Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 415/2010
PDF · 446.8 KB
No categories available
I. ÚS 415/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesením z 30. novembra 2009
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 69/2010 a jeho uznesením z 19. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta
2010 doručená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009,
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesením z 30. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 69/2010 a jeho uznesením z 19. mája 2010.
2. Zo sťažnosti vyplýva:
„Sťažovateľ podal dňa 30. 5. 2006 Okresnému súdu... návrh na začatie konania...
proti odporcovi... Ú... o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola
vedená u tohto súdu pod č. k. 22 C 47/06...
Sťažovateľ dňa 05. 03. 2009 predložil doplnenie žaloby a zmenu petitu žaloby... dňa
16. 03. 2009 sa uskutočnilo súdne pojednávanie s tým, že uznesením bola pripustená zmena
žalobnému petitu v zmysle návrhu zo dňa 05. 03. 2009. Na tomto pojednávaní opätovne sa
nedostavil štatutárny zástupca odporcu, ale ani oprávnená osoba, ktorá mala konať pred
súdom nakoľko v danej právnej veci bola žalovaná Slovenská republika. Odporcu
zastupovala právna zástupkyňa odporcu v zmysle písomného poverenia, ale iba na
zastupovanie, nie na konanie pred súdom...
Na predložené doplnenie a rozšírenie návrhu... súd bezdôvodne nereagoval,
neakceptoval túto rozhodujúcu skutočnosť záznamom v zápisnici o pojednávaní a ani
neoboznámil s jeho obsahom právneho zástupcu odporcu (ďalej len „PZO“, pozn.).
Následne sa PZO nevyjadril k týmto predloženým doplneniam a rozšíreniam návrhu na
začatie konania, nakoľko ich súd nepredložil na vyjadrenie PZO...
Vzhľadom na vyslovený právny názor vtedajšieho samosudcu a neurčitý termín
ďalšieho pojednávania... sťažovateľ sa rozhodol predložiť súdu späťvzatie návrhu na
začatie konania v predmetnej právnej veci... a to doručením súdu dňa 19. 03. 2009...
Následne Okresný súd... uznesením... zo dňa 03. 08. 2009 rozhodol, že zastavuje
konanie, ale navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 4 528,45 Eur
právnej zástupkyne odporcu...
Sťažovateľ vidí ďalšie porušenie jeho ústavných práv v tom, že sa neuskutočnilo
verejné pojednávanie v predmetnej veci – späťvzatie návrhu na konanie, ale ani vo veci
rozhodovania o trovách konania...
Proti tomuto uzneseniu sa... sťažovateľ... odvolal len v časti výroku súdu o zaplatení
náhrady trov konania... V tomto odvolaní sťažovateľ uviedol konkrétne preukázateľné
skutočnosti a listinné dôkazy, ktoré zakladajú a potvrdzujú dôvody hodné osobitného
zreteľa...
Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 11. 2009 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania potvrdil... odvolací súd
formálne konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby
v odôvodnení vyhodnotil skutočnosti, na základe ktorých dospel k tomuto právnemu názoru.
Ďalej súd... bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Takýto postup odvolacieho súdu
síce umožňuje zákon, ale za podmienky, že bol súdom prvého stupňa zistený skutkový stav
veci. A to sa v danej právnej veci nestalo pričom navrhovateľ ako sťažovateľ nedal súhlas
k verejnému vyhlásenia uznesenia bez uskutočnenia verejného odvolacieho konania. Tým
došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu ústavného práva sťažovateľa...
Sťažovateľ využil aj inštitút dovolania, keď predložil dňa 28. 01. 2010 príslušnému
súdu dovolanie...
Najvyšší súd... ako dovolací súd svojim uznesením... zo dňa 19. mája 2010 rozhodol,
že dovolanie sťažovateľa... odmieta a súčasne stanovil náhradu trov pre PZO. Ako dôvody
odmietnutia sú uvedené najmä v tom, že ide o neprípustné dovolanie...“
3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v jeho prípade „Porušené bolo... Základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Základné právo podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy“. Podľa jeho názoru „postupom a rozhodnutím Okresného súdu...
a Krajského súdu... došlo k... jednostrannosti v rozhodovaní, vec nebola spravodlivo
prejednaná pričom tieto súdy neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom, neumožnili mu uplatniť svoje ústavné právo konať pred súdom... Aj dovolací súd
rozhodoval závisle, jednostranne nerešpektujúc platnú judikatúru vo vzťahu k výkladu
a aplikácii § 21 O. s. p. ... zo strany dovolacieho súdu... došlo k neopodstatnenému
odmietnutiu dovolania sťažovateľa s odôvodnením, že údajne ide o neprípustné dovolanie.“.
4. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na
úrovni... Okresného súdu...“ došlo tým, že tento (ale aj „v danej právnej veci všetky
zainteresované súdy“) nemali záujem správne aplikovať citované ustanovenia zákona [§ 21
ods. 4 a 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej
aj „OSP“), pozn.]. Sťažovateľ tiež uviedol, že „súdy (a v prvopočiatku najmä okresný súd,
pozn.) konali a postupovali svojvoľne, nerešpektovali platnú judikatúru, vedome nechceli
rozlíšiť inštitút konania pred súdom oprávnenou osobou ak je žalovaná Slovenská republika
pred inštitútom zastupovania právnym zástupcom... Samosudca vedel o potrebe správnosti
označenia správneho štátneho orgánu, ktorý má konať za Slovenskú republiku a tým aj
o preukázaní takejto oprávnenosti každého, kto má konať za štát... zo strany súdu došlo
k porušeniu ustanovenia § 103 O. s. p... § 104 ods. 2 O. s. p... § 115 ods. 1 O. s. p... § 123
O. s. p...“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že mu „nebolo umožnené súdom, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Dôkazom tohto tvrdenia je skutočnosť, že celé
odôvodnenie v uznesení súdu na prvom stupni vo vzťahu k určeniu náhrady trov konania
pre PZO sa síce opiera o citované ustanovenia O. s. p., ale bez toho, aby súd preskúmal
aplikačné kritéria zo súdnej praxe pre dôvody hodné osobitného zreteľa pre odpustenie
určenia náhrady trov konania na základe predložených listinných dôkazov... Je nepochybné,
že súd správne neakceptoval vznesený dôvod nesúhlasu PZO o zastavení predmetného
konania...“.
5. K namietanému porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni...
Krajského súdu... malo dôjsť tým, že odvolací súd... sa neviazal rozsahom a dôvodmi
odvolania... sťažovateľom v celom rozsahu. Svedčí o tom obsah odvolania v porovnaní
s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu... odvolací súd sa nezaoberal námietkou
navrhovateľa - sťažovateľa o porušení § 21 ods. 4, ods. 5 O. s. p. v tom, že bola žalovaná
Slovenská republika a pred súdom mala konať oprávnená osoba. Je všeobecne známe, že
advokát zastupuje odporcu z hľadiska procesného a nekoná ako oprávnená osoba pred
súdom... Túto skutočnosť odvolací súd vedome prehliadol a... uviedol, že zastupovanie
odporcu právnym zástupcom je v súlade so zákonom nakoľko takéto zastupovanie umožňuje
ústava každej fyzickej či právnickej osobe... Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd
nemal rozhodnúť bez toho, aby nenariadil verejné odvolacie pojednávanie... Sťažovateľ je
taktiež toho názoru, že v súlade s § 115 ods. 1 O. s. p., odvolací súd mal nariadiť verejné
pojednávanie vo veci samej a predvolať účastníkov konania... “.
6. Porušenie „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni... Najvyššieho
súdu...“ odôvodnil sťažovateľ tým, že „Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa z dôvodu neprípustnosti dovolania a svojvoľného výkladu a nesprávnej
aplikácii § 21 O. s. p., považuje sťažovateľ za hrubé porušenie zákonnosti... Sťažovateľ je
toho názoru, že zo strany... najmä dovolacieho súdu... došlo v predmetnej právnej veci
k negácii platnej judikatúry a publikovaných nálezov ústavného súdu. Aj takýto prístup
a konanie súdov svedčí o tom, že ide o závislé, jednostranné rozhodovanie s porušovaním
základných práv občanov Slovenskej republiky.“.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Ing. T. L., aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... postupom Okresného
súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006, Krajským súdom... v konaní vedenom
pod č. k. 5 Co 328/2009 a... Najvyšším súdom... v konaní vedenom pod č. 5 Cdo 69/2010
porušené bolo.
2. Krajský súd... postupom a vydaním uznesenia... z 30. 11. 2009 porušil právo Ing.
T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., čl. 48 ods. 2 Ústavy...
3. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11. 2009 vo výroku
o potvrdení uznesenia Okresného súdu... č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009 zrušuje.
4. Okresný súd... postupom a uznesením č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009
porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 48 ods. 2 Ústavy...
5. Uznesenie Okresného súdu... z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie.
6. Uznesenie... Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 69/2010 zo dňa 19. mája 2010 zrušuje.
7. Okresný súd... je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania... na účet advokáta.“
II.
8. Sťažovateľ k sťažnosti okrem iných písomností predložil namietané rozhodnutia
v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a svoje procesné návrhy im predchádzajúce, t. j.
uznesenie okresného súdu č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009, odvolanie
sťažovateľa z 10. septembra 2009 proti tomuto uzneseniu, uznesenie krajského súdu sp. zn.
5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009, dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 proti tomuto
uzneseniu a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorých
podstatné časti vzhľadom na ich vecnú a právnu nadväznosť považuje ústavný súd za
relevantné oboznámiť.
9. Okresný súd uznesením č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009 na návrh
sťažovateľa „späťvzatie návrhu na konanie“ z 18. marca 2009 zastavil konanie
o sťažovateľovej žalobe z 30. mája 2006, ktorou sa domáhal proti žalovanej „Slovenská
republika – Ú... o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci“. Okresný súd
súčasne uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume
4 528,45 € na účet jej právnej zástupkyne. Okresný súd svoje rozhodnutie v podstatnom
odôvodnil takto: „Navrhovateľ, potom čo súd na pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2008
vyslovil ako sa mu javí právne posúdenie veci - §100 ods. 1 OSP, podaním doručeným
tunajšiemu súdu dňa 19. 3. 2009, oznámil súdu, že berie svoju žalobu v celom rozsahu späť
a žiadal, aby súd konanie s poukazom na ustanovenie § 96 O. s. p. zastavil a nepriznal
odporcovi náhradu trov konania podľa §150 OSP...
Odporca... oznámil súdu, že nesúhlasí so zastavením konania podľa § 96 ods. 2 OSP,
eventuálne, ak sa súd nestotožní z jeho dôvodmi tak žiadal, aby súd v uznesení, ktorým
konanie zastaví, priznal odporcovi trovy konania. Svoj nesúhlas so zastavením konania
odôvodnil tým, že takýmto konaním navrhovateľa dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu
sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Navrhovateľ podal na odporcu na tunajšom súde
niekoľko návrhov na začatie konania, niektoré z nich aj duplicitne. Odporca neupiera
navrhovateľovi právo na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR), toto právo by sa však nemalo
zneužívať. Odporca je presvedčený, že nakoľko súdom vyjadrené predbežné právne
posúdenie veci navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť...
Ustanovenie § 96 OSP rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak
navrhovateľ vezme návrh späť, súd konanie nezastaví. Je to tak iba v prípade, ak odporca
so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. Za vážny dôvod možno považovať
prípad, ak by zastavením konania bola odopretá odporcovi súdna ochrana. V danom
prípade však súd takýto dôvod na strane odporcu nevzhliadol. Odporca ako jedinný dôvod,
ktorý považoval za vážny (t. j. väčšej intenzity) uviedol, že takýmto konaním navrhovateľa
dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Odporca
je presvedčený, že nakoľko súdom vyjadrené predbežné právne posúdenie veci
navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť. Takáto skutočnosť však nie
vážnym dôvodom pre ktorý by súd konanie pre späťvzatie žalobného návrhu nezastavil.
Každý má právo, v prípade ak sa domnieva, že bol ukrátený na svojich právach, domáhať
sa ochrany svojich práv na nezávislom súde. Toto právo nepochybne patrí aj
navrhovateľovi. To, že navrhovateľ vedie voči odporcovi viacero sporov (hoci aj duplicitne)
sa v prípade navrhovateľovho neúspechu prejaví v rozhodnutí o náhrade trov konania.
Nemožno, bez ďalšieho, však takúto skutočnosť považovať za zneužívanie práva a odoprieť
fyzickej osobe (navrhovateľovi) spravodlivosť (denegatio justitie). Okrem uvedeného
odporcom prezentovaný vážny dôvod v nijakom smere nesúvisí so samotným predmetom
sporu, ale skôr smeruje k osobe navrhovateľa. Odporca v nijakom smere neuviedol, čím by
sa jeho právne postavenie zastavením konania zhoršilo, prípadne výrazne dotklo jeho práv.
