Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 471/2010
PDF · 223.98 KB
No categories available
II. ÚS 471/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 43/06 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 5/2010 z 28. apríla 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 43/06 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 5/2010 z 28. apríla 2010
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06
okresný súd koná o žalobe sťažovateľa z 11. mája 2006. Podľa názoru sťažovateľa napriek
jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré predseda súdu označil za dôvodné, okresný súd
tento postup vo veci neodstránil a prieťahy naďalej pokračujú. „Následne sudkyňa začala
protizákonné vymáhanie súdnych poplatkov a odmietanie ustanoviť advokáta, pretože
sťažovateľ je vyčerpaný z neustáleho porušovania zákonov sudcami(...) Napokon
protizákonné rozhodovanie potvrdil ďalším protizákonným rozhodnutím 4 Co/5/2010-160,
Krajský súd Bratislava.“.
Sťažovateľ nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov odvodzuje zo svojej zlej
sociálnej situácie, keďže je plne invalidný a „zo zákona č. 71/1992 Zb. §4 ods. 1(...): keď je
žaloba podaná proti nečinnosti sudkyne alebo chybnému rozhodovaniu na základe
KLAMSTIEV a skresľovania skutkového stavu“.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava porušujú základné ľudské práva
D. B. garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež
garantované čl. 3, čl. 6 ods. l, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie 4 Co 5/2010-160 z dňa
28. 04. 2010 ako protizákonný a protiústavný a proti medzinárodnému dohovoru.
Ústavný súd Slovenskej republiky OSLOBODZUJE D. B. od súdnych poplatkov a
prikazuje Okresnému súdu Bratislava I ustanoviť advokáta na ďalšie konanie.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I konať vo veci 8 C 43/06 bez
ďalších prieťahov.
Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur a
Krajskému súdu Bratislava satisfakciu vo výške 20.000 Eur v lehote 15 dni od dňa
doručenia Nálezu Ústavného sudu. V prípade omeškania súdy musia zaplatiť úroky
z omeškania vo výške 17,6 % ročne od dňa doručenia nálezu do zaplatenia.
Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta, v lehote 15 dní od dňa
doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 43/06, ktorý si na účely posúdenia
prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované
súdne konanie sa začalo 11. mája 2006, keď sťažovateľ podal na okresnom súde neúplný
žalobný návrh proti JUDr. A. O., sudkyni Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„odporkyňa“) na „neplatnosť chybných uznesení a ochranu osobnosti“. Dňa 19. júna 2006
súd uznesením č. k. 8 C 43/06-41 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania.
Dňa 3. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu. Dňa
10. júla 2006 súd uznesením č. k. 8 C 43/06-60 odmietol sťažovateľov návrh na začatie
konania doručený súdu 11. mája 2006. Dňa 25. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu odvolanie
proti uzneseniu o odmietnutí návrhu na začatie konania. Dňa 14. augusta 2006 bol spis
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Dňa 31. júla 2007
okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho majetkovej a finančnej situácie, aby
mohol rozhodnúť aj o otázke ustanovenia právneho zástupcu. Dňa 10. augusta 2007
sťažovateľ doručil súdu požadované doklady. Dňa 14. februára 2008 súd uznesením č. k.
8 C 43/06-72 návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu zamietol. Dňa
27. februára 2008 sťažovateľ doručil súdu odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí
ustanovenia právneho zástupcu. Dňa 24. mája 2008 súd uznesením č. k. 8 C 43/06-75
vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania doručeného súdu 27. februára
2008 – sťažovateľ na výzvu nereagoval. Dňa 13. júna 2008 bol spis predložený krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Dňa 26. septembra 2008 krajský súd
uznesením č. k. 8 Co 137/2008-93 potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania
sťažovateľa z 11. mája 2006 a uznesenie okresného súdu o zamietnutí ustanovenia právneho
zástupcu sťažovateľovi. Dňa 7. novembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa
24. novembra 2008 sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, poukázal
na „mafiánske prepojenie“ krajského súdu a okresného súdu a súčasne požiadal
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Svoje dovolacie
dôvody opieral o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku – účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dňa 26. februára 2009
okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie skutočností rozhodných pre oslobodenie od
súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Dňa 16. marca 2009 sťažovateľ predložil
požadované doklady. Dňa 18. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 8 C 43/06-114
sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol návrh na ustanovenie
právneho zástupcu. Dňa 30. septembra 2009 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu z 18. septembra 2009, v ktorom uviedol, že konajúca sudkyňa „je
chronický kriminálnik a marič základných práv a chráni justičných kriminálnikov(...) je
súčasťou justičnej mafie(...)“. V dňoch 9. a 30. októbra 2010 sťažovateľ doručil okresnému
súdu podania, v ktorých podáva podnet na disciplinárne konanie proti konajúcej sudkyni.
