Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 396/2010
PDF · 253.9 KB
No categories available
I. ÚS 396/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť O. M., G., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného
súdu Revúca č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
16. septembra 2010 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou na
okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 1/2009 sa domáhal „preskúmania
postupu a zákonnosti výboru a členskej schôdze P. podľa piatej časti OSP, s tým, že tieto
rozhodnutia podliehajú prieskumu správnym súdom v rámci správneho súdnictva podľa
§ 244 OSP...“. Okresný súd pristúpil k vyrubeniu súdneho poplatku z návrhu v sume
99,50 €, ktorý bol sťažovateľom zaplatený až dodatočne potom, ako okresný súd svojím
uznesením č. k. 5 S 1/2009-74 z 8. decembra 2009 konanie vo veci zastavil, a to z dôvodu,
že sťažovateľ ako navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok z návrhu v plnej výške, a to ani po
výzve súdu. Spolu s dodatočným zaplatením súdneho poplatku sťažovateľ požiadal súd
o vrátenie preplatku zo zaplateného súdneho poplatku v sume 33,50 €, čiže tú časť
zaplateného súdneho poplatku, ktorá prevyšuje sumu 66 €. Okresný súd svojím uznesením
č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie oprel
o úvahu, že rozhodnutie poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z jeho členov zo
združenia, ktoré sťažovateľ napáda, je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach člena
združenia ako fyzickej osoby, ale takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným v oblasti
verejnej správy, pretože vzťah P. a člena družstva je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá
do oblasti verejnej správy. V nadväznosti na uvedené dospel okresný súd k názoru, že bude
v predmetnej právnej veci sťažovateľa postupovať podľa prvej a tretej hlavy zákona
č.99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) a preskúmavať napadnuté rozhodnutie orgánu poľovníckeho združenia v klasickom
občianskoprávnom konaní, a nie v správnom súdnictve podľa ustanovení § 244 a nasl. OSP.
Od uvedeného okresný súd následne odvíjal aj stanovenie výšky poplatkovej povinnosti
z návrhu pre sťažovateľa v jeho právnej veci.
3. Sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu sp. zn.
12 Co/175/2010 z 30. júna 2010, ktorým tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010. Jeho argumentácia sa koncentruje do dvoch oblastí.
3.1 V prvej napáda nesprávny právny názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom prvostupňového súdu v otázke toho, podľa ktorého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku je potrebné preskúmať ním napadnuté rozhodnutie
kompetentného orgánu P., pričom v podstatnom uviedol:
„Skutočnosť, že rozhodnutie P. nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne
regulovaný správnym poriadkom, neznamená, že také rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu
súdom v rámci správneho súdnictva. Rozhodnutie, ktoré je predmetom tohto preskúmania je
individuálnym správnym aktom, pretože zasiahlo do záujmov, slobôd a práv, ukladá práva
a povinnosti a je určené konkrétnemu adresátovi.
Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania v správnom súdnictve
môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy SR. Obsah práva na súdnu
ochranu... nespočíva len v ochrane uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho
konania t. j. jeho priebehu, ale aj v ústavnej ochrane prístupu k súdu. V rámci správneho
súdnictva sú iné procesnoprávne postupy a princípy (kasačný princíp) ako v rámci
všeobecného súdnictva, a v tom je porušenie môjho práva na spravodlivý proces, ktoré
zatiaľ vyústilo v porušení môjho práva na vrátenie preplatku na súdnom poplatku ako aj na
právnom názore porušovateľa, že mi odmietol poskytnúť ochranu správneho súdnictva.“
3.2 V druhej napáda arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorý sa dostatočne
nevysporiadal s jeho prednesenými námietkami a argumentmi:
„Poukazujem na neúplnosť a nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal mojím odvolaním brojacim práve proti
dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Odkaz odvolacieho súdu na skutkové
a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil, podľa mňa bolo nedostatočné.
Súd... bližšie nevysvetlil, prečo pri prejednávaní môjho prípadu sa nemôže postupovať
v rámci správneho súdnictva, ale v klasickom občianskom súdnom konaní. Z práva na
spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne i mojimi námietkami,
argumentami.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/175/2010 potvrdením
uznesenia Okresného súdu... č. k. 5 S 1/2009-96 z 7. 4. 2010 o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 33,50 €,
porušil základné práva sťažovateľa... vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, a čl. 144
ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.
... Uznesenie Krajského súdu... č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. 6. 2010 sa v plnom
rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením
okresného súdu č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010. Jeho podstatná argumentácia
spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení predmetu sporu a od toho sa
odvíjajúcom postupe súdov podľa sťažovateľom navrhovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku pojednávajúcich o správnom súdnictve a na to nadväzujúcu výšku
poplatkovej povinnosti z návrhu.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
10. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v podstatnom
uviedol:
„... Krajský súd preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212
ods. 1 O. s. p. a toto uznesenie postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. potvrdil, pretože je vo
výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pokiaľ odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého
stupňa za správne a stotožnil sa s dôvodmi, ktoré okresný súd uviedol v súlade so zákonom,
môže odkázať na toto rozhodnutie a stotožniť sa aj s dôvodmi, ktoré okresný súd vo svojom
rozhodnutí uviedol. Odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré
si osvojil a ktoré považuje za vecne, ale aj právne správne.
