Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 210/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., H.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er

3560/01, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

rozhodol:

1. Základné právo H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť H. trovy konania v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. Z. H., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010

doručená sťažnosť H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H.,

H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (ako oprávnený) doručil 28. júna 2001 súdnemu

exekútorovi JUDr. M. F., Exekútorský úrad v S., návrh na vykonanie exekúcie pre

vymoženie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu

– vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. -39 z 13. júna 2000 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -79 z 11. apríla 2001. Súdny exekútor doručil 19. júla 2001 okresnému súdu

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 44 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), na základe ktorej okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie sp. zn. Ex 3716/2001. Dňa 31. júla 2001 bolo sťažovateľovi doručené

upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 3716/2001 z 27. júla 2001. Na základe

oznámenia súdneho exekútora sťažovateľ zistil, že povinná podala proti exekúcii námietky

súdnemu exekútorovi, ktorý ich okresnému súdu zaslal 8. augusta 2001.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť

veci, správanie účastníka a postup súdu (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci je potrebné zobrať do úvahy skutkový stav

veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter)

veci.

Predmetom konania na Okresnom súde v Prešove v exekučnej veci vedenej pod

sp. zn. Er 3560/01 je rozhodovanie súdu o námietkach povinnej podaných proti exekúcii.

Platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie vo veci je obsiahnutá v ust. § 50

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Rozhodnutie súdu o námietkach povinnej proti exekúcii nepredstavuje taký stupeň

právnej zložitosti, ktorý by odôvodňoval viac ako 8-ročnú dĺžku posudzovaného konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmanej veci, je potrebné uviesť, že

sťažovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní neprispel žiadnym spôsobom a ani

v žiadnom rozsahu k 8-ročnej dĺžke súdneho konania.

Sťažovateľovi do dnešného dňa nebola doručená v uvedenej exekučnej veci žiadna

výzva Okresného súdu v Prešove, na ktorú by mal sťažovateľ reagovať.

3. Tretím kritériom pri zisťovaní, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní

sp. zn. Er 3560/01 je postup samotného Okresného súdu v Prešove.

V exekučnej veci sťažovateľa Ex 3716/2001, Er 3560/01 začalo exekučné konanie

dňa 28. júna 2001 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Sťažovateľ nemá vedomosť o tom, aby Okresný súd v Prešove do dnešného dňa

rozhodol o námietkach povinnej proti exekúcii, zaslaných okresnému súdu dňa 8. augusta

2001.

Sťažovateľ má zato, že dobu od 8. augusta 2001 do dňa podania tejto ústavnej

sťažnosti, čo je viac ako 8 rokov, nemožno označiť inak ako zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní Okresného súdu v Prešove.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že okresnému súdu 16. novembra 2009

adresoval sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal

prípisom sp. zn. Spr 2291/09 zo 16. decembra 2009, v ktorom uviedol, že po pripojení

spisového materiálu zistil, že vec bola vybavená v decembri 2009. Súčasne predseda

okresného súdu uviedol, že vec bude sledovať až do jej právoplatného skončenia.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené však namieta, že „do dnešného dňa nebolo rozhodnutie

okresného súdu o námietkach povinnej v exekučnej veci doručené právnej zástupkyni

sťažovateľa, ktorá bola splnomocnená na právne zastupovanie v celom konaní“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3560/01 porušil

základné právo H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48

ods. 2 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3560/01 prikazuje

konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc

eur), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný

zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. H., H. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ v súlade s ustanoveniami § 50 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uviedol dôvody, pre ktoré sa domáha primeraného finančného

zadosťučinenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi proti povinnej

na zaplatenie sumy 180 000.- Sk s 3 % úrokom od 9. januára 1997 do 31. marca 1997

a so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 1997 do zaplatenia a trov konania vo výške

16 000.- Sk.

Uvedený návrh podal sťažovateľ z dôvodu, aby v súdnej exekúcii bola jeho

pohľadávka uspokojená v plnej výške a v čo najkratšom čase.

Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii

po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť svojho

majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.

Z toho dôvodu požaduje sťažovateľ aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré

vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky a dobu nečinnosti okresného súdu predstavuje

sumu 6 000 €.

Vzhľadom na zásadu spravodlivosti je sumu 6 000 € primeraná za dobu viac ako

8 rokov, počas ktorej sťažovateľ nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu

činí viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -14

z 20. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a podpredsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku okresného súdu zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredsedníčka okresného

súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vo vyjadrení k sťažnosti č. a č. zo 14. júna 2010

podpredsedníčka okresného súdu uviedla namietaný priebeh konania takto:

„Vo veci bolo vydané poverenie po doručení návrhu dňa 20. 7. 2001. Následne súdu

8. 8. 2001 boli doručené námietky. Po rozhodnutí o oslobodení od platenia súdnych

poplatkov, o námietkach bolo rozhodnuté uznesením -26 z 23. 3. 2010, proti

ktorému bolo podané odvolanie dňa 13. 4. 2010.“

Ústavný súd predložil vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu na zaujatie

stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá v tejto súvislosti v podaní z 2. júla 2010

uviedla, že „Z vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu je zrejmé, že sťažnosť

sťažovateľa je dôvodná a opodstatnená v celom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ

trvá na podanej sťažnosti.“.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil

takýto priebeh konania:

