Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 317/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta

o sťažnosti S. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Prešov č. k. -605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu

v Trenčíne č. k. -562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -636 z 28. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. januára 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo S. M. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti S. M. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 1. júla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) č. k. 1 T

8/2007-605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej

len „vyšší vojenský súd“) č. k. -562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -636 z 28. apríla 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo

45/2009 z 28. januára 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom vojenského

obvodového súdu č. k. -538 zo 7. februára 2008 oslobodený spod obžaloby

prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná

prokuratúra“) z 19. marca 2007 podanej pod sp. zn. Opv 287/06 pre skutok kvalifikovaný

ako prečin ublíženia na zdraví podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

a v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa .

Na základe odvolania prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry podaného

21. februára 2008 v neprospech sťažovateľa vyšší vojenský súd uznesením č. k.

-562 z 13. mája 2008 rozsudok vojenského obvodového súdu zrušil a trestnú

vec sťažovateľa mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Následne bol sťažovateľ rozsudkom vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-

605 zo 4. decembra 2008 uznaný vinným z prečinu, pre ktorý bola na neho podaná

obžaloba.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ, ako aj prokurátor vojenskej obvodnej

prokuratúry odvolanie, o ktorých krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla

2009 rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním podaným z dôvodov

uvedených v , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a taktiež z dôvodu uvedeného v

ods. 3 . Najvyšší súd však uznesením sp. zn. z 28. januára

2010 toto dovolanie odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd a označené súdy nižšieho stupňa porušili

v trestnom konaní v jeho trestnej veci základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru a

taktiež jeho základné právo na obhajobu zaručené v .

Svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Právo sťažovateľa na spravodlivý proces, bolo... porušené tak pre porušenie zásady

dvojinštančnosti súdneho konania, ako aj pre nevysporiadanie sa s podstatnými

argumentačnými tvrdeniami sťažovateľa...

Podľa názoru Vyššieho vojenského súdu... vychádzajúc z celkovej dôkaznej situácie,

súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nevychádzal dôsledne z intencií ustanovenia § 2

ods. 12 . Odvolací súd vyslovil, že je jednoznačne toho názoru, že

v predmetnej trestnej veci niet žiadnych pochybností o tom, že vodičom havarovaného

motorového vozidla bol práve sťažovateľ a nie je žiadny dôvod uvedené fakty akýmkoľvek

spôsobom spochybňovať. Taktiež vyslovil názor citujem: „Pokiaľ však pri novom

prejednaní veci nepríde k podstatnej zmene dôkaznej situácie, resp. k závažnému

spochybneniu horeuvedených dôkazov, bude musieť súd prvého stupňa v predmetnej

trestnej veci postupovať v intenciách tohto rozhodnutia“...

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd vo svojom rozhodnutí prekročil svoje

právomoci dané mu zákonom, keď udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má

hodnotiť jednotlivé dôkazy. Podľa súdnej praxe, keď nie je skutočný stav veci správne

zistený a keď podľa názoru odvolacieho súdu je to dôsledkom nesprávneho hodnotenia

vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, odvolací súd môže upozorniť súd prvého stupňa,

v ktorých smeroch má byť konanie doplnené alebo čím sa treba znova zaoberať, nesmie

však udeľovať záväzné pokyny k spôsobu hodnotenia dôkazov (R 36/1968).

Tak, ako bolo už vyššie uvedené sťažovateľ namietal porušenie zásady

dvojinštančnosti súdneho konania už v odvolacom aj dovolacom konaní. Odvolací súd v

odôvodnení uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté, vo vzťahu k

uvedenému uviedol citujem: „Pokiaľ obhajoba toto rozhodnutie svojím odvolaním napadla

a vytýka odvolaciemu súdu, že pochybil, pokiaľ uložil súdu prvého stupňa záväzné pokyny

ako má hodnotiť dôkazy, s týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Odvolací súd týmto

uznesením iba vytýkal súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov

a poukázal, v čom spočívala“...

Porušovateľ sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, že v odôvodnení svojho

uznesenia, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté uviedol, že citujem: „K ďalším

dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím zo

dňa 13. mája 2008, sp. zn. , neprekročil svoju právomoc, keď vytkol súdu

prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom

spočívala. Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal dovolateľ (R 53/1992) len

potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa podľa , pretože pri hodnotení

dôkazov nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia , v

dôsledku čoho sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie“...