Vzhľadom na uvedené, súd nepovažoval dôvody nesúhlasu odporcu so späťvzatím
žalobného návrhu navrhovateľa za vážne, preto na ne neprihliadal a konanie s poukazom
na ustanovenie § 96 ods. 1 zastavil.
V zmysle § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný
dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Tam kde zastavenie
konania bolo zavinené účastníkom, súd prizná ostatným účastníkom náhradu nákladov
konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Súd
mal v danom prípade za to, že bol naplnený dôvod na priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia odporcovi, nakoľko navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, pričom
odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý prevzal jeho právne
zastupovanie, na základe výzvy súdu zaslal vyjadrenie k žalobnému návrhu, zúčastnil sa
pojednávaní konaných dňa 15. 12. 2008, 16. 3. 2009, čo možno považovať za úkony účelne
vynaložené na bránenie svojho práva...
Pokiaľ ide o aplikáciu § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov
procesného zastúpenia súd dospel k záveru, že v danom prípade treba vychádzať z princípu
zavinenia z procesného dôvodu, ktorý je rešpektovaný citovaným ustanovením. Navrhovateľ
tým, že svoj nárok na náhradu škody uplatňoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ..., hoci
odporca, v právnom vzťahu voči navrhovateľovi, nikdy nevystupoval ako orgán verejnej
moci (resp. nerealizoval voči nemu výkon svojej právomoci ako orgán verejnej moci), si
sám zavinil, že nemohol mať vo veci úspech bez ohľadu na to, či vzal späť návrh alebo by
bolo vo veci rozhodnuté. Späťvzatie návrhu vykonal až 19. marca 2009, pričom žalobný
návrh bol súdu doručený v roku 2006.
Vzhľadom na uvedené súd priznal odporcovi náhradu trov konania nasledovne...
Navrhovateľ v podaní, ktorým vzal žalobný návrh v celom rozsahu späť, žiadal, aby
súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval § 150 OSP. Ako dôvod hodný
osobitného zreteľa vidí v tom, že je toho času v nútenom predčasnom starobnom dôchodku
aj z titulu nezákonného konania a postupu odporcu a rovnako zaviazaním k náhrade trov
konania by došlo u navrhovateľa aj k zníženiu jeho životnej úrovne...
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania podľa § 150 OSP, treba prihliadať v prvom rade na majetkové,
sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska
aplikácie § 150 OSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj
účastníkov v priebehu konania a pod.
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým
zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať
náhradu trov konania. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že
ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez
ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov
úspešnému účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležité odôvodnený.
Dôvody uvádzané navrhovateľom však nemožno považovať za také, ktoré by
odôvodňovali výnimočné použitie tohto zákonného ustanovenia. Len dôvod, že navrhovateľ
je poberateľom predčasného starobného dôchodku nie je sám o sebe dôvodom hodným
osobitného zreteľa. V takomto prípade by súd musel aplikovať ustanovenie § 150 OSP vo
všetkých konaniach, v ktorých boli neúspešnými účastníkmi starobní dôchodcovia, čo však
nie je účelom § 150 OSP. Rovnako (nakoľko nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci)
nemal súd zo strany navrhovateľa preukázanú ním tvrdenú skutočnosť, že do starobného
dôchodku musel odísť výlučne z dôvodu nezákonného postupu odporcu voči osobe
navrhovateľa. Uvedené je len tvrdením navrhovateľa. Pokiaľ ide o samotný postoj
účastníkov konania v priebehu konania, súd konštatuje, že obaja účastníci konania sa
riadne zúčastnili oboch nariadených pojednávaní, boli naň riadne pripravený, vždy riadne
reagovali na písomné výzvy súdu (inak povedané boli procesné disciplinovaní)... Pokiaľ ide
o okolnosti danej veci, súd poznamenáva, že navrhovateľ potom, čo súd predbežne uviedol
ako sa mu javí právne posúdenie veci a v deň doručenia späťvzatia žalobného návrhu,
doručil tunajšiemu súdu nový žalobný návrh (vedený pod sp. zn. 25 C 98/09) v rámci
ktorého súd prejednáva spor rovnakých účastníkov, s rovnakým predmetom konania
(navrhovateľ však už nežiada nemajetkovú ujmu vo výške 11 mil. Sk) na základe rovnakých
