Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 415/2010
PDF · 235.17 KB
No categories available
IV. ÚS 415/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 a postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So/2/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2010 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš
(ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 a postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 S/4/2008
zo 14. decembra 2009 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) bol zamietnutý návrh
sťažovateľa proti S. (ďalej len „odporca“) na nahradenie prejavu vôle odporcu. Krajský súd
rozsudkom č. k. 1 So/2/2010-341 z 19. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
prvostupňový rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy
konania.
Podľa sťažovateľa „... vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov bol porušený zákon
a Ústava Slovenskej republiky...“.
V sťažnosti je okrem iného opísaný skutkový stav v právnej veci sťažovateľa,
predmetom ktorej bolo rozhodovanie o návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcu s tým,
aby súd určil (nahradil súhlas členskej schôdze odporcu), že sťažovateľovi dňom
právoplatnosti rozhodnutia súdu vzniklo členstvo u odporcu.
Sťažovateľ svoj nárok odvodzoval od toho, že je vlastníkom pozemkov patriacich
do poľovníckeho revíru odporcu a zároveň „je držiteľom poľovného lístka a zbrojného
preukazu, je občanom Slovenskej republiky a členom SPZ. Sťažovateľ písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o prijatie za člena, odporca žiadosti sťažovateľa nevyhovel z dôvodu, že
podľa názoru odporcu žiadosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti uvedené v § 12 ods. 2 Stanov
SPZ a článku 7 organizačného a rokovacieho poriadku SPZ. Sťažovateľ má zato, že
odporca mu týmto konaním obmedzil právo poľovníctva sťažovateľa zakotvené v zákone
o poľovníctve a obmedzil jeho vlastnícke právo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje zo stanov odporcu a poukazuje
aj na niektoré ustanovenia zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších
predpisov platného v relevantnom čase tvrdiac, že jeho návrh bol dôvodný, keďže ako
vlastník pozemku má prednostné právo, resp. „právo poľovníctva v tomto revíri, môže ho
vykonávať buď sám (v podobe združenia sa v poľovníckej organizácii) alebo môže výkon
tohto práva prenajať za odplatu a to buď PZ alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.
Zákon o poľovníctve vymedzuje formu výkonu práva poľovníctva. Vlastník pozemku
patriaceho do poľovného revíru, ktorý vykonáva právo poľovníctva, musí byť členom
poľovníckej organizácie PZ alebo inej poľovnej spoločnosti, ktoré sú právnickými osobami
a majú charakter záujmových združení.
Zákon o poľovníctve ani iný všeobecne záväzný právny predpis nezveruje
poľovníckej organizácii právomoc rozhodovať, kto môže vykonávať právo poľovníctva,
práve naopak zakotvuje prednostné právo vlastníka pozemku v poľovnom revíri na vznik
členstva v poľovníckom združení. Z obsahu zákona o poľovníctve vyplýva, že po splnení
zákonom o poľovníctve stanovených podmienok má vlastník pozemku patriaceho do
poľovného revíru právo na vznik členstva v PZ.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že všetky zákonom ustanovené podmienky na vznik
členstva u odporcu splnil, čo podrobne odôvodňuje v ďalšej časti sťažnosti. Podľa jeho
názoru „právo poľovníctva patrí vlastníkovi poľovného pozemku (§ 2 ods. 2 zákona
o poľovníctve), preto § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve nemá na mysli právo prednosti
vlastníka poľovného pozemku, ale zákon v tomto ustanovení má na mysli vynutiteľnosť
práva poľovníctva pre vlastníka poľovného pozemku pre prípad, že poľovný pozemok je
prenajatý poľovníckemu združeniu a vlastníkovi poľovného pozemku je upierané jeho právo
poľovníctva v zmysle zákona o poľovníctve – teda prednostné právo vlastníka pozemku
patriaceho do spoločného poľovného revíru, v ktorom je výkon práva poľovníctva
prenajatý, má súdne vynutiteľné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému
bol výkon práva poľovníctva prenajatý – toto má na mysli zákonodarca (§ 14 ods. 4 zákona
o poľovníctve), nie právo prednosti, pretože právo poľovníctva vlastníkovi poľovného
pozemku podľa zákona o poľovníctve patrí, teda má ho každý vlastník poľovného pozemku,
ktorý spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v zákone o poľovníctve. Prednostné právo
v zmysle § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve sa nepriznáva ktorémukoľvek žiadateľovi, toto je
zákonom priznané len vlastníkovi poľovného pozemku v spoločnom poľovnom revíri.
Združovanie občanov v poľovníckom združení je realizáciou jednou zo základných
politických práv občanov Slovenskej republiky upraveného v článku 29 Ústavy Slovenskej
republiky.“.
K splneniu zákonných podmienok na podanie sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ pri uplatnení ochrany svojho základného práva využil všetky právne
prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, tým splnil podmienku
ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov. Taktiež sťažovateľ dodržal v zmysle § 53 ods. 3 zákona SNR č. 38/1993 Z. z.
lehotu na podanie tejto sťažnosti, pretože uznesenie krajského súdu Ban. Bystrica
č. 1 So/2/2010-341 bolo sťažovateľovi doručené 3. 7. 2010.“
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a rozhodol týmto nálezom:
,,1) Základné právo J. K. upravené v čl. 12 ods. 4, čl. 20, ods. 1, čl. 29 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k. 1 S/4/2008,
v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica v konaní č. k. 1 So/2/2010 porušené
bolo.
2) Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, č. k 1 So/2/2010-341 zo dňa
19. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3) J. K. priznáva finančné zadosťučinenie 4.969,02 EUR (slovom
štyritisícdeväťstošesťdesiatdeväť EUR, 02/100), ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský
súd Banská Bystrica povinní J. K. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
4) J. K. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D.
Š. vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd Banská Bystrica
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š... do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So/2/2010.
1. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Vzhľadom na uvedené v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa
namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna
úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99) pred iným orgánom
verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu
č. k. 1 S/4/2008-290 zo 14. decembra 2009 odvolanie, čo aj urobil, a krajský súd o ňom
rozhodol rozsudkom č. k. 1 So/2/2010-341 z 19. mája 2010. Z toho vyplýva, že sťažovateľ
mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv proti namietanému
postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozsudku, v systéme
všeobecných súdov, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd, čo
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29
ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa garantovaných
v čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 So/2/2010, ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“ a „právo slobodne sa združovať“, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy možno uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením. Sťažovateľ však porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamieta.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) navyše vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
V reakcii na výhrady sťažovateľa k namietanému rozsudku krajského súdu preto
ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom
rozsudku vyhovujúci, ale aj napriek tomu, že sťažovateľ porušenie ústavnoprocesných
princípov nenamietal, posudzoval, či tento výklad nepredstavuje interpretáciu natoľko
extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho
poriadku v podmienkach právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný
rozsudok krajského súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom
argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej
problematiky. Vzhľadom na to ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ani krajským súdom
vyvodené závery, ale naopak, na dôvody, na ktorých je predmetný rozsudok krajského súdu
založený, v celom rozsahu poukazuje a odvoláva sa na ne citujúc relevantnú časť jeho
odôvodnenia, v ktorej sa uvádza, že „Ustanovenie § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve treba
vysvetľovať v súvislosti s § 2 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého právo poľovníctva patrí
vlastníkovi pozemku a ako súčasť základného práva vlastniť majetok je chránený čl. 20
Ústavy SR. Prednostné právo vlastníka poľovných pozemkov na vznik členstva
v poľovníckom združení, ktoré má v nájme poľovný revír (súčasťou ktorého sú pozemky
vo vlastníctve žiadateľa o členstvo), neznamená, že poľovnícke združenie je povinné
za člena prijať každého vlastníka (podielového spoluvlastníka) pozemku, na ktorom
vykonáva právo poľovníctva na základe nájomných zmlúv alebo rozhodnutia lesného úradu.
Žiadateľ o členstvo, ktorý spĺňa všetky ostatné podmienky vyžadované Zákonom
o poľovníctve, pre výkon práva poľovníctva môže požiadať o súdnu ochranu žalobou
o nahradenie vôle poľovníckeho združenia len v tom prípade, ak by žalované poľovnícke
združenie porušilo právo prednosti vlastníka pozemku vyplývajúce z § 14 ods. 4 Zákona
o poľovníctve. Ak by odporca prijal za svojho člena iného občana, nevlastníka pozemku,
na ktorom vykonáva právo poľovníctva, ale odmietol by prijať za svojho člena vlastníka
pozemku, porušil by tým právo prednosti vlastníka pozemku zakotvené v § 14 ods. 4 Zákona
o poľovníctve a žaloba na ochranu proti takémuto postupu poľovníckeho združenia by bola
dôvodná. Právo domáhať sa súdnej ochrany týmto spôsobom vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom bez ohľadu na to, či takúto možnosť právnej ochrany stanovy
konkrétneho poľovníckeho združenia alebo aj Zákon o združovaní občanov, či Zákon
o poľovníctve, zakotvujú. Odporca právo prednosti navrhovateľa ako vlastníka pozemku
vyplývajúce z § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve neporušil, keď od roku 2005 nikoho
za svojho člena neprijal, preto I. st. súd správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa
zamietol.“.
Pretože ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozsudok
krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie
záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo
však nemožno spájať s porušením označených základných práv sťažovateľa, ktoré nemôže
samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc.
Ústavný súd na tomto základe odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Obdobne rozhodol už aj v iných
veciach (m. m. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08, I. ÚS 206/09, I. ÚS 370/2010).
3. Sťažovateľ napokon namieta, že rozsudkom krajského súdu bol porušený aj čl. 12
ods. 4 ústavy. Ústavný súd k tomu predovšetkým uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je
náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo by tiež zakladalo
dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí. Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, keďže nezistil žiadnu potenciálnu súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom a namietaným porušením označeného článku ústavy. Navyše je potrebné dodať,
že stabilizovaná judikatúra ústavného súdu chápe čl. 12 ods. 4 ústavy ako všeobecné
ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým
orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktorá nemôže plniť
poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych záležitostiach. Jeho
aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu
štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby
(m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, I. ÚS 189/09).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie
rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010