Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 411/2013
PDF · 169.38 KB
No categories available
IV. ÚS 411/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P., Z., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 128/2011 zo 4. júla 2012
a takto
rozhodol:
Konanie o sťažnosti P. z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2012 doručená sťažnosť P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom PhDr.
Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Sžr 128/2011 zo 4. júla 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Výbor sťažovateľa 30. 8. 2010 rozhodol o vylúčení svojho člena... zo sťažovateľa
a to z dôvodu porušenia povinností člena ako člena Slovenského poľovníckeho zväzu
uvedených v ustanoveniach § 7 ods. 1 písm. a) a c) Stanov Slovenského poľovníckeho zväzu
(ďalej len „Stanovy SPZ“). Odvolanie člena proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vylúčení
člena členská schôdza sťažovateľa 30. 10. 2010 rozhodnutím č. p. K-31/2010 zamietla ako
nedôvodné a súčasne toto rozhodnutie o vylúčení potvrdila.
Na základe žaloby člena Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24 S/3/2011-
44 z 27. 4. 2011 uznesenie členskej schôdze sťažovateľa z 30.10.2010 zrušil a konanie
zastavil, a to z dôvodu, že sťažovateľ ako „žalovaný“ (ako aj prvostupňový orgán)
si ,,prisvojili“ právomoc správneho orgánu rozhodovať a de facto sa správali ako „správny
orgán“, pričom členom napadnuté rozhodnutie sťažovateľa vydal podľa súdu prvého stupňa
sťažovateľ ako orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Krajský súd v Banskej
Bystrici avšak neuviedol, podľa ktorého právneho predpisu a ktorý správny orgán
je oprávnený rozhodovať o vylúčení člena zo sťažovateľa – pravdepodobne preto,
že takéhoto predpisu a takéhoto správneho orgánu niet. Dozaista však nie je v právomoci
obvodného lesného úradu rozhodovať o vylúčeniach fyzických osôb ako členov sťažovateľa
zo sťažovateľa. Následne na základe odvolania sťažovateľa vo veci ako odvolací súd
rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011 zo 4. 7. 2012 (ďalej len „Rozsudok“) vyššie
označený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, a to z dôvodu, že „nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú
dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že z dôvodu regulácie výkonu práva
poľovníctva samostatným zákonom je sťažovateľ ako poľovnícke združenie stavovskou
komorou a verejnoprávnou korporáciou založenou na záujmovom princípe. Na základe tejto
skutočnosti je následne „daná jednoznačne právomoc súdu na preskúmanie rozhodnutia
poľovníckeho združenia podľa piatej časti O. s. p“. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
vôbec nevysvetlil, na základe čoho považuje sťažovateľa za verejnoprávnu korporáciu
či stavovskú komoru a ani to, prečo považuje názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 396/2010-11 z 27. 10. 2010 o tom, že vzťah člena
poľovníckeho združenia a poľovníckeho združenia nespadá do oblasti verejnej správy,
a teda ani do súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, za nerelevantný
a nepoužiteľný vo vzťahu k členstvu člena u sťažovateľa.»
Základnou právnou otázkou nastolenou sťažovateľom je otázka vecnej príslušnosti
Krajského súdu v Banskej Bystrici „na preskúmanie rozhodnutia sťažovateľa o vylúčení
člena zo sťažovateľa ako poľovníckeho združenia, a to v rámci správneho súdnictva“.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd «nesprávne považuje sťažovateľa
za verejnoprávnu korporáciu. O takomto druhu inštitúcie je možné uvažovať výlučne
vo vzťahu k Slovenskej poľovníckej komore zriadenej ustanovením § 41 ods. 1 zákona
274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o poľovníctve“). Teda s vyššie citovanými právnymi názormi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by bolo možné súhlasiť iba vtedy, ak by sa týkali
rozhodovania a činnosti Slovenskej poľovníckej komory ako profesijnej komory
korporatívneho charakteru zriadenej zákonom. Avšak sťažovateľ a Slovenská poľovnícka
komora sú dve úplne odlišné a samostatné právnické osoby s vlastnými právnymi
subjektivitami... Sťažovateľ pri rozhodovaní o vylúčení Člena nerozhodoval ani ako správny
orgán a nerozhodoval ani v oblasti verejnej správy, pretože vzťah člena poľovníckeho
združenia (t. j. v tomto prípade Člena ako člena sťažovateľa) s poľovníckym združením
(t. j. v tomto prípade so sťažovateľom) je vzťahom výlučne súkromnoprávnym. Jednoznačne
súkromnoprávny charakter členského vzťahu medzi Členom a sťažovateľom vyplýva
aj z toho, že žiadny zákon neukladá sťažovateľovi byť členom sťažovateľa a ani žiadny
zákon neupravuje povinnosti sťažovateľa k Členovi ako svojmu členovi. Tento vzťah
je ponechaný na slobodné rozhodnutie príslušnej poľovníckej organizácie
a jej vnútroorganizačné pravidlá.