skutkových okolností ako to bolo v tomto spore. V prípade jeho úspechu v spore, mu
konajúci súd prizná aj náhradu trov konania. Súd má za to, že každý účastník konania si
pred podaním žaloby musí zvážiť akú má šancu byť v spore úspešný (resp. čiastočne
úspešný) a musí predpokladať aj svoj prípadný neúspech v konaní spojený s povinnosťou
nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi (navrhovateľ vedie s odporcom viaceré
súdne konania). V prípade, ak účastník sporu požaduje nemajetkovú ujmu vo výške
niekoľkých miliónov Sk, musí predovšetkým disponovať dostatkom právne relevantných
dôkazov, ktoré existenciu nemajetkovej ujmy v takejto výške preukazujú (práve výška
požadovanej nemajetkovej ujmy tvorila najväčšiu časť vymeriavacieho základu pre určenie
hodnoty úkonu právnej pomoci). Navrhovateľ v konaní (okrem požiadavky vypracovať
znalecký posudok) takéto dôkazy neoznačil.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd v predmete sporu, v postoji účastníkov konania,
v ich pomeroch, ako i v dôvodoch uvádzaných navrhovateľom nevzhliadol dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý by umožnil súdu na daný prípad (ako prípad výnimočný)
aplikovať, pri rozhodovaní o trovách konania, ustanovenie § 150 OSP, ani nevidel dôvod
ex offo bližšie skúmať majetkové príp. iné pomery účastníkov konania, nakoľko takáto
potreba v priebehu konania (vzhľadom na predmet sporu, osoby účastníkov konania)
nevzišla...“
10. Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 10. septembra 2009,
v ktorom na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia
v podstatnom uviedol: „... Odvolanie odôvodňujem len z dôvodov uvedených v ust. § 205
ods. 2 písm. a), b), c) OSP v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP.
Uznesenie považujem za neprimerane tvrdé, nezohľadňujúce skutočný stav
navrhovateľa, rozhodujúce okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu návrhu na súde, postoj
účastníkov konania v priebehu konania, ale najmä nebola skúmaná v dostatočnom rozsahu
existencia podmienok hodných osobitného zreteľa prihliadajúc na majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery navrhovateľa ako účastníka konania. Som toho názoru, že súd
v dostatočnej miere neskúmal dopad svojho rozhodnutia o náhrade trov na majetkové
pomery i psychiku navrhovateľa ako oprávneného účastníka... Som toho názoru, že v danom
prípade ide o výnimočný prípad a preto súdu predkladám tieto dôvody hodné osobitného
zreteľa pričom predpokladám, že súd bude vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci... Došlo k vade uvedenej v ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP... Konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v napadnutej veci... Súd prvého
stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností... Vedomé obštrukcie zo strany odporcu voči mojej osobe
ako účastníkovi konania či bývalému štátnemu zamestnancovi u odporcu... Týmto
uznesením i ďalším postupmi a konaním odporcu, ale aj už PZO dochádza
k nespochybniteľnému, negatívnemu dopadu na zdravie navrhovateľa... Likvidačné metódy
odporcu voči mojej osobe vrátane prejavov politickej arogancie moci odporcu, ale aj
diskriminačné konanie voči mojej osobe sú známe a preukázateľné... Stanovenie výšky
náhrady trov konania a jej odôvodnenie súdom, podľa mojich poznatkov a známych
skutočností, je nesprávne...“ Následne sťažovateľ podrobne argumentoval o zistenom
skutkovom a právnom stave jeho právnej veci.
11. Ústavný súd k obsahu odôvodnenia odvolania poznamenáva, že sťažovateľ v ňom
nenamietal porušenia ustanovení § 21 ods. 4 a 5 OSP a z tohto porušenia vyplývajúcu ním
tvrdenú neústavnosť postupu okresného súdu (táto skutočnosť tvorí podstatu jeho
argumentov v ústavnej sťažnosti, pozn.). Sťažovateľ len dokumentačne v rámci
argumentácie ním tvrdenej nezákonnosti postupu súdu pri neurčení termínu pojednávania
o jeho späťvzatí návrhu na konanie, a to v súvislosti s možnosťou predvolania a zistenia
právneho názoru štatutárneho zástupcu odporcu, uviedol, že doteraz (dovtedy) nebol na
pojednávanie „predvolaný štátny orgán (štatutárny zástupca, pozn.), alebo osoba v súlade
s ust. § 21 ods. 4, 5 O. s. p., ktorí mali konať pred súdom a nie advokát...“, čím v konečnom
dôsledku „došlo aj k porušeniu zásady ústavnosti konania“.
12. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 328/2009
z 30. novembra 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej
sa trov konania“ potvrdil a súčasne mu uložil povinnosť „zaplatiť náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 695,33 €...“.
13. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie z 27. januára
2010, ktoré doručil okresnému súdu 28. januára 2010. V dovolaní okrem iného uviedol:
„... Dovolanie podáva v zákonnej lehote navrhovateľ v zmysle ust. § 237 písm. f)
O. s. p. proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 30. 11. 2009 a napáda výrok uznesenia,
ktorým bolo potvrdené uznesenie... Okresného súdu... zo dňa 03. 08. 2009, podľa ktorého
navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi... náhrady trov konaní... Podľa § 21 ods. 4, ods.
5 O. s. p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu... V dňoch 15. 12. 2008 a 16. 03. 2008 sa uskutočnili súdne pojednávania na
Okresnom súde... na ktorých však... nekonal štatutárny zástupca odporcu pred týmto súdom,
keď bola žalovaná Slovenská republika... V dôsledku tohto pochybenia súdu, nemohol
navrhovateľ konať pred súdom už aj tým, že nemohol klásť otázky zástupcovi, ktorý je
oprávnený konať pred súdom za štát resp. štátny orgán... Dovoľujem si pripomenúť, že v
danom prípade sa nejedná o právne zastupovanie odporcu s menovanou advokátkou, ale
ide o konanie pred súdom štatutárnym zástupcom odporcu resp. oprávnenou osobou, keďže
žalovaná je Slovenská republika... Okresný súd... bez pojednávania resp. konania... určil
náhradu trov konania, bez toho, aby som mal možnosť konať pred súdom vo veci priznania
resp. nepriznania náhrady trov konania... Súd prvého stupňa i odvolací súd nemali záujem,
aby v konaní sa zaoberali a vyhodnotili všetky moje námietky, ktorými som preukázal
existenciu podmienok hodných osobitného zreteľa... Týmto postupom mi odvolací súd
neumožnil konať pre súdom.“
14. K sťažovateľovej argumentácii ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ako
hlavný, no najmä v konaní pred všeobecnými súdmi doteraz neuplatnený dôvod ním
tvrdenej nezákonnosti a z nej následne vyplývajúcej neústavnosti postupu týchto súdov prvý
raz uviedol porušenie ustanovení § 21 ods. 4 a 5 OSP.
15. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája
2010 odmietol.
16. Ústavný súd ešte pred samotným posudzovaním dôvodnosti sťažovateľovej
sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoje uznesenie č. k.
II. ÚS 125/2010-23 z 18. marca 2010, ktorým odmietol predchádzajúcu sťažovateľovu
sťažnosť (doručenú mu 10. februára 2010) vychádzajúcu z identického skutkového základu
(namietania neústavnosti konania o jeho právnej veci vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesenia z 3. augusta 2009, odvolacieho konania vedeného na
krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesenia z 30. novembra 2009), avšak
s odlišnou dôvodovou argumentáciou (namietanie postupu okresného súdu so zbytočnými
prieťahmi v konaní, namietanie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie oboma vo
veci konajúci súdmi). Sťažnosť smerujúca proti okresnému súdu bola odmietnutá z dôvodu
oneskorenosti jej podania (v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy) a tiež z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej rozhodovanie
(v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané
odvolanie, o ktorom rozhodol (poskytol ochranu iný súdny orgán) krajský súd. Sťažnosť
smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu bola odmietnutá ako neprípustná z dôvodu
predčasnosti jej podania ústavnému súdu, lebo sťažovateľ sa súčasne domáhal nápravy
svojich práv dovolaním na najvyššom súde.
III.
17. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec
verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uznesením okresného súdu č. k. 22 C 47/2006-333
z 3. augusta 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, a tiež toho, aby
ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (bod 7).
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
22. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu
č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti
sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného
súdu. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je jej neprípustnosť § 25 ods. 2
v spojení s § 24 bodom a) zákona o ústavnom súde z dôvodu existencie procesnej prekážky
veci už rozhodnutej (res iudicata), pretože namietaným porušením označených práv
predmetným uznesením okresného súdu sa už zaoberal ústavný súd v konaní sp. zn.