Uvedené vysporiadanie sa s námietkou porušenia dvojinštančnosti súdneho konania

zo strany odvolacieho súdu, ako aj zo strany porušovateľa, považuje sťažovateľ za

absolútne nedostačujúce. Podľa názoru sťažovateľa podstate princípu práva na spravodlivý

súdny proces zodpovedá povinnosť súdu vysporiadať sa s podstatnými argumentačnými

tvrdeniami účastníkov konania, pričom v odôvodnení rozsudku je súd povinný presvedčivým

spôsobom vyjadriť ich posúdenie. Porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania má

pre trestné konanie sťažovateľa určujúci význam a podľa jeho názoru mu porušovateľ mal

venovať v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitú pozornosť. Namiesto toho len stručne

uviedol, že odvolací súd len vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení

jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom spočívala. Uvedené tvrdenie porušovateľa sa

však nezakladá na pravde. Práve naopak odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení na

viacerých miestach... právne hodnotí vykonané dôkazy... a vyjadruje sa k vierohodnosti

jednotlivých svedkov bez toho, aby tieto dôkazy v prípade, ak mal o nich pochybnosti

vykonal on sám. Takýto postup odvolacieho súdu absolútne odporuje právu na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovateľ vidí porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania v postupe

odvolacieho súdu, ktorý Uznesením sp. zn. -562 zo dňa 13. 05. 2008 zrušil

Rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. -538 zo dňa 07. 02. 2008,

čím mu odňal možnosť uplatniť efektívny opravný prostriedok súdnej ochrany proti

následnému Rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. -605 zo dňa

04. 12. 2008. Konkrétne sťažovateľ vidí toto porušenie v tom, že odvolací súd hodnotil

dôkazy bez ich predchádzajúceho vykonania a následne prikázal súdu prvého stupňa

hodnotiť tieto dôkazy tak, ako ich hodnotil on sám.

Tým, že sa porušovateľ nedôsledne a nedostačujúco vysporiadal s týmto podstatným

tvrdením sťažovateľa zasiahol vážnym spôsobom do jeho práva na spravodlivý proces.

Dňa 23. 09. 2008 podal sťažovateľ, s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovediach

a zistiť objektívne skutkový stav,... návrh na vykonanie dôkazov. Bolo navrhnuté opätovné

vypočutie všetkých troch účastníkov dopravnej nehody, svedka... a taktiež vykonanie ďalších

dôležitých dôkazov...

Na základe... zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu, vytýčil prvostupňový súd

hlavné pojednávanie, na ktorom bez vykonania akýchkoľvek ďalších dôkazov a odstránenia

rozporností,... rozhodol a uznal sťažovateľa vinným rozsudkom zo dňa 04. 12. 2008.

Navrhnuté dôkazy nevykonal a to aj napriek tomu, že aj odvolací súd predpokladal nové

dokazovanie, keď vo svojom uznesení zo dňa 13. 05. 2008 uviedol citujem: „pokiaľ však pri

novom prejednaní veci nepríde k zmene dôkaznej situácie, resp. k závažnému spochybneniu

horeuvedených dôkazov, bude musieť súd prvého stupňa v predmetnej trestnej veci

postupovať v intenciách tohto rozhodnutia.“...

Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru odvolacieho

súdu, nakoľko žiadne nové dôkazy vykonané neboli a v odôvodnení rozsudku doslovne

opísal odôvodnenie odvolacieho súdu zo zrušovacieho rozhodnutia.

V danom prípade prvostupňový súd raz rozhodol o oslobodení a následne bez

najmenšej zmeny skutkového stavu o uznaní viny sťažovateľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. ... Súd

vyššieho stupňa môže vysloviť právny názor, ktorý je pre nižší súd záväzný, avšak nesmie ho

zaväzovať k určitému hodnoteniu dôkazov, pokiaľ sám na verejnom zasadnutí dôkaz

nevykoná... Z hľadiska ústavných záruk nesmie uplatnenie inštančnej právomoci kolidovať

so žiadnou zo zásad spravodlivého procesu a odvolací súd nie je oprávnený nariaďovať

zmenu v hodnotení dôkazov. Inštančnou cestou nie je možné vnútiť nižšiemu súdu vlastné

hodnotenie dôkazov...

... Súd nevyužil právo, ktoré mu dáva ... a rozpornosti vo

výpovediach... poškodených, pre toto konanie dôležitých svedkov, neodstránil, a to i napriek

tomu, že obhajoba ich dopočutie navrhla... Súd teda nevykonal zákonným spôsobom dôkazy,

ktoré navrhol sťažovateľ na preukázanie svojej neviny a riadil sa radami odvolacieho súdu,

ktorý bez toho aby vypočul svedkov... dospel k záveru, že ich výpovede... sú

nespochybniteľné... Navrhnuté dôkazy na znalecké posúdenie objektívnosti ich výpovedí

súdy odmietli vykonať.

