Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2009

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. augusta 2009,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. mája 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľ podal dňa 30. 5. 2006 Okresnému súdu... návrh na začatie konania...

proti odporcovi... Ú... o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola

vedená u tohto súdu pod č. k. ...

Sťažovateľ dňa 05. 03. 2009 predložil doplnenie žaloby a zmenu petitu žaloby... dňa

16. 03. 2009 sa uskutočnilo súdne pojednávanie s tým, že uznesením bola pripustená zmena

žalobnému petitu v zmysle návrhu zo dňa 05. 03. 2009. Na tomto pojednávaní opätovne sa

nedostavil štatutárny zástupca odporcu, ale ani oprávnená osoba, ktorá mala konať pred

súdom nakoľko v danej právnej veci bola žalovaná Slovenská republika. Odporcu

zastupovala právna zástupkyňa odporcu v zmysle písomného poverenia, ale iba na

zastupovanie, nie na konanie pred súdom...

Na predložené doplnenie a rozšírenie návrhu... súd bezdôvodne nereagoval,

neakceptoval túto rozhodujúcu skutočnosť záznamom v zápisnici o pojednávaní a ani

neoboznámil s jeho obsahom právneho zástupcu odporcu (ďalej len „PZO“, pozn.).

Následne sa PZO nevyjadril k týmto predloženým doplneniam a rozšíreniam návrhu na

začatie konania, nakoľko ich súd nepredložil na vyjadrenie PZO...

Vzhľadom na vyslovený právny názor vtedajšieho samosudcu a neurčitý termín

ďalšieho pojednávania... sťažovateľ sa rozhodol predložiť súdu späťvzatie návrhu na

začatie konania v predmetnej právnej veci... a to doručením súdu dňa 19. 03. 2009...

Následne Okresný súd... uznesením... zo dňa 03. 08. 2009 rozhodol, že zastavuje

konanie, ale navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 4 528,45 Eur

právnej zástupkyne odporcu...

Sťažovateľ vidí ďalšie porušenie jeho ústavných práv v tom, že sa neuskutočnilo

verejné pojednávanie v predmetnej veci – späťvzatie návrhu na konanie, ale ani vo veci

rozhodovania o trovách konania...

Proti tomuto uzneseniu sa... sťažovateľ... odvolal len v časti výroku súdu o zaplatení

náhrady trov konania... V tomto odvolaní sťažovateľ uviedol konkrétne preukázateľné

skutočnosti a listinné dôkazy, ktoré zakladajú a potvrdzujú dôvody hodné osobitného

zreteľa...

Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 11. 2009 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania potvrdil... odvolací súd

formálne konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby

v odôvodnení vyhodnotil skutočnosti, na základe ktorých dospel k tomuto právnemu názoru.

Ďalej súd... bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Takýto postup odvolacieho súdu

síce umožňuje zákon, ale za podmienky, že bol súdom prvého stupňa zistený skutkový stav

veci. A to sa v danej právnej veci nestalo pričom navrhovateľ ako sťažovateľ nedal súhlas

k verejnému vyhlásenia uznesenia bez uskutočnenia verejného odvolacieho konania. Tým

došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu ústavného práva sťažovateľa...

Sťažovateľ využil aj inštitút dovolania, keď predložil dňa 28. 01. 2010 príslušnému

súdu dovolanie...

Najvyšší súd... ako dovolací súd svojim uznesením... zo dňa 19. mája 2010 rozhodol,

že dovolanie sťažovateľa... odmieta a súčasne stanovil náhradu trov pre PZO. Ako dôvody

odmietnutia sú uvedené najmä v tom, že ide o neprípustné dovolanie...“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v jeho prípade „Porušené bolo... Základné právo

podľa ... právo podľa Dohovoru... Základné právo podľa

“. Podľa jeho názoru „postupom a rozhodnutím Okresného súdu...

a Krajského súdu... došlo k... jednostrannosti v rozhodovaní, vec nebola spravodlivo

prejednaná pričom tieto súdy neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom, neumožnili mu uplatniť svoje ústavné právo konať pred súdom... Aj dovolací súd

rozhodoval závisle, jednostranne nerešpektujúc platnú judikatúru vo vzťahu k výkladu

a aplikácii ... zo strany dovolacieho súdu... došlo k neopodstatnenému

odmietnutiu dovolania sťažovateľa s odôvodnením, že údajne ide o neprípustné dovolanie.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na

