Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť O. M., G., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného

súdu Revúca č. k. -96 zo 7. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

16. septembra 2010 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -96 zo 7. apríla 2010.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou na

okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. sa domáhal „preskúmania

postupu a zákonnosti výboru a členskej schôdze P. podľa piatej časti , s tým, že tieto

rozhodnutia podliehajú prieskumu správnym súdom v rámci správneho súdnictva podľa

...“. Okresný súd pristúpil k vyrubeniu súdneho poplatku z návrhu v sume

99,50 €, ktorý bol sťažovateľom zaplatený až dodatočne potom, ako okresný súd svojím

uznesením č. k. -74 z 8. decembra 2009 konanie vo veci zastavil, a to z dôvodu,

že sťažovateľ ako navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok z návrhu v plnej výške, a to ani po

výzve súdu. Spolu s dodatočným zaplatením súdneho poplatku sťažovateľ požiadal súd

o vrátenie preplatku zo zaplateného súdneho poplatku v sume 33,50 €, čiže tú časť

zaplateného súdneho poplatku, ktorá prevyšuje sumu 66 €. Okresný súd svojím uznesením

č. k. -96 zo 7. apríla 2010 návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie oprel

o úvahu, že rozhodnutie poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z jeho členov zo

združenia, ktoré sťažovateľ napáda, je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach člena

združenia ako fyzickej osoby, ale takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným v oblasti

verejnej správy, pretože vzťah P. a člena družstva je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá

do oblasti verejnej správy. V nadväznosti na uvedené dospel okresný súd k názoru, že bude

v predmetnej právnej veci sťažovateľa postupovať podľa prvej a tretej hlavy zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) a preskúmavať napadnuté rozhodnutie orgánu poľovníckeho združenia v klasickom

občianskoprávnom konaní, a nie v správnom súdnictve podľa ustanovení a nasl. .

Od uvedeného okresný súd následne odvíjal aj stanovenie výšky poplatkovej povinnosti

z návrhu pre sťažovateľa v jeho právnej veci.

3. Sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2010, ktorým tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-96 zo 7. apríla 2010. Jeho argumentácia sa koncentruje do dvoch oblastí.

3.1 V prvej napáda nesprávny právny názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom prvostupňového súdu v otázke toho, podľa ktorého ustanovenia

je potrebné preskúmať ním napadnuté rozhodnutie

kompetentného orgánu P., pričom v podstatnom uviedol:

„Skutočnosť, že rozhodnutie P. nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne

regulovaný správnym poriadkom, neznamená, že také rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu

súdom v rámci správneho súdnictva. Rozhodnutie, ktoré je predmetom tohto preskúmania je

individuálnym správnym aktom, pretože zasiahlo do záujmov, slobôd a práv, ukladá práva

a povinnosti a je určené konkrétnemu adresátovi.

Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania v správnom súdnictve

môže signalizovať porušenie poslednej vety SR. Obsah práva na súdnu

ochranu... nespočíva len v ochrane uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho

konania t. j. jeho priebehu, ale aj v ústavnej ochrane prístupu k súdu. V rámci správneho

súdnictva sú iné procesnoprávne postupy a princípy (kasačný princíp) ako v rámci

všeobecného súdnictva, a v tom je porušenie môjho práva na spravodlivý proces, ktoré

zatiaľ vyústilo v porušení môjho práva na vrátenie preplatku na súdnom poplatku ako aj na

právnom názore porušovateľa, že mi odmietol poskytnúť ochranu správneho súdnictva.“

3.2 V druhej napáda arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorý sa dostatočne

nevysporiadal s jeho prednesenými námietkami a argumentmi:

„Poukazujem na neúplnosť a nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal mojím odvolaním brojacim práve proti

dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Odkaz odvolacieho súdu na skutkové

a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil, podľa mňa bolo nedostatočné.

Súd... bližšie nevysvetlil, prečo pri prejednávaní môjho prípadu sa nemôže postupovať

v rámci správneho súdnictva, ale v klasickom občianskom súdnom konaní. Z práva na

spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne i mojimi námietkami,

argumentami.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. potvrdením

uznesenia Okresného súdu... č. k. -96 z 7. 4. 2010 o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 33,50 €,

porušil základné práva sťažovateľa... vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, a čl. 144

ods. 1 a dohovoru.

... Uznesenie Krajského súdu... č. k. -116 z 30. 6. 2010 sa v plnom

rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -116 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením

okresného súdu č. k. -96 zo 7. apríla 2010. Jeho podstatná argumentácia

spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení predmetu sporu a od toho sa

odvíjajúcom postupe súdov podľa sťažovateľom navrhovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku pojednávajúcich o správnom súdnictve a na to nadväzujúcu výšku

poplatkovej povinnosti z návrhu.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

9. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

10. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. z 30. júna 2010 v podstatnom

uviedol:

„... Krajský súd preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212

ods. 1 a toto uznesenie postupom podľa potvrdil, pretože je vo

výroku vecne správne.