Prvostupňový súd sa... hodnotením svedka... bezvýhradne prispôsobil odvolaciemu

súdu, ktorý vo svojom zrušovacom rozhodnutí uvádza, že svedecké výpovede poškodených...

jednoznačne korešpondujú aj s výpoveďou svedka..., ktorý aj keď na hlavnom pojednávaní

nevedel zopakovať svoju výpoveď z prípravného konania, vedel uviesť, že z miesta vodiča

vystúpil sťažovateľ. V napadnutom rozsudku je doslovne opísaná táto časť zrušovacieho

rozhodnutia týkajúca sa výpovede H., a to aj napriek tomu, že svedok... toto nikdy na

hlavnom pojednávaní nepovedal. Naopak, na pojednávaní zo dňa 14. 12. 2007..., keď mu

samosudca s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovedi prečítal zápisnicu z prípravného

konania, kde vypovedal, že videl ako zo strany vodiča vystupoval mladý muž, toto zásadne

odmietol s tým, že on tak nikdy nevypovedal a nevie uviesť, prečo tak policajti do zápisnice

napísali. Už predtým na otázku obhajcu..., koho videl vystupovať z auta uviedol, že nikoho.

Napriek týmto opakovaným výpovediam svedka na hlavnom pojednávaní súd v rozpore so

skutkovým stavom zistil, že svedok... vypovedal o tom, že videl sťažovateľa vystupovať z

miesta vodiča, čím potvrdil výpovede svedkov...

Tak ako už bolo vyššie uvádzané obhajoba... navrhla dôkazy, ktoré by prispeli k

náležitému zisteniu skutkového stavu, ktoré súd v rozpore s a

odmietol vykonať. Takýto postup súdu je v rozpore aj so súdnou praxou (R 33/1971), z

ktorej vyplýva, že obhajobu obvineného treba vždy preveriť, aj keď ju obvinený uplatnil až v

konaní pred súdom a nie v skorších štádiách. Navrhované dopočutie svedkov poškodených

a svedka... odmietol súd vykonať z toho dôvodu, že už boli raz vypočutí. Nezobral pri tom do

úvahy, že pri týchto výsluchoch neboli odstránené namietané rozpornosti v ich výpovediach.

Súd odmietol vykonať aj výsluch svedka Š., lebo podľa názoru súdu to, o čom by mal svedok

Š. vypovedať, už vypovedal svedok Ing. K. Takýto prístup súdu je nutné hodnotiť ako

popretie práva na obhajobu... Je... vylúčené, aby mohla byť svedecká výpoveď nahradená

výpoveďou iného svedka.

Z tohto pohľadu bolo Vyšším vojenským súdom v Trenčíne i prvostupňovým súdom

zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu.

Sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu, tak, ako to je vyššie uvádzané v

dovolacom konaní. Napriek uvedenému sa porušovateľ nijakým spôsobom v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal s uvedenými podstatnými tvrdeniami sťažovateľa, napriek

tomu, že predstavujú vážny zásah do sťažovateľovho práva na obhajobu. Porušovateľ sa

vysporiadal iba s tvrdením sťažovateľa o porušení práva na obhajobu z hľadiska práva na

záverečnú reč, avšak nie aj z uvedeného hľadiska. Opomenutie vysporiadania sa s týmito

skutočnosťami zakladá nepreskúmateľnosť porušovateľovho rozhodnutia, čo spôsobuje

vážny zásah do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces.

Porušovateľ sa ďalej opomenul vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia s

ďalšími podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v dovolaní a to, že sa súdy

absolútne nevysporiadali so znaleckými posudkami znalcov...

Porušovateľ opätovne, tým. že sa nevysporiadal s vyššie uvedeným podstatným

tvrdením sťažovateľa o nevysporiadaní sa s dôkazmi v trestnom konaní zasiahol do

sťažovateľovho práva na spravodlivý proces...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo S. M. na spravodlivý proces podľa SR,

základné právo S. M. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo S. M. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

SR bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo

45/2009 zo dňa 28. 01. 2010 a taktiež boli uvedené práva porušené aj Uznesením Vyššieho

vojenského súdu Trenčín sp. zn. -562 zo dňa 13. 05. 2008, Uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -636 zo dňa 28. 04. 2009 a Rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. -605 zo dňa 04. 12. 2008.

2. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 28. 01. 2010 a vec mu v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona č.

vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť S. M. trovy právneho

zastúpenia za dva právne úkony v sume 303,30 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr.

A. T., advokáta so sídlom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: za

vojenský obvodový súd podpredseda Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

listom sp. zn. 1 Spr0. 1250/2010 z 19. augusta 2010, za vyšší vojenský súd a krajský súd

jeho predseda listom sp. zn. Spr 260/10 z 5. augusta 2010, za najvyšší súd jeho predseda

listom č. k. -69 z 13. augusta 2010 a právny zástupca listom z 31. augusta 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„K vecnej stránke prijatej sťažnosti považujeme za potrebné uviesť len to, že podľa

názoru rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 4. 12. 2008, č. k. 1 T

8/2007-605, Vyššieho vojenského v Trenčíne zo dňa 13. 5. 2008, č. k. -562,

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 4. 2009, č. k. -636 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2010, sp. zn. nedošlo k porušeniu

základných práv ods. S. M. zaručených v , Slovenskej

republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V zmysle o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky súhlasíme s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti, nakoľko podľa nášho názoru od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Predseda krajského súdu vo vyjadrení z 5. augusta 2010 uviedol:

„Mám za to, že v predmetnej veci nebolo v žiadnom prípade porušené právo

sťažovateľa na spravodlivý proces. V celom rozsahu poukazujem predovšetkým na písomné

odôvodnenie rozhodnutí Vyššieho vojenského súdu sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009

a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. 1.

2010, v ktorých sa ako odvolací, tak i dovolací súd s námietkami sťažovateľa podrobne

vysporiadali.

Súčasne Vám oznamujem, že... súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.3 Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. augusta 2010 uviedol:

„Predmetom konania vo veci obv. S. M. na najvyššom súde bolo rozhodovanie o

dovolaní menovaného obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. apríla

2009, sp. zn. . Predmetné dovolanie bolo vyššie označeným uznesením

najvyššieho súdu podľa odmietnuté. S dovolacími dôvodmi

namietanými obvineným sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda senátu v

odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že neboli splnene dôvody dovolania podľa §

371 V súčasnosti najvyšší súd nezisťuje dôvod, pre ktorý by mal zaujať iný postoj k

dovolacím dôvodom, odôvodňujúci prípadné odlišné rozhodnutie v posudzovanej veci. Na

margo namietaného dôvodu dovolania podľa najvyšší súd

opakovane zdôrazňuje fakt, že obvinený namietanú skutočnosť spočívajúcu v porušení

práva na obhajobu zásadným spôsobom neuplatnil najneskôr v konaní pred odvolacím

súdom, v dôsledku ktorej skutočnosti najvyšší súd postupujúc podľa

tento dôvod dovolania nemohol akceptovať. Uvedené obmedzenie vyplývajúce z § 371 ods.

3 , veta pred bodkočiarkou, sa nevzťahuje jedine na ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky.

K časti sťažnosti obvineného spočívajúcej v tvrdení, že najvyšší súd ako súd dovolací

sa v napadnutom uznesení nevysporiadal (resp. sa vysporiadal nedostačujúco)

s podstatnými argumentačnými tvrdeniami obvineného týkajúcimi sa hodnotenia dôkazov,

rovnako poukazujem na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 28. januára 2010, sp.

zn. .

Z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že odvolací

súd splnil revíznu povinnosť v rozsahu uvedenom v V koncentrovanej

podobe sa vysporiadal s námietkami obvineného vznesenými v jeho odvolaní proti rozsudku

Vojenského obvodového súdu v Prešove zo 4. decembra 2008, č. k. -605, pričom

tieto nepovažoval za dôvodné. Skutkové závery prvostupňového súdu označil za správne

a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil s tým, že v podrobnostiach ohľadne dôkaznej situácie

poukázal na svoje rozhodnutie z 13. mája 2008, sp. zn. , ktorým zrušil pôvodný

oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa.

Len vo všeobecnosti dodávam, že skutočnosť, že spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov súdmi I. a II. stupňa nekorešponduje s predstavami obvineného, ešte samo o sebe

záver o porušení práva na spravodlivý proces a teda nutnosť zásahu najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho neopodstatňuje (arg. , ).

