Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 274/2010
PDF · 305.68 KB
No categories available
I. ÚS 274/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B.,
zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 51
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5.
novembra 2004, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 141/2005 z 13. marca
2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 242/2008 zo 17.
decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010
doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 51 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5. novembra
2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 141/2005 z 13. marca 2005 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 2 Cdo 242/2008 zo 17. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bola
zamietnutá určovacia žaloba sťažovateľov. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil. Rozsudok krajského súd napadli sťažovatelia dovolaním, o ktorom rozhodol
uznesením najvyšší súd takto:
„Dovolanie odmieta.
Žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov
dovolacieho konania v sume 359,42 € k rukám advokátky...“
Podľa sťažovateľov „Priznané trovy za dovolacie konanie nemá oporu v zákone.
Konajúci súd vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v 1. rade k podanému dovolaniu
nedoručil navrhovateľom čo malo za následok, že navrhovatelia nemohli zaujať stanovisko
k vyjadreniu žalovaného čo malo za následok, že sťažovateľom bola odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., preto žiadame Ústavný súd SR, aby... priznané
trovy právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade zrušil.“.
Sťažovatelia následne podrobne popisujú priebeh konania pred okresným súdom
a konštatujú: «Podstatnou však je skutočnosť, že žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa dňa 29. 1. 2005, na ktoré odvolanie sme neobdržali vyjadrenie
žalovaných, čo sme dostatočne opísali v „dovolaní“ proti rozsudku odvolacieho súdu zo
dňa 3. 7. 2007...»
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti popisujú okolnosti, ktoré majú odôvodňovať
opodstatnenosť ich určovacej žaloby, a poukazujú na pochybenia okresného súdu
a krajského súdu, citujú časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:
„Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcov ako neprípustné odmietnuť. Žalobcovia
súhlasili s prejednaním veci bez ich účasti, takže im nebola odňatá možnosť konať pred
súdom a poukázal na neexistenciu iného dovolacieho dôvodu...
Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné
vady v zmysle ust. § 237písm. f) O. s. p...
Žalobcovia sa osobne zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde a krajský súd
uskutočnil pojednávame na ktorom vyhlásil rozsudok až po tom, čo žalobcovia písomne
oznámili odvolaciemu súdu, že súhlasia s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo
preto možné prijať záver, že účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.“
Následne sťažovatelia uvádzajú:
«Aj toto tvrdenie súdu nepovažujeme za správne. Je pravdou, že navrhovatelia sa
ospravedlnili z neúčasti na pojednávaní krajského súdu stanoveného na 13. 3. 2007
a to z dôvodu, že žalobca v 1. rade po prekonaných 3x infarktoch myokardu, ťažkej operácie
chrbtice a perforácii hrubého čreva a ako občan ČR sa musel podrobiť dôležitému
naplánovaného vyšetrenia vo fakultnej nemocnici v Brne je dôvodom, prečo sa
pojednávania nezúčastnili. To však neznamená aj keď sa pojednávania nezúčastnili, že dali
súhlas, aby odvolací súd na pojednávaní dňa 13. 3. 2007 vyhlásil rozsudok. Preto neobstojí
ani tvrdenie dovolacieho súdu, že ak sa žalobcovia ospravedlnili z pojednávania, súd mal
právo vo veci vyhlásiť rozsudok, nepovažujeme za správne.
Súd nemohol rozhodnúť spravodlivo, pokiaľ žalobcom neboli doručené vyjadrenia
odporcov a nemohol rozhodnúť bez toho, aby sa k vyjadreniam odporcov nevyjadrili
v zmysle ust. § 211 ods. 1 a 2 O. s. p. a bez toho, aby boli žalobcovia vypočutí na
pojednávaní prípadne predniesli záverečný návrh v zmysle ust. § 118 ods. 4 O. s. p.
s poukazom na ust. § 211 ods. 2 O. s. p.
Odporca v 1. rade navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, pričom toto
vyjadrenie odporcu súd žalobcom nedoručil!!
Poukazujeme na to, že proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobkyňa v 2. rade podala
odvolanie dňa 25. 1. 2005 a za žalobcu v 1. rade právna zástupkyňa podala odvolanie dňa
29. 1. 2005 v štyroch vyhotoveniach, pričom vyjadrenia odporcov k odvolaniu mal súd
doručiť žalobcom pred rozhodnutím odvolacieho súdu.
Tým, že vyjadrenia odporcov neboli doručené, žalobcovia nemali možnosť reagovať
na vyjadrenia žalovaných, nemohli vyvrátiť ich nesprávne, prípadne nepravdivé tvrdenia
pred rozhodnutím vo veci samej na odvolacom súde.