Treba zdôrazniť, že okresný súd neodmietol poskytnúť účastníkovi konania, ktorý sa
naňho obrátil s návrhom na vyriešenie spornej otázky prejednať vec, dospel len k záveru, že
nie je možné postupovať podľa tých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
v návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol a na ktorých trvá aj v rámci odvolacieho
konania, ale musí postupovať inak v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, nie však
podľa vymedzeného ust. § 244 Občianskeho súdneho poriadku, ale postupom podľa tých
častí Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú iných vecí a teda nie vecí správneho
súdnictva. Pokiaľ uvedené rozhodnutie nie je možné preskúmať v správnom súdnictve, ale
v klasickom občianskom súdnom konaní, potom aj poplatková povinnosť vyplýva z iného
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, na základe ktorého okresný súd poplatkovú
povinnosť uložil a to v správnej výške s tým, že dovyrubenie súdneho poplatku bolo v súlade
so Zákonom o súdnych poplatkoch. Navrhovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred
súdom, preto nie sú dôvody na zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým zamietol prvostupňový
súd návrh na vrátenie zaplateného súdneho poplatku a súdne konanie bude pokračovať
v súlade s hmotnoprávnymi aj procesnými ustanoveniami nášho právneho poriadku.“
11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu
s potvrdenými závermi rozhodnutia prvostupňového súdu považoval ústavný súd za
podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:
«... Nakoľko pri podaní návrhu nebol navrhovateľom súdny poplatok zaplatený, súd
ho... vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a to pôvodne vo výške 66,- € podľa položky 10
písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Dňa 20. 10. 2009 súd právnym zástupcom
účastníkov konania adresoval oznámenie a poučenie podľa § 100 ods. 1 O. s. p., v ktorom
uviedol, že navrhovateľom uplatnený nárok bude posudzovať ako občiansko-právny nárok
a v konaní bude postupovať podľa prvej a tretej časti Občianskeho súdneho poriadku a nie
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V súvislostí s týmto oznámením zároveň
doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa výzvu na zaplatenie doplatku súdneho poplatku
vo výške 33,50 € podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov...
Vecný rozsah preskúmavacej pôsobnosti súdov v správnom súdnictve, teda
vymedzenie toho, ktoré rozhodnutia podliehajú súdnemu prieskumu je uvedený v ust. § 244
O. s. p. ... Podmienkou, aby súdy v správnom súdnictve mohli určité rozhodnutie alebo
postup preskúmať je, aby sa jednalo o rozhodnutie orgánu alebo osoby uvedenej v ust.
§ 244 ods. 2 O. s. p. ... Pri posudzovaní, či návrh navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia výboru a členskej schôdze P. je rozhodnutím podliehajúcim prieskumu súdu
v správnom súdnictve súd skúmal, či sa jedná o rozhodnutie vydané niektorým z orgánov
alebo osôb uvedených v ust. § 244 ods. 2 O. s. p. Nakoľko Poľovnícke združenie je
občianskym združením, teda právnickou osobou, ktorá vznikla podľa Zák. č. 83/1990 Zb.
o združovaní občanov (§ 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho zákonníka), je zrejmé, že nejde ani
o orgán štátnej správy ani územnej samosprávy. Taktiež nejde o orgán záujmovej
samosprávy, pod ktorými teória správneho práva rozumie subjekty korporatívneho
charakteru pôsobiace spravidla na profesijnom základe - profesijné komory (advokátov,
lekárov, architektov). Rozhodnutia právnickej osoby podliehajú v zmysle § 244 ods. 2
O. s. p. súdnemu prieskumu v správnom súdnictve len v prípade, že im zákon zveril
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy. Rozhodnutia poľovníckeho združenia by podliehali súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve v prípade, ak by sa týkali oblasti verejnej správy a zákon (nie predpis nižšej
právnej sily, alebo ich interný akt) by im v tomto smere zveril právomoc rozhodovať
o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Aj keď pojem „verejnej
správy“ nie je možné dostatočne pozitívne vymedziť, možno ho charakterizovať tak, že sa
jedná o realizáciu verejnej moci, ktorá má sledovať určitý verejný cieľ alebo záujem alebo
realizáciu zákona, ktorá je vykonaná osobami, ktoré nie sú osobami nezávislými (od štátu).
Rozhodnutie poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z jeho členov zo
združenia je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach tohto člena ako fyzickej osoby.
Nie je to však rozhodnutie v oblasti verejnej správy, nakoľko vzťah združenia a jeho člena je
vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. Je zrejmé, že rozhodnutie
poľovníckeho združenia o vylúčení svojho člena nie je realizáciou verejnej moci, ani
nesleduje žiadny verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizuje zákon, ale interný predpis
združenia, ktorým sú stanovy. Je taktiež zrejmé, že Zákon č. 23/ 1962 Zb. o poľovníctve ani
žiadny iný zákon poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach
a povinnostiach ich členov práve z dôvodu, že tieto sú internou, súkromnoprávnou
záležitosťou združenia.