Dňa 19. júla 2001 bol právnou zástupkyňou sťažovateľa (oprávneného)

Exekútorskému úradu JUDr. M. F., S., doručený návrh na vykonanie exekúcie pre

vymoženie sumy 180 000 Sk s prísl. Exekučným titulom bol vykonateľný rozsudok

okresného súdu č. k. -39 z 13. júna 2000, ktorým bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Prešove č. k. -79 z 11. apríla 2001, ktorým bola povinnej

uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi (oprávnenému) sumu 180 000 Sk s 3 % úrokom

od 9. januára 1997 do 31. marca 1997, s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. apríla

1997 do zaplatenia zo sumy 180 000 Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku

a nahradiť oprávnenému (sťažovateľovi) trovy konania vo výške 16 000 Sk v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd 20. júla 2001 poveril súdneho exekútora JUDr. M. F. vykonaním

exekúcie na základe už citovaného vykonateľného rozsudku okresného súdu v súlade s § 45

ods. 1 Exekučného poriadku.

Dňa 8. augusta 2001 podala na okresnom súde povinná námietky proti exekúcii,

pričom žiadala, aby súd exekúciu podľa Exekučného poriadku zastavil a zaviazal

oprávneného na náhradu trov právneho zastúpenia povinnej, zároveň povinná požiadala

o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súdny exekútor JUDr. M. F. 9. augusta 2001 zaslal okresnému súdu spis na

rozhodnutie o námietkach povinnej.

Dňa 16. marca 2004 okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyplnených tlačív

pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré povinná v zmysle výzvy

doručila okresnému súdu obratom 13. apríla 2004.

Dňa 3. mája 2004 okresný súd vyzval povinnú prostredníctvom jej právneho

zástupcu na predloženie daňového priznania za rok 2003 a následne 27. januára 2005

rovnakú výzvu adresoval aj povinnej osobne.

Povinná 21. februára 2005 doručila okresnému súdu daňové priznanie.

O oslobodení od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd 23. marca 2010, keď

zároveň v namietanom konaní zamietol námietky povinnej proti exekúcii.

Uznesenie o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii č. k. -26

z 23. marca 2010 bolo expedované 8. apríla 2010.

Dňa 13. apríla 2010 povinná doručila okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si vo svojej doterajšej judikatúre v súvislosti s výkladom obsahu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Podľa ustanovenia prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie

o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného

poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ), pričom v takéto konania z povinnosti

súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku

alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6

dohovoru (obdobne ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci právneho kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za

konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne

jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne

rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.

Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia

oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania

je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne

nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd konštatuje, že

predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o námietkach

povinnej v exekučnom konaní, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy

okresných súdov, a preto nemožno namietané konanie hodnotiť z právneho hľadiska ako

zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec sa

vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že

ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež

to, že ani podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení neargumentovala

zložitosťou napadnutej veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka sťažnosťou napadnutej časti exekučného

konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

v súvislosti s napadnutou časťou exekučného konania bolo potrebné pripísať na ťarchu

sťažovateľa.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom

exekučnom konaní, resp. v jeho sťažnosťou napadnutej časti, t. j. v štádiu rozhodovania

o námietkach povinnej proti exekúcii.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že potom, ako povinná podala 8. augusta 2001 námietky proti exekúcii, okresný

súd v napadnutom konaní nekonal, až na ojedinelú výzvu povinnej a jej právneho zástupcu

na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát zdôraznil, že pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem „v primeranej

lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať

a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu

súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky

nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú

rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani

v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na

vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok

porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom

realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci

konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy a v príslušných

medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom

(c ods. 1 ). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba

oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách ().

V danom prípade o námietkach povinnej proti exekúcii rozhodol okresný súd až

23. marca 2010, teda po viac ako 8 rokoch neospravedlniteľnej nečinnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. neodôvodnenú nečinnosť

okresného súdu v trvaní viac ako 8 rokov, rozhodol, že okresný súd svojím postupom

porušil základné právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V súlade s § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo

námietkam, je prípustné odvolanie. Použitím výkladu argumentum a contrario možno

vyvodiť, že proti rozhodnutiu, ktorým boli námietky zamietnuté, nie je odvolanie prípustné.

Podľa je však proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa vždy prípustné odvolanie. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou

osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti

ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa odvolanie nie je prípustné inter

alia proti uzneseniu v exekučnom konaní.

Vzhľadom na skutočnosť, že o námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -26 z 23. marca 2010 prostredníctvom vyššej súdnej

úradníčky, podaním odvolania bolo toto uznesenie zrušené, pričom vo veci opätovne

rozhodne sudca. Preto vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu

nebolo ešte namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu,

aby v konaní vedenom pod č. k. -26 v ďalšom období postupoval bez

zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak

ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán,

ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

6 000 € z dôvodu, že „... nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu činí

viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti...

Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii

po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť

svojho majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,

ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípade príkaz na ďalšie

konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (). Podľa

názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o námietkach

proti exekúcii, účel exekúcie, ktorým je nútený výkon právoplatného a vykonateľného

rozsudku, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ale tiež

predmet exekúcie (vymáhanie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom) ústavný súd

považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie

podľa (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Z. H. (bod 4 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal

úhradu trov konania v sume 254,88 €. Vzhľadom na to, že požadované trovy konania

neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a

v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010