Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 317/2010
PDF · 375.85 KB
No categories available
II. ÚS 317/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta
o sťažnosti S. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Prešov č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu
v Trenčíne č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo S. M. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti S. M. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 317/2010-17 z 1. júla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v
čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) č. k. 1 T
8/2007-605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej
len „vyšší vojenský súd“) č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo
45/2009 z 28. januára 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom vojenského
obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-538 zo 7. februára 2008 oslobodený spod obžaloby
prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná
prokuratúra“) z 19. marca 2007 podanej pod sp. zn. Opv 287/06 pre skutok kvalifikovaný
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na
§ 138 písm. h) a j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.
Na základe odvolania prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry podaného
21. februára 2008 v neprospech sťažovateľa vyšší vojenský súd uznesením č. k.
3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008 rozsudok vojenského obvodového súdu zrušil a trestnú
vec sťažovateľa mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Následne bol sťažovateľ rozsudkom vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-
605 zo 4. decembra 2008 uznaný vinným z prečinu, pre ktorý bola na neho podaná
obžaloba.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ, ako aj prokurátor vojenskej obvodnej
prokuratúry odvolanie, o ktorých krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tov 1/2009 z 28. apríla
2009 rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol.
Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním podaným z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a taktiež z dôvodu uvedeného v § 374
ods. 3 Trestného poriadku. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára
2010 toto dovolanie odmietol.
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd a označené súdy nižšieho stupňa porušili
v trestnom konaní v jeho trestnej veci základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a
taktiež jeho základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy.
Svoje presvedčenie odôvodnil takto:
«Právo sťažovateľa na spravodlivý proces, bolo... porušené tak pre porušenie zásady
dvojinštančnosti súdneho konania, ako aj pre nevysporiadanie sa s podstatnými
argumentačnými tvrdeniami sťažovateľa...
Podľa názoru Vyššieho vojenského súdu... vychádzajúc z celkovej dôkaznej situácie,
súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nevychádzal dôsledne z intencií ustanovenia § 2
ods. 12 Trestného poriadku. Odvolací súd vyslovil, že je jednoznačne toho názoru, že
v predmetnej trestnej veci niet žiadnych pochybností o tom, že vodičom havarovaného
motorového vozidla bol práve sťažovateľ a nie je žiadny dôvod uvedené fakty akýmkoľvek
spôsobom spochybňovať. Taktiež vyslovil názor citujem: „Pokiaľ však pri novom
prejednaní veci nepríde k podstatnej zmene dôkaznej situácie, resp. k závažnému
spochybneniu horeuvedených dôkazov, bude musieť súd prvého stupňa v predmetnej
trestnej veci postupovať v intenciách tohto rozhodnutia“...
Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd vo svojom rozhodnutí prekročil svoje
právomoci dané mu zákonom, keď udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má
hodnotiť jednotlivé dôkazy. Podľa súdnej praxe, keď nie je skutočný stav veci správne
zistený a keď podľa názoru odvolacieho súdu je to dôsledkom nesprávneho hodnotenia
vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, odvolací súd môže upozorniť súd prvého stupňa,
v ktorých smeroch má byť konanie doplnené alebo čím sa treba znova zaoberať, nesmie
však udeľovať záväzné pokyny k spôsobu hodnotenia dôkazov (R 36/1968).
Tak, ako bolo už vyššie uvedené sťažovateľ namietal porušenie zásady
dvojinštančnosti súdneho konania už v odvolacom aj dovolacom konaní. Odvolací súd v
odôvodnení uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté, vo vzťahu k
uvedenému uviedol citujem: „Pokiaľ obhajoba toto rozhodnutie svojím odvolaním napadla
a vytýka odvolaciemu súdu, že pochybil, pokiaľ uložil súdu prvého stupňa záväzné pokyny
ako má hodnotiť dôkazy, s týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Odvolací súd týmto
uznesením iba vytýkal súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov
a poukázal, v čom spočívala“...
