Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a a

práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. apríla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2010

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

okresný súd koná o žalobe sťažovateľa z 11. mája 2006. Podľa názoru sťažovateľa napriek

jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré predseda súdu označil za dôvodné, okresný súd

tento postup vo veci neodstránil a prieťahy naďalej pokračujú. „Následne sudkyňa začala

protizákonné vymáhanie súdnych poplatkov a odmietanie ustanoviť advokáta, pretože

sťažovateľ je vyčerpaný z neustáleho porušovania zákonov sudcami(...) Napokon

protizákonné rozhodovanie potvrdil ďalším protizákonným rozhodnutím -160,

Krajský súd Bratislava.“.

Sťažovateľ nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov odvodzuje zo svojej zlej

sociálnej situácie, keďže je plne invalidný a „zo (...): keď je

žaloba podaná proti nečinnosti sudkyne alebo chybnému rozhodovaniu na základe

KLAMSTIEV a skresľovania skutkového stavu“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava porušujú základné ľudské práva

D. B. garantované a a tiež

garantované čl. 3, čl. 6 ods. l, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie -160 z dňa

28. 04. 2010 ako protizákonný a protiústavný a proti medzinárodnému dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky OSLOBODZUJE D. B. od súdnych poplatkov a

prikazuje Okresnému súdu Bratislava I ustanoviť advokáta na ďalšie konanie.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I konať vo veci bez

ďalších prieťahov.

Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur a

Krajskému súdu Bratislava satisfakciu vo výške 20.000 Eur v lehote 15 dni od dňa

doručenia Nálezu Ústavného sudu. V prípade omeškania súdy musia zaplatiť úroky

z omeškania vo výške 17,6 % ročne od dňa doručenia nálezu do zaplatenia.

Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta, v lehote 15 dní od dňa

doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (, ).

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis

).

Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , ktorý si na účely posúdenia

prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované

súdne konanie sa začalo 11. mája 2006, keď sťažovateľ podal na okresnom súde neúplný

žalobný návrh proti JUDr. A. O., sudkyni Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„odporkyňa“) na „neplatnosť chybných uznesení a ochranu osobnosti“. Dňa 19. júna 2006

súd uznesením č. k. -41 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania.

Dňa 3. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu. Dňa

10. júla 2006 súd uznesením č. k. -60 odmietol sťažovateľov návrh na začatie

konania doručený súdu 11. mája 2006. Dňa 25. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu odvolanie

proti uzneseniu o odmietnutí návrhu na začatie konania. Dňa 14. augusta 2006 bol spis

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Dňa 31. júla 2007

okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho majetkovej a finančnej situácie, aby

mohol rozhodnúť aj o otázke ustanovenia právneho zástupcu. Dňa 10. augusta 2007

sťažovateľ doručil súdu požadované doklady. Dňa 14. februára 2008 súd uznesením č. k.

-72 návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu zamietol. Dňa

27. februára 2008 sťažovateľ doručil súdu odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí

ustanovenia právneho zástupcu. Dňa 24. mája 2008 súd uznesením č. k. -75

vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania doručeného súdu 27. februára

2008 – sťažovateľ na výzvu nereagoval. Dňa 13. júna 2008 bol spis predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Dňa 26. septembra 2008 krajský súd

uznesením č. k. -93 potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania

sťažovateľa z 11. mája 2006 a uznesenie okresného súdu o zamietnutí ustanovenia právneho

zástupcu sťažovateľovi. Dňa 7. novembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa

24. novembra 2008 sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, poukázal

na „mafiánske prepojenie“ krajského súdu a okresného súdu a súčasne požiadal

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Svoje dovolacie

dôvody opieral o ustanovenie – účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dňa 26. februára 2009

okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie skutočností rozhodných pre oslobodenie od

súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Dňa 16. marca 2009 sťažovateľ predložil

požadované doklady. Dňa 18. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. -114

sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol návrh na ustanovenie

právneho zástupcu. Dňa 30. septembra 2009 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu z 18. septembra 2009, v ktorom uviedol, že konajúca sudkyňa „je

chronický kriminálnik a marič základných práv a chráni justičných kriminálnikov(...) je

súčasťou justičnej mafie(...)“. V dňoch 9. a 30. októbra 2010 sťažovateľ doručil okresnému

súdu podania, v ktorých podáva podnet na disciplinárne konanie proti konajúcej sudkyni.

