Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 411/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P., Z., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. júla 2012

a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti P. z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2012 doručená sťažnosť P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom PhDr.

Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Výbor sťažovateľa 30. 8. 2010 rozhodol o vylúčení svojho člena... zo sťažovateľa

a to z dôvodu porušenia povinností člena ako člena Slovenského poľovníckeho zväzu

uvedených v ustanoveniach § 7 ods. 1 písm. a) a c) Stanov Slovenského poľovníckeho zväzu

(ďalej len „Stanovy SPZ“). Odvolanie člena proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vylúčení

člena členská schôdza sťažovateľa 30. 10. 2010 rozhodnutím č. p. K-31/2010 zamietla ako

nedôvodné a súčasne toto rozhodnutie o vylúčení potvrdila.

Na základe žaloby člena Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24 S/3/2011-

44 z 27. 4. 2011 uznesenie členskej schôdze sťažovateľa z 30.10.2010 zrušil a konanie

zastavil, a to z dôvodu, že sťažovateľ ako „žalovaný“ (ako aj prvostupňový orgán)

si ,,prisvojili“ právomoc správneho orgánu rozhodovať a de facto sa správali ako „správny

orgán“, pričom členom napadnuté rozhodnutie sťažovateľa vydal podľa súdu prvého stupňa

sťažovateľ ako orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Krajský súd v Banskej

Bystrici avšak neuviedol, podľa ktorého právneho predpisu a ktorý správny orgán

je oprávnený rozhodovať o vylúčení člena zo sťažovateľa – pravdepodobne preto,

že takéhoto predpisu a takéhoto správneho orgánu niet. Dozaista však nie je v právomoci

obvodného lesného úradu rozhodovať o vylúčeniach fyzických osôb ako členov sťažovateľa

zo sťažovateľa. Následne na základe odvolania sťažovateľa vo veci ako odvolací súd

rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo 4. 7. 2012 (ďalej len „Rozsudok“) vyššie

označený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, a to z dôvodu, že „nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú

dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že z dôvodu regulácie výkonu práva

poľovníctva samostatným zákonom je sťažovateľ ako poľovnícke združenie stavovskou

komorou a verejnoprávnou korporáciou založenou na záujmovom princípe. Na základe tejto

skutočnosti je následne „daná jednoznačne právomoc súdu na preskúmanie rozhodnutia

poľovníckeho združenia podľa piatej časti O. s. p“. Najvyšší súd Slovenskej republiky však

vôbec nevysvetlil, na základe čoho považuje sťažovateľa za verejnoprávnu korporáciu

či stavovskú komoru a ani to, prečo považuje názor Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. -11 z 27. 10. 2010 o tom, že vzťah člena

poľovníckeho združenia a poľovníckeho združenia nespadá do oblasti verejnej správy,

a teda ani do súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, za nerelevantný

a nepoužiteľný vo vzťahu k členstvu člena u sťažovateľa.»

Základnou právnou otázkou nastolenou sťažovateľom je otázka vecnej príslušnosti

Krajského súdu v Banskej Bystrici „na preskúmanie rozhodnutia sťažovateľa o vylúčení

člena zo sťažovateľa ako poľovníckeho združenia, a to v rámci správneho súdnictva“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd «nesprávne považuje sťažovateľa

za verejnoprávnu korporáciu. O takomto druhu inštitúcie je možné uvažovať výlučne

vo vzťahu k Slovenskej poľovníckej komore zriadenej ustanovením § 41 ods. 1 zákona

o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Zákon o poľovníctve“). Teda s vyššie citovanými právnymi názormi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by bolo možné súhlasiť iba vtedy, ak by sa týkali

rozhodovania a činnosti Slovenskej poľovníckej komory ako profesijnej komory

korporatívneho charakteru zriadenej zákonom. Avšak sťažovateľ a Slovenská poľovnícka

komora sú dve úplne odlišné a samostatné právnické osoby s vlastnými právnymi

subjektivitami... Sťažovateľ pri rozhodovaní o vylúčení Člena nerozhodoval ani ako správny

orgán a nerozhodoval ani v oblasti verejnej správy, pretože vzťah člena poľovníckeho

združenia (t. j. v tomto prípade Člena ako člena sťažovateľa) s poľovníckym združením

(t. j. v tomto prípade so sťažovateľom) je vzťahom výlučne súkromnoprávnym. Jednoznačne

súkromnoprávny charakter členského vzťahu medzi Členom a sťažovateľom vyplýva

aj z toho, že žiadny zákon neukladá sťažovateľovi byť členom sťažovateľa a ani žiadny

zákon neupravuje povinnosti sťažovateľa k Členovi ako svojmu členovi. Tento vzťah

je ponechaný na slobodné rozhodnutie príslušnej poľovníckej organizácie

a jej vnútroorganizačné pravidlá.