úrovni... Okresného súdu...“ došlo tým, že tento (ale aj „v danej právnej veci všetky

zainteresované súdy“) nemali záujem správne aplikovať citované ustanovenia zákona [§ 21

ods. 4 a 5 v znení neskorších zmien (ďalej

aj „OSP“), pozn.]. Sťažovateľ tiež uviedol, že „súdy (a v prvopočiatku najmä okresný súd,

pozn.) konali a postupovali svojvoľne, nerešpektovali platnú judikatúru, vedome nechceli

rozlíšiť inštitút konania pred súdom oprávnenou osobou ak je žalovaná Slovenská republika

pred inštitútom zastupovania právnym zástupcom... Samosudca vedel o potrebe správnosti

označenia správneho štátneho orgánu, ktorý má konať za Slovenskú republiku a tým aj

o preukázaní takejto oprávnenosti každého, kto má konať za štát... zo strany súdu došlo

k porušeniu ustanovenia .. .. ..

..“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že mu „nebolo umožnené súdom, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Dôkazom tohto tvrdenia je skutočnosť, že celé

odôvodnenie v uznesení súdu na prvom stupni vo vzťahu k určeniu náhrady trov konania

pre PZO sa síce opiera o citované ustanovenia , ale bez toho, aby súd preskúmal

aplikačné kritéria zo súdnej praxe pre dôvody hodné osobitného zreteľa pre odpustenie

určenia náhrady trov konania na základe predložených listinných dôkazov... Je nepochybné,

že súd správne neakceptoval vznesený dôvod nesúhlasu PZO o zastavení predmetného

konania...“.

5. K namietanému porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni...

Krajského súdu... malo dôjsť tým, že odvolací súd... sa neviazal rozsahom a dôvodmi

odvolania... sťažovateľom v celom rozsahu. Svedčí o tom obsah odvolania v porovnaní

s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu... odvolací súd sa nezaoberal námietkou

navrhovateľa - sťažovateľa o porušení , v tom, že bola žalovaná

Slovenská republika a pred súdom mala konať oprávnená osoba. Je všeobecne známe, že

advokát zastupuje odporcu z hľadiska procesného a nekoná ako oprávnená osoba pred

súdom... Túto skutočnosť odvolací súd vedome prehliadol a... uviedol, že zastupovanie

odporcu právnym zástupcom je v súlade so zákonom nakoľko takéto zastupovanie umožňuje

každej fyzickej či právnickej osobe... Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd

nemal rozhodnúť bez toho, aby nenariadil verejné odvolacie pojednávanie... Sťažovateľ je

taktiež toho názoru, že v súlade s , odvolací súd mal nariadiť verejné

pojednávanie vo veci samej a predvolať účastníkov konania... “.

6. Porušenie „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni... Najvyššieho

súdu...“ odôvodnil sťažovateľ tým, že „Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa z dôvodu neprípustnosti dovolania a svojvoľného výkladu a nesprávnej

aplikácii , považuje sťažovateľ za hrubé porušenie zákonnosti... Sťažovateľ je

toho názoru, že zo strany... najmä dovolacieho súdu... došlo v predmetnej právnej veci

k negácii platnej judikatúry a publikovaných nálezov ústavného súdu. Aj takýto prístup

a konanie súdov svedčí o tom, že ide o závislé, jednostranné rozhodovanie s porušovaním

základných práv občanov Slovenskej republiky.“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. T. L., aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ... a právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... postupom Okresného

súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajským súdom... v konaní vedenom

pod č. k. a... Najvyšším súdom... v konaní vedenom pod č.

porušené bolo.

2. Krajský súd... postupom a vydaním uznesenia... z 30. 11. 2009 porušil právo Ing.

T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie podľa ... a

Dohovoru..., ...

3. Uznesenie Krajského súdu... č. k. -392 z 30. 11. 2009 vo výroku

o potvrdení uznesenia Okresného súdu... č. k. -333 z 03. 08. 2009 zrušuje.

4. Okresný súd... postupom a uznesením č. k. -333 z 03. 08. 2009

porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie podľa ...

a Dohovoru..., ...