II. ÚS 125/2010 a rozhodol o ňom svojím uznesením z 18. marca 2010 (bod 16).
23. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec
verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom, zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 odmietol
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP a jemu predchádzajúcim
potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009.
24. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je Občiansky súdny poriadok.
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
27. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
28. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj
v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní (napr. aj
interpretáciou a aplikáciou § 21, § 103, § 115 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, pozn.). Dovolací
súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny
opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
29. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
30. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je
prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
OSP.
31. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa
zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol
dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom
uviedol, že „skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním... a... dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239
O. s. p. nemožno vyvodiť...
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší
súd ... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu
súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom. 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť
tým, že pred súdom nekonal štatutárny zástupca odporcu, resp. oprávnená osoba, konal len
právny zástupca odporcu, v dôsledku čoho navrhovateľ nemohol klásť takejto oprávnenej
osobe otázky a reagovať pred ňou na tvrdenia právneho zástupcu odporcu.
Ustanovenie § 20 O. s. p. stanovuje, že pred súdom môže vystupovať účastník
samostatne v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva
a brať na seba povinnosti. Pri právnických osobách (§ 18 až § 19c Občianskeho zákonníka)
je stanovené v hmotnoprávnom predpise, kto za nich môže robiť právne úkony (§ 20
Občianskeho zákonníka) a kto v ich mene môže vystupovať (§ 21 ods. 1 O. s. p.), ak je
účastníkom konania štát, považuje sa za právnickú osobu (§ 21 Občianskeho zákonníka)
a jeho procesné zastúpenie je upravené v § 21 ods. 4 O. s. p. Podľa § 24 veta prvá, O. s. p.
účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si
účastník môže podľa § 25 ods. 1 O. s. p. zvoliť vždy advokáta. Plnomocenstvo udelené
advokátovi nemožno obmedziť.
V predmetnej veci je odporcom Slovenská republika zastúpená Ú., v mene ktorého
koná vedúci Ú. Vedúci Ú. má postavenie štatutárneho orgánu oprávneného na všetky
právne úkony a teda aj na platné udelenie plnomocenstva advokátovi na zastupovanie
v konaní. Tým, že pred súdom konal právny zástupca odporcu, oprávnený na všetky úkony,
ktoré v konaní môže urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O. s. p.), preto nedošlo k odňatiu možnosti
navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolanie navrhovateľa
smerovalo len proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania, teda nešlo
o vec samu a preto pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. nebolo potrebné nariadiť.
K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v prípade
rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania v dôsledku späťvzatia návrhu na
začatie konania bez nariadenia ďalšieho pojednávania, nakoľko nešlo o prejednanie veci
samej v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 O. s. p.; nebolo preto potrebné (myslené ako
zákonná povinnosť) nariadiť ďalšie pojednávanie.
K námietke dovolateľa, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu ustanovenia
§ 212 ods. 1 O. s. p. dovolací súd uvádza, že rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade
daný odvolaním. V zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., je odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania. Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté
rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (či napáda rozhodnutie vo všetkých jeho
výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo
práva). Ak odvolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý výrok len
o niektorej z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv), odvolací súd je rozsahom
uplatneným v odvolaní viazaný a odvolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje svojmu
prieskumu. Keďže odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom
rozsahu (v časti výroku o náhrade trov konania) a preskúmal všetky skutočnosti, ktorými
navrhovateľ ako odvolateľ dôvodil, je jeho námietka o odňatí možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. celkom neopodstatnená...
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
navrhovateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237
O. s. p.“. Svoje skutkové a právne závery uzatvoril najvyšší súd takto: „Keďže v danom
prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné
a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, najvyšší súd dovolanie navrhovateľa ako
neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
odmietol. ... V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd priznal odporcovi
náhradu...“.
32. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo
k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší
súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho
súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom
prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom
opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája
2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov
a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
33. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
34. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v označenom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2009, ktorým o odvolaní sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009 rozhodol tak, že
„uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania
potvrdzuje“.