Správnosť vyššie uvedeného právneho názoru o tom, že rozhodnutie poľovníckeho

združenia o vylúčení člena poľovníckeho združenia z tohto poľovníckeho združenia

nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy a ani rozhodnutím správneho orgánu,

vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. 8. 1994,

ktoré sa týka otázky vylúčenia dvoch fyzických osôb z cirkvi. Podľa označeného uznesenia

rozhodnutie o vylúčení členov cirkvi z danej cirkvi nie je vydané v oblasti verejnej správy

a ani správnym orgánom z dôvodu, že cirkev si spravuje svoje záležitosti sama a zriaďuje

si svoje orgány nezávisle od štátnych orgánov, a teda, že si rieši svoje vnútorné záležitosti

sama, podľa vlastnej a vlastných cirkevných zákonov. Rovnaká právna situácia

existuje aj vo vzťahu k členstvu fyzických osôb v poľovníckych združeniach, pretože tieto

združenia si spravujú svoje záležitosti samé, zriaďujú si svoje orgány nezávisle od štátnych

orgánov, riešia si svoje vnútorné záležitosti samé podľa vlastných stanov a iných vlastných

vnútorných predpisov. Správnosť, zákonnosť a ústavnosť tohto právneho názoru priamo

vo vzťahu k poľovníckemu združeniu napokon úplne jednoznačne potvrdil Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojom uznesení -11 z 27. 10. 2010, na ktoré

uznesenie sťažovateľ opakovane poukazoval, a ktoré uznesenie Najvyšší súd Slovenskej

republiky pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil a ani k nemu nezaujal stanovisko.

Zároveň nemožno súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

že sťažovateľ nie je oprávnený rozhodnúť o vylúčení Člena podľa ustanovenia § 20 ods. 1

Stanov SPZ. Žiadny zákon nezakazuje poľovníckemu združeniu rozhodovať o vylúčení

svojho člena, a zároveň žiadny zákon nezveruje rozhodovanie o vylúčení člena

z poľovníckeho združenia (poľovníckej organizácie) do právomoci nejakého správneho

orgánu či orgánu verejnej správy. Skutočnosť, že rozhodovanie o vylúčení Člena ako člena

sťažovateľa zo sťažovateľa jednoznačne a nespochybniteľne patrí do právomoci

sťažovateľa, potvrdila aj Okresná organizácia Slovenského poľovníckeho zväzu Brezno

vo svojej nedatovanej písomnej odpovedi členovi číslo 31/2010-10-19 na predchádzajúcu

sťažnosť člena. V neposlednom rade, ak Zákon o poľovníctve vo svojom ustanovení § 33

ods. 2 písm. e) výslovne zveruje do právomoci poľovníckej organizácie upraviť

si vo vlastných stanovách otázku práv a povinností svojich členov, a ak na základe takejto

zákonnej právnej úpravy má poľovnícka organizácia vo svojich stanovách vymedzený

postup pre vylúčenie svojho člena v prípade porušenia povinností člena (ako je to v prípade

Stanov SPZ a sťažovateľa), tak potom vylúčenie člena z poľovníckej organizácie na základe

stanov je rozhodnutím poľovníckej organizácie vydaným spôsobom, ktorý nie je v rozpore

so zákonom. Sťažovateľ si pri rozhodovaní o vylúčení člena neprisvojil kompetencie

a právomoc obvodného lesného úradu. Z rozhodnutia sťažovateľa napadnutého členom

vyplýva, že sťažovateľ rozhodoval podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ

a podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d) Stanov SPZ, pretože sťažovateľ je základnou

organizačnou jednotkou Slovenského poľovníckeho zväzu s vlastnou právnou subjektivitou.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ výkonným orgánom

poľovníckeho združenia je výbor poľovníckeho združenia, ktorý v kárnom konaní ukladá

členom poľovníckeho združenia kárne opatrenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d)

Stanov SPZ členovi poľovníckeho združenia, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z členstva

v poľovníckom združení a na nápravu vzhľadom na závažnosť porušenia nepostačuje

pohovor, môže výbor poľovníckeho združenia podľa miery zavinenia a ostatných okolnosti

uložiť kárne opatrenie – vylúčenie z poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 2

Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno len člena, ktorý hrubo, alebo opätovne

do piatich rokov od predchádzajúceho právoplatného kárneho opatrenia uloženého

poľovníckym združením porušil Stanovy SPZ, interné predpisy poľovníckeho združenia,

alebo predpisy upravujúce výkon práva poľovníctva a predpisy súvisiace s výkonom práva

poľovníctva, alebo si dlhodobo neplní povinnosti voči poľovníckemu združeniu, alebo konal

v rozpore so záujmami poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 písm. a)

Stanov SPZ členovia Slovenského poľovníckeho zväzu sú povinní dodržiavať právne

predpisy o poľovníctve, zbraniach a strelive, ochrane prírody, veterinárne predpisy,

