Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 274/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B.,

zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podľa , , a , práva podľa

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. -325 z 5.

novembra 2004, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. marca

2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.

decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa , , a (ďalej len

„ústava“), práva podľa a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -325 z 5. novembra

2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. marca 2005 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. zo 17. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bola

zamietnutá určovacia žaloba sťažovateľov. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil. Rozsudok krajského súd napadli sťažovatelia dovolaním, o ktorom rozhodol

uznesením najvyšší súd takto:

„Dovolanie odmieta.

Žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov

dovolacieho konania v sume 359,42 € k rukám advokátky...“

Podľa sťažovateľov „Priznané trovy za dovolacie konanie nemá oporu v zákone.

Konajúci súd vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v 1. rade k podanému dovolaniu

nedoručil navrhovateľom čo malo za následok, že navrhovatelia nemohli zaujať stanovisko

k vyjadreniu žalovaného čo malo za následok, že sťažovateľom bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle , preto žiadame Ústavný súd SR, aby... priznané

trovy právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade zrušil.“.

Sťažovatelia následne podrobne popisujú priebeh konania pred okresným súdom

a konštatujú: «Podstatnou však je skutočnosť, že žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa dňa 29. 1. 2005, na ktoré odvolanie sme neobdržali vyjadrenie

žalovaných, čo sme dostatočne opísali v „dovolaní“ proti rozsudku odvolacieho súdu zo

dňa 3. 7. 2007...»

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti popisujú okolnosti, ktoré majú odôvodňovať

opodstatnenosť ich určovacej žaloby, a poukazujú na pochybenia okresného súdu

a krajského súdu, citujú časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:

„Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcov ako neprípustné odmietnuť. Žalobcovia

súhlasili s prejednaním veci bez ich účasti, takže im nebola odňatá možnosť konať pred

súdom a poukázal na neexistenciu iného dovolacieho dôvodu...

Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné

vady v zmysle ust. ísm. f) ..

Žalobcovia sa osobne zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde a krajský súd

uskutočnil pojednávame na ktorom vyhlásil rozsudok až po tom, čo žalobcovia písomne

oznámili odvolaciemu súdu, že súhlasia s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo

preto možné prijať záver, že účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.“

Následne sťažovatelia uvádzajú:

«Aj toto tvrdenie súdu nepovažujeme za správne. Je pravdou, že navrhovatelia sa

ospravedlnili z neúčasti na pojednávaní krajského súdu stanoveného na 13. 3. 2007

a to z dôvodu, že žalobca v 1. rade po prekonaných 3x infarktoch myokardu, ťažkej operácie

chrbtice a perforácii hrubého čreva a ako občan ČR sa musel podrobiť dôležitému

naplánovaného vyšetrenia vo fakultnej nemocnici v Brne je dôvodom, prečo sa

pojednávania nezúčastnili. To však neznamená aj keď sa pojednávania nezúčastnili, že dali

súhlas, aby odvolací súd na pojednávaní dňa 13. 3. 2007 vyhlásil rozsudok. Preto neobstojí

ani tvrdenie dovolacieho súdu, že ak sa žalobcovia ospravedlnili z pojednávania, súd mal

právo vo veci vyhlásiť rozsudok, nepovažujeme za správne.

Súd nemohol rozhodnúť spravodlivo, pokiaľ žalobcom neboli doručené vyjadrenia

odporcov a nemohol rozhodnúť bez toho, aby sa k vyjadreniam odporcov nevyjadrili

v zmysle ust. a a bez toho, aby boli žalobcovia vypočutí na

pojednávaní prípadne predniesli záverečný návrh v zmysle ust.

s poukazom na ust.

Odporca v 1. rade navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, pričom toto

vyjadrenie odporcu súd žalobcom nedoručil!!

Poukazujeme na to, že proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobkyňa v 2. rade podala

odvolanie dňa 25. 1. 2005 a za žalobcu v 1. rade právna zástupkyňa podala odvolanie dňa

29. 1. 2005 v štyroch vyhotoveniach, pričom vyjadrenia odporcov k odvolaniu mal súd

doručiť žalobcom pred rozhodnutím odvolacieho súdu.

Tým, že vyjadrenia odporcov neboli doručené, žalobcovia nemali možnosť reagovať

na vyjadrenia žalovaných, nemohli vyvrátiť ich nesprávne, prípadne nepravdivé tvrdenia

pred rozhodnutím vo veci samej na odvolacom súde.

Sme toho názoru, že dovolací súd sa mal zaoberať dovolateľmi namietaným

porušením ich práva spočívajúceho v tom5 že v odvolacom konaní im nebolo doručené

písomné vyjadrenie žalovaných, ktoré na výzvu súdu v odvolacom konaní žalovaný podali...