Správnosť vyššie uvedeného právneho názoru o tom, že rozhodnutie poľovníckeho
združenia o vylúčení člena poľovníckeho združenia z tohto poľovníckeho združenia
nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy a ani rozhodnutím správneho orgánu,
vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 25/94 z 8. 8. 1994,
ktoré sa týka otázky vylúčenia dvoch fyzických osôb z cirkvi. Podľa označeného uznesenia
rozhodnutie o vylúčení členov cirkvi z danej cirkvi nie je vydané v oblasti verejnej správy
a ani správnym orgánom z dôvodu, že cirkev si spravuje svoje záležitosti sama a zriaďuje
si svoje orgány nezávisle od štátnych orgánov, a teda, že si rieši svoje vnútorné záležitosti
sama, podľa vlastnej ústavy a vlastných cirkevných zákonov. Rovnaká právna situácia
existuje aj vo vzťahu k členstvu fyzických osôb v poľovníckych združeniach, pretože tieto
združenia si spravujú svoje záležitosti samé, zriaďujú si svoje orgány nezávisle od štátnych
orgánov, riešia si svoje vnútorné záležitosti samé podľa vlastných stanov a iných vlastných
vnútorných predpisov. Správnosť, zákonnosť a ústavnosť tohto právneho názoru priamo
vo vzťahu k poľovníckemu združeniu napokon úplne jednoznačne potvrdil Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení I. ÚS 396/2010-11 z 27. 10. 2010, na ktoré
uznesenie sťažovateľ opakovane poukazoval, a ktoré uznesenie Najvyšší súd Slovenskej
republiky pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil a ani k nemu nezaujal stanovisko.
Zároveň nemožno súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
že sťažovateľ nie je oprávnený rozhodnúť o vylúčení Člena podľa ustanovenia § 20 ods. 1
Stanov SPZ. Žiadny zákon nezakazuje poľovníckemu združeniu rozhodovať o vylúčení
svojho člena, a zároveň žiadny zákon nezveruje rozhodovanie o vylúčení člena
z poľovníckeho združenia (poľovníckej organizácie) do právomoci nejakého správneho
orgánu či orgánu verejnej správy. Skutočnosť, že rozhodovanie o vylúčení Člena ako člena
sťažovateľa zo sťažovateľa jednoznačne a nespochybniteľne patrí do právomoci
sťažovateľa, potvrdila aj Okresná organizácia Slovenského poľovníckeho zväzu Brezno
vo svojej nedatovanej písomnej odpovedi členovi číslo 31/2010-10-19 na predchádzajúcu
sťažnosť člena. V neposlednom rade, ak Zákon o poľovníctve vo svojom ustanovení § 33
ods. 2 písm. e) výslovne zveruje do právomoci poľovníckej organizácie upraviť
si vo vlastných stanovách otázku práv a povinností svojich členov, a ak na základe takejto
zákonnej právnej úpravy má poľovnícka organizácia vo svojich stanovách vymedzený
postup pre vylúčenie svojho člena v prípade porušenia povinností člena (ako je to v prípade
Stanov SPZ a sťažovateľa), tak potom vylúčenie člena z poľovníckej organizácie na základe
stanov je rozhodnutím poľovníckej organizácie vydaným spôsobom, ktorý nie je v rozpore
so zákonom. Sťažovateľ si pri rozhodovaní o vylúčení člena neprisvojil kompetencie
a právomoc obvodného lesného úradu. Z rozhodnutia sťažovateľa napadnutého členom
vyplýva, že sťažovateľ rozhodoval podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ
a podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d) Stanov SPZ, pretože sťažovateľ je základnou
organizačnou jednotkou Slovenského poľovníckeho zväzu s vlastnou právnou subjektivitou.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ výkonným orgánom
poľovníckeho združenia je výbor poľovníckeho združenia, ktorý v kárnom konaní ukladá
členom poľovníckeho združenia kárne opatrenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d)
Stanov SPZ členovi poľovníckeho združenia, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z členstva
v poľovníckom združení a na nápravu vzhľadom na závažnosť porušenia nepostačuje
pohovor, môže výbor poľovníckeho združenia podľa miery zavinenia a ostatných okolnosti
uložiť kárne opatrenie – vylúčenie z poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 2
Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno len člena, ktorý hrubo, alebo opätovne
do piatich rokov od predchádzajúceho právoplatného kárneho opatrenia uloženého
poľovníckym združením porušil Stanovy SPZ, interné predpisy poľovníckeho združenia,
alebo predpisy upravujúce výkon práva poľovníctva a predpisy súvisiace s výkonom práva
poľovníctva, alebo si dlhodobo neplní povinnosti voči poľovníckemu združeniu, alebo konal
v rozpore so záujmami poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 písm. a)
Stanov SPZ členovia Slovenského poľovníckeho zväzu sú povinní dodržiavať právne
predpisy o poľovníctve, zbraniach a strelive, ochrane prírody, veterinárne predpisy,
Stanovy SPZ a ostatné interné predpisy SPZ, Stanovy SPK a ostatné interné predpisy SPK,
