Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 77/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. L., P., zastúpenej JUDr. J. B., PhD., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 4

a porušenie rozsudkom Okresného súdu Poprad

č. k. -108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2011 doručená sťažnosť A. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a porušenie rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra 2010 (ďalej len

„namietané rozhodnutia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka podala dňa 2. 7. 2008 žalobu proti

Slovenskej republike v zastúpení S. Predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktoré vzniká tým, že žalovaný užíva pozemky patriace sťažovateľke bez

právneho dôvodu. Žalovaný tieto pozemky užíva tak, že vlastní na týchto pozemkoch

neoprávnenú cestnú stavbu, ktorej je vlastníkom. Túto stavbu zriadil právny predchodca

žalovaného na pozemku právneho predchodcu sťažovateľky, pričom na toto zriadenie nemal

od vlastníka pozemku súhlas a nedohodol sním odplatné užívanie. Ide o pozemky parcelné

č. 1123/47, 2026/254, 2026/255, katastrálne územie P. Oba pozemky nadobudla

sťažovateľka kúpou od právnych predchodcov, ktorí mali pozemky vo vlastníctve v čase

postavenia stavby. Ohľadom uvedeného skutkového stavu nebol medzi účastníkmi spor,

pričom takto si ho osvojili aj oba konajúce súdy.

Súd prvého stupňa žalobu sťažovateľky zamietol, pričom po podaní odvolania súd

druhého stupňa toto rozhodnutie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rovnaké dôvody ako súd prvého stupňa.

Konajúce súdy odôvodnili svoje rozhodnutia o zamietnutí žalobného nároku dvoma

dôvodmi:

1.) Neexistencia bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného.

2.) Rozpor výkonu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi.

3.) Súd prvého stupňa mal tiež nárok sťažovateľky za premlčaný. Odvolací súd sa

premlčaním nezaoberal. ...

Rozhodnutia oboch súdov považuje sťažovateľka za arbitrárne, nakoľko nemajú

žiadnu oporu v platnom práve. ...

Tým, že konajúce súdy rozhodli sťažovateľkin spor contra legem, t. j. v hrubom

rozpore s platným občianskym hmotným právom, porušili povinnosť orgánu verejnej moci

aplikovať zákon tak, aby jeho výklad prejavujúci sa v konečnom rozhodnutí bol v súlade

s .

Za týchto okolností je sťažovateľka nútená domáhať sa ochrany svojho porušeného

základného ľudského práva na Ústavnom súde v konaní podľa .“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 1. 10. 2009, sp. zn. ,

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 9. 2010, sp. zn. bolo

porušené ústavné právo sťažovateľky zaručené článkom 20 odsek 1 prvá veta, článkom 20

odsek 4 a článkom 12 ods. 1 prvá veta SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nenarušiteľné.

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

1. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (napr. , ). Vzhľadom na uvedené v konaní

o sťažnosti podľa ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa

namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna

úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. ) pred iným orgánom

verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu

č. k. -108 z 1. októbra 2009 odvolanie, čo aj urobila, a krajský súd o ňom

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2010. Z toho vyplýva, že

sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv proti

označenému rozsudku okresného súdu v systéme všeobecných súdov, o ktorom bol

oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa a 4

postupom okresného súdu rozsudkom č. k. -108 z 1. októbra 2009 z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných

v a 4 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. septembra

2010, ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa a 4 možno

uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľka však porušenie až

nenamietala.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) navyše vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

V reakcii na výhrady sťažovateľky k označenému rozsudku krajského súdu preto

ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom

rozsudku vyhovujúci, ale aj napriek tomu, že sťažovateľka porušenie ústavnoprocesných

princípov nenamietala, posudzoval, či tento výklad nepredstavuje interpretáciu natoľko

extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho

poriadku v podmienkach právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný

rozsudok krajského súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom

argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej

problematiky. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ani krajským súdom vyvodené

závery, ktoré sú v napadnutom rozsudku takto odôvodnené: „Skutkové zistenia súdu prvého

stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad

v zistení skutkového stavu. Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvého

stupňa o premlčaní nároku. ...

V konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka sa stala vlastníčkou

nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 3504 k. ú. V. vkladom do katastra nehnuteľností dňa 25.