Poukazujeme na to, že sa právo účastníkov konania na doručenie písomných

vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces.

Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára

stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti podmienok ako súčastí práva na spravodlivý proces...

Keďže je nepochybné, že vyjadrenie žalovaných nebolo žalobcom doručené je treba

konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé

v zmysle už definovaných princípov z dôvodu, že došlo k porušeniu základného práva

žalobcov na súdnu ochranu podľa a práva podľa Dohovoru.

Tým, že súd nedoručil žalobcom vyjadrenia žalovaných, vylúčil ich z realizácie ich

ústavných práv a svojim postupom žalobcom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia

V teoretickej rovine je treba pripustiť aj to, že navrhovateľom bolo odňaté právo na

späťvzatie podaného odvolania proti žalovanému v 2. rade (ak by obsah podania tomu dal

podnet).

Ak by (teoretický) odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol také

skutočnosti, prípadne také právne argumenty, že by odvolateľov o nesprávne podanom

dovolaní presvedčil, nemali títo na to možnosť reagovať!!

Pretože odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval a dovolací súd túto

skutočnosť nevyhodnotil, bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za

následok porušenie ust.

Keďže táto vada konania je samostatným dôvodom úspešnosti dovolania, pričom

dovolací súd bez toho, aby tento závažný nedostatok a porušenie zákona vyhodnotil tak, ako

to urobil v konaní sp. zn. je dostatočným dôvodom na to, aby US SR zaujal

právny názor, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. bol

porušený zákon podľa ust. , že rozsudky porušovateľov v 1., 2. a v 3.

rade sú nespravodlivé.

Vyššie uvedené má ten dôsledok, že aj rozhodnutie dovolacieho senátu je postihnuté

takou vadou, ktorá je dôvodná na to, aby US SR vydal „nález“ že rozhodnutím bol porušený

zákon podľa ust. čo malo ten dôsledok, že sťažovateľom bola odňatá

možnosť konať pred všeobecnými súdmi a domáhať sa svojho vlastníckeho práva.»

Podľa sťažovateľov: «Porušovatelia v 1. rade (Najvyšší súd SR) 2. rade (Krajský súd

Košice) a v 3. rade (Okresný súd Košice I.)...

Porušili: „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ v znení

protokolov č. 3, 5 a 8 a to Článok 6: „Právo na spravodlivé súdne konanie“, ktorý v ods. 1

veta prvá, zakotvuje právo: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach...

Porušili: :

Čl. 46 ods. 1, ktorý zakotvuje právo: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

Čl. 46 ods. 2, veta druhá zakotvuje právo: „Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Čl. 47 ods. 3, „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (čo v tomto

prípade sa nedá povedať, lebo odporca nemusel dodržovať zákony a sťažovateľom bola

odňatá možnosť domáhať sa svojich zákonných práv na všeobecných súdoch).

V zmysle musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s SR a súčasne

v mysle c ods. 1 SR majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Takýmto je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950

v znení dodatkových protokolov uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom

(ďalej len „Dohovor“).

Okrem ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Právo na spravodlivé súdne konanie“ bol

porušený aj čl. 1 „Ochrana majetku“ v zmysle Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutiami porušovateľov bol porušený aj čl. 46 ods. a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 20

ods. 1 a 3 SR.

V tomto podaní poukazujeme na to, že predmetom tejto sťažnosti (nenamietame

spôsobené prieťahy v súdnom konaní, aj keď tieto prieťahy ovplyvnili celý súdny proces),

ale predmetnou sťažnosťou namietame nespravodlivé rozhodnutia všeobecných súdov,

porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade z dôvodu nerešpektovania zákonov, SR

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu

v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila

na súd so žiadosťou o rozhodnutie, je možné vyššie uvedené konania porušovateľov

charakterizovať ako rozhodnutia nespravodlivé.

Sťažovatelia majú za to, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho

predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno (ani dnes) hodnotiť ako zložitú vec, lebo sa

jedná o bežnú určovaciu žalobu podľa v spojení s Zásadnou chybou bolo to, že

si žiadny súd neuvedomil existenciu Stanoviska NS SR sp. zn. Obpj 1/99 zo dňa 19. 3. 1999.

Sťažovatelia boli vlastníkmi majetku, ktorého sa nikdy nevzdali, čoho podporným

dôkazom sú právoplatné predbežné opatrenia (príloha č. 9 a 10), výpis z OR Ž., s. r. o. a

jeho základné imanie (a dôvody opísané v samostatnej prílohe č. I.).