plniť úlohy vyplývajúce z týchto predpisov a uznesení orgánov SPZ a SPK. Podľa
ustanovenia § 7 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ členovia Slovenského poľovníckeho zväzu
sú povinní angažovať a zúčastňovať sa aktívne na práci v SPZ, zachovávať disciplínu, plniť
všetky úlohy vyplývajúce z členstva alebo zverenej funkcie a dôsledne rešpektovať pravidlá
občianskej a poľovníckej morálky. Sťažovateľ rozhodol o uložení kárneho opatrenia
Členovi spočívajúceho vo vylúčení Člena z poľovníckeho združenia z dôvodu hrubého
porušenia Stanov SPZ konaním opísaným v rozhodnutí sťažovateľa, ktoré bolo napadnuté
Členom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ rozhodoval podľa Stanov SPZ a na
základe Stanov SPZ, a to o konaniach Člena, ktoré podľa právneho názoru sťažovateľa
predstavujú porušenia niekoľkých povinností Člena ako člena sťažovateľa. Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky zastáva názor, že konania Člena predstavujú priestupky alebo iné
správne delikty, za ktoré by bolo možné uložiť Členovi príslušné sankcie príslušným
obvodným lesným úradom, možno s tým len súhlasiť. No vyššie uvedené neznamená, že
konania Člena, ktorými sa tento prípadne (možno) dopustil priestupkov alebo iných
správnych deliktov, nie sú a nemôžu byť zároveň porušeniami Stanov SPZ a porušeniami
povinností člena Slovenského poľovníckeho zväzu, za ktoré porušenia mohol sťažovateľ
Člena vylúčiť. V neposlednom rade je právne významnou skutočnosťou to, že podľa
ustanovenia § 20 ods. 2 Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno aj člena, ktorý
hrubo porušil nielen Stanovy SPZ a interné predpisy poľovníckeho združenia, ale aj
predpisy upravujúce výkon práva poľovníctva a predpisy súvisiace s výkonom práva
poľovníctva. V tejto súvislosti znovu poukazujeme na právny názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v jeho uznesení I. ÚS 396/2010-11 z 27. 10. 2010, podľa
ktorého „konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a z toho vyplývajúce
rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú
však dve odlišné kategórie“.
V prípade konania Člena je nepochybné, že šlo o konanie, ktorého sa Člen dopustil
v postavení jednak poľovníckeho hospodára a jednak člena sťažovateľa. Sťažovateľ však
svojimi rozhodnutiami neodvolal Člena z funkcie poľovníckeho hospodára, čo je v zmysle
ustanovenia § 19 Zákona o poľovníctve právomocou obvodného lesného úradu,
ale rozhodol iba o vylúčení Člena zo sťažovateľa. Sťažovateľ teda nevykonal žiadnu
právomoc nejakého správneho orgánu upravenú príslušným všeobecne záväzným právnym
predpisom, pretože rozhodol iba podľa Stanov SPZ o vylúčení Člena ako svojho člena.».
V neposlednom rade sťažovateľ poukazuje na odlišnú rozhodovaciu činnosť
najvyššieho súdu v identickej veci ďalšieho člena sťažovateľa, ktorého sťažovateľ rovnako
vylúčil „na základe rovnakých porušení Stanov SPZ“. Sťažovateľ považuje za neprijateľné,
aby v právnom štáte najvyšší súd (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr/120/2011
zo 6. marca 2012, pozn.) o tej istej otázke, „v tomto prípade o súdnom prieskume
rozhodnutia poľovníckeho združenia o vylúčení svojho člena v správnom súdnictve“,
rozhodoval odlišne a rovnako za neprijateľné považuje aj nerešpektovanie rozhodovacej
činnosti ústavného súdu, čo je v rozpore s princípom právneho štátu, predvídateľnosťou
súdneho konania a rozhodovania všeobecných súdov.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo právnickej osoby... domáhať sa svojho práva na nestrannom
a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011 zo 4. 7.
2012 porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011
zo 4. 7. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho
zastúpenia...“
Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 10. mája 2013 podanie
označené ako „Späťvzatie sťažnosti“, v ktorom uvádza, že „Týmto na žiadosť môjho klienta
z 30. 4. 2013, ktorá mi bola doručená dnes, t. j. 7. 5. 2013, beriem späť podanú sťažnosť
môjho klienta z 11. 10. 2012.“.
II.
Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju
sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne,
že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému
rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom
porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 10. mája 2013 vzal svoju sťažnosť
v celom rozsahu späť a požiadal o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení tejto
žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti
nepripustil, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľa
zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2013