deň súd
vyzval odporcov na predloženie dokladu o ich práceneschopnosti.
Dňa 24. marca 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. apríl 2009.
Dňa 21. apríla 2009 sa na pojednávanie dostavil iba právny zástupca sťažovateľky.
Právny zástupca odporcu 1 prípisom požiadal súd o odročenie pojednávania z dôvodu, že
jeho klient je dlhodobo hospitalizovaný, pričom na svojej účasti na pojednávaní trvá.
Neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil aj právny zástupca odporcu 2 z dôvodu, že
odporca 2 je na zahraničnej dovolenke. Deň pred termínom pojednávania sa na súd
dostavila sťažovateľka, ktorá sa oboznámila s prípismi právnych zástupcov odporcov a na
pojednávanie konané 21. apríla 2009 sa nedostavila. Súd na základe žiadosti právnych
zástupcov odporcov napokon pojednávanie odročil na neurčito.
Dňa 21. apríla 2009 súd požiadal ošetrujúceho lekára odporcu 1 o oznámenie
predpokladanej dĺžky jeho práceneschopnosti. Z odpovede ošetrujúceho lekára vyplýva, že
odporca 1 bol práceneschopný od 14. apríla 2009 do 23. apríla 2009.
Dňa 22. apríla 2009 súd požiadal Okresný súd Banská Bystrica o vypočutie
odporcu 2, ktorý v predmetnom konaní dovtedy vypočutý nebol a na predchádzajúce
pojednávania sa s ospravedlnením neúčasti nedostavil.
Dňa 10. septembra 2009 bol okresnému súdu vrátený spis bez vybavenia dožiadania
z dôvodu, že odporca 2 sa na výsluchy opakovane nedostavil.
Dňa 23. septembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. november 2009.
Dňa 5. novembra 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa
nedostavili odporcovia, pričom predvolania na pojednávanie, ktoré im boli uložené na pošte,
si nevyzdvihli. Ich právni zástupcovia súdu oznámili, že odporcov už nezastupujú. Na toto
pojednávanie sa nedostavila ani sťažovateľka. Právny zástupca sťažovateľky trval na tom,
aby súd vzhľadom na to, že zo strany odporcov ide o zjavné obštrukcie, rozhodol na tomto
pojednávaní.
Dňa 6. novembra 2009 súd vyzval bývalých právnych zástupcov odporcov
a právneho zástupcu sťažovateľky, aby oznámili, či majú vedomosť o tom, kde sa
odporcovia zdržiavajú, a či je im známe, že odporcovia na toto konanie splnomocnili iných
právnych zástupcov.
Dňa 16. novembra 2009 na výzvu súdu reagoval právny zástupca sťažovateľky, ktorý
uviedol, že o pobyte odporcov vedomosti nemá, a to, že robia obštrukcie, aby dosiahli
opakované pojednávanie, neoprávňuje súd na vyvodenie záveru, že nie je známe, na akej
adrese sa nachádzajú.
Dňa 3. decembra 2009 bývalý právny zástupca odporcu 2 súdu písomne oznámil, že
odporcu 2 už nezastupuje a terajší pobyt jeho klienta, ako aj ďalšieho odporcu mu nie je
známy.
Dňa 9. decembra 2009 okresný súd urgoval bývalého právneho zástupca odporcu 1,
ktorý však napriek urgencii na výzvu súdu nereagoval.
Dňa 30. decembra 2009 okresný súd požiadal príslušné orgány o podanie správy
o pobyte odporcov.
Dňa 13. januára 2010 register obyvateľstva Slovenskej republiky súdu oznámil, že
odporca 2 má trvalý pobyt v B. a prechodný pobyt v B. Odporca 1 má trvalý pobyt v K.
Dňa 18. januára 2010 trvalý pobyt odporcu 1 potvrdil aj M. ú. K. a Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v K., Obvodné oddelenie Policajného zboru K., ktorý
zároveň uviedol, že odporca 1 v mieste trvalého bydliska nebýva.
Dňa 29. januára 2010 Krajský súd v Košiciach požiadal o zapožičanie spisového
materiálu k svojej spisovej značke 1 T 7/2004.
Dňa 3. marca 2010 bol spis vrátený okresnému súdu s tým, že si ho opätovne
vyžiada, keďže vo veci sp. zn. 1 T 7/2004 sa ďalšie pojednávanie uskutoční 28. mája 2010.
Dňa 8. marca 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. apríl 2010.
Dňa 15. apríla 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili
účastníci konania. Neprítomnosť sťažovateľky ospravedlnil pracovným zaneprázdnením jej
právny zástupca. Odporca 2 svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a odporca 1 sa
podľa poštových záznamov nachádzal na neznámom mieste. Súd zároveň uložil právnemu
zástupcovi sťažovateľky, aby v lehote 15 dní do spisu založil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 13 Co 87/2002, na základe ktorého sťažovateľka a odporca 1 nadobudli
nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 7589 k. ú. K.
Dňa 23. apríla 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 C 118/07-415 odporcovi 1 určil
pre napadnuté konanie opatrovníčku M. D., pracovníčku okresného súdu.
Dňa 29. apríla 2010 Krajský súd v Košiciach opätovne požiadal okresný súd
o zapožičanie spisového materiálu k veci sp. zn. 1 T 7/2004.
Dňa 11. mája 2010 právny zástupca sťažovateľky požadovaný rozsudok doručil až po
urgencii.
Dňa 12. mája 2010 uznesenie č. k. 8 C 118/07-415 nadobudlo právoplatnosť.