Sme toho názoru, že rovnako správanie sťažovateľov v tomto konaní, nemožno

hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu, ktoré by malo za následok nespravodlivé

rozhodnutia súdov.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd «... vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší

Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 17. 12. 2009, zruší Rozsudok Krajského

súdu Košice sp. zn. zo dňa 13. 3. 2005 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu

Košice I. sp. zn. -325 zo dňa 5. 11. 2004 a vec vráti súdom na ďalšie konanie.

ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie pre

každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty,

dočasnej straty majetku, nemožnosť užívať svoj majetok a za útrapy spôsobené porušovaním

základných ľudských práv, ktoré zavinili porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade svojimi

nespravodlivými rozhodnutiami.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané

primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet

advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na

účet advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich už uvedených práv rozsudkom okresného

súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47, čl. 48

, práva podľa a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom okresného

súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48

, práva podľa a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv rozsudkom krajského súdu

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity. Vzhľadom na to, že sťažovatelia tvrdia, že

postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, postupovali správne,

keď rozsudok krajského súdu napadli dovolaním. Keďže sťažovatelia mali k dispozícii

účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

najvyšší súd, právomoc ústavného súdu na posúdenie porušenia označených základných

a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu je vylúčená.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48

, práva podľa a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv tom, že najvyšší súd

- dovolanie odmietol ako neprípustné, a to napriek tomu, že bol naplnený dovolací

dôvod podľa (ďalej aj „OSP“), čím

sťažovateľom odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva,

- nedoručil sťažovateľom vyjadrenie účastníkov konania k dovolaniu, ktoré podali

sťažovatelia, v dôsledku čoho sťažovatelia nemali možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu

účastníkov konania, a tým im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

3.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé

konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

vo veci konať a rozhodnúť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že im bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pričom podľa ich názoru je podané dovolanie prípustné, keďže uznesenie

krajského súdu trpí vadou podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (). Len

výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

v uvádza, proti ktorým rozsudkom odvolacieho

súdu je prípustné odvolanie.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

Aj v prípade, že nejde o žiadne z rozhodnutí uvedené v , je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu, ak existujú dôvody zmätočnosti uvedené v § 237

.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania najprv podľa

a v odôvodnení uviedol: „Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a)

až g) a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených

v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani

o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.

Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených v , a , je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia

nepripúšťa.“

Z rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovatelia k sťažnosti pripojili je zrejmé, že

nejde o rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné, tak ako to aj konštatuje najvyšší súd

v napadnutom uznesení.

Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238

, posudzoval prípustnosť dovolania podľa s prihliadnutím na

dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzajú v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol: „S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O. s. p, (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné

podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená

už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou

uvedenou v ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou

uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že

v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.

f/ ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné

vady v zmysle ustanovenia

Ich námietka, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom nie je

dôvodná, pretože takýto záver nevyplýva z obsahu spisu. Žalobcovia sa osobne zúčastňovali

pojednávaní na okresnom súde a krajský súd uskutočnil pojednávanie na ktorom vyhlásil

rozsudok až po tom, čo žalobcovia písomne oznámili odvolaciemu súdu, že súhlasia

s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo preto možné prijať záver, že účastníkom sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.“

Sťažovatelia v dovolaní uvádzajú: „Právny zástupca žalobcu v 1. rade a právny

zástupca žalobkyne v 2. rade sa riadne a včas ospravedlnili z pojednávania. Žalobca v 1.

rade sa riadne a včas ospravedlnil z pojednávania... Máme za to, že v danom prípade súd

odňal možnosť účastníkovi konania pred súdom a tým boli naplnené predpoklady

ustanovenia .“ Iný dovolací dôvod podľa

sťažovatelia v dovolaní neuvádzajú.

V dovolaní sťažovatelia nešpecifikujú, z ktorého pojednávania sa mali oni aj ich

právni zástupcovia ospravedlniť. Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn.

, z ktorého zistil, že tak, ako to uvádza najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia, sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde. Pojednávanie na

krajskom súde, ktoré sa malo konať 12. septembra 2006, bolo odročené z dôvodu

neprítomnosti sťažovateľov a ich právnych zástupcov. Z pojednávania, ktoré sa na krajskom

súde konalo 13. marca 2007, na ktorom bola tiež vyhlásený rozsudok, sa listom zo 7. marca

2007 ospravedlnili obaja sťažovatelia a žiadali konať v ich neprítomnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľov s ich

súhlasom, a preto takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom

podľa . Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd postupoval

správne, keď nevyhodnotil namietané procesné pochybenie krajského súdu ako odňatie

možnosti konať pred súdom, pričom tento svoj názor odôvodnil vyčerpávajúcim a ústavne

súladným spôsobom.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že aj keď dali súhlas na konanie v ich

neprítomnosti, neznamená to, že krajský súd mal právo vyhlásiť rozsudok. K tomuto

tvrdeniu sťažovateľov ústavný súd uvádza, že súd nie je povinný si na vyhlásenie rozsudku

žiadať súhlas účastníkov konania. Ak na pojednávaní, ktoré sa konalo v neprítomnosti

účastníkov s ich súhlasom, sú splnené všetky podmienky na vyhlásenie rozsudku, súd môže

takýto rozsudok vyhlásiť a neodníme takýmto konaním možnosť účastníkovi konať pred

súdom.