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde

oznamujem, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

Právny zástupca sťažovateľa k uvedeným vyjadreniam všeobecných súdov

stanovisko nezaujal, iba oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , základného práva na obhajobu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2010

1.1 Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2010, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2009 odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania

predpokladaných v ustanovení . Porušenie týchto práv sťažovateľ

videl v tom, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočným alebo

žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdeniami o porušení zásady dvojinštančnosti

súdneho konania súdmi prvého a druhého stupňa, taktiež sa nevysporiadal s podstatnými

argumentačnými tvrdeniami, pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu súdmi nižšieho

stupňa, keď nedošlo k opätovnému vykonaniu navrhovaných dôkazov – výsluchov svedka

a svedkov poškodených, a napokon najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľa

nevysporiadal s námietkou o nedostatočnom vyhodnotení znaleckého dokazovania súdmi

nižších stupňov. Podľa názoru sťažovateľa je z tohto hľadiska uznesenie najvyššieho súdu

nepreskúmateľné.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. apríla 2009, sp. zn.

3 , podal obvinený... S. M. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. A. T.

dovolanie z dôvodov uvedených v , , , a to proti

výroku, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie obvineného podľa , pretože je

toho názoru, že bolo závažným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu,

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Ďalším dovolacím dôvodom v zmysle je aj konanie na súde

prvého stupňa, nakoľko vytýkané pochybenia neboli odstránené v konaní o riadnom

opravnom prostriedku.

Obvinený v rozsiahlom písomne zdôvodnenom dovolaní podrobne rozobral všetky

rozhodnutia vydané vo veci, analyzoval jednotlivé dôkazy, poukázal na pochybnosti v

otázke, či skutok spáchal obvinený. Argumentoval predovšetkým rozpormi vo výpovediach

svedkov a poškodených, ktoré v dovolaní podrobne rozobral, pričom vyslovil názor, že súd

pochybil, keď v dôsledku namietaných rozporov nepostupoval v súlade s procesnou zásadou

in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného.

Dovolateľ namietal postup Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, keď tento

uznesením zo dňa 13. mája 2008 podľa zrušil napadnutý

rozsudok Vojenského obvodového súdu v Trenčíne a podľa vec vrátil

prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom

prekročil svoju právomoc, keď udelil tomuto súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť dôkazy.

Prvostupňový súd následne bez vykonania ďalších dôkazov rozhodol o vine dovolateľa. V

tejto súvislosti poukázal dovolateľ na judikatúru R 408/1969 i nález Ústavného súdu Českej

republiky zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn. , a vyslovil záver, že prvostupňový

súd rozhodol v rozpore s ustanovením , , a

V ďalšom dovolateľ namietal postup súdu, ktorý napriek tomu, že obhajoba navrhla

doplniť dokazovanie za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, prvostupňový súd

navrhnuté dôkazy nevykonal a odvolací súd tieto vady neodstránil.

Namietal tiež postup odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí, keď tento o odvolaní

rozhodol len na základe prečítaných svedeckých výpovedí. Na základe takéhoto postupu si

potom odvolací súd nemohol zostaviť ucelený a logický záver o vine, ktorý by nevzbudzoval

oprávnené pochybnosti o objektívnosti takéhoto záveru.

Dovolateľ namietal tiež porušenie ustanovenia konaním Vojenského

obvodového súdu, keď na hlavnom pojednávaní dňa 4. decembra 2008 samosudca prečítal

uznesenie odvolacieho súdu a rovno pristúpil k vyhláseniu rozsudku bez toho, aby udelil

obhajcovi a dovolateľovi slovo na záverečnú reč.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ vyslovil záver, že sú splnené podmienky

pre dovolanie v zmysle , , a Tr.

por., a preto navrhol, aby dovolací súd v zmysle vyslovil porušenie zákona

konajúcimi súdmi v neprospech obvineného a zrušil napadnuté rozhodnutie a rozsudok súdu

prvého stupňa a podľa § 388 prikázal súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a

rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadril Vojenský obvodový prokurátor písomným podaním zo dňa

30. októbra 2009. Mal za to, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 13. mája

2008 nevnútil prvostupňovému súdu vlastné hodnotenie dôkazov. Dôvodom tohto

rozhodnutia bolo, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k nedôslednému aplikovaniu

ustanovenia , v dôsledku čoho sa tento súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Rozviedol právne úvahy, na ktorých základe

podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti s tým, že

konkretizoval, v čom spočíva nedôsledná aplikácia základnej zásady trestného konania

upravená v Skutočnosť, že súd prvého stupňa viazaný postupom v

zmysle ustanovenia sa stotožnil s právnymi úvahami odvolacieho súdu

a rozhodol inak ako rozhodol pôvodným rozsudkom neznamená, že spôsob posúdenia

prípadu a vyhodnotenia dôkazov bol súdu prvého stupňa vnútený direktívne inštančnou

cestou tak, ako to uvádza dovolateľ.

