Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 211/2010
PDF · 189.2 KB
No categories available
IV. ÚS 211/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Š. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007, za účasti Okresného súdu
Bratislava II, takto
rozhodol:
Základné právo Š. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010
doručená sťažnosť Š. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. D.,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C
241/2007.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 21 C 241/2007 vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Návrh na začatie konania podala navrhovateľka 22. novembra 2007. Okresný súd
vyzval odporcu 14. januára 2008 na vyjadrenie k návrhu. Sťažovateľ doručil vyjadrenie
k návrhu prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu 28. januára 2008.
Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu zaujala stanovisko k vyjadreniu
sťažovateľa v liste doručenom okresnému súdu 17. apríla 2008. Dňa 18. apríla 2008 právna
zástupkyňa sťažovateľa oznámila okresnému súdu, že jej vypovedal splnomocnenie na
zastupovanie.
Okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. jún 2008, na ktorom sa nezúčastnila
navrhovateľka ani jej právny zástupca a svoju neúčasť ospravedlnili. Sťažovateľ sa taktiež
nezúčastnil pojednávania, avšak písomne sa ospravedlnil.
Vo veci bol nariadený ďalší termín pojednávania na 24. september 2008. Na
pojednávanie sa dostavil sťažovateľ so svojím právnym zástupcom JUDr. P. D.
Pojednávania sa opätovne nezúčastnila navrhovateľka ani jej právny zástupca. Pojednávanie
bolo odročené na 28. november 2008, na ktoré sa opätovne nedostavila navrhovateľka ani
jej právny zástupca. Pojednávanie bolo odročené na 6. február 2009, na ktoré sa dostavil
právny zástupca navrhovateľky a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že potrebuje
skutočnosti, ktoré sa dozvedel na pojednávaní zo spisu sp. zn. 10 C/282/2005, s
navrhovateľkou prerokovať, a uviedol, že do jedného mesiaca oznámi ďalší postup. Právny
zástupca navrhovateľky lehotu nedodržal a ani neoznámil okresnému súdu ďalší postup.
Okresný súd písomne 22. júla 2009 a 7. decembra 2009 urgoval právneho zástupcu
navrhovateľky na oznámenie stanoviska k veci. Na výzvy okresného súdu právny zástupca
nereagoval.
Dňa 10. decembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní.
Predsedníčka okresného súdu mu v prípise z 15. decembra 2009 oznámila, že sťažnosť
hodnotí ako nedôvodnú, pretože úkony súdu vo veci boli plynulé, v primeraných časových
intervaloch, nenariadenie termínu pojednávania bolo spôsobené skutočnosťou, že okresný
súd vyhovel návrhu právneho zástupcu navrhovateľky, ktorý predpokladal uzavretie
mimosúdnej dohody medzi účastníkmi, a ak aj súd vo veci nekonal, bolo to spôsobené
nečinnosťou navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne vo
veci mal byť nariadený termín pojednávania vo februári 2010. Odvtedy uplynuli dva
mesiace a sudkyňa termín pojednávania nenariadila. Právny zástupca navrhovateľky sa
podľa sťažovateľa nikdy nepokúsil o uzavretie mimosúdnej dohody a nikdy sťažovateľa
v súvislosti s touto skutočnosťou nekontaktoval.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti tak, že v náleze vysloví
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
21 C 241/2007 a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania
pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 211/2010-10 z 20. mája 2010 sťažnosť prijal na
ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku
okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo
veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr.
2068/2010 z 10. augusta 2010, v ktorom okrem iného uviedla:
„... Na Okresný súd Bratislava II bol dňa 22. 11. 2007 doručený návrh
navrhovateľky: J. F., B. proti odporcovi: Š. F., B., o vyporiadanie BSM.
Vec bola pridelená sudcovi JUDr. D. B. V ďalšom je z obsahu spisu zrejmé, že
sudkyňa vo veci konala plynulo (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, na vyjadrenie sa
k návrhu a iné), ako i stanovené termíny pojednávaní, na ktoré sa navrhovateľka opakovane
nedostavila.
Z uvedeného je možné konštatovať, že prieťahy, ktoré aj v konaní vznikli, boli
zavinené výlučne nečinnosťou navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu a nie nečinnosťou
súdu. Aktuálne zo súdneho spisu uvádzam, že vo veci je stanovený termín pojednávania na
deň 01. 10. 2010 o 11.30 hod. ...“
Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na konaní
ústneho pojednávania, „nakoľko by to neprinieslo ďalšie objasnenie veci“.
Prípisom z 18. augusta 2010 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby
sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu z 10. augusta 2010 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2010
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň uviedol:
„Právny zástupca navrhovateľky dňa 6. 2. 2009 požiadal o odročenie pojednávania
z dôvodu, že potrebuje skutočnosti, ktoré sa dozvedel na pojednávaní zo spisu
10 C/282/2005 konzultovať s navrhovateľkou s tým, že dôjde k mimosúdnej dohode. Súd
uznesením pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľky
oznámi v lehote 1 mesiaca ďalšiu dispozíciu návrhu. To znamená, že táto sudcovská lehota
uplynula najneskôr dňa 6. 3. 2009 a odvtedy až do podania ústavnej sťažnosti, ktorá bola
doručená ústavnému súdu dňa 31. mája 2010 súd vo veci nekonal.