Dňa 11. januára 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti

uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovení právneho zástupcu

z 18. septembra 2009. Dňa 19. januára 2010 predsedníčka senátu a členky senátu krajského

súdu, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, vzniesli námietku zaujatosti z dôvodu, že

žalovanou v spore je sudkyňa – členka tohto senátu krajského súdu. Dňa 15. februára 2010

bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na

rozhodnutie o vznesených námietkach zaujatosti. Dňa 5. marca 2010 najvyšší súd vrátil spis

krajskému súdu ako predčasne predložený na doplnenie námietok zaujatostí. Dňa 31. marca

2010 bol spis opätovne po doplnení predložený najvyššiemu súdu. Dňa 8. apríla 2010

najvyšší súd rozhodol o námietkach zaujatosti sudcov krajského súdu a vylúčil ich

z konania a rozhodovania vo veci. Spis bol doručený krajskému súdu 14. apríla 2010. Dňa

21. apríla 2010 bol spis pridelený inému senátu krajského súdu. Dňa 28. apríla 2010 krajský

súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2009. Dňa

3. mája 2010 bol vydaný pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu. Dňa 21. mája 2010

sťažovateľ podal podanie, v ktorom zdôrazňuje svoje zákonné právo na oslobodenie od

súdnych poplatkov a upresňuje označenie odporcu.

Z prehľadu procesných úkonov vyplýva, že postup okresného súdu nebol

v napadnutom konaní vždy bez prieťahov (najmä obdobie od 10. augusta 2007 do

14. februára 2008). Zároveň z tohto prehľadu prima facie vyplýva aj to, že k predlžovaniu

napadnutého konania prispieva samotný sťažovateľ, a to podaním neúplného a nepresného

návrhu na začatie konania, ako aj nepresných odvolaní proti rozhodnutiam súdov, kde po

výzve súdov na odstránenie týchto prekážok nasleduje, dá sa povedať už automaticky,

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Okrem uvedeného sťažovateľ opakovane požiadal súd o oslobodenie od súdnych

poplatkov (zároveň aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní), a preto k predĺženiu

napadnutého konania podstatne prispela aj potreba dokladovania osobných, majetkových

a zárobkových pomerov sťažovateľa.

Proti rozhodnutiam o neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení právneho

zástupcu sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy, na čo mal právo, avšak z týchto

dôvodov musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.

Ďalším dôvodom predlžovania konania bola aj potreba rozhodovania o zaujatosti

konajúcich sudov krajského súdu, pretože žalovanou stranou je sudkyňa tohto krajského

súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). Ústavný súd už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní

niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr. ).

Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle .

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu

v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať

ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

podľa dohovoru, preto podľa sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného

súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne

podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa .

2. Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že by

pripadlo do úvahy aj odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, keďže obsahom podaní, ktoré sťažovateľ adresoval okresnému súdu, sú aj

urážlivé a útočné výroky sťažovateľa na zákonnú sudkyňu v napadnutom konaní, a to

konkrétne: „je chronický kriminálnik a marič základných práv a chráni justičných

kriminálnikov(...) je súčasťou justičnej mafie(...)“.

Používanie takýchto výrokov voči orgánom verejnej moci a ich príslušníkom

prekračuje hranice normálne správania a vyjadruje dešpekt k právam, k dôstojnosti

a osobnosti iných. Sťažovateľ bol viacnásobne aj v iných konaniach ústavným súdom

upozornený na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie

byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná, ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk

[napr. v prípade Řehák proti Českej republike (rozhodnutie komory–II. sekcia, z 18. mája

2004, sťažnosť č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV.

sekcia, 5. októbra 2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)]. Takéto správanie

sťažovateľa je preto možné podľa názoru ústavného súdu označiť za zneužitie práva na

podanie sťažnosti.

3. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -160

z 28. apríla 2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu sp. zn. vyplýva,

že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže

nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu napriek tomu, že v ňom

v podstate vidí odňatú možnosť konať pred súdom. Uvedený dôvod je dovolacím dôvodom

podľa . Podľa uvedeného ustanovenia je

dovolanie tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom

alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa

. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc

na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani nepripúšťajú, aby

si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených

základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie

všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu.

Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti

uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať

dovolanie [ ], právomoc poskytnúť ochranu

označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

4. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru

(sťažovateľ uvádza, že «nikoho nemožno „odbiť“ ponižujúcim spôsobom»), práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol,

nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali záver o porušení jeho označených práv, preto bolo potrebné sťažnosť aj

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010