5. Uznesenie Okresného súdu... z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie.

6. Uznesenie... Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 19. mája 2010 zrušuje.

7. Okresný súd... je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania... na účet advokáta.“

II.

8. Sťažovateľ k sťažnosti okrem iných písomností predložil namietané rozhodnutia

v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a svoje procesné návrhy im predchádzajúce, t. j.

uznesenie okresného súdu č. k. -333 z 3. augusta 2009, odvolanie

sťažovateľa z 10. septembra 2009 proti tomuto uzneseniu, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. novembra 2009, dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 proti tomuto

uzneseniu a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010, ktorých

podstatné časti vzhľadom na ich vecnú a právnu nadväznosť považuje ústavný súd za

relevantné oboznámiť.

9. Okresný súd uznesením č. k. -333 z 3. augusta 2009 na návrh

sťažovateľa „späťvzatie návrhu na konanie“ z 18. marca 2009 zastavil konanie

o sťažovateľovej žalobe z 30. mája 2006, ktorou sa domáhal proti žalovanej „Slovenská

republika – Ú... o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci“. Okresný súd

súčasne uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume

4 528,45 € na účet jej právnej zástupkyne. Okresný súd svoje rozhodnutie v podstatnom

odôvodnil takto: „Navrhovateľ, potom čo súd na pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2008

vyslovil ako sa mu javí právne posúdenie veci - , podaním doručeným

tunajšiemu súdu dňa 19. 3. 2009, oznámil súdu, že berie svoju žalobu v celom rozsahu späť

a žiadal, aby súd konanie s poukazom na ustanovenie zastavil a nepriznal

odporcovi náhradu trov konania podľa ...

Odporca... oznámil súdu, že nesúhlasí so zastavením konania podľa ,

eventuálne, ak sa súd nestotožní z jeho dôvodmi tak žiadal, aby súd v uznesení, ktorým

konanie zastaví, priznal odporcovi trovy konania. Svoj nesúhlas so zastavením konania

odôvodnil tým, že takýmto konaním navrhovateľa dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu

sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Navrhovateľ podal na odporcu na tunajšom súde

niekoľko návrhov na začatie konania, niektoré z nich aj duplicitne. Odporca neupiera

navrhovateľovi právo na súdnu ochranu ( SR), toto právo by sa však nemalo

zneužívať. Odporca je presvedčený, že nakoľko súdom vyjadrené predbežné právne

posúdenie veci navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť...

Ustanovenie rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak

navrhovateľ vezme návrh späť, súd konanie nezastaví. Je to tak iba v prípade, ak odporca

so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. Za vážny dôvod možno považovať

prípad, ak by zastavením konania bola odopretá odporcovi súdna ochrana. V danom

prípade však súd takýto dôvod na strane odporcu nevzhliadol. Odporca ako jedinný dôvod,

ktorý považoval za vážny (t. j. väčšej intenzity) uviedol, že takýmto konaním navrhovateľa

dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Odporca

je presvedčený, že nakoľko súdom vyjadrené predbežné právne posúdenie veci

navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť. Takáto skutočnosť však nie

vážnym dôvodom pre ktorý by súd konanie pre späťvzatie žalobného návrhu nezastavil.

Každý má právo, v prípade ak sa domnieva, že bol ukrátený na svojich právach, domáhať

sa ochrany svojich práv na nezávislom súde. Toto právo nepochybne patrí aj

navrhovateľovi. To, že navrhovateľ vedie voči odporcovi viacero sporov (hoci aj duplicitne)

sa v prípade navrhovateľovho neúspechu prejaví v rozhodnutí o náhrade trov konania.

Nemožno, bez ďalšieho, však takúto skutočnosť považovať za zneužívanie práva a odoprieť

fyzickej osobe (navrhovateľovi) spravodlivosť (denegatio justitie). Okrem uvedeného

odporcom prezentovaný vážny dôvod v nijakom smere nesúvisí so samotným predmetom

sporu, ale skôr smeruje k osobe navrhovateľa. Odporca v nijakom smere neuviedol, čím by

sa jeho právne postavenie zastavením konania zhoršilo, prípadne výrazne dotklo jeho práv.