Dňa 11. januára 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti
uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovení právneho zástupcu
z 18. septembra 2009. Dňa 19. januára 2010 predsedníčka senátu a členky senátu krajského
súdu, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, vzniesli námietku zaujatosti z dôvodu, že
žalovanou v spore je sudkyňa – členka tohto senátu krajského súdu. Dňa 15. februára 2010
bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na
rozhodnutie o vznesených námietkach zaujatosti. Dňa 5. marca 2010 najvyšší súd vrátil spis
krajskému súdu ako predčasne predložený na doplnenie námietok zaujatostí. Dňa 31. marca
2010 bol spis opätovne po doplnení predložený najvyššiemu súdu. Dňa 8. apríla 2010
najvyšší súd rozhodol o námietkach zaujatosti sudcov krajského súdu a vylúčil ich
z konania a rozhodovania vo veci. Spis bol doručený krajskému súdu 14. apríla 2010. Dňa
21. apríla 2010 bol spis pridelený inému senátu krajského súdu. Dňa 28. apríla 2010 krajský
súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2009. Dňa
3. mája 2010 bol vydaný pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu. Dňa 21. mája 2010
sťažovateľ podal podanie, v ktorom zdôrazňuje svoje zákonné právo na oslobodenie od
súdnych poplatkov a upresňuje označenie odporcu.
Z prehľadu procesných úkonov vyplýva, že postup okresného súdu nebol
v napadnutom konaní vždy bez prieťahov (najmä obdobie od 10. augusta 2007 do
14. februára 2008). Zároveň z tohto prehľadu prima facie vyplýva aj to, že k predlžovaniu
napadnutého konania prispieva samotný sťažovateľ, a to podaním neúplného a nepresného
návrhu na začatie konania, ako aj nepresných odvolaní proti rozhodnutiam súdov, kde po
výzve súdov na odstránenie týchto prekážok nasleduje, dá sa povedať už automaticky,
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.
Okrem uvedeného sťažovateľ opakovane požiadal súd o oslobodenie od súdnych
poplatkov (zároveň aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní), a preto k predĺženiu
napadnutého konania podstatne prispela aj potreba dokladovania osobných, majetkových
a zárobkových pomerov sťažovateľa.
Proti rozhodnutiam o neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení právneho
zástupcu sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy, na čo mal právo, avšak z týchto
dôvodov musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.
Ďalším dôvodom predlžovania konania bola aj potreba rozhodovania o zaujatosti
konajúcich sudov krajského súdu, pretože žalovanou stranou je sudkyňa tohto krajského
súdu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného
súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne
podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.
2. Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že by
pripadlo do úvahy aj odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí, keďže obsahom podaní, ktoré sťažovateľ adresoval okresnému súdu, sú aj
urážlivé a útočné výroky sťažovateľa na zákonnú sudkyňu v napadnutom konaní, a to
konkrétne: „je chronický kriminálnik a marič základných práv a chráni justičných
kriminálnikov(...) je súčasťou justičnej mafie(...)“.
Používanie takýchto výrokov voči orgánom verejnej moci a ich príslušníkom
prekračuje hranice normálne správania a vyjadruje dešpekt k právam, k dôstojnosti
a osobnosti iných. Sťažovateľ bol viacnásobne aj v iných konaniach ústavným súdom
upozornený na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie
byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná, ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk
[napr. v prípade Řehák proti Českej republike (rozhodnutie komory–II. sekcia, z 18. mája
2004, sťažnosť č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV.
sekcia, 5. októbra 2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)]. Takéto správanie
sťažovateľa je preto možné podľa názoru ústavného súdu označiť za zneužitie práva na
podanie sťažnosti.
3. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 5/2010-160
z 28. apríla 2010.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu sp. zn. 8 C 43/06 vyplýva,
že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže
nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu napriek tomu, že v ňom
v podstate vidí odňatú možnosť konať pred súdom. Uvedený dôvod je dovolacím dôvodom
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia je
dovolanie tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom
alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc
na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby
si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu.
Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred
všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti
uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať
dovolanie [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], právomoc poskytnúť ochranu
označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
4. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru
(sťažovateľ uvádza, že «nikoho nemožno „odbiť“ ponižujúcim spôsobom»), práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol,
nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver o porušení jeho označených práv, preto bolo potrebné sťažnosť aj
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010