35. Krajský súd v úvode namietaného uznesenia najskôr podrobne opísal skutkový
a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd (pozri bod 9), oboznámil odvolaciu
argumentáciu sťažovateľa (pozri bod 10) a stanovisko žalovanej k nej. Svoje faktické
(skutkové) a právne závery formuloval takto: „Odvolací súd... prejednal odvolanie
navrhovateľa v častí výroku o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie
ju mužné vyhovieť...
Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvého stupňa, len dodáva, že
v predmete sporu, v postoji účastníkov konania, v ich pomeroch, ako i v dôvodoch
uvádzaných navrhovateľom nie je taký dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by umožnil
súdu na daný prípad aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150
O. s. p., a nebol dôvod ex offo bližšie skúmať majetkové príp. iné pomery účastníkov
konania, nakoľko takáto potreba v priebehu konania vzhľadom na predmet sporu a osoby
účastníkov konania nevzišla. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru,
že v prejednávanej veci neboli ani splnené predpoklady pre vyslovenie povinnosti na
náhradu trov konania odporcom podľa druhej vety ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p.,
pretože dôvodom späťvzatia nebolo správanie odporcu, ale vyslovenie názoru súdu, ako sa
mu predbežne javí právne posúdenie veci podľa § 100 ods. 1 O. s. p.. Preto, keďže nejde
o prípad podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. z procesného hľadiska zásadne platí, že
zastavenie konania zavinil navrhovateľ a podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. je povinný
nahradiť trovy konania odporcovi.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov
tohto konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia...“
36. K obsahu odôvodnenia odvolacieho uznesenia ústavný súd poznamenáva, že keď
sťažovateľ vo svojom odvolaní z 10. septembra 2009 proti prvostupňovému uzneseniu
nezákonnosť (neústavnosť) postupu okresného súdu pri interpretácii a aplikácii ustanovení
§ 21 ods. 4 a 5 OSP nenamietal (pozri bod 11), krajský súd, ako to vyplýva z obsahu
odôvodnenia jeho rozhodnutia, sa touto problematikou ako samostatne namietanou
právnou skutočnosťou (tvoriacu podstatu argumentácie jeho ústavnej sťažnosti, pozn.)
nezaoberal (pozri tiež § 212 ods. 1 OSP, pozn.). Odpoveď na tvrdenia sťažovateľa v tomto
smere bola daná až v rámci dovolacieho konania v odôvodnení sťažnosťou namietaného
uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája 2010.
37. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa na túto jej
časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s nedostatočne vykonaným
dokazovaním (súdy sa „nezaoberali námietkami sťažovateľa“) a právnym názorom
krajského (okresného súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení v jeho právnej veci. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasil so záverom
všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii § 21 ods. 4 a 5 OSP (v súvislosti s tým
namietal aj porušenie § 103 a § 104 ods. 2 OSP) a ďalej namietal nesprávne použitie § 115
ods. 1, § 123 a § 212 ods. 1 OSP.
38. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009 boli svojvoľné
a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
39. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho
súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný
súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za
legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie jeho
veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48
ods. 2 ústavy), ktoré malo byť spôsobené tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy
nesprávne interpretovali a následne aplikovali ustanovenia § 21 ods. 4 a 5 a § 115 ods. 1
OSP (okresný súd), § 214 ods. 2 a § 212 ods. 1 OSP (krajský súd).
41. Ústavný súd poznamenáva, že posudzovaním postupu v predmetnej
sťažovateľovej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa) majúcim
podľa tvrdenia sťažovateľa porušiť čl. 48 ods. 2 ústavy sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý
nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii ustanovení
§ 21 OSP (zastupovanie žalovaného v konaní), § 214 ods. 2 OSP (nenariadenie
pojednávania na odvolacom súde), § 115 ods. 1 OSP (nenariadenie pojednávania
prvostupňovým súdom pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby) a tiež § 212 ods. 1 OSP
(sťažovateľom tvrdené nedostatočne vykonané odvolacie konanie) porušenie označených
právnych noriem, ktoré by vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne
skončeného konania ním posudzovanej sťažovateľovej právnej veci (pozri bod 31).
42. Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti a najmä k nej pripojených písomných
dokumentov (časť II rozhodnutia) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom v jeho
právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného
súdu) a najvyššieho súdu.
43. Keďže argumentácia sťažovateľa produkovaná v ním podanom dovolaní je
v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej sťažnosti (bod 28), ústavný súd pri
odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery,
ktorými odmietol sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil
prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu,
prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.
44. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010