Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 415/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj porušenia postupom

Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2010 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len ,,ústava“), ako aj porušenie postupom Okresného súdu Veľký Krtíš

(ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2009 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) bol zamietnutý návrh

sťažovateľa proti S. (ďalej len „odporca“) na nahradenie prejavu vôle odporcu. Krajský súd

rozsudkom č. k. -341 z 19. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

prvostupňový rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy

konania.

Podľa sťažovateľa „... vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov bol porušený zákon

a ...“.

V sťažnosti je okrem iného opísaný skutkový stav v právnej veci sťažovateľa,

predmetom ktorej bolo rozhodovanie o návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcu s tým,

aby súd určil (nahradil súhlas členskej schôdze odporcu), že sťažovateľovi dňom

právoplatnosti rozhodnutia súdu vzniklo členstvo u odporcu.

Sťažovateľ svoj nárok odvodzoval od toho, že je vlastníkom pozemkov patriacich

do poľovníckeho revíru odporcu a zároveň „je držiteľom poľovného lístka a zbrojného

preukazu, je občanom Slovenskej republiky a členom SPZ. Sťažovateľ písomnou žiadosťou

požiadal odporcu o prijatie za člena, odporca žiadosti sťažovateľa nevyhovel z dôvodu, že

podľa názoru odporcu žiadosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti uvedené v § 12 ods. 2 Stanov

SPZ a článku 7 organizačného a rokovacieho poriadku SPZ. Sťažovateľ má zato, že

odporca mu týmto konaním obmedzil právo poľovníctva sťažovateľa zakotvené v zákone

o poľovníctve a obmedzil jeho vlastnícke právo v rozpore s .“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje zo stanov odporcu a poukazuje

aj na niektoré ustanovenia o poľovníctve v znení neskorších

predpisov platného v relevantnom čase tvrdiac, že jeho návrh bol dôvodný, keďže ako

vlastník pozemku má prednostné právo, resp. „právo poľovníctva v tomto revíri, môže ho

vykonávať buď sám (v podobe združenia sa v poľovníckej organizácii) alebo môže výkon

tohto práva prenajať za odplatu a to buď PZ alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.

Zákon o poľovníctve vymedzuje formu výkonu práva poľovníctva. Vlastník pozemku

patriaceho do poľovného revíru, ktorý vykonáva právo poľovníctva, musí byť členom

poľovníckej organizácie PZ alebo inej poľovnej spoločnosti, ktoré sú právnickými osobami

a majú charakter záujmových združení.

Zákon o poľovníctve ani iný všeobecne záväzný právny predpis nezveruje

poľovníckej organizácii právomoc rozhodovať, kto môže vykonávať právo poľovníctva,

práve naopak zakotvuje prednostné právo vlastníka pozemku v poľovnom revíri na vznik

členstva v poľovníckom združení. Z obsahu zákona o poľovníctve vyplýva, že po splnení

zákonom o poľovníctve stanovených podmienok má vlastník pozemku patriaceho do

poľovného revíru právo na vznik členstva v PZ.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že všetky zákonom ustanovené podmienky na vznik

členstva u odporcu splnil, čo podrobne odôvodňuje v ďalšej časti sťažnosti. Podľa jeho

názoru „právo poľovníctva patrí vlastníkovi poľovného pozemku (§ 2 ods. 2 zákona

o poľovníctve), preto § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve nemá na mysli právo prednosti

vlastníka poľovného pozemku, ale zákon v tomto ustanovení má na mysli vynutiteľnosť

práva poľovníctva pre vlastníka poľovného pozemku pre prípad, že poľovný pozemok je

prenajatý poľovníckemu združeniu a vlastníkovi poľovného pozemku je upierané jeho právo

poľovníctva v zmysle zákona o poľovníctve – teda prednostné právo vlastníka pozemku

patriaceho do spoločného poľovného revíru, v ktorom je výkon práva poľovníctva

prenajatý, má súdne vynutiteľné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému

bol výkon práva poľovníctva prenajatý – toto má na mysli zákonodarca (§ 14 ods. 4 zákona

o poľovníctve), nie právo prednosti, pretože právo poľovníctva vlastníkovi poľovného

pozemku podľa zákona o poľovníctve patrí, teda má ho každý vlastník poľovného pozemku,

ktorý spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v zákone o poľovníctve. Prednostné právo

v zmysle § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve sa nepriznáva ktorémukoľvek žiadateľovi, toto je

zákonom priznané len vlastníkovi poľovného pozemku v spoločnom poľovnom revíri.

Združovanie občanov v poľovníckom združení je realizáciou jednou zo základných

politických práv občanov Slovenskej republiky upraveného v článku 29 Slovenskej

republiky.“.

K splneniu zákonných podmienok na podanie sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ pri uplatnení ochrany svojho základného práva využil všetky právne

prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, tým splnil podmienku

ustanovenú v o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov. Taktiež sťažovateľ dodržal v zmysle

lehotu na podanie tejto sťažnosti, pretože uznesenie krajského súdu Ban. Bystrica

č. -341 bolo sťažovateľovi doručené 3. 7. 2010.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a rozhodol týmto nálezom:

,,1) Základné právo J. K. upravené v , , ods. 1,

Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k. ,

v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica v konaní č. k. porušené

bolo.

2) Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, č. k -341 zo dňa

19. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) J. K. priznáva finančné zadosťučinenie 4.969,02 EUR (slovom

štyritisícdeväťstošesťdesiatdeväť EUR, 02/100), ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský

súd Banská Bystrica povinní J. K. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

4) J. K. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D.

Š. vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd Banská Bystrica

povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š... do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a , ako aj porušenia postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

1. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (napr. , ). Vzhľadom na uvedené v konaní

o sťažnosti podľa ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa

namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna

úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. ) pred iným orgánom

verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

č. k. -290 zo 14. decembra 2009 odvolanie, čo aj urobil, a krajský súd o ňom

rozhodol rozsudkom č. k. -341 z 19. mája 2010. Z toho vyplýva, že sťažovateľ

mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv proti namietanému

postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozsudku, v systéme

všeobecných súdov, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd, čo

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa garantovaných

v a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“ a „právo slobodne sa združovať“, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa

a možno uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením. Sťažovateľ však porušenie až nenamieta.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) navyše vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

V reakcii na výhrady sťažovateľa k namietanému rozsudku krajského súdu preto

ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom

rozsudku vyhovujúci, ale aj napriek tomu, že sťažovateľ porušenie ústavnoprocesných

princípov nenamietal, posudzoval, či tento výklad nepredstavuje interpretáciu natoľko

extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho

poriadku v podmienkach právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný

rozsudok krajského súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom

argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej

problematiky. Vzhľadom na to ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ani krajským súdom

vyvodené závery, ale naopak, na dôvody, na ktorých je predmetný rozsudok krajského súdu

založený, v celom rozsahu poukazuje a odvoláva sa na ne citujúc relevantnú časť jeho

odôvodnenia, v ktorej sa uvádza, že „Ustanovenie § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve treba

vysvetľovať v súvislosti s § 2 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého právo poľovníctva patrí

vlastníkovi pozemku a ako súčasť základného práva vlastniť majetok je chránený čl. 20

SR. Prednostné právo vlastníka poľovných pozemkov na vznik členstva

v poľovníckom združení, ktoré má v nájme poľovný revír (súčasťou ktorého sú pozemky

vo vlastníctve žiadateľa o členstvo), neznamená, že poľovnícke združenie je povinné

za člena prijať každého vlastníka (podielového spoluvlastníka) pozemku, na ktorom

vykonáva právo poľovníctva na základe nájomných zmlúv alebo rozhodnutia lesného úradu.

Žiadateľ o členstvo, ktorý spĺňa všetky ostatné podmienky vyžadované Zákonom

o poľovníctve, pre výkon práva poľovníctva môže požiadať o súdnu ochranu žalobou

o nahradenie vôle poľovníckeho združenia len v tom prípade, ak by žalované poľovnícke

združenie porušilo právo prednosti vlastníka pozemku vyplývajúce z § 14 ods. 4 Zákona

o poľovníctve. Ak by odporca prijal za svojho člena iného občana, nevlastníka pozemku,

na ktorom vykonáva právo poľovníctva, ale odmietol by prijať za svojho člena vlastníka

pozemku, porušil by tým právo prednosti vlastníka pozemku zakotvené v § 14 ods. 4 Zákona

o poľovníctve a žaloba na ochranu proti takémuto postupu poľovníckeho združenia by bola

dôvodná. Právo domáhať sa súdnej ochrany týmto spôsobom vyplýva z

SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom bez ohľadu na to, či takúto možnosť právnej ochrany stanovy

konkrétneho poľovníckeho združenia alebo aj Zákon o združovaní občanov, či Zákon

o poľovníctve, zakotvujú. Odporca právo prednosti navrhovateľa ako vlastníka pozemku

vyplývajúce z § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve neporušil, keď od roku 2005 nikoho

za svojho člena neprijal, preto I. st. súd správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa

zamietol.“.

Pretože ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozsudok

krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo

však nemožno spájať s porušením označených základných práv sťažovateľa, ktoré nemôže

samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc.

Ústavný súd na tomto základe odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Obdobne rozhodol už aj v iných

veciach (m. m. , , , , ).

3. Sťažovateľ napokon namieta, že rozsudkom krajského súdu bol porušený aj čl. 12

ods. 4 . Ústavný súd k tomu predovšetkým uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je

náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom ( ), čo by tiež zakladalo

dôvod na jej odmietnutie podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí. Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú, keďže nezistil žiadnu potenciálnu súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom a namietaným porušením označeného článku . Navyše je potrebné dodať,

že stabilizovaná judikatúra ústavného súdu chápe ako všeobecné

ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým

orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktorá nemôže plniť

poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych záležitostiach. Jeho

aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu

štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby

(m. m. , , , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie

rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010