Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 210/2010
PDF · 294.78 KB
No categories available
IV. ÚS 210/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., H.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er
3560/01, za účasti Okresného súdu Prešov, takto
rozhodol:
1. Základné právo H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
25 Er 3560/01 konal bez zbytočných prieťahov.
3. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť H. trovy konania v sume 254,88 €
(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. Z. H., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010
doručená sťažnosť H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H.,
H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (ako oprávnený) doručil 28. júna 2001 súdnemu
exekútorovi JUDr. M. F., Exekútorský úrad v S., návrh na vykonanie exekúcie pre
vymoženie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu
– vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 289/00-39 z 13. júna 2000 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Co 13/01-79 z 11. apríla 2001. Súdny exekútor doručil 19. júla 2001 okresnému súdu
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 44 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), na základe ktorej okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie sp. zn. Ex 3716/2001. Dňa 31. júla 2001 bolo sťažovateľovi doručené
upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 3716/2001 z 27. júla 2001. Na základe
oznámenia súdneho exekútora sťažovateľ zistil, že povinná podala proti exekúcii námietky
súdnemu exekútorovi, ktorý ich okresnému súdu zaslal 8. augusta 2001.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci je potrebné zobrať do úvahy skutkový stav
veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter)
veci.
Predmetom konania na Okresnom súde v Prešove v exekučnej veci vedenej pod
sp. zn. Er 3560/01 je rozhodovanie súdu o námietkach povinnej podaných proti exekúcii.
Platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie vo veci je obsiahnutá v ust. § 50
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Rozhodnutie súdu o námietkach povinnej proti exekúcii nepredstavuje taký stupeň
právnej zložitosti, ktorý by odôvodňoval viac ako 8-ročnú dĺžku posudzovaného konania.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmanej veci, je potrebné uviesť, že
sťažovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní neprispel žiadnym spôsobom a ani
v žiadnom rozsahu k 8-ročnej dĺžke súdneho konania.
Sťažovateľovi do dnešného dňa nebola doručená v uvedenej exekučnej veci žiadna
výzva Okresného súdu v Prešove, na ktorú by mal sťažovateľ reagovať.
3. Tretím kritériom pri zisťovaní, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní
sp. zn. Er 3560/01 je postup samotného Okresného súdu v Prešove.
V exekučnej veci sťažovateľa Ex 3716/2001, Er 3560/01 začalo exekučné konanie
dňa 28. júna 2001 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Sťažovateľ nemá vedomosť o tom, aby Okresný súd v Prešove do dnešného dňa
rozhodol o námietkach povinnej proti exekúcii, zaslaných okresnému súdu dňa 8. augusta
2001.
Sťažovateľ má zato, že dobu od 8. augusta 2001 do dňa podania tejto ústavnej
sťažnosti, čo je viac ako 8 rokov, nemožno označiť inak ako zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní Okresného súdu v Prešove.“
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že okresnému súdu 16. novembra 2009
adresoval sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal
prípisom sp. zn. Spr 2291/09 zo 16. decembra 2009, v ktorom uviedol, že po pripojení
spisového materiálu zistil, že vec bola vybavená v decembri 2009. Súčasne predseda
okresného súdu uviedol, že vec bude sledovať až do jej právoplatného skončenia.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené však namieta, že „do dnešného dňa nebolo rozhodnutie
okresného súdu o námietkach povinnej v exekučnej veci doručené právnej zástupkyni
sťažovateľa, ktorá bola splnomocnená na právne zastupovanie v celom konaní“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3560/01 porušil
základné právo H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
2. Okresnému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3560/01 prikazuje
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný
zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. H., H. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Zároveň sťažovateľ v súlade s ustanoveniami § 50 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) uviedol dôvody, pre ktoré sa domáha primeraného finančného
zadosťučinenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
„Sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi proti povinnej
na zaplatenie sumy 180 000.- Sk s 3 % úrokom od 9. januára 1997 do 31. marca 1997
a so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 1997 do zaplatenia a trov konania vo výške
16 000.- Sk.
Uvedený návrh podal sťažovateľ z dôvodu, aby v súdnej exekúcii bola jeho
pohľadávka uspokojená v plnej výške a v čo najkratšom čase.
Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii
po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť svojho
majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.
Z toho dôvodu požaduje sťažovateľ aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré
vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky a dobu nečinnosti okresného súdu predstavuje
sumu 6 000 €.
Vzhľadom na zásadu spravodlivosti je sumu 6 000 € primeraná za dobu viac ako
8 rokov, počas ktorej sťažovateľ nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu
činí viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 210/2010-14
z 20. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a podpredsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby
sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku okresného súdu zároveň vyzval,
aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredsedníčka okresného
súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vo vyjadrení k sťažnosti č. 1 SprO 604/2010 a č. SprU 3004/2010 zo 14. júna 2010
podpredsedníčka okresného súdu uviedla namietaný priebeh konania takto:
„Vo veci bolo vydané poverenie po doručení návrhu dňa 20. 7. 2001. Následne súdu
8. 8. 2001 boli doručené námietky. Po rozhodnutí o oslobodení od platenia súdnych
poplatkov, o námietkach bolo rozhodnuté uznesením 25 Er 3560/01-26 z 23. 3. 2010, proti
ktorému bolo podané odvolanie dňa 13. 4. 2010.“
Ústavný súd predložil vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu na zaujatie
stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá v tejto súvislosti v podaní z 2. júla 2010
uviedla, že „Z vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu je zrejmé, že sťažnosť
sťažovateľa je dôvodná a opodstatnená v celom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ
trvá na podanej sťažnosti.“.