Na záver najvyšší súd v odôvodnení uvádza: „Vzhľadom k tomu, že dovolanie

v predmetnej veci nieje prípustné v zmysle a dovolací súd nezistil jeho

prípustnosť podľa , dovolanie žalobcov bolo treba odmietnuť (

v spojení s ). Vecnú správnosť dovolaním napadnutého

rozsudku dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním

zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd

neodňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom, a preto neporušil ich základné právo

podľa a ani právo podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom pred rozhodnutím

o odvolaní, ktoré podali proti rozsudku okresného súdu, nebolo doručené vyjadrenie

žalovaných k ich odvolaniu, čím bol podľa ich názoru tiež naplnený dovolací dôvod podľa

.

Ako už bolo uvedené, sťažovatelia odôvodňujú dovolanie podľa

po skutkovej stránke tým, že krajský súd konal v ich neprítomnosti. Iné procesné

pochybenie krajského súdu, ktoré možno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom

podľa , v dovolaní nenamietajú.

Ak sťažovatelia v dovolaní neuplatnili v konaní pred najvyšším súdom dôvody

dovolania, ktoré uvádzajú v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnili základný

ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

a . Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len

vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto ochrane

nerozhoduje iný súd. Je pravda, že sťažovatelia v dovolaní právne namietli odňatie možnosti

konať pred odvolacím súdom, avšak po stránke skutkovej videli porušenie tohto práva iba v

tom, že krajský súd konal v ich neprítomnosti. Sťažovatelia v dovolaní nenamietali, že im

nebolo doručené vyjadrenie žalovaných ku odvolaniu, ktoré podali proti rozsudku

okresného súdu. V prípade, že tak neurobili, tento nedostatok v ich procesnom úkone –

dovolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, t. j. v druhu civilného

procesu, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na

účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného

nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Ide o zásadu,

ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus

iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť

ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal prípadným procesným

pochybením okresného súdu, resp. krajského súdu, ktoré malo spočívať v nedoručení

vyjadrenia žalovaných k odvolaniu sťažovateľom, ako dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) z dôvodu nedostatku svojej právomoci a sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu

odmietol.

Sťažovatelia tiež tvrdia, že im bola najvyšším súdom odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle , pretože im nebolo doručené vyjadrenie žalovaných

k dovolaniu a priznané trovy dovolacieho konania nemajú oporu v zákone.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva povinnosť dovolacieho súdu doručovať dovolateľom

vyjadrenia ostatných účastníkov konania k dovolaniu, a navyše takýmto konaním

dovolacieho súdu nemôže dôjsť k porušeniu , keďže ide o ustanovenie,

ktoré upravuje procesné pochybenia v konaní pred odvolacím súdom, a nie súdom

dovolacím. Vo vzťahu k priznaným trovám dovolacieho konania žalovanému v 1. rade je

potrebné uviesť, že tieto trovy boli najvyšším súdom priznané podľa zásady úspešnosti

a v súlade s príslušnými ustanoveniami a vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že

vyjadrenie žalovaného v 1. rade nebolo sťažovateľom doručené, nie je dôvodom, aby

najvyšší súd trovy právneho zastúpenia za podané vyjadrenie úspešnému účastníkovi

konania nepriznal.

Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva podľa bez

špecifikácie konkrétneho odseku a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť a dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením a dodatkového protokolu

ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20

(čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [ dohovoru

(m. m. napr. , )].

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového protokolu, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľov odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20

a práva podľa dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 46,

, a uznesením najvyššieho súdu

Porušenie uvedených základných práv sťažovatelia ničím neodôvodňujú a ani

ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, aby namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo

k ich porušeniu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Na záver ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sa nezaoberal rozsiahlymi

tvrdeniami sťažovateľov o rôznych pochybeniach okresného súdu a krajského súdu

v priebehu celého konania, keďže v jeho právomoci bolo iba preskúmanie rozhodnutia

najvyššieho súdu z pohľadu prípustnosti dovolania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010