Navrhovateľ vo svojom podaní doručenom súdu dňa 18. 11. 2009 uviedol, že vyššie
prezentovaný názor súdu je v rozpore s doterajšou súdnou praxou, rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 28/ 1997 a R 64/ 1999 a vykazuje znaky
arbitrárnosti. V tejto súvislosti si súd dovolí poznamenať, že uvedené rozhodnutia sú
skutkovo úplne odlišné od predmetnej veci. V rozhodnutí R 28/ 1997 sa riešila otázka
preskúmavania rozhodnutia Lesného úradu o disciplinárnom opatrení za disciplinárne
previnenie spočívajúce v porušení povinností ustanovených právnymi predpismi
upravujúcimi výkon poľovníctva... V danom prípade sa jednalo teda o preskúmavanie
rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré sa týka oblasti verejnej správy. Keď navrhovateľ
aplikoval toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR na predmetný prípad, pravdepodobne
nesprávne stotožnil rozhodnutie štátneho orgánu o správnom delikte fyzickej osoby
s rozhodnutím poľovníckeho združenia o konaní fyzickej osoby v rozpore so stanovami
združenia. Konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a zo toho vyplývajúce
rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú
však dve odlišné kategórie. V rozhodnutí R 64/1999 sa rieši otázka vecnej príslušnosti
okresného súdu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia poľovníckeho združenia o vylúčení
člena, ktorú súd nepopiera, nakoľko vyplýva priamo zo Zákona o združovaní občanom (§ 15
ods. 1 Zákona o združovaní občanov). Naopak, z toho, že súd mienil vec meritórne
preskúmať je zrejmé, že prijal svoju vecnú príslušnosť, ktorú samozrejme skúmal na
začiatku konania.
Súd v predmetnom konaní neodmietol preskúmať rozhodnutie výboru a členskej
schôdze p. z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti alebo nedostatku právomoci. Povinnosť
súdu preskúmavať takého rozhodnutia vyplýva priamo zo zákona. Ako však bolo vyššie
uvedené, uvedené rozhodnutia nie je možné preskúmať v správnom súdnictve..., ale len
v klasickom občianskoprávnom konaní podľa prvej a tretej hlavy O. s. p.. Svoj právny názor
opiera okrem iného o rozhodnutie ÚS ČR Sb. ÚS 36/98, ktoré na predmetnú vec možno
aplikovať, nakoľko zákonná úprava § 244 O. s. p. bola v čase jeho vydania totožná v Českej
aj Slovenskej republike. Podľa tohto rozhodnutia stanovisko, podľa ktorého na preskúmanie
rozhodnutí niektorého z orgánov združenia (§ 15 ods. 1. Zák. č. 83/1990 Zb.) nemožno
použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa konania pred
súdom a že preto je vec nutné posudzovať podľa osobitných ustanovení o správnom
súdnictve opomínajú, že tieto rozhodnutia, vydané na základe stanov alebo poriadku nie sú
rozhodnutiami vydávanými v oblasti verejnej správy, čo je základnou podmienkou
prieskumu v správnom súdnictve podľa ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ak
teda nie je možný postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej
správne súdnictvo, zostáva len, vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku s prihliadnutím na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 83/ 1990 Zb. primerane
aplikovať časť prvú a tretiu Občianskeho súdneho poriadku, prirodzene napríklad s tým
rozdielom, že funkčne príslušný je výlučne okresný súd riadiaci sa kasačným princípom.
Inými slovami ide o občianske konanie sui generis, v ktorom ustanovenia piatej časti
občianskeho súdneho poriadku aplikovať nemožno.»
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v jeho právnom názore
že, „... nie je rozhodujúce to, že správne orgány niekedy rozhodujú aj o právach
a povinnostiach súkromnoprávneho charakteru. Pri správnych orgánoch ako je orgán
záujmovej samosprávy, ďalšie právnické osoby... ak im zákon zveril rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických osôb, je podmienkou súdneho prieskumu, že musia
rozhodovať v oblasti verejnej správy. V pochybnostiach treba preskúmať najmä to, či práva
alebo povinnosti, ktorých sa rozhodovanie takých orgánov dotýka má verejnoprávnu
povahu, prípadne aspoň zmiešanú verejnoprávnu a súkromnoprávnu povahu.“.
K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ poznamenal: „Jednostranný
a formalistický výklad, ktorý urobil porušovateľ vo veci sťažovateľa, vzhľadom na uvedené
skutočnosti, javí sa ako zjavne neodôvodnený a arbitrárny, odôvodnenie rozhodnutia
porušovateľa je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo
uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru.“
V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.
12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu č. k.
5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba
uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani
okresného súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v jeho
spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané
uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu v jeho spojení s napadnutým uznesením okresného súdu
a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),
a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
krajského súdu č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. júna 2010), keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010