K ďalším argumentom uviedol, že obvinený nebol uznaný za vinného výlučne na

základe nepriamych dôkazov, ale predovšetkým na základe výpovedí priamych svedkov,

ktorými boli poškodení. Podstatnou okolnosťou pre hodnotenie skutkového stavu veci a jeho

právneho posúdenia bola ich výpoveď v tej časti, kde uvádzajú, kto bol v čase spáchania

skutku vodičom predmetného osobného motorového vozidla. Za uvedeného stavu nie sú

určité odlišnosti, či nepresnosti v ich výpovediach spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, kto

bol vodičom uvedeného vozidla.

Vojenský obvodový prokurátor preto navrhol dovolanie obvineného... S. M.

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie je prípustné..., bolo podané oprávnenou osobou..., v zákonom stanovenej lehote a

na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať..., ale súčasne aj to, že

podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa ..

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a) až písm. g) možno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a

nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

Z písomných dôvodov odvolania, ktoré obvinený podal proti rozsudku Vojenského

obvodového súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2008, sp. zn. , je zrejmé, že

takmer totožné námietky ako teraz v dovolaní uplatnil obvinený už v písomne zdôvodnenom

odvolaní. V dovolaní navyše namietal aj porušenie práva na obhajobu spočívajúce v tom, že

pred vyhlásením rozsudku na súde prvého stupňa nebolo obvinenému ani jeho obhajcovi

udelené slovo na záverečnú reč tak, ako to upravuje ustanovenie

Vo vzťahu k prvému dovolaciemu dôvodu ( ) treba

uviesť, že nie každé porušenie práva na obhajobu napĺňa tento dovolací dôvod, zákon

vyžaduje, aby právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Právo na záverečnú reč v zmysle ustanovenia je významným

procesným právom obvineného i jeho obhajcu (ako aj ostatných procesných strán)

umožňujúce uplatniť obhajobu obvineného v tých smeroch, ktoré považuje za dôležité.

obsah záverečnej reči neurčuje, je však zrejmé, že bude vychádzať z

hodnotenia dôkazov vykonaných súdom a bude sa zaoberať otázkami skutkových zistení a

ich právnym posúdením. Právo na záverečnú reč obvineného patrí k základným právam

obvineného na obhajobu vychádzajúce z , článku 6

ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú v

upravené v ustanovení

Z tohto pohľadu potom zistené skutočnosti, že dovolateľovi ani jeho obhajcovi nebolo

v konaní na súde prvého stupňa udelené slovo na záverečnú reč podľa

treba považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu napĺňajúce dovolací dôvod

uvedený v ustanovení

Dovolaciemu súdu však v akceptovaní tohto dovolacieho dôvodu bráni vyššie

citované ustanovenie , pretože obvinenému a jeho obhajcovi uvedená

okolnosť bola známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju ani v konaní pred odvolacím

súdom. Dovolací súd preto nemohol postupovať v zmysle a vyslovil

porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.

K ďalším dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojim

rozhodnutím zo dňa 13. mája 2008, sp. zn. , neprekročil svoju právomoc, keď

vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na

to, v čom spočívala. Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal dovolateľ (R 53/1992)

len potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa , pretože pri hodnotení dôkazov

nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia , v dôsledku čoho sa

nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Ani skutočnosť, že súd prvého stupňa nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania

opätovným výsluchom svedkov, poškodených a neprizval do konania znalca z odboru

zdravotníctva, odvetvie psychológie za účelom posúdenia objektívnosti výpovedí

poškodených, nenapĺňa dovolací dôvod podľa

Konanie na súde prvého stupňa prebiehala podľa príslušných ustanovení Trestného

poriadku pri zachovaní zásad bezprostrednosti a ústnosti a pri zachovaní kontradiktórnosti

konania a rovnosti strán.

Pokiaľ ide o namietanie naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) a

písm. i) , z odôvodnenia dovolania možno vyvodiť, že tieto dovolateľ vidí v

nesprávnych skutkových zisteniach ako aj v tom, že súdy nepostupovali podľa zásady „in

dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného). Dovolací súd však nie je

oprávnený posudzovať úplnosť skutkových zistení v pôvodnom konaní ani hodnotenie

vykonaných dôkazov. Dovolanie v časti, v ktorej dovolateľ namietal skutkové závery súdov v

pôvodnom konaní, a to tak z hľadiska nesprávneho zistenia skutkového stavu (§ 2 ods. 10

), ako aj nesprávnosť hodnotenia dôkazov ( ) nie je dôvodné.