Sme toho názoru, že dovolací súd sa mal zaoberať dovolateľmi namietaným
porušením ich práva spočívajúceho v tom5 že v odvolacom konaní im nebolo doručené
písomné vyjadrenie žalovaných, ktoré na výzvu súdu v odvolacom konaní žalovaný podali...
Poukazujeme na to, že sa právo účastníkov konania na doručenie písomných
vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces.
Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára
stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti podmienok ako súčastí práva na spravodlivý proces...
Keďže je nepochybné, že vyjadrenie žalovaných nebolo žalobcom doručené je treba
konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé
v zmysle už definovaných princípov z dôvodu, že došlo k porušeniu základného práva
žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Tým, že súd nedoručil žalobcom vyjadrenia žalovaných, vylúčil ich z realizácie ich
ústavných práv a svojim postupom žalobcom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.
V teoretickej rovine je treba pripustiť aj to, že navrhovateľom bolo odňaté právo na
späťvzatie podaného odvolania proti žalovanému v 2. rade (ak by obsah podania tomu dal
podnet).
Ak by (teoretický) odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol také
skutočnosti, prípadne také právne argumenty, že by odvolateľov o nesprávne podanom
dovolaní presvedčil, nemali títo na to možnosť reagovať!!
Pretože odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval a dovolací súd túto
skutočnosť nevyhodnotil, bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo za
následok porušenie ust. § 237 písm. f) O. s. p.
Keďže táto vada konania je samostatným dôvodom úspešnosti dovolania, pričom
dovolací súd bez toho, aby tento závažný nedostatok a porušenie zákona vyhodnotil tak, ako
to urobil v konaní sp. zn. 2 Cdo 264/2008 je dostatočným dôvodom na to, aby US SR zaujal
právny názor, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 141/2005 bol
porušený zákon podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., že rozsudky porušovateľov v 1., 2. a v 3.
rade sú nespravodlivé.
Vyššie uvedené má ten dôsledok, že aj rozhodnutie dovolacieho senátu je postihnuté
takou vadou, ktorá je dôvodná na to, aby US SR vydal „nález“ že rozhodnutím bol porušený
zákon podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. čo malo ten dôsledok, že sťažovateľom bola odňatá
možnosť konať pred všeobecnými súdmi a domáhať sa svojho vlastníckeho práva.»
Podľa sťažovateľov: «Porušovatelia v 1. rade (Najvyšší súd SR) 2. rade (Krajský súd
Košice) a v 3. rade (Okresný súd Košice I.)...
Porušili: „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ v znení
protokolov č. 3, 5 a 8 a to Článok 6: „Právo na spravodlivé súdne konanie“, ktorý v ods. 1
veta prvá, zakotvuje právo: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach...
Porušili: Ústavu Slovenskej republiky:
Čl. 46 ods. 1, ktorý zakotvuje právo: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
Čl. 46 ods. 2, veta druhá zakotvuje právo: „Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Čl. 47 ods. 3, „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (čo v tomto
prípade sa nedá povedať, lebo odporca nemusel dodržovať zákony a sťažovateľom bola
odňatá možnosť domáhať sa svojich zákonných práv na všeobecných súdoch).
V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou SR a súčasne
v mysle čl. 54c ods. 1 Ústavy SR majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Takýmto je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950
v znení dodatkových protokolov uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb.
(ďalej len „Dohovor“).
Okrem ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Právo na spravodlivé súdne konanie“ bol
porušený aj čl. 1 „Ochrana majetku“ v zmysle Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutiami porušovateľov bol porušený aj čl. 46 ods. a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 20
ods. 1 a 3 Ústavy SR.
V tomto podaní poukazujeme na to, že predmetom tejto sťažnosti (nenamietame
spôsobené prieťahy v súdnom konaní, aj keď tieto prieťahy ovplyvnili celý súdny proces),
ale predmetnou sťažnosťou namietame nespravodlivé rozhodnutia všeobecných súdov,
porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade z dôvodu nerešpektovania zákonov, Ústavy SR
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu
v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila
na súd so žiadosťou o rozhodnutie, je možné vyššie uvedené konania porušovateľov
charakterizovať ako rozhodnutia nespravodlivé.
Sťažovatelia majú za to, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho
predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno (ani dnes) hodnotiť ako zložitú vec, lebo sa
jedná o bežnú určovaciu žalobu podľa OZ v spojení s O. s. p. Zásadnou chybou bolo to, že
si žiadny súd neuvedomil existenciu Stanoviska NS SR sp. zn. Obpj 1/99 zo dňa 19. 3. 1999.
Sťažovatelia boli vlastníkmi majetku, ktorého sa nikdy nevzdali, čoho podporným
dôkazom sú právoplatné predbežné opatrenia (príloha č. 9 a 10), výpis z OR Ž., s. r. o. a
jeho základné imanie (a dôvody opísané v samostatnej prílohe č. I.).