Dňa 29. apríla 2010 Krajský súd v Košiciach opätovne požiadal okresný súd
o zapožičanie spisového materiálu k veci sp. zn. 1 T 7/2004.
Dňa 4. júna 2010 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného
súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 118/07 dochádza k porušovaniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Okresný súd v napadnutom konaní rozhoduje o žalobnom návrhu sťažovateľky
na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.
K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným
zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako
právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola v podstate závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda
okresného súdu alebo zákonný sudca vo svojom vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo
právnu zložitosť predmetnej veci. Napadnuté konanie sa však po určitom štádiu konania do
istej miery stalo závislým od faktickej zložitosti, pretože sťažovateľka sama nevedela uviesť
správnu adresu odporcu 1, ktorému po zisťovaní jeho pobytu súdom musela byť určená
opatrovníčka.
2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky v napadnutom konaní ústavný súd
konštatuje, že aj sťažovateľka prispela svojím správaním k neefektívnosti v konaní, keďže
z ôsmich nariadených pojednávaní sa na siedmich nezúčastnila napriek tomu, že zákonný
sudca opakovane trval na jej účasti, pričom otázku, či účasť sťažovateľky na pojednávaní je
potrebná, alebo nie, je oprávnený posúdiť primárne zákonný sudca. Pravdou je, že právny
zástupca sťažovateľky sa (okrem jediného prípadu) vždy zúčastnil na pojednávaniach
a sťažovateľka súhlasila s pojednávaním bez jej účasti. Ústavnému súdu tiež neušlo
pozornosti, že sťažovateľka nepodala v danej veci perfektný návrh, ktorý musela
upresňovať, pričom na odporcu 2 rozšírila svoje podanie až po troch nariadených
pojednávaniach 21. októbra 2008. Občiansky súdny poriadok nesporne umožňoval
sťažovateľke takýto postup, na druhej strane však aj sťažovateľka si musí byť vedomá toho,
že takýto postup prirodzene spôsobuje predĺženie napadnutého konania. Okrem uvedeného,
právny zástupca sťažovateľky neprispel k plynulosti napadnutého konania ani tým, že
súdom požadovaný dôkazný materiál nepredložil riadne a včas. Na uvedené nesúčinnostné
správanie sťažovateľky a jej právneho zástupcu v určitom štádiu napadnutého konania
ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o tom, či došlo k zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a predovšetkým
konštatuje, že napadnuté konanie nebolo poznačené nečinnosťou okresného súdu, inak ani
sťažovateľka nekonkretizovala žiadne obdobie nečinnosti súdu, vo svojej ústavnej sťažnosti
poukázala „iba“ na neefektívny postup v konaní. Procesné úkony okresného súdu smerovali
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, čo je hlavným účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 274/09).
Pokiaľ sťažovateľka namietala, že na začiatku posudzovaného konania už samotné
vznesenie námietky zaujatosti odporcom 1 proti sudcom okresného súdu „viedli
k prieťahom v konaní“, treba uviesť, že využitie možností daných účastníkom konania
procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom súdnom
konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako
postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Rovnako vykonanie
dôkazu výsluchom svedka dožiadaným súdom; vykonanie dôkazu prípisom, ktorým sa
okresný súd zaujíma o stav trestného stíhania alebo zisťovanie pobytu účastníkov konania
nemožno samo osebe považovať za neefektívny postup súdu, najmä v danom prípade, keď
určitá súvislosť medzi nariadeným dokazovaním a predmetom napadnutého konania
nesporne existuje a v občianskoprávnom konaní ani navrhovateľka nevedela označiť pobyt
jedného z odporcov. Otázka, kedy má byť účastníkovi konania ustanovený opatrovník,
spadá výlučne do kompetencie zákonného sudcu (súdu) a je to otázka procesného vývoja, čo
v danom prípade s prihliadnutím výlučne na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
uskutočnené podľa názoru ústavného súdu akceptovateľným spôsobom. Ak je na jednej
strane všeobecný súd viazaný ústavou a dohovorom, na konanie bez zbytočných prieťahov,
resp. v primeranej lehote, na druhej strane dodržanie tohto imperatívu nemôže mať za
následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným
predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré
majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy
a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred
zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od
seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať zo skutočnosti, že súd rešpektoval
kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (mutatis mutandis napr. I. ÚS 90/05), teda
v okolnostiach danej veci sa súd snažil počas primeranej doby zabezpečiť účastníkovi
konania zúčastniť sa na pojednávaniach a vyjadriť sa k veci.
Napriek uvedenému ústavný súd pripúšťa, že najmä v prvom polroku 2008 neboli
úkony okresného súdu vždy plne efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis
I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať
a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť alebo neefektívna činnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). V okolnostiach danej
veci krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu
skutočnosť, že vec nebola doteraz skončená, a preto tento prieťah nemožno ani považovať
za príčinu neodstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza
v dôsledku trvania tohto konania. Postup okresného súdu sa teda nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci vo veci sp. zn. 8 C 118/07
nebol postup okresného súdu v každom štádiu konania bez prieťahov a je nesporné, že
celkové trvanie tohto konania je už pomerne dlhé, z hľadiska komplexného posúdenia
napadnutého konania však postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
4. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených základných práv tiež
navrhla, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a trov právneho zastúpenia.
V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné
právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie
alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj
primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na
vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné
práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa
pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.
5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,
ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jej návrhom na náhradu trov konania.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júla 2010