Vykonanie dôkazov a ich hodnotenie v plnom rozsahu prebieha v rámci konania pred

príslušnými procesnými súdmi tak v prvom stupni, ako aj v konaní o riadnom opravnom

prostriedku. V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolací súd ako to vyplýva z jeho

rozhodnutia, sa námietkami obvineného zaoberal, tieto však nepovažoval za relevantné.

Najvyšší súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa

dovolanie obvineného... S. M. odmietol, nakoľko neboli splnené dôvody dovolania

predpokladané v ustanovení »

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 odmietol. Sťažovateľ v podanom

dovolaní vyšpecifikoval dovolacie dôvody, o ktorých bol presvedčený, že boli v rámci

prebehnutého trestného konania naplnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 371 ods. 1

, a svoje presvedčenie o splnení týchto dôvodov podporil argumentáciou.

Najvyšší súd však v dovolacom konaní naplnenie dôvodov dovolania nezistil, a preto

dovolanie sťažovateľa odmietol. Nedošlo však k tomu bez toho, aby najvyšší súd svoje

závery uvedené v rozhodnutí adekvátne neodôvodnil tak, ako to vo svojej sťažnosti namieta

sťažovateľ.

Námietku porušenia dvojištančnosti trestného konania sťažovateľ v podstate

odôvodnil tým, že odvolací súd „prekročil svoje právomoci dané mu zákonom, keď udelil

prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť jednotlivé dôkazy“. To, čo vyčítal

najvyššiemu súdu, bolo to, že tento sa vo svojom rozhodnutí s touto námietkou vysporiadal

„absolútne nedostačujúco“. Ústavný súd ale nezastáva rovnaký názor ako sťažovateľ.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že druhostupňový súd svoju právomoc

neprekročil, a uviedol aj to, prečo je to tak (druhostupňový súd iba vytkol nedôslednosť

prvostupňového súdu v hodnotení dôkazov). Tejto otázke bola teda zo strany najvyššieho

súdu venovaná náležitá pozornosť a skutočnosť, že odôvodnenie v tejto časti nenabralo na

rozsahu, neznamená, že je nedostatočné.

V súvislosti s porušením základných práv sťažovateľa tým, že najvyšší súd

sa nevysporiadal s otázkou nevykonania navrhovaných dôkazov, ústavný súd poznamenáva,

že síce odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti skutočne stručné, avšak aj vzhľadom

na judikatúru všeobecných súdov je záver o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) správny. Napríklad najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 15. decembra 2009 uviedol: „Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva

v navrhovaní dôkazov ( a ), zodpovedá mu

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným

návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho

odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1

). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa

písm. c) na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu

nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle

teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní

alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods.

10 , resp. práva podľa . Ak by záver

orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného

poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať

ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v

zmysle , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu.“

Tieto závery ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by odporovali ústavnoprávnym

princípom ochrany základných práv a slobôd. V súlade s tým teda aj vyhodnotenie

najvyššieho súdu v tejto otázke o nenaplnení dovolacieho dôvodu nemožno bez ďalšieho

považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu tým, že jemu a jeho

obhajcovi súd prvého stupňa neudelil slovo na záverečnú reč podľa § 274 ods. 1 Trestného

poriadku najvyšší súd zaujal stanovisko, ktoré jasným, zreteľným a nepochybne

dostatočným spôsobom odôvodnil, a teda uviedol, prečo nemohol túto námietku

akceptovať. Svoju argumentáciu oprel o znenie príslušného ustanovenia Trestného

poriadku (§ 371 ods. 3), ktoré mu inak postupovať v tejto veci neumožňovalo. Napokon,

táto otázka sa ani nejavila spornou a sťažovateľ ju v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani

nenamietal.

Napokon najvyšší súd neopomenul preskúmať a vyhodnotiť ani námietky

sťažovateľa v súvislosti s „nevysporiadaním sa s dôkazmi v trestnom konaní“ súdmi prvého

a druhého stupňa. K tým zaujal svoje stanovisko v závere odôvodnenia uznesenia, kde

uviedol, ktoré otázky je a ktoré nie je oprávnený posudzovať [v rámci preskúmavania

dovolacích dôvodov podľa a ]. Do výkladu

a aplikácie najvyšším súdom uvedených príslušných ustanovení procesného predpisu

ústavný súd nepovažoval za dôvodné zasahovať z hľadiska dodržania ústavnoprocesných

princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd. Inak povedané, najvyšším

súdom použitý výklad a aplikáciu relevantných ustanovení treba

považovať za absolútne ústavne konformné.