Podľa pokiaľ odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa za správne a stotožnil sa s dôvodmi, ktoré okresný súd uviedol v súlade so zákonom,

môže odkázať na toto rozhodnutie a stotožniť sa aj s dôvodmi, ktoré okresný súd vo svojom

rozhodnutí uviedol. Odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré

si osvojil a ktoré považuje za vecne, ale aj právne správne.

Treba zdôrazniť, že okresný súd neodmietol poskytnúť účastníkovi konania, ktorý sa

naňho obrátil s návrhom na vyriešenie spornej otázky prejednať vec, dospel len k záveru, že

nie je možné postupovať podľa tých ustanovení , ktoré

v návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol a na ktorých trvá aj v rámci odvolacieho

konania, ale musí postupovať inak v súlade s , nie však

podľa vymedzeného ust. , ale postupom podľa tých

častí , ktoré sa týkajú iných vecí a teda nie vecí správneho

súdnictva. Pokiaľ uvedené rozhodnutie nie je možné preskúmať v správnom súdnictve, ale

v klasickom občianskom súdnom konaní, potom aj poplatková povinnosť vyplýva z iného

ustanovenia , na základe ktorého okresný súd poplatkovú

povinnosť uložil a to v správnej výške s tým, že dovyrubenie súdneho poplatku bolo v súlade

so . Navrhovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred

súdom, preto nie sú dôvody na zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým zamietol prvostupňový

súd návrh na vrátenie zaplateného súdneho poplatku a súdne konanie bude pokračovať

v súlade s hmotnoprávnymi aj procesnými ustanoveniami nášho právneho poriadku.“

11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s potvrdenými závermi rozhodnutia prvostupňového súdu považoval ústavný súd za

podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:

«... Nakoľko pri podaní návrhu nebol navrhovateľom súdny poplatok zaplatený, súd

ho... vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a to pôvodne vo výške 66,- € podľa položky 10

písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Dňa 20. 10. 2009 súd právnym zástupcom

účastníkov konania adresoval oznámenie a poučenie podľa , v ktorom

uviedol, že navrhovateľom uplatnený nárok bude posudzovať ako občiansko-právny nárok

a v konaní bude postupovať podľa prvej a tretej časti a nie

podľa piatej časti . V súvislostí s týmto oznámením zároveň

doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa výzvu na zaplatenie doplatku súdneho poplatku

vo výške 33,50 € podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov...

Vecný rozsah preskúmavacej pôsobnosti súdov v správnom súdnictve, teda

vymedzenie toho, ktoré rozhodnutia podliehajú súdnemu prieskumu je uvedený v ust. § 244

... Podmienkou, aby súdy v správnom súdnictve mohli určité rozhodnutie alebo

postup preskúmať je, aby sa jednalo o rozhodnutie orgánu alebo osoby uvedenej v ust.

... Pri posudzovaní, či návrh navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia výboru a členskej schôdze P. je rozhodnutím podliehajúcim prieskumu súdu

v správnom súdnictve súd skúmal, či sa jedná o rozhodnutie vydané niektorým z orgánov

alebo osôb uvedených v ust. Nakoľko Poľovnícke združenie je

občianskym združením, teda právnickou osobou, ktorá vznikla podľa

o združovaní občanov ( ), je zrejmé, že nejde ani

o orgán štátnej správy ani územnej samosprávy. Taktiež nejde o orgán záujmovej

samosprávy, pod ktorými teória správneho práva rozumie subjekty korporatívneho

charakteru pôsobiace spravidla na profesijnom základe - profesijné komory (advokátov,

lekárov, architektov). Rozhodnutia právnickej osoby podliehajú v zmysle § 244 ods. 2

súdnemu prieskumu v správnom súdnictve len v prípade, že im zákon zveril

rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy. Rozhodnutia poľovníckeho združenia by podliehali súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve v prípade, ak by sa týkali oblasti verejnej správy a zákon (nie predpis nižšej

právnej sily, alebo ich interný akt) by im v tomto smere zveril právomoc rozhodovať

o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Aj keď pojem „verejnej

správy“ nie je možné dostatočne pozitívne vymedziť, možno ho charakterizovať tak, že sa

jedná o realizáciu verejnej moci, ktorá má sledovať určitý verejný cieľ alebo záujem alebo

realizáciu zákona, ktorá je vykonaná osobami, ktoré nie sú osobami nezávislými (od štátu).

Rozhodnutie poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z jeho členov zo

združenia je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach tohto člena ako fyzickej osoby.

Nie je to však rozhodnutie v oblasti verejnej správy, nakoľko vzťah združenia a jeho člena je

vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. Je zrejmé, že rozhodnutie

poľovníckeho združenia o vylúčení svojho člena nie je realizáciou verejnej moci, ani

nesleduje žiadny verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizuje zákon, ale interný predpis

združenia, ktorým sú stanovy. Je taktiež zrejmé, že Zákon č. 23/ 1962 Zb. o poľovníctve ani

žiadny iný zákon poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach

a povinnostiach ich členov práve z dôvodu, že tieto sú internou, súkromnoprávnou

záležitosťou združenia.