Sme toho názoru, že rovnako správanie sťažovateľov v tomto konaní, nemožno
hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu, ktoré by malo za následok nespravodlivé
rozhodnutia súdov.»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd «... vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší
Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 242/2008 zo dňa 17. 12. 2009, zruší Rozsudok Krajského
súdu Košice sp. zn. 2 Co 141/2005 zo dňa 13. 3. 2005 a zruší aj Rozsudok Okresného súdu
Košice I. sp. zn. 27 Cb 198/99-325 zo dňa 5. 11. 2004 a vec vráti súdom na ďalšie konanie.
ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie pre
každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty,
dočasnej straty majetku, nemožnosť užívať svoj majetok a za útrapy spôsobené porušovaním
základných ľudských práv, ktoré zavinili porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade svojimi
nespravodlivými rozhodnutiami.
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané
primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet
advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na
účet advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich už uvedených práv rozsudkom okresného
súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47, čl. 48
ústavy, práva podľa čl. 51 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol.
Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom okresného
súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48
ústavy, práva podľa čl. 51 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv rozsudkom krajského súdu
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity. Vzhľadom na to, že sťažovatelia tvrdia, že
postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, postupovali správne,
keď rozsudok krajského súdu napadli dovolaním. Keďže sťažovatelia mali k dispozícii
účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
najvyšší súd, právomoc ústavného súdu na posúdenie porušenia označených základných
a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu je vylúčená.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20, čl. 46, čl. 47 a čl. 48
ústavy, práva podľa čl. 51 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu
Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv tom, že najvyšší súd
- dovolanie odmietol ako neprípustné, a to napriek tomu, že bol naplnený dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), čím
sťažovateľom odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva,
- nedoručil sťažovateľom vyjadrenie účastníkov konania k dovolaniu, ktoré podali
sťažovatelia, v dôsledku čoho sťažovatelia nemali možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu
účastníkov konania, a tým im bola odňatá možnosť konať pred súdom.
3.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé
konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho
meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že im bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pričom podľa ich názoru je podané dovolanie prípustné, keďže uznesenie
krajského súdu trpí vadou podľa § 237 písm. f) OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len
výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého
základného práva alebo slobody.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.
Občiansky súdny poriadok v § 238 uvádza, proti ktorým rozsudkom odvolacieho
súdu je prípustné odvolanie.
Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
Aj v prípade, že nejde o žiadne z rozhodnutí uvedené v § 238 OSP, je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu, ak existujú dôvody zmätočnosti uvedené v § 237
OSP.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania najprv podľa § 238 OSP
a v odôvodnení uviedol: „Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a)
až g) O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani
o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia
nepripúšťa.“
Z rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovatelia k sťažnosti pripojili je zrejmé, že
nejde o rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné, tak ako to aj konštatuje najvyšší súd
v napadnutom uznesení.
Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238
OSP, posudzoval prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP s prihliadnutím na
dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzajú v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol: „S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p, (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti
potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred
súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená
už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou
uvedenou v § 237 O. s. p. ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou
uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.
f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Žalobcovia v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietali relevantné procesné
vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Ich námietka, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom nie je
dôvodná, pretože takýto záver nevyplýva z obsahu spisu. Žalobcovia sa osobne zúčastňovali
pojednávaní na okresnom súde a krajský súd uskutočnil pojednávanie na ktorom vyhlásil
rozsudok až po tom, čo žalobcovia písomne oznámili odvolaciemu súdu, že súhlasia
s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Nebolo preto možné prijať záver, že účastníkom sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.“
Sťažovatelia v dovolaní uvádzajú: „Právny zástupca žalobcu v 1. rade a právny
zástupca žalobkyne v 2. rade sa riadne a včas ospravedlnili z pojednávania. Žalobca v 1.
rade sa riadne a včas ospravedlnil z pojednávania... Máme za to, že v danom prípade súd
odňal možnosť účastníkovi konania pred súdom a tým boli naplnené predpoklady
ustanovenia § 237 písm. f) OSP.“ Iný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP
sťažovatelia v dovolaní neuvádzajú.
V dovolaní sťažovatelia nešpecifikujú, z ktorého pojednávania sa mali oni aj ich
právni zástupcovia ospravedlniť. Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn.
27 Cb 198/99, z ktorého zistil, že tak, ako to uvádza najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia, sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní na okresnom súde. Pojednávanie na
krajskom súde, ktoré sa malo konať 12. septembra 2006, bolo odročené z dôvodu
neprítomnosti sťažovateľov a ich právnych zástupcov. Z pojednávania, ktoré sa na krajskom
súde konalo 13. marca 2007, na ktorom bola tiež vyhlásený rozsudok, sa listom zo 7. marca
2007 ospravedlnili obaja sťažovatelia a žiadali konať v ich neprítomnosti.