Vzhľadom na uvedené, súd nepovažoval dôvody nesúhlasu odporcu so späťvzatím

žalobného návrhu navrhovateľa za vážne, preto na ne neprihliadal a konanie s poukazom

na ustanovenie § 96 ods. 1 zastavil.

V zmysle žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa ods. 2 citovaného

ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný

uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný

dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Tam kde zastavenie

konania bolo zavinené účastníkom, súd prizná ostatným účastníkom náhradu nákladov

konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Súd

mal v danom prípade za to, že bol naplnený dôvod na priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia odporcovi, nakoľko navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, pričom

odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý prevzal jeho právne

zastupovanie, na základe výzvy súdu zaslal vyjadrenie k žalobnému návrhu, zúčastnil sa

pojednávaní konaných dňa 15. 12. 2008, 16. 3. 2009, čo možno považovať za úkony účelne

vynaložené na bránenie svojho práva...

Pokiaľ ide o aplikáciu prvá veta pri rozhodovaní o náhrade trov

procesného zastúpenia súd dospel k záveru, že v danom prípade treba vychádzať z princípu

zavinenia z procesného dôvodu, ktorý je rešpektovaný citovaným ustanovením. Navrhovateľ

tým, že svoj nárok na náhradu škody uplatňoval podľa ..., hoci

odporca, v právnom vzťahu voči navrhovateľovi, nikdy nevystupoval ako orgán verejnej

moci (resp. nerealizoval voči nemu výkon svojej právomoci ako orgán verejnej moci), si

sám zavinil, že nemohol mať vo veci úspech bez ohľadu na to, či vzal späť návrh alebo by

bolo vo veci rozhodnuté. Späťvzatie návrhu vykonal až 19. marca 2009, pričom žalobný

návrh bol súdu doručený v roku 2006.

Vzhľadom na uvedené súd priznal odporcovi náhradu trov konania nasledovne...

Navrhovateľ v podaní, ktorým vzal žalobný návrh v celom rozsahu späť, žiadal, aby

súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval . Ako dôvod hodný

osobitného zreteľa vidí v tom, že je toho času v nútenom predčasnom starobnom dôchodku

aj z titulu nezákonného konania a postupu odporcu a rovnako zaviazaním k náhrade trov

konania by došlo u navrhovateľa aj k zníženiu jeho životnej úrovne...

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní

o náhrade trov konania podľa , treba prihliadať v prvom rade na majetkové,

sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen

pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto

rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska

aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj

účastníkov v priebehu konania a pod.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým

zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať

náhradu trov konania. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že

ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov

konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané

dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností

konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez

ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov

úspešnému účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v

rozhodnutí aj náležité odôvodnený.

Dôvody uvádzané navrhovateľom však nemožno považovať za také, ktoré by

odôvodňovali výnimočné použitie tohto zákonného ustanovenia. Len dôvod, že navrhovateľ

je poberateľom predčasného starobného dôchodku nie je sám o sebe dôvodom hodným

osobitného zreteľa. V takomto prípade by súd musel aplikovať ustanovenie vo

všetkých konaniach, v ktorých boli neúspešnými účastníkmi starobní dôchodcovia, čo však

nie je účelom . Rovnako (nakoľko nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci)

nemal súd zo strany navrhovateľa preukázanú ním tvrdenú skutočnosť, že do starobného

dôchodku musel odísť výlučne z dôvodu nezákonného postupu odporcu voči osobe

navrhovateľa. Uvedené je len tvrdením navrhovateľa. Pokiaľ ide o samotný postoj

účastníkov konania v priebehu konania, súd konštatuje, že obaja účastníci konania sa

riadne zúčastnili oboch nariadených pojednávaní, boli naň riadne pripravený, vždy riadne

reagovali na písomné výzvy súdu (inak povedané boli procesné disciplinovaní)... Pokiaľ ide

o okolnosti danej veci, súd poznamenáva, že navrhovateľ potom, čo súd predbežne uviedol

ako sa mu javí právne posúdenie veci a v deň doručenia späťvzatia žalobného návrhu,

doručil tunajšiemu súdu nový žalobný návrh (vedený pod sp. zn. ) v rámci

ktorého súd prejednáva spor rovnakých účastníkov, s rovnakým predmetom konania

(navrhovateľ však už nežiada nemajetkovú ujmu vo výške 11 mil. Sk) na základe rovnakých

skutkových okolností ako to bolo v tomto spore. V prípade jeho úspechu v spore, mu

konajúci súd prizná aj náhradu trov konania. Súd má za to, že každý účastník konania si

pred podaním žaloby musí zvážiť akú má šancu byť v spore úspešný (resp. čiastočne