Navrhovateľ vo svojom podaní doručenom súdu dňa 18. 11. 2009 uviedol, že vyššie

prezentovaný názor súdu je v rozpore s doterajšou súdnou praxou, rozhodnutiami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 28/ 1997 a R 64/ 1999 a vykazuje znaky

arbitrárnosti. V tejto súvislosti si súd dovolí poznamenať, že uvedené rozhodnutia sú

skutkovo úplne odlišné od predmetnej veci. V rozhodnutí R 28/ 1997 sa riešila otázka

preskúmavania rozhodnutia Lesného úradu o disciplinárnom opatrení za disciplinárne

previnenie spočívajúce v porušení povinností ustanovených právnymi predpismi

upravujúcimi výkon poľovníctva... V danom prípade sa jednalo teda o preskúmavanie

rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré sa týka oblasti verejnej správy. Keď navrhovateľ

aplikoval toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR na predmetný prípad, pravdepodobne

nesprávne stotožnil rozhodnutie štátneho orgánu o správnom delikte fyzickej osoby

s rozhodnutím poľovníckeho združenia o konaní fyzickej osoby v rozpore so stanovami

združenia. Konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a zo toho vyplývajúce

rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú

však dve odlišné kategórie. V rozhodnutí R 64/1999 sa rieši otázka vecnej príslušnosti

okresného súdu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia poľovníckeho združenia o vylúčení

člena, ktorú súd nepopiera, nakoľko vyplýva priamo zo Zákona o združovaní občanom (§ 15

ods. 1 Zákona o združovaní občanov). Naopak, z toho, že súd mienil vec meritórne

preskúmať je zrejmé, že prijal svoju vecnú príslušnosť, ktorú samozrejme skúmal na

začiatku konania.

Súd v predmetnom konaní neodmietol preskúmať rozhodnutie výboru a členskej

schôdze p. z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti alebo nedostatku právomoci. Povinnosť

súdu preskúmavať takého rozhodnutia vyplýva priamo zo zákona. Ako však bolo vyššie

uvedené, uvedené rozhodnutia nie je možné preskúmať v správnom súdnictve..., ale len

v klasickom občianskoprávnom konaní podľa prvej a tretej hlavy . Svoj právny názor

opiera okrem iného o rozhodnutie ÚS ČR , ktoré na predmetnú vec možno

aplikovať, nakoľko zákonná úprava bola v čase jeho vydania totožná v Českej

aj Slovenskej republike. Podľa tohto rozhodnutia stanovisko, podľa ktorého na preskúmanie

rozhodnutí niektorého z orgánov združenia (. ) nemožno

použiť všeobecné ustanovenia týkajúce sa konania pred

súdom a že preto je vec nutné posudzovať podľa osobitných ustanovení o správnom

súdnictve opomínajú, že tieto rozhodnutia, vydané na základe stanov alebo poriadku nie sú

rozhodnutiami vydávanými v oblasti verejnej správy, čo je základnou podmienkou

prieskumu v správnom súdnictve podľa ust. . Ak

teda nie je možný postup podľa piatej časti , upravujúcej

správne súdnictvo, zostáva len, vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku s prihliadnutím na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 83/ 1990 Zb. primerane

aplikovať časť prvú a tretiu , prirodzene napríklad s tým

rozdielom, že funkčne príslušný je výlučne okresný súd riadiaci sa kasačným princípom.

Inými slovami ide o občianske konanie sui generis, v ktorom ustanovenia piatej časti

aplikovať nemožno.»

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v jeho právnom názore

že, „... nie je rozhodujúce to, že správne orgány niekedy rozhodujú aj o právach

a povinnostiach súkromnoprávneho charakteru. Pri správnych orgánoch ako je orgán

záujmovej samosprávy, ďalšie právnické osoby... ak im zákon zveril rozhodovanie

o právach a povinnostiach fyzických osôb, je podmienkou súdneho prieskumu, že musia

rozhodovať v oblasti verejnej správy. V pochybnostiach treba preskúmať najmä to, či práva

alebo povinnosti, ktorých sa rozhodovanie takých orgánov dotýka má verejnoprávnu

povahu, prípadne aspoň zmiešanú verejnoprávnu a súkromnoprávnu povahu.“.

K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ poznamenal: „Jednostranný

a formalistický výklad, ktorý urobil porušovateľ vo veci sťažovateľa, vzhľadom na uvedené

skutočnosti, javí sa ako zjavne neodôvodnený a arbitrárny, odôvodnenie rozhodnutia

porušovateľa je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo

uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa , dohovoru.“

V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2010 v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu č. k.

-96 zo 7. apríla 2010 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba

uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani

okresného súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v jeho

spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané

uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu v jeho spojení s napadnutým uznesením okresného súdu

a namietaným porušením označených práv ( a dohovoru),

a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu č. k. -116 z 30. júna 2010), keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010