Porušovateľ sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, že v odôvodnení svojho
uznesenia, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté uviedol, že citujem: „K ďalším
dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím zo
dňa 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, neprekročil svoju právomoc, keď vytkol súdu
prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom
spočívala. Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal dovolateľ (R 53/1992) len
potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože pri hodnotení
dôkazov nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v
dôsledku čoho sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie“...
Uvedené vysporiadanie sa s námietkou porušenia dvojinštančnosti súdneho konania
zo strany odvolacieho súdu, ako aj zo strany porušovateľa, považuje sťažovateľ za
absolútne nedostačujúce. Podľa názoru sťažovateľa podstate princípu práva na spravodlivý
súdny proces zodpovedá povinnosť súdu vysporiadať sa s podstatnými argumentačnými
tvrdeniami účastníkov konania, pričom v odôvodnení rozsudku je súd povinný presvedčivým
spôsobom vyjadriť ich posúdenie. Porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania má
pre trestné konanie sťažovateľa určujúci význam a podľa jeho názoru mu porušovateľ mal
venovať v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitú pozornosť. Namiesto toho len stručne
uviedol, že odvolací súd len vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení
jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom spočívala. Uvedené tvrdenie porušovateľa sa
však nezakladá na pravde. Práve naopak odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení na
viacerých miestach... právne hodnotí vykonané dôkazy... a vyjadruje sa k vierohodnosti
jednotlivých svedkov bez toho, aby tieto dôkazy v prípade, ak mal o nich pochybnosti
vykonal on sám. Takýto postup odvolacieho súdu absolútne odporuje právu na spravodlivé
súdne konanie.
Sťažovateľ vidí porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania v postupe
odvolacieho súdu, ktorý Uznesením sp. zn. 3 To/4/2008-562 zo dňa 13. 05. 2008 zrušil
Rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-538 zo dňa 07. 02. 2008,
čím mu odňal možnosť uplatniť efektívny opravný prostriedok súdnej ochrany proti
následnému Rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-605 zo dňa
04. 12. 2008. Konkrétne sťažovateľ vidí toto porušenie v tom, že odvolací súd hodnotil
dôkazy bez ich predchádzajúceho vykonania a následne prikázal súdu prvého stupňa
hodnotiť tieto dôkazy tak, ako ich hodnotil on sám.
Tým, že sa porušovateľ nedôsledne a nedostačujúco vysporiadal s týmto podstatným
tvrdením sťažovateľa zasiahol vážnym spôsobom do jeho práva na spravodlivý proces.
Dňa 23. 09. 2008 podal sťažovateľ, s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovediach
a zistiť objektívne skutkový stav,... návrh na vykonanie dôkazov. Bolo navrhnuté opätovné
vypočutie všetkých troch účastníkov dopravnej nehody, svedka... a taktiež vykonanie ďalších
dôležitých dôkazov...
Na základe... zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu, vytýčil prvostupňový súd
hlavné pojednávanie, na ktorom bez vykonania akýchkoľvek ďalších dôkazov a odstránenia
rozporností,... rozhodol a uznal sťažovateľa vinným rozsudkom zo dňa 04. 12. 2008.
Navrhnuté dôkazy nevykonal a to aj napriek tomu, že aj odvolací súd predpokladal nové
dokazovanie, keď vo svojom uznesení zo dňa 13. 05. 2008 uviedol citujem: „pokiaľ však pri
novom prejednaní veci nepríde k zmene dôkaznej situácie, resp. k závažnému spochybneniu
horeuvedených dôkazov, bude musieť súd prvého stupňa v predmetnej trestnej veci
postupovať v intenciách tohto rozhodnutia.“...
Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru odvolacieho
súdu, nakoľko žiadne nové dôkazy vykonané neboli a v odôvodnení rozsudku doslovne
opísal odôvodnenie odvolacieho súdu zo zrušovacieho rozhodnutia.
V danom prípade prvostupňový súd raz rozhodol o oslobodení a následne bez
najmenšej zmeny skutkového stavu o uznaní viny sťažovateľa.
Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. I. US 608/2006... Súd
vyššieho stupňa môže vysloviť právny názor, ktorý je pre nižší súd záväzný, avšak nesmie ho
zaväzovať k určitému hodnoteniu dôkazov, pokiaľ sám na verejnom zasadnutí dôkaz
nevykoná... Z hľadiska ústavných záruk nesmie uplatnenie inštančnej právomoci kolidovať
so žiadnou zo zásad spravodlivého procesu a odvolací súd nie je oprávnený nariaďovať
zmenu v hodnotení dôkazov. Inštančnou cestou nie je možné vnútiť nižšiemu súdu vlastné
hodnotenie dôkazov...
... Súd nevyužil právo, ktoré mu dáva Trestný poriadok... a rozpornosti vo
výpovediach... poškodených, pre toto konanie dôležitých svedkov, neodstránil, a to i napriek
tomu, že obhajoba ich dopočutie navrhla... Súd teda nevykonal zákonným spôsobom dôkazy,
ktoré navrhol sťažovateľ na preukázanie svojej neviny a riadil sa radami odvolacieho súdu,
ktorý bez toho aby vypočul svedkov... dospel k záveru, že ich výpovede... sú
nespochybniteľné... Navrhnuté dôkazy na znalecké posúdenie objektívnosti ich výpovedí
súdy odmietli vykonať.
Prvostupňový súd sa... hodnotením svedka... bezvýhradne prispôsobil odvolaciemu
súdu, ktorý vo svojom zrušovacom rozhodnutí uvádza, že svedecké výpovede poškodených...
jednoznačne korešpondujú aj s výpoveďou svedka..., ktorý aj keď na hlavnom pojednávaní
nevedel zopakovať svoju výpoveď z prípravného konania, vedel uviesť, že z miesta vodiča
vystúpil sťažovateľ. V napadnutom rozsudku je doslovne opísaná táto časť zrušovacieho
rozhodnutia týkajúca sa výpovede H., a to aj napriek tomu, že svedok... toto nikdy na
hlavnom pojednávaní nepovedal. Naopak, na pojednávaní zo dňa 14. 12. 2007..., keď mu
samosudca s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovedi prečítal zápisnicu z prípravného
konania, kde vypovedal, že videl ako zo strany vodiča vystupoval mladý muž, toto zásadne
odmietol s tým, že on tak nikdy nevypovedal a nevie uviesť, prečo tak policajti do zápisnice
napísali. Už predtým na otázku obhajcu..., koho videl vystupovať z auta uviedol, že nikoho.
Napriek týmto opakovaným výpovediam svedka na hlavnom pojednávaní súd v rozpore so
skutkovým stavom zistil, že svedok... vypovedal o tom, že videl sťažovateľa vystupovať z
miesta vodiča, čím potvrdil výpovede svedkov...
Tak ako už bolo vyššie uvádzané obhajoba... navrhla dôkazy, ktoré by prispeli k
náležitému zisteniu skutkového stavu, ktoré súd v rozpore s § 2 ods. 10 a ods. 12 TP
odmietol vykonať. Takýto postup súdu je v rozpore aj so súdnou praxou (R 33/1971), z
ktorej vyplýva, že obhajobu obvineného treba vždy preveriť, aj keď ju obvinený uplatnil až v
konaní pred súdom a nie v skorších štádiách. Navrhované dopočutie svedkov poškodených
a svedka... odmietol súd vykonať z toho dôvodu, že už boli raz vypočutí. Nezobral pri tom do
úvahy, že pri týchto výsluchoch neboli odstránené namietané rozpornosti v ich výpovediach.
Súd odmietol vykonať aj výsluch svedka Š., lebo podľa názoru súdu to, o čom by mal svedok
Š. vypovedať, už vypovedal svedok Ing. K. Takýto prístup súdu je nutné hodnotiť ako
popretie práva na obhajobu... Je... vylúčené, aby mohla byť svedecká výpoveď nahradená
výpoveďou iného svedka.
Z tohto pohľadu bolo Vyšším vojenským súdom v Trenčíne i prvostupňovým súdom
zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu.
Sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu, tak, ako to je vyššie uvádzané v
dovolacom konaní. Napriek uvedenému sa porušovateľ nijakým spôsobom v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal s uvedenými podstatnými tvrdeniami sťažovateľa, napriek
tomu, že predstavujú vážny zásah do sťažovateľovho práva na obhajobu. Porušovateľ sa
vysporiadal iba s tvrdením sťažovateľa o porušení práva na obhajobu z hľadiska práva na
záverečnú reč, avšak nie aj z uvedeného hľadiska. Opomenutie vysporiadania sa s týmito
skutočnosťami zakladá nepreskúmateľnosť porušovateľovho rozhodnutia, čo spôsobuje
vážny zásah do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces.
Porušovateľ sa ďalej opomenul vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia s
ďalšími podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v dovolaní a to, že sa súdy
absolútne nevysporiadali so znaleckými posudkami znalcov...
Porušovateľ opätovne, tým. že sa nevysporiadal s vyššie uvedeným podstatným
tvrdením sťažovateľa o nevysporiadaní sa s dôkazmi v trestnom konaní zasiahol do
sťažovateľovho práva na spravodlivý proces...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo S. M. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
základné právo S. M. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo S. M. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy SR bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo
45/2009 zo dňa 28. 01. 2010 a taktiež boli uvedené práva porušené aj Uznesením Vyššieho
vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To/4/2008-562 zo dňa 13. 05. 2008, Uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tov/1/2009-636 zo dňa 28. 04. 2009 a Rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-605 zo dňa 04. 12. 2008.
2. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
5 Tdo 45/2009 zo dňa 28. 01. 2010 a vec mu v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona č.
38/1993 Z. z. vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť S. M. trovy právneho
zastúpenia za dva právne úkony v sume 303,30 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr.
A. T., advokáta so sídlom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: za
vojenský obvodový súd podpredseda Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
listom sp. zn. 1 Spr0. 1250/2010 z 19. augusta 2010, za vyšší vojenský súd a krajský súd
jeho predseda listom sp. zn. Spr 260/10 z 5. augusta 2010, za najvyšší súd jeho predseda
listom č. k. KP 4/2010-69 z 13. augusta 2010 a právny zástupca listom z 31. augusta 2010.
2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„K vecnej stránke prijatej sťažnosti považujeme za potrebné uviesť len to, že podľa
názoru rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 4. 12. 2008, č. k. 1 T
8/2007-605, Vyššieho vojenského v Trenčíne zo dňa 13. 5. 2008, č. k. 3 To 4/2008-562,
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 4. 2009, č. k. 3 Tov 1/2009-636 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28. 1. 2010, sp. zn. 5 Tdo 45/2009 nedošlo k porušeniu
základných práv ods. S. M. zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V zmysle § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky súhlasíme s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti, nakoľko podľa nášho názoru od ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.“
2.2 Predseda krajského súdu vo vyjadrení z 5. augusta 2010 uviedol:
„Mám za to, že v predmetnej veci nebolo v žiadnom prípade porušené právo
sťažovateľa na spravodlivý proces. V celom rozsahu poukazujem predovšetkým na písomné
odôvodnenie rozhodnutí Vyššieho vojenského súdu sp. zn. 3 Tov 1/2009 zo dňa 28. 4. 2009
a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 zo dňa 28. 1.
2010, v ktorých sa ako odvolací, tak i dovolací súd s námietkami sťažovateľa podrobne
vysporiadali.
Súčasne Vám oznamujem, že... súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.“
2.3 Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. augusta 2010 uviedol:
„Predmetom konania vo veci obv. S. M. na najvyššom súde bolo rozhodovanie o
dovolaní menovaného obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. apríla
2009, sp. zn. 3 Tov 1/2009. Predmetné dovolanie bolo vyššie označeným uznesením
najvyššieho súdu podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuté. S dovolacími dôvodmi
namietanými obvineným sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda senátu v
odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že neboli splnene dôvody dovolania podľa §
371 Tr. por. V súčasnosti najvyšší súd nezisťuje dôvod, pre ktorý by mal zaujať iný postoj k
dovolacím dôvodom, odôvodňujúci prípadné odlišné rozