Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 370/2010
PDF · 246.97 KB
No categories available
I. ÚS 370/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., K., zastúpeného advokátom Mgr. T. H., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010
doručená sťažnosť Ing. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca
2010.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Krajský súd... rozsudkom z... 29. marca
2010 ... potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) z...
2. decembra 2009, č. k. 36 Cb/145/2008-81, ktorým ma súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť
žalobcovi... sumu 5 773,25 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania... 1 383,98 €...
Rozsudok Krajského súdu... z... 29. marca 2010... v celom rozsahu napádam touto
sťažnosťou, pričom tvrdím, že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože odvolací
súd sa nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v mojich vyjadreniach pred
súdom prvého stupňa a v odvolaní.
Predmetom konania... bol nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom voči mojej
osobe, ako konateľovi, t. j. osoby zodpovednej za škodu spôsobenú veriteľom v dôsledku
včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu spoločnosti S. s. r. o. podľa
ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.
3. Podľa názoru sťažovateľa:
„Súdy na základe vykonaných dôkazov (dospeli, pozn.) k nesprávnym skutkovým
zisteniam a z tohto dôvodu vec následne aj neprávne právne posúdili, keď za podstatnú
považovali výšku predlženia spoločnosti S. s. r. o. k 31. decembru 2005 a nie k 30. aprílu
2006, čo bol podľa znaleckého posudku... rozhodujúci deň pre podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu... Uvedené časové a vecné súvislosti sú rozhodujúce z dôvodu
posúdenia následkov neskorého podania návrhu na vyhlásenie konkurzu...
V danej veci súdy... vec nesprávne právne posúdili, keď uzavreli... že som povinný
plniť žalobcovi, a to titulom náhrady škody... sumu vo výške 5 773 €, čo zodpovedá presne
výške žalobcových, po zastavení konkurzu, neupokojených pohľadávok voči spoločnosti S.
s. r. o...
... v dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu nevznikla a ani
nemohla vzniknúť žalobcovi škoda vo výške predpokladanej ustanovením § 11 ods. 4
zákonom č. 7/2005 Z. z. ..., nakoľko aj v prípade včasného podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu by bol konkurz na majetok spoločnosti S. s. r. o. zastavený pre nedostatok majetku
a pohľadávka žalobcu by zostala neuspokojená v rovnakom rozsahu, teda v danom prípade
chýba príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti - včas podať návrh na vyhlásenie
konkurzu a vznikom škody vo výške neuspokojenej pohľadávky žalobcu.
Naviac v súdnom konaní som vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súdy
nevysporiadali riadne...“
4. Sťažovateľ ďalej uviedol:
„Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy... výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov... musí byť v súlade s touto ústavou... Pokiaľ súd prvého stupňa postupoval inak,
porušil tak moje právo vlastniť majetok a právo na súdnu ochranu. Poslednou inštanciou,
ktorá mala toto porušenie zákona napraviť, bol Krajský súd..., ktorý tejto svojej povinnosti
nedostal... Naviac uvedené rozhodnutia nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní a závery, ktorými sa súd prvého stupňa ako aj odvolací súdu vo svojom
rozhodovaní riadili... sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne... Porušenie zákona,
vykladaného ústavne konformným spôsobom, zo strany všeobecných súdov je pritom
v príčinnej súvislosti s porušením môjho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd... Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru... je aj
právo na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.
Aj toto... právo mi bolo odňaté rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 2. decembra
2009... ako aj rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 29. marca 2010..., pretože všeobecné
súdy sa žiadnym spôsobom, a to ani len náznakom nevysporiadali s mojou argumentáciou,
keď som dôvodil, že žalobcovi nemohla, vzhľadom na vykonané dôkazy, vzniknúť žiadna
škoda...“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/29/2010 porušil základné právo
sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru..., a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa článku 46 Ústavy... a podľa článku 6 Dohovoru...
Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 29. marca 2010, č. k. 2 Cob/29/2010-99, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu... na nové prejednanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd...
povinný vyplatiť priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený).
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1
dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
9. Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010 došlo k porušeniu ním
označených práv tým, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
36 Cb 145/2008-81 z 2. decembra 2009 (ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi prisúdenú istinu s úrokom z omeškania, ako aj náhradu trov konania),
stotožnil sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu, t. j. s jeho zisteniami (skutkovým
stavom) a prijatými právnymi závermi, ktoré však podľa sťažovateľovho názoru vyplývali
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následného nesprávneho posúdenia takto
zisteného stavu.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1
dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho sťažnosťou napadnutým rozhodnutím
o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.
13. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010
najskôr oboznámil v dovtedajšom konaní dokazovaním zistený skutkový a právny stav:
„Spoločnosť S. s.r.o. sa najneskôr od 31.12.2005 dostala do predĺženia, t. j. do
situácie, kedy nebola schopná plniť svoje záväzky. Žalovaný sa o tejto skutočnosti dozvedel
niekedy v marci 2006 a na základe tejto skutočnosti bol podľa zák. č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii povinný ako konateľ spoločnosti S. s. r. o. povinný podať
návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr do 30. 4. 2006. Dňa 31. 12. 2005 bolo predĺženie
spoločnosti S. s. r. o. vo výške 453.000,- Sk a ku 31. 12. 2006 to už bola čiastka vo výške
3.066.000,- Sk. Tieto skutočnosti vyplývajú zo znaleckého posudku č. 19/2007
vypracovaného znalkyňou Ing. A. B., PhD. a tiež z výpovede žalovaného na pojednávaní
dňa 2. 9. 2009.
Spoločnosť S. s. r. o. svojim návrhom zo dňa 21. 1. 2007 vyhotoveným žalovaným,
ako jej konateľom podala na seba návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu predĺženia
a tento návrh bol konkurznému súdu doručený dňa 23. 1. 2007. Okresný súd Košice 1...
uznesením sp. z. 26 K/1/2007 zo dňa 23. 3. 2007 rozhodol tak, že pre nedostatok majetku
dlžníka konkurzné konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 4.
2007. Tieto skutočnosti súd zistil z návrhu na vyhlásenie konkurzu zo dňa 21. 1. 2007 a tiež
z citovaného uznesenia Okresného súdu Košice I.
Spoločnosť S. s. r. o, mala pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu (23. 1. 2007)
viacero záväzkov v celkovej výške 3.168.033,26 Sk. Z toho predstavovali obchodné záväzky
sumu 1.718.785,76 Sk a ostatná časť záväzkov predstavuje záväzky voči S., zdravotným
poisťovniam, daňovým orgánom a časť sú záväzky spoločnosti voči jej spoločníkom...
Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je dlžník
v úpadku povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo
sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku, pričom túto
povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu
dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.
Podľa § 11 ods. 4 (prvá a druhá veta) zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka
poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, zodpovedá veriteľom za škodu,
ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou,
pričom táto povinnosť sa nepovažuje za splnenú, ak súd návrh na vyhlásenie konkurzu
odmietol alebo konkurzné konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu.
Podľa § 11 ods. 4 (tretia veta) zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ak
návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška škody, ktorá
tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení
konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa preukáže iná
výška škody.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je
podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 1. 1. 2009
je výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 10a/ (prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2009) Nariadenia vlády
Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
č. 87/1995 Z. z., ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa
riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.
Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, je štatutárnym orgánom spoločnosti
s ručením obmedzeným jeden alebo viac konateľov.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že žalobkyni voči
žalovanému vznikol nárok na zaplatenie 5.773,25 eur (173.925,- Sk) a to titulom nároku
žalobkyne na nahradenie škody v súlade s... § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 11
ods. 4 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Táto škoda vznikla konkrétne
porušením povinnosti žalovaného danej § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, t. j, nesplnenie povinnosti konateľa spoločnosti S. s. r. o. podať včas
návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti S. s. r. o., pretože túto povinnosť mal
žalovaný splniť najneskôr do 30. 4. 2006, avšak túto svoju povinnosť splnil až dňa 23. 1.
2007.
Samotná výška spôsobenej škody vyplýva zo znenia § 11 ods. 4 (tretia veta) zák.
č. 7/205 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, t. j. výška škody 5.773,25 eur... zodpovedá
sume pohľadávok žalobkyne, ktorá po zastavení konkurzu na spoločnosť S. s. r. o. zostala
neuspokojená.