Rozhodne postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda

postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle

citovanej judikatúry nahradiť namietaný právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

iba v prípade, ak by bol tento názor svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný

súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. januára 2010 nedošlo.

1.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručeného

v uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že v takom

prípade je jeho úlohou preskúmať a zistiť, či v procesnom postupe najvyššieho súdu bola

sťažovateľovi poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy v zmysle čl. 50

ods. 3 za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré

zachovávajú „rovnosť zbraní“. Osoba v konaní pred všeobecným súdom musí mať

v každom prípade možnosť predložiť súdu svoje argumenty a vyjadriť sa ku všetkým

okolnostiam týkajúcim sa jej (v tomto prípade trestnej) veci. Musí jej byť daná možnosť

vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (kontradiktórnosť konania). Tiež jej musí byť v zmysle

procesných garancií poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná

a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich

procesných práv za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľovi alebo

jeho obhajcovi nebola najvyšším súdom poskytnutá možnosť predniesť relevantné

skutočnosti pri rozhodovaní o dovolaní. Obhajca sťažovateľa v písomnom podaní mal

možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mal

potrebu sa vyjadriť. Nemožno preto vysloviť záver, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu.

Každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného

práva alebo slobody (). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti

brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom

najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky

pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri

reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd ani nezistil, žeby napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu,

pretože najvyšší súd jeho námietky proti rozhodnutiu krajského súdu preskúmal a primerane

sa im venoval.

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2009 a namietaným porušením

základného práva na obhajobu zaručeného v , vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu základné právo sťažovateľa na obhajobu porušené nebolo.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

vyššieho vojenského súdu č. k. -562 z 13. mája 2008, rozsudkom

vojenského obvodového súdu č. k. -605 zo 4. decembra 2008 a uznesením

krajského súdu č. k. -636 z 28. apríla 2009

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením vyššieho

vojenského súdu č. k. -562 z 13. mája 2008 je sťažnosť podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné

ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 11. mája 2010 (podaná

na poštovú prepravu 10. mája 2010). Napadnuté uznesenie vyššieho vojenského súdu

z 13. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť jeho vydaním. Aj keď sťažovateľ vo svojej

sťažnosti neuviedol, kedy mu bolo predmetné rozhodnutie doručené, ústavný súd nemal

žiadnu pochybnosť o tom, že k tomu došlo určite skôr ako dva mesiace pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu (svoje presvedčenie ústavný súd opiera aj o skutočnosť, že podľa

jeho zistenia bolo predmetné uznesenie vyššieho vojenského súdu 24. októbra 2008

oboznamované na hlavnom pojednávaní). Od dátumu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť

o prípadnom porušení svojich základných práv alebo slobôd napadnutým rozhodnutím

vyššieho vojenského súdu, teda uplynula lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom vojenského

obvodového súdu č. k. -605 zo 4. decembra 2008 ústavný súd nemá právomoc

konať.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu ( „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ).

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa rozsudok môže odvolaním napadnúť

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako

z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním

odvolania proti rozsudku vojenského obvodového súdu č. k. -605 zo 4. decembra

2008, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd

(uznesením č. k. -636 z 28. apríla 2009).

Ústavný súd teda zistil, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie takejto sťažnosti

(obdobne , ). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti ani v tejto

časti nemohol vyhovieť.

2.3 V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu

č. k. -636 z 28. apríla 2009. Aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu je sťažnosť

podaná oneskorene.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 2009, a to jeho vydaním

a vyhlásením na verejnom zasadnutí za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Podľa zistenia

ústavného súdu bolo toto uznesenie doručené obhajcovi sťažovateľa 21. mája 2009

a sťažovateľovi 29. mája 2009. Ako už bolo uvedené, sťažnosť bola ústavnému súdu

doručená 11. mája 2010.

Sťažnosť teda bola ústavnému súdu doručená dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty

ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom

prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných

dôvodov dovolania, a teda nedošlo k prerokovaniu merita dovolania, preto dovolanie

nemožno z hľadiska považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak

povedané, rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konkrétnom prípade nie je možné

považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa . Na základe

uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti nevyhovel.

3. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, toto je v zmysle podmienené

vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd

zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa výsledku konania (§ 36

ods. 2 ) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd

vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo

v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom označené

základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, resp.

ostatným častiam sťažnosti nebolo vyhovené, uvedenými návrhmi sa pri svojom

rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011