Podľa § 53 ods.1, 2 O. s. p. má súd možnosť pri sťažnosti postupu konania uložiť
uznesením poriadkovú pokutu a to sa nestalo. Som presvedčený o tom, že v mojom prípade
nejde o zložitú vec nakoľko predmet vyporiadania je jednoduchý. Naďalej trvám na tom, že
Okresný súd Bratislava II mohol prejednať vec bez porušenia mojich základných práv
a slobôd vyplývajúcich z čl.48 ods.2 Ústavy SR, ale svoju zodpovednosť za nekonanie
presúva na navrhovateľku resp. jej právneho zástupcu namiesto toho, aby využil všetky
dostupné prostriedky, aby mohol v konaní pokračovať.“
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje
pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd je názoru, že po
právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.
Doterajší priebeh namietaného konania podľa zistení ústavného súdu nesignalizuje ani
skutočnosť, že by išlo o konanie, ktoré možno hodnotiť ako skutkovo zložité.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd po
preskúmaní predloženého spisu zistil, že sťažovateľ poskytoval v namietanom konaní
okresnému súdu potrebnú súčinnosť, keďže na jeho výzvy reagoval včas a zúčastňoval sa
nariadených pojednávaní (okrem jedného, z ktorého sa ospravedlnil), preto nemožno
formulovať záver, že by sťažovateľ svojím správaním negatívne ovplyvňoval jeho doterajší
priebeh. Ústavný súd vzal na vedomie, že ani predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení
k sťažnosti z 10. augusta 2010 nemala k správaniu sťažovateľa v namietanom konaní žiadne
námietky.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či
v namietanom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.
Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 21 C 241/2007 ústavný súd
zistil, že okresný súd od doručenia žaloby 22. novembra 2007 do nariadenia prvého
pojednávania 6. júna 2008 postupoval plynulo, vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku (4. decembra 2007) a následnými procesnými úkonmi (11. januára 2008,
6. februára 2008 a 7. apríla 2008) zabezpečil realizáciu procesných práv účastníkov konania
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
V období od 6. júna 2008 do 6. februára 2009 okresný súd nariadil vo veci spolu
4 pojednávania, ktoré boli odročené z dôvodu neprítomnosti či už oboch účastníkov konania
(6. júna 2008), alebo len navrhovateľky. Na poslednom z týchto pojednávaní 6. februára
2009 právny zástupca navrhovateľky okresnému súdu navrhol, aby pojednávanie odročil na
neurčito pre účely pokusu o mimosúdne vyriešenie sporu. V nasledujúcom období, teda od
6. februára 2009 až do podania sťažnosti ústavnému súdu (28. apríla 2010), okresný súd
2-krát bezvýsledne urgoval právneho zástupcu navrhovateľky v súvislosti s oznámením
výsledku mimosúdneho riešenia sporu (22. júla 2009 a 3. decembra 2009). Keďže právny
zástupca navrhovateľky na výzvy okresného súdu nereagoval, okresný súd mu uznesením
č. k. 21 C 249/2007-77 z 5. februára 2010 uložil poriadkovú pokutu. Proti tomuto
rozhodnutiu podal právny zástupca navrhovateľky odvolanie (4. marca 2010); okresný súd
vec predložil 12. apríla 2010 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na
účely rozhodnutia o odvolaní. Po vrátení spisu krajským súdom (28. apríla 2010) ako
predčasne predloženom okresný súd uznesením č. k. 21 C 241/2007-83 zo 17. mája 2010
opravil chyby v uznesení z 5. februára 2010 o uložení poriadkovej pokuty a následne
nariadil termín pojednávania na 1. október 2010.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Postup okresného súdu v doterajšom priebehu namietaného konania síce nie je
optimálny, ale podľa názoru ústavného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
a to aj napriek tomu, že trvá takmer tri roky.
Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť
súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný
súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
V prípade, keď ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku ústavy (napr. II. ÚS 57/01),
prípadne návrhu nevyhovel (napr. I. ÚS 57/01).
Ako ojedinelú nečinnosť v namietanom konaní považuje ústavný súd obdobie od
februára 2009 do februára 2010. Ústavný súd zohľadnil, že v danom prípade ide o obdobie,
v rámci ktorého okresný súd na návrh právneho zástupcu navrhovateľky poskytol
účastníkom konania časový priestor na mimosúdne vyriešenie sporu, pričom počas neho
dvakrát bezvýsledne urgoval právneho zástupcu navrhovateľky, aby mu podal správu
o výsledku mimosúdneho riešenia sporu účastníkmi konania a následne mu uložil
poriadkovú pokutu.
S ohľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania a jeho priebeh ústavný súd
zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru dospel k záveru, že v danom prípade nemožno
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 241/2007 kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Nad rámec tohto nálezu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v prípade, ak
bude v ďalšom postupe okresného súdu v namietanom konaní dochádzať
k neospravedlniteľnej nečinnosti, alebo neefektívnej činnosti, sťažovateľovi nič nebráni
v tom, aby sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opätovne uchádzal o ochranu svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010