01. 2007. Na parcelách evidovaných na LV č. 3504, a to parcela č. KN - C 1123/47, parcela

č. 2026/254, parcela č. 2026/255 bola realizovaná stavba a to štátna cesta 1/18 na ktorú

bolo vydané rozhodnutia o prípustnosti stavby ONV odborom dopravy č. 243/75 zo dňa 19.

02. 1975. Územné rozhodnutia na uvedenú stavbu bolo vydané ONV odborom výstavby a

územného plánovania v P.dňa 24. 06. 1974 č. 32/74-ZE a taktiež vyňatie pôdy z

poľnohospodárskeho pôdneho fondu bolo vydané v decembri 1974 ONV - OPLVH v P.

Štátna cesta 1/18 je vo vlastníctve štátu a správcom tejto cesty je S. Nemožno ju preto

považovať za neoprávnenú stavbu. Vzájomné vzťahy účastníkov teda nemohli byť vyriešené

v zmysle ust. upravujúceho dôsledky neoprávnenej stavby

zriadenej na cudzom pozemku. Výstavba cesty bola realizovaná v roku 1975.

Správne sú závery súdu prvého stupňa poukazujúce na nemožnosť vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane odporcu v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty

nachádzajúcej sa na pozemkoch navrhovateľky. Výkon subjektívnych práv vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý

mu umožňuje zákon, alebo ktorý vyplýva zo zmluvy, či z rozhodnutia štátneho orgánu

a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinnosti predpokladá existenciu

takého práva čí povinnosti. Tento výkon však nemožno chápať absolútne a neobmedzene.

Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na výkon

subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu

alebo nie. Každý je teda pri výkone svojich práv povinný dbať aj na to, aby neznemožnil, či

nerušil výkon práv iných. Zákon preto ustanovuje, že výkon práv a povinností nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. tak, ako to ustálil súd

prvého stupňa.

Parcela navrhovateľky je zastavaná štátnou cestou 1/18. Táto slúži širokej verejnosti

a odporcovi, ktorý sa stará o jej údržbu neprináša žiadne bezdôvodné obohatenie.

Priznanie nárokov navrhovateľky v súvislosti s užívaním tejto stavby by bolo v rozpore s

princípom dobrých mravov. Na to správne poukázal i súd prvého stupňa.

Neobstojí ani námietka navrhovateľky, že nemožno prihliadnuť na dobré mravy, keď

druhá strana tieto dobré mravy nerešpektuje. Odporca v priebehu celého konania

deklaroval, že chce uzavrieť s navrhovateľkou kúpnu zmluvu, ale z dôvodu., že je naviazaný

na štátny rozpočet je toto potrebné urobiť v ročnom predstihu.

Správne súd prvého stupňa postrehol, že cesta bola vystavená predtým, ako

navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo. Navrhovateľka teda mohla vedieť, že

nehnuteľnosť je zastavaná cestou v dôsledku čoho bude obmedzená v jej užívaní. Tak, ako

to postrehol súd prvého stupňa možno dôvodne predpokladať, že túto skutočnosť

zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna cena, za ktorú navrhovateľka nehnuteľnosť

nadobudla vo vzťahu k všeobecnej cene nehnuteľností v čase nadobudnutia.

Odvolací súd k tomu ešte poznamenáva, že odporca nie je podnikateľským

subjektom. Nevlastní cestnú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale táto slúži k

bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. ako vecne

správny potvrdil.

Z dôvodu, že na strane odporcu nevzniklo bezdôvodné obohatenie, nebolo potrebné

zaoberať sa ďalej vznesenou námietkou premlčania i právnym názorom súdu prvého

stupňa, že toto právo by malo byť premlčané. Pokiaľ bezdôvodné obohatenie nemohlo

vzniknúť, je zaoberať sa otázkou premlčania vo vzťahu k predmetu žaloby právne

irelevantné.“

Pretože ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozsudok

krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo

však nemožno spájať s porušením jej označených základných práv, ktoré nemôže samo

osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný súd na tomto základe odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Obdobne rozhodol už aj v iných veciach (m. m. ,

, , , ).

3. Čo sa týka namietaného porušenia , ústavný súd poukazuje na

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v konaní o individuálnych

sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo

slobody sťažovateľky (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo

slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku vyjadrujú podstatu základných práv

ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam

adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov

(, ). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného

porušenia zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, žeby sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie

rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011