Stanovy SPZ a ostatné interné predpisy SPZ, Stanovy SPK a ostatné interné predpisy SPK,

plniť úlohy vyplývajúce z týchto predpisov a uznesení orgánov SPZ a SPK. Podľa

ustanovenia § 7 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ členovia Slovenského poľovníckeho zväzu

sú povinní angažovať a zúčastňovať sa aktívne na práci v SPZ, zachovávať disciplínu, plniť

všetky úlohy vyplývajúce z členstva alebo zverenej funkcie a dôsledne rešpektovať pravidlá

občianskej a poľovníckej morálky. Sťažovateľ rozhodol o uložení kárneho opatrenia

Členovi spočívajúceho vo vylúčení Člena z poľovníckeho združenia z dôvodu hrubého

porušenia Stanov SPZ konaním opísaným v rozhodnutí sťažovateľa, ktoré bolo napadnuté

Členom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ rozhodoval podľa Stanov SPZ a na

základe Stanov SPZ, a to o konaniach Člena, ktoré podľa právneho názoru sťažovateľa

predstavujú porušenia niekoľkých povinností Člena ako člena sťažovateľa. Ak Najvyšší súd

Slovenskej republiky zastáva názor, že konania Člena predstavujú priestupky alebo iné

správne delikty, za ktoré by bolo možné uložiť Členovi príslušné sankcie príslušným

obvodným lesným úradom, možno s tým len súhlasiť. No vyššie uvedené neznamená, že

konania Člena, ktorými sa tento prípadne (možno) dopustil priestupkov alebo iných

správnych deliktov, nie sú a nemôžu byť zároveň porušeniami Stanov SPZ a porušeniami

povinností člena Slovenského poľovníckeho zväzu, za ktoré porušenia mohol sťažovateľ

Člena vylúčiť. V neposlednom rade je právne významnou skutočnosťou to, že podľa

ustanovenia § 20 ods. 2 Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno aj člena, ktorý

hrubo porušil nielen Stanovy SPZ a interné predpisy poľovníckeho združenia, ale aj

predpisy upravujúce výkon práva poľovníctva a predpisy súvisiace s výkonom práva

poľovníctva. V tejto súvislosti znovu poukazujeme na právny názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyjadrený v jeho uznesení -11 z 27. 10. 2010, podľa

ktorého „konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a z toho vyplývajúce

rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú

však dve odlišné kategórie“.

V prípade konania Člena je nepochybné, že šlo o konanie, ktorého sa Člen dopustil

v postavení jednak poľovníckeho hospodára a jednak člena sťažovateľa. Sťažovateľ však

svojimi rozhodnutiami neodvolal Člena z funkcie poľovníckeho hospodára, čo je v zmysle

ustanovenia § 19 Zákona o poľovníctve právomocou obvodného lesného úradu,

ale rozhodol iba o vylúčení Člena zo sťažovateľa. Sťažovateľ teda nevykonal žiadnu

právomoc nejakého správneho orgánu upravenú príslušným všeobecne záväzným právnym

predpisom, pretože rozhodol iba podľa Stanov SPZ o vylúčení Člena ako svojho člena.».

V neposlednom rade sťažovateľ poukazuje na odlišnú rozhodovaciu činnosť

najvyššieho súdu v identickej veci ďalšieho člena sťažovateľa, ktorého sťažovateľ rovnako

vylúčil „na základe rovnakých porušení Stanov SPZ“. Sťažovateľ považuje za neprijateľné,

aby v právnom štáte najvyšší súd (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. marca 2012, pozn.) o tej istej otázke, „v tomto prípade o súdnom prieskume

rozhodnutia poľovníckeho združenia o vylúčení svojho člena v správnom súdnictve“,

rozhodoval odlišne a rovnako za neprijateľné považuje aj nerešpektovanie rozhodovacej

činnosti ústavného súdu, čo je v rozpore s princípom právneho štátu, predvídateľnosťou

súdneho konania a rozhodovania všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo právnickej osoby... domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo 4. 7.

2012 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo 4. 7. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho

zastúpenia...“

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 10. mája 2013 podanie

označené ako „Späťvzatie sťažnosti“, v ktorom uvádza, že „Týmto na žiadosť môjho klienta

z 30. 4. 2013, ktorá mi bola doručená dnes, t. j. 7. 5. 2013, beriem späť podanú sťažnosť

môjho klienta z 11. 10. 2012.“.

II.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sťažovateľ vezme svoju

sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne,

že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému

rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom

porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 10. mája 2013 vzal svoju sťažnosť

v celom rozsahu späť a požiadal o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení tejto

žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti

nepripustil, a preto podľa konanie o sťažnosti sťažovateľa

zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013