Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 77/2011
PDF · 179.36 KB
No categories available
IV. ÚS 77/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. L., P., zastúpenej JUDr. J. B., PhD., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad
č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2011 doručená sťažnosť A. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010 (ďalej len
„namietané rozhodnutia“).
Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka podala dňa 2. 7. 2008 žalobu proti
Slovenskej republike v zastúpení S. Predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré vzniká tým, že žalovaný užíva pozemky patriace sťažovateľke bez
právneho dôvodu. Žalovaný tieto pozemky užíva tak, že vlastní na týchto pozemkoch
neoprávnenú cestnú stavbu, ktorej je vlastníkom. Túto stavbu zriadil právny predchodca
žalovaného na pozemku právneho predchodcu sťažovateľky, pričom na toto zriadenie nemal
od vlastníka pozemku súhlas a nedohodol sním odplatné užívanie. Ide o pozemky parcelné
č. 1123/47, 2026/254, 2026/255, katastrálne územie P. Oba pozemky nadobudla
sťažovateľka kúpou od právnych predchodcov, ktorí mali pozemky vo vlastníctve v čase
postavenia stavby. Ohľadom uvedeného skutkového stavu nebol medzi účastníkmi spor,
pričom takto si ho osvojili aj oba konajúce súdy.
Súd prvého stupňa žalobu sťažovateľky zamietol, pričom po podaní odvolania súd
druhého stupňa toto rozhodnutie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rovnaké dôvody ako súd prvého stupňa.
Konajúce súdy odôvodnili svoje rozhodnutia o zamietnutí žalobného nároku dvoma
dôvodmi:
1.) Neexistencia bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného.
2.) Rozpor výkonu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi.
3.) Súd prvého stupňa mal tiež nárok sťažovateľky za premlčaný. Odvolací súd sa
premlčaním nezaoberal. ...
Rozhodnutia oboch súdov považuje sťažovateľka za arbitrárne, nakoľko nemajú
žiadnu oporu v platnom práve. ...
Tým, že konajúce súdy rozhodli sťažovateľkin spor contra legem, t. j. v hrubom
rozpore s platným občianskym hmotným právom, porušili povinnosť orgánu verejnej moci
aplikovať zákon tak, aby jeho výklad prejavujúci sa v konečnom rozhodnutí bol v súlade
s ústavou.
Za týchto okolností je sťažovateľka nútená domáhať sa ochrany svojho porušeného
základného ľudského práva na Ústavnom súde v konaní podľa čl. 127 Ústavy.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 1. 10. 2009, sp. zn. 11C/185/2008,
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 9. 2010, sp. zn. 5Co/290/2009 bolo
porušené ústavné právo sťažovateľky zaručené článkom 20 odsek 1 prvá veta, článkom 20
odsek 4 a článkom 12 ods. 1 prvá veta Ústavy SR.
Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad,
aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nenarušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
1. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Vzhľadom na uvedené v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa
namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna
úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99) pred iným orgánom
verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu
č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 odvolanie, čo aj urobila, a krajský súd o ňom
rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010. Z toho vyplýva, že
sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv proti
označenému rozsudku okresného súdu v systéme všeobecných súdov, o ktorom bol
oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
postupom okresného súdu rozsudkom č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných
v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra
2010, ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy možno
uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľka však porušenie čl. 46 až čl. 48
ústavy nenamietala.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) navyše vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
V reakcii na výhrady sťažovateľky k označenému rozsudku krajského súdu preto
ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom
rozsudku vyhovujúci, ale aj napriek tomu, že sťažovateľka porušenie ústavnoprocesných
princípov nenamietala, posudzoval, či tento výklad nepredstavuje interpretáciu natoľko
extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho
poriadku v podmienkach právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný
rozsudok krajského súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom
argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej
problematiky. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ani krajským súdom vyvodené
závery, ktoré sú v napadnutom rozsudku takto odôvodnené: „Skutkové zistenia súdu prvého
stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad
v zistení skutkového stavu. Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa o premlčaní nároku. ...
V konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka sa stala vlastníčkou
nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 3504 k. ú. V. vkladom do katastra nehnuteľností dňa 25.