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľov s ich
súhlasom, a preto takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom
podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd postupoval
správne, keď nevyhodnotil namietané procesné pochybenie krajského súdu ako odňatie
možnosti konať pred súdom, pričom tento svoj názor odôvodnil vyčerpávajúcim a ústavne
súladným spôsobom.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že aj keď dali súhlas na konanie v ich
neprítomnosti, neznamená to, že krajský súd mal právo vyhlásiť rozsudok. K tomuto
tvrdeniu sťažovateľov ústavný súd uvádza, že súd nie je povinný si na vyhlásenie rozsudku
žiadať súhlas účastníkov konania. Ak na pojednávaní, ktoré sa konalo v neprítomnosti
účastníkov s ich súhlasom, sú splnené všetky podmienky na vyhlásenie rozsudku, súd môže
takýto rozsudok vyhlásiť a neodníme takýmto konaním možnosť účastníkovi konať pred
súdom.
Na záver najvyšší súd v odôvodnení uvádza: „Vzhľadom k tomu, že dovolanie
v predmetnej veci nieje prípustné v zmysle § 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil jeho
prípustnosť podľa § 237 O. s. p., dovolanie žalobcov bolo treba odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Vecnú správnosť dovolaním napadnutého
rozsudku dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.“
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.
Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním
zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd
neodňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom, a preto neporušil ich základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom pred rozhodnutím
o odvolaní, ktoré podali proti rozsudku okresného súdu, nebolo doručené vyjadrenie
žalovaných k ich odvolaniu, čím bol podľa ich názoru tiež naplnený dovolací dôvod podľa
Ako už bolo uvedené, sťažovatelia odôvodňujú dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP
po skutkovej stránke tým, že krajský súd konal v ich neprítomnosti. Iné procesné
pochybenie krajského súdu, ktoré možno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom
podľa § 237 písm. f) OSP, v dovolaní nenamietajú.
Ak sťažovatelia v dovolaní neuplatnili v konaní pred najvyšším súdom dôvody
dovolania, ktoré uvádzajú v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnili základný
ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len
vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto ochrane
nerozhoduje iný súd. Je pravda, že sťažovatelia v dovolaní právne namietli odňatie možnosti
konať pred odvolacím súdom, avšak po stránke skutkovej videli porušenie tohto práva iba v
tom, že krajský súd konal v ich neprítomnosti. Sťažovatelia v dovolaní nenamietali, že im
nebolo doručené vyjadrenie žalovaných ku odvolaniu, ktoré podali proti rozsudku
okresného súdu. V prípade, že tak neurobili, tento nedostatok v ich procesnom úkone –
dovolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, t. j. v druhu civilného
procesu, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na
účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného
nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Ide o zásadu,
ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus
iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.
S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal prípadným procesným
pochybením okresného súdu, resp. krajského súdu, ktoré malo spočívať v nedoručení
vyjadrenia žalovaných k odvolaniu sťažovateľom, ako dovolacím dôvodom podľa § 237
písm. f) OSP z dôvodu nedostatku svojej právomoci a sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu
odmietol.
Sťažovatelia tiež tvrdia, že im bola najvyšším súdom odňatá možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, pretože im nebolo doručené vyjadrenie žalovaných
k dovolaniu a priznané trovy dovolacieho konania nemajú oporu v zákone.
K tejto časti sťažnosti ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva povinnosť dovolacieho súdu doručovať dovolateľom
vyjadrenia ostatných účastníkov konania k dovolaniu, a navyše takýmto konaním
dovolacieho súdu nemôže dôjsť k porušeniu § 237 písm. f) OSP, keďže ide o ustanovenie,
ktoré upravuje procesné pochybenia v konaní pred odvolacím súdom, a nie súdom
dovolacím. Vo vzťahu k priznaným trovám dovolacieho konania žalovanému v 1. rade je
potrebné uviesť, že tieto trovy boli najvyšším súdom priznané podľa zásady úspešnosti
a v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že
vyjadrenie žalovaného v 1. rade nebolo sťažovateľom doručené, nie je dôvodom, aby
najvyšší súd trovy právneho zastúpenia za podané vyjadrenie úspešnému účastníkovi
konania nepriznal.
Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ústavy bez
špecifikácie konkrétneho odseku a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval
aplikovateľnosť čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20
ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených
priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho
porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľov odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 46,
čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy uznesením najvyššieho súdu
Porušenie uvedených základných práv sťažovatelia ničím neodôvodňujú a ani
ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, aby namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo
k ich porušeniu.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Na záver ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sa nezaoberal rozsiahlymi
tvrdeniami sťažovateľov o rôznych pochybeniach okresného súdu a krajského súdu
v priebehu celého konania, keďže v jeho právomoci bolo iba preskúmanie rozhodnutia
najvyššieho súdu z pohľadu prípustnosti dovolania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010