Obrana žalovaného obsahovo zodpovedajúca tvrdeniu, že konal s odbornou
starostlivosťou nebola úspešná, pretože z vykonaného dokazovania takáto skutočnosť
nevyplýva. Samotné postúpenie leasingov, získanie pôžičky na zníženie predĺženia, resp. na
ozdravenie spoločností, resp. tvrdený odpredaj skladových zásob a znižovanie režijných
nákladov, prípadne žalovaným deklarovaná zmena trhového prostredia v oblasti výroby
nákladov, prípadne žalovaným deklarovaná zmena trhového prostredia v oblasti výroby
plastových okien, samy o sebe nepreukazujú skutočnosť, žeby žalovaný konal s odbornou
starostlivosťou. V tejto súvislosti súd poukazuje na zistenú skutočnosť, že napriek tvrdenej
odbornej starostlivosti malo konanie žalovaného za obdobie roka 2006 za následok iba
zvýšenie predĺženia spoločnosti a to zo sumy 453.000,- Sk ku dňu 31. 12. 2005 na sumu
3.066.00,- Sk ku dňu 31. 12. 2006....“
14. Následne krajský súd uviedol podstatné dôvody sťažovateľom podaného
odvolania:
„... Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z tohto dôvodu vec následne aj neprávne
právne posúdil, keď za podstatnú považoval výšku predĺženia k 31. 12. 2005 a nie
k 30. aprílu 2006, čo bol podľa znaleckého posudku zo dňa 23. 7. 2007... rozhodujúci deň
(posledný deň lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 3 zák.
č. 7/2005 Z. z. ..., poz.) ... Predĺženie spoločnosti bolo ku dňu 30. 4. 2006 vo výške
3.066.000,- Sk a ku dňu 31. 12. 2006 vo výške 3.066.000,- Sk. V tomto rozhodujúcom
období, t. j. od 30. 4. 2006 do 31. 12. 2006 sa stav majetku spoločností nemenil, čo bolo
preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa... V dôsledku včasného nepodania návrhu
na vyhlásenie konkurzu nevznikla... žalobcovi škoda vo výške predpokladanej ustanovením
§ 11 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z. ..., nakoľko aj v prípade včasného podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu by bol konkurz na majetok spoločnosti zastavený pre nedostatok
majetku... Súčasne z opatrnostných dôvodov vznáša námietku premlčania...“
15. Krajský súd svoje faktické (skutkové) a právne závery formuloval takto:
„Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p., len konštatuje, že súd prvého stupňa správne vychádzal
zo skutkového stavu, že žalovaný ako konateľ žalovanej spoločnosti porušil ust. § 11 ods. 2
zák. č. 7/2005 Z. z. ..., pretože porušil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu do
30 dní, od kedy sa dozvedel, alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť
o svojom úpadku.
K námietke premlčania, nároku žalobcu o náhradu škody, odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že premlčacia lehota pre uplatnenie náhrady škody, v tomto prípade 1 rok,
a plynie od zrušenia konkurzu alebo zastavenia konkurzného konania pre nedostatok
majetku.
Z obsahu uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 23. 3. 2007 č. k. 26 K/1/2007-
318 vyplýva, že súd zastavil konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka. Uvedené
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. 4. 2007.
Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil na súde návrhom doručeným súdu dňa
20. 3. 2008, teda v zákonom stanovenej lehote včas...
Návrhu žalovaného, aby odvolací súd proti potvrdzujúcemu rozsudku pripustil
dovolanie, odvolací súd nevyhovel, pretože ust. zák. č. 7/2005 Z. z., ktoré žalovaný, ako
konateľ spoločnosti porušil, sú tak jednoznačné, že nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti pri
ich aplikovaní v praxi...“
16. Po komplexnom zhodnotení odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia
krajského súdu (s prihliadnutím na zistenia a právne závery prvostupňového súdu, z ktorých
krajský súd vychádzal a na ne nadväzoval) ústavný súd konštatuje, že z namietaného
rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil skutkové zistenia,
z ktorých vychádzal pri súčasnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení, a preto
nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej
veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd zhodnotil celkové
okolnosti prípadu zodpovednosti sťažovateľa za vymáhanú škodu a mieru jeho zavinenia na
jej vzniku náležitým spôsobom. Odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje podľa
názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na
základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol (t. j. potvrdil rozhodnutie
okresného súdu v napadnutej časti).
17. K sťažovateľom namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
18. Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd
posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že
krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so
všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol
postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na
všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľa
obsiahnuté v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Takéto odôvodnenie považuje
ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem
krajským súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách.
19. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
20. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného
práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti
sťažovateľa.
21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný
súd poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu
22. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.
23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy (ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
(čl. 1 dodatkového protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len
v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so
vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku
ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať (nahradzovať) všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).
24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa
názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre
neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na
ochranu jeho vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20
ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím
štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.
25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili
o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného
práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu). Vzhľadom na
tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III.
26. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie
náhrady trov konania (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010