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 25 Er 3560/2001 ústavný súd zistil
takýto priebeh konania:
Dňa 19. júla 2001 bol právnou zástupkyňou sťažovateľa (oprávneného)
Exekútorskému úradu JUDr. M. F., S., doručený návrh na vykonanie exekúcie pre
vymoženie sumy 180 000 Sk s prísl. Exekučným titulom bol vykonateľný rozsudok
okresného súdu č. k. 10 C 289/00-39 z 13. júna 2000, ktorým bol potvrdený rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 13/01-79 z 11. apríla 2001, ktorým bola povinnej
uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi (oprávnenému) sumu 180 000 Sk s 3 % úrokom
od 9. januára 1997 do 31. marca 1997, s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. apríla
1997 do zaplatenia zo sumy 180 000 Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku
a nahradiť oprávnenému (sťažovateľovi) trovy konania vo výške 16 000 Sk v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd 20. júla 2001 poveril súdneho exekútora JUDr. M. F. vykonaním
exekúcie na základe už citovaného vykonateľného rozsudku okresného súdu v súlade s § 45
ods. 1 Exekučného poriadku.
Dňa 8. augusta 2001 podala na okresnom súde povinná námietky proti exekúcii,
pričom žiadala, aby súd exekúciu podľa Exekučného poriadku zastavil a zaviazal
oprávneného na náhradu trov právneho zastúpenia povinnej, zároveň povinná požiadala
o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Súdny exekútor JUDr. M. F. 9. augusta 2001 zaslal okresnému súdu spis na
rozhodnutie o námietkach povinnej.
Dňa 16. marca 2004 okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyplnených tlačív
pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré povinná v zmysle výzvy
doručila okresnému súdu obratom 13. apríla 2004.
Dňa 3. mája 2004 okresný súd vyzval povinnú prostredníctvom jej právneho
zástupcu na predloženie daňového priznania za rok 2003 a následne 27. januára 2005
rovnakú výzvu adresoval aj povinnej osobne.
Povinná 21. februára 2005 doručila okresnému súdu daňové priznanie.
O oslobodení od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd 23. marca 2010, keď
zároveň v namietanom konaní zamietol námietky povinnej proti exekúcii.
Uznesenie o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii č. k. 25 Er 3560/01-26
z 23. marca 2010 bolo expedované 8. apríla 2010.
Dňa 13. apríla 2010 povinná doručila okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 3560/01.
Ústavný súd si vo svojej doterajšej judikatúre v súvislosti s výkladom obsahu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti
súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci právneho kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za
konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne
jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne
rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.
Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia
oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania
je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne
nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd konštatuje, že
predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o námietkach
povinnej v exekučnom konaní, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov, a preto nemožno namietané konanie hodnotiť z právneho hľadiska ako
zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec sa
vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že
ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež
to, že ani podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení neargumentovala
zložitosťou napadnutej veci.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka sťažnosťou napadnutej časti exekučného
konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
v súvislosti s napadnutou časťou exekučného konania bolo potrebné pripísať na ťarchu
sťažovateľa.
3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom
exekučnom konaní, resp. v jeho sťažnosťou napadnutej časti, t. j. v štádiu rozhodovania
o námietkach povinnej proti exekúcii.
Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 25 Er 3560/01 ústavný
súd zistil, že potom, ako povinná podala 8. augusta 2001 námietky proti exekúcii, okresný
súd v napadnutom konaní nekonal, až na ojedinelú výzvu povinnej a jej právneho zástupcu
na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát zdôraznil, že pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej
lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu
súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani
v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na
vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok
porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom
realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci
konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom
(čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba
oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).
V danom prípade o námietkach povinnej proti exekúcii rozhodol okresný súd až
23. marca 2010, teda po viac ako 8 rokoch neospravedlniteľnej nečinnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. neodôvodnenú nečinnosť
okresného súdu v trvaní viac ako 8 rokov, rozhodol, že okresný súd svojím postupom
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V súlade s § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo
námietkam, je prípustné odvolanie. Použitím výkladu argumentum a contrario možno
vyvodiť, že proti rozhodnutiu, ktorým boli námietky zamietnuté, nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 374 ods. 4 OSP je však proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa vždy prípustné odvolanie. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou
osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné inter
alia proti uzneseniu v exekučnom konaní.
Vzhľadom na skutočnosť, že o námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 25 Er 3560/01-26 z 23. marca 2010 prostredníctvom vyššej súdnej
úradníčky, podaním odvolania bolo toto uznesenie zrušené, pričom vo veci opätovne
rozhodne sudca. Preto vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu
nebolo ešte namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu,
aby v konaní vedenom pod č. k. 25 Er 3560/01-26 v ďalšom období postupoval bez
zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak
ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán,
ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
6 000 € z dôvodu, že „... nemohol vymáhanú pohľadávku, ktorá ku dnešnému dňu činí
viac ako 19 000 €, použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti...
Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinnej proti exekúcii
po dobu viac ako 8 rokov mohla spôsobiť, že povinná sa za túto dobu mohla zbaviť
svojho majetku a exekučné konanie bude pre nedostatok majetku povinnej neúspešné.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípade príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa
názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o námietkach
proti exekúcii, účel exekúcie, ktorým je nútený výkon právoplatného a vykonateľného
rozsudku, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ale tiež
predmet exekúcie (vymáhanie sumy 180 000 Sk s príslušenstvom) ústavný súd
považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Z. H. (bod 4 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal
úhradu trov konania v sume 254,88 €. Vzhľadom na to, že požadované trovy konania
neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2010