01. 2007. Na parcelách evidovaných na LV č. 3504, a to parcela č. KN - C 1123/47, parcela
č. 2026/254, parcela č. 2026/255 bola realizovaná stavba a to štátna cesta 1/18 na ktorú
bolo vydané rozhodnutia o prípustnosti stavby ONV odborom dopravy č. 243/75 zo dňa 19.
02. 1975. Územné rozhodnutia na uvedenú stavbu bolo vydané ONV odborom výstavby a
územného plánovania v P.dňa 24. 06. 1974 č. 32/74-ZE a taktiež vyňatie pôdy z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu bolo vydané v decembri 1974 ONV - OPLVH v P.
Štátna cesta 1/18 je vo vlastníctve štátu a správcom tejto cesty je S. Nemožno ju preto
považovať za neoprávnenú stavbu. Vzájomné vzťahy účastníkov teda nemohli byť vyriešené
v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka upravujúceho dôsledky neoprávnenej stavby
zriadenej na cudzom pozemku. Výstavba cesty bola realizovaná v roku 1975.
Správne sú závery súdu prvého stupňa poukazujúce na nemožnosť vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane odporcu v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty
nachádzajúcej sa na pozemkoch navrhovateľky. Výkon subjektívnych práv vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý
mu umožňuje zákon, alebo ktorý vyplýva zo zmluvy, či z rozhodnutia štátneho orgánu
a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinnosti predpokladá existenciu
takého práva čí povinnosti. Tento výkon však nemožno chápať absolútne a neobmedzene.
Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na výkon
subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu
alebo nie. Každý je teda pri výkone svojich práv povinný dbať aj na to, aby neznemožnil, či
nerušil výkon práv iných. Zákon preto ustanovuje, že výkon práv a povinností nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka tak, ako to ustálil súd
prvého stupňa.
Parcela navrhovateľky je zastavaná štátnou cestou 1/18. Táto slúži širokej verejnosti
a odporcovi, ktorý sa stará o jej údržbu neprináša žiadne bezdôvodné obohatenie.
Priznanie nárokov navrhovateľky v súvislosti s užívaním tejto stavby by bolo v rozpore s
princípom dobrých mravov. Na to správne poukázal i súd prvého stupňa.
Neobstojí ani námietka navrhovateľky, že nemožno prihliadnuť na dobré mravy, keď
druhá strana tieto dobré mravy nerešpektuje. Odporca v priebehu celého konania
deklaroval, že chce uzavrieť s navrhovateľkou kúpnu zmluvu, ale z dôvodu., že je naviazaný
na štátny rozpočet je toto potrebné urobiť v ročnom predstihu.
Správne súd prvého stupňa postrehol, že cesta bola vystavená predtým, ako
navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo. Navrhovateľka teda mohla vedieť, že
nehnuteľnosť je zastavaná cestou v dôsledku čoho bude obmedzená v jej užívaní. Tak, ako
to postrehol súd prvého stupňa možno dôvodne predpokladať, že túto skutočnosť
zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna cena, za ktorú navrhovateľka nehnuteľnosť
nadobudla vo vzťahu k všeobecnej cene nehnuteľností v čase nadobudnutia.
Odvolací súd k tomu ešte poznamenáva, že odporca nie je podnikateľským
subjektom. Nevlastní cestnú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale táto slúži k
bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.
Z dôvodu, že na strane odporcu nevzniklo bezdôvodné obohatenie, nebolo potrebné
zaoberať sa ďalej vznesenou námietkou premlčania i právnym názorom súdu prvého
stupňa, že toto právo by malo byť premlčané. Pokiaľ bezdôvodné obohatenie nemohlo
vzniknúť, je zaoberať sa otázkou premlčania vo vzťahu k predmetu žaloby právne
irelevantné.“
Pretože ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozsudok
krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie
záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo
však nemožno spájať s porušením jej označených základných práv, ktoré nemôže samo
osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.
Ústavný súd na tomto základe odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Obdobne rozhodol už aj v iných veciach (m. m. II. ÚS 34/08,
III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08, I. ÚS 206/09, I. ÚS 370/2010).
3. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v konaní o individuálnych
sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo
slobody sťažovateľky (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo
slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných práv
ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam
adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov
(II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, žeby sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie
rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011