úspešný) a musí predpokladať aj svoj prípadný neúspech v konaní spojený s povinnosťou

nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi (navrhovateľ vedie s odporcom viaceré

súdne konania). V prípade, ak účastník sporu požaduje nemajetkovú ujmu vo výške

niekoľkých miliónov Sk, musí predovšetkým disponovať dostatkom právne relevantných

dôkazov, ktoré existenciu nemajetkovej ujmy v takejto výške preukazujú (práve výška

požadovanej nemajetkovej ujmy tvorila najväčšiu časť vymeriavacieho základu pre určenie

hodnoty úkonu právnej pomoci). Navrhovateľ v konaní (okrem požiadavky vypracovať

znalecký posudok) takéto dôkazy neoznačil.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd v predmete sporu, v postoji účastníkov konania,

v ich pomeroch, ako i v dôvodoch uvádzaných navrhovateľom nevzhliadol dôvod hodný

osobitného zreteľa, ktorý by umožnil súdu na daný prípad (ako prípad výnimočný)

aplikovať, pri rozhodovaní o trovách konania, ustanovenie , ani nevidel dôvod

ex offo bližšie skúmať majetkové príp. iné pomery účastníkov konania, nakoľko takáto

potreba v priebehu konania (vzhľadom na predmet sporu, osoby účastníkov konania)

nevzišla...“

10. Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 10. septembra 2009,

v ktorom na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia

v podstatnom uviedol: „... Odvolanie odôvodňujem len z dôvodov uvedených v ust. § 205

ods. 2 písm. a), b), c) v nadväznosti na ust. .

Uznesenie považujem za neprimerane tvrdé, nezohľadňujúce skutočný stav

navrhovateľa, rozhodujúce okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu návrhu na súde, postoj

účastníkov konania v priebehu konania, ale najmä nebola skúmaná v dostatočnom rozsahu

existencia podmienok hodných osobitného zreteľa prihliadajúc na majetkové, sociálne,

osobné a ďalšie pomery navrhovateľa ako účastníka konania. Som toho názoru, že súd

v dostatočnej miere neskúmal dopad svojho rozhodnutia o náhrade trov na majetkové

pomery i psychiku navrhovateľa ako oprávneného účastníka... Som toho názoru, že v danom

prípade ide o výnimočný prípad a preto súdu predkladám tieto dôvody hodné osobitného

zreteľa pričom predpokladám, že súd bude vychádzať z posúdenia všetkých okolností

konkrétnej veci... Došlo k vade uvedenej v ust. ... Konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v napadnutej veci... Súd prvého

stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností... Vedomé obštrukcie zo strany odporcu voči mojej osobe

ako účastníkovi konania či bývalému štátnemu zamestnancovi u odporcu... Týmto

uznesením i ďalším postupmi a konaním odporcu, ale aj už PZO dochádza

k nespochybniteľnému, negatívnemu dopadu na zdravie navrhovateľa... Likvidačné metódy

odporcu voči mojej osobe vrátane prejavov politickej arogancie moci odporcu, ale aj

diskriminačné konanie voči mojej osobe sú známe a preukázateľné... Stanovenie výšky

náhrady trov konania a jej odôvodnenie súdom, podľa mojich poznatkov a známych

skutočností, je nesprávne...“ Následne sťažovateľ podrobne argumentoval o zistenom

skutkovom a právnom stave jeho právnej veci.

11. Ústavný súd k obsahu odôvodnenia odvolania poznamenáva, že sťažovateľ v ňom

nenamietal porušenia ustanovení a a z tohto porušenia vyplývajúcu ním

tvrdenú neústavnosť postupu okresného súdu (táto skutočnosť tvorí podstatu jeho

argumentov v ústavnej sťažnosti, pozn.). Sťažovateľ len dokumentačne v rámci

argumentácie ním tvrdenej nezákonnosti postupu súdu pri neurčení termínu pojednávania

o jeho späťvzatí návrhu na konanie, a to v súvislosti s možnosťou predvolania a zistenia

právneho názoru štatutárneho zástupcu odporcu, uviedol, že doteraz (dovtedy) nebol na

pojednávanie „predvolaný štátny orgán (štatutárny zástupca, pozn.), alebo osoba v súlade

s ust. , , ktorí mali konať pred súdom a nie advokát...“, čím v konečnom

dôsledku „došlo aj k porušeniu zásady ústavnosti konania“.

12. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej

sa trov konania“ potvrdil a súčasne mu uložil povinnosť „zaplatiť náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 695,33 €...“.

13. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie z 27. januára

2010, ktoré doručil okresnému súdu 28. januára 2010. V dovolaní okrem iného uviedol:

„... Dovolanie podáva v zákonnej lehote navrhovateľ v zmysle ust. § 237 písm. f)

proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 30. 11. 2009 a napáda výrok uznesenia,

ktorým bolo potvrdené uznesenie... Okresného súdu... zo dňa 03. 08. 2009, podľa ktorého

navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi... náhrady trov konaní... Podľa § 21 ods. 4, ods.

5 , za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej

osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného

predpisu... V dňoch 15. 12. 2008 a 16. 03. 2008 sa uskutočnili súdne pojednávania na

Okresnom súde... na ktorých však... nekonal štatutárny zástupca odporcu pred týmto súdom,

keď bola žalovaná Slovenská republika... V dôsledku tohto pochybenia súdu, nemohol

navrhovateľ konať pred súdom už aj tým, že nemohol klásť otázky zástupcovi, ktorý je

oprávnený konať pred súdom za štát resp. štátny orgán... Dovoľujem si pripomenúť, že v

danom prípade sa nejedná o právne zastupovanie odporcu s menovanou advokátkou, ale

ide o konanie pred súdom štatutárnym zástupcom odporcu resp. oprávnenou osobou, keďže

žalovaná je Slovenská republika... Okresný súd... bez pojednávania resp. konania... určil

náhradu trov konania, bez toho, aby som mal možnosť konať pred súdom vo veci priznania

resp. nepriznania náhrady trov konania... Súd prvého stupňa i odvolací súd nemali záujem,

aby v konaní sa zaoberali a vyhodnotili všetky moje námietky, ktorými som preukázal

existenciu podmienok hodných osobitného zreteľa... Týmto postupom mi odvolací súd

neumožnil konať pre súdom.“

14. K sťažovateľovej argumentácii ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ako

hlavný, no najmä v konaní pred všeobecnými súdmi doteraz neuplatnený dôvod ním

tvrdenej nezákonnosti a z nej následne vyplývajúcej neústavnosti postupu týchto súdov prvý

raz uviedol porušenie ustanovení a .

15. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. z 19. mája

2010 odmietol.

16. Ústavný súd ešte pred samotným posudzovaním dôvodnosti sťažovateľovej

sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoje uznesenie č. k.

-23 z 18. marca 2010, ktorým odmietol predchádzajúcu sťažovateľovu

sťažnosť (doručenú mu 10. februára 2010) vychádzajúcu z identického skutkového základu

(namietania neústavnosti konania o jeho právnej veci vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. a jeho uznesenia z 3. augusta 2009, odvolacieho konania vedeného na

krajskom súde pod sp. zn. a jeho uznesenia z 30. novembra 2009), avšak

s odlišnou dôvodovou argumentáciou (namietanie postupu okresného súdu so zbytočnými

prieťahmi v konaní, namietanie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie oboma vo

veci konajúci súdmi). Sťažnosť smerujúca proti okresnému súdu bola odmietnutá z dôvodu

oneskorenosti jej podania (v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 ) a tiež z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej rozhodovanie

(v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané

odvolanie, o ktorom rozhodol (poskytol ochranu iný súdny orgán) krajský súd. Sťažnosť

smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu bola odmietnutá ako neprípustná z dôvodu

predčasnosti jej podania ústavnému súdu, lebo sťažovateľ sa súčasne domáhal nápravy

svojich práv dovolaním na najvyššom súde.

III.

17. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

18. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec

verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , uznesením okresného súdu č. k. -333

z 3. augusta 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2009

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010, a tiež toho, aby

ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (bod 7).

19. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

22. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu

č. k. -333 z 3. augusta 2009 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného

súdu. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je jej neprípustnosť § 25 ods. 2

v spojení s bodom a) z dôvodu existencie procesnej prekážky

veci už rozhodnutej (res iudicata), pretože namietaným porušením označených práv

predmetným uznesením okresného súdu sa už zaoberal ústavný súd v konaní sp. zn.

a rozhodol o ňom svojím uznesením z 18. marca 2010 (bod 16).

23. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec

verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom, zaručeného uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 odmietol

podľa v spojení s a jemu predchádzajúcim

potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2009.

24. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

27. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

28. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj

v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní (napr. aj

interpretáciou a aplikáciou , , a , pozn.). Dovolací

súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny

opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

29. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

30. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

.

31. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom

uviedol, že „skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním... a... dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je

prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239

nemožno vyvodiť...

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd ... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu

súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom. 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že pred súdom nekonal štatutárny zástupca odporcu, resp. oprávnená osoba, konal len

právny zástupca odporcu, v dôsledku čoho navrhovateľ nemohol klásť takejto oprávnenej

osobe otázky a reagovať pred ňou na tvrdenia právneho zástupcu odporcu.

Ustanovenie stanovuje, že pred súdom môže vystupovať účastník

samostatne v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva

a brať na seba povinnosti. Pri právnických osobách ( až )

je stanovené v hmotnoprávnom predpise, kto za nich môže robiť právne úkony (§ 20

) a kto v ich mene môže vystupovať ( ), ak je

účastníkom konania štát, považuje sa za právnickú osobu ( )

a jeho procesné zastúpenie je upravené v Podľa veta prvá,

účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si

účastník môže podľa zvoliť vždy advokáta. Plnomocenstvo udelené

advokátovi nemožno obmedziť.

V predmetnej veci je odporcom Slovenská republika zastúpená Ú., v mene ktorého

koná vedúci Ú. Vedúci Ú. má postavenie štatutárneho orgánu oprávneného na všetky

právne úkony a teda aj na platné udelenie plnomocenstva advokátovi na zastupovanie

v konaní. Tým, že pred súdom konal právny zástupca odporcu, oprávnený na všetky úkony,

ktoré v konaní môže urobiť účastník ( ), preto nedošlo k odňatiu možnosti

navrhovateľa konať pred súdom v zmysle

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolanie navrhovateľa

smerovalo len proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania, teda nešlo

o vec samu a preto pojednávanie v zmysle nebolo potrebné nariadiť.

K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v prípade

rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania v dôsledku späťvzatia návrhu na

začatie konania bez nariadenia ďalšieho pojednávania, nakoľko nešlo o prejednanie veci

samej v zmysle ustanovenia ; nebolo preto potrebné (myslené ako

zákonná povinnosť) nariadiť ďalšie pojednávanie.

K námietke dovolateľa, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu ustanovenia

dovolací súd uvádza, že rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade

daný odvolaním. V zmysle , je odvolací súd viazaný rozsahom a

dôvodmi odvolania. Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté

rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (či napáda rozhodnutie vo všetkých jeho

výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo

práva). Ak odvolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý výrok len

o niektorej z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv), odvolací súd je rozsahom

uplatneným v odvolaní viazaný a odvolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje svojmu

prieskumu. Keďže odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom

rozsahu (v časti výroku o náhrade trov konania) a preskúmal všetky skutočnosti, ktorými

navrhovateľ ako odvolateľ dôvodil, je jeho námietka o odňatí možnosti konať pred súdom

v zmysle celkom neopodstatnená...

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

navrhovateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia a ani z ustanovenia

“. Svoje skutkové a právne závery uzatvoril najvyšší súd takto: „Keďže v danom

prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné

a vady uvedené v neboli zistené, najvyšší súd dovolanie navrhovateľa ako

neprípustné podľa v spojení s

odmietol. ... V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (

v spojení s a ). Dovolací súd priznal odporcovi

náhradu...“.

32. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší

súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája

2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku.

33. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

34. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v označenom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2009, ktorým o odvolaní sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -333 z 3. augusta 2009 rozhodol tak, že

„uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania

potvrdzuje“.

35. Krajský súd v úvode namietaného uznesenia najskôr podrobne opísal skutkový

a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd (pozri bod 9), oboznámil odvolaciu

argumentáciu sťažovateľa (pozri bod 10) a stanovisko žalovanej k nej. Svoje faktické

(skutkové) a právne závery formuloval takto: „Odvolací súd... prejednal odvolanie

navrhovateľa v častí výroku o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie

ju mužné vyhovieť...

Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvého stupňa, len dodáva, že

v predmete sporu, v postoji účastníkov konania, v ich pomeroch, ako i v dôvodoch

uvádzaných navrhovateľom nie je taký dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by umožnil

súdu na daný prípad aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150

, a nebol dôvod ex offo bližšie skúmať majetkové príp. iné pomery účastníkov

konania, nakoľko takáto potreba v priebehu konania vzhľadom na predmet sporu a osoby

účastníkov konania nevzišla. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru,

že v prejednávanej veci neboli ani splnené predpoklady pre vyslovenie povinnosti na

náhradu trov konania odporcom podľa druhej vety ustanovenia ,

pretože dôvodom späťvzatia nebolo správanie odporcu, ale vyslovenie názoru súdu, ako sa

mu predbežne javí právne posúdenie veci podľa . Preto, keďže nejde

o prípad podľa vety druhej z procesného hľadiska zásadne platí, že

zastavenie konania zavinil navrhovateľ a podľa vety prvej je povinný

nahradiť trovy konania odporcovi.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

a a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov

tohto konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia...“

36. K obsahu odôvodnenia odvolacieho uznesenia ústavný súd poznamenáva, že keď

sťažovateľ vo svojom odvolaní z 10. septembra 2009 proti prvostupňovému uzneseniu

nezákonnosť (neústavnosť) postupu okresného súdu pri interpretácii a aplikácii ustanovení

a nenamietal (pozri bod 11), krajský súd, ako to vyplýva z obsahu

odôvodnenia jeho rozhodnutia, sa touto problematikou ako samostatne namietanou

právnou skutočnosťou (tvoriacu podstatu argumentácie jeho ústavnej sťažnosti, pozn.)

nezaoberal (pozri tiež , pozn.). Odpoveď na tvrdenia sťažovateľa v tomto

smere bola daná až v rámci dovolacieho konania v odôvodnení sťažnosťou namietaného

uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája 2010.

37. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa na túto jej

časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s nedostatočne vykonaným

dokazovaním (súdy sa „nezaoberali námietkami sťažovateľa“) a právnym názorom

krajského (okresného súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení v jeho právnej veci. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasil so záverom

všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii a (v súvislosti s tým

namietal aj porušenie a ) a ďalej namietal nesprávne použitie

ods. 1, a .

38. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2009 boli svojvoľné

a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

39. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho

súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný

súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za

legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

40. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie jeho

veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48

ods. 2 ), ktoré malo byť spôsobené tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy

nesprávne interpretovali a následne aplikovali ustanovenia § 21 ods. 4 a 5 a § 115 ods. 1

(okresný súd), a (krajský súd).

41. Ústavný súd poznamenáva, že posudzovaním postupu v predmetnej

sťažovateľovej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa) majúcim

podľa tvrdenia sťažovateľa porušiť sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý

nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii ustanovení

(zastupovanie žalovaného v konaní), (nenariadenie

pojednávania na odvolacom súde), (nenariadenie pojednávania

prvostupňovým súdom pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby) a tiež

(sťažovateľom tvrdené nedostatočne vykonané odvolacie konanie) porušenie označených

právnych noriem, ktoré by vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne

skončeného konania ním posudzovanej sťažovateľovej právnej veci (pozri bod 31).

42. Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti a najmä k nej pripojených písomných

dokumentov (časť II rozhodnutia) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie postupom v jeho

právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného

súdu) a najvyššieho súdu.

43. Keďže argumentácia sťažovateľa produkovaná v ním podanom dovolaní je

v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej sťažnosti (bod 28), ústavný súd pri

odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery,

ktorými odmietol sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil

prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu,

prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu

(), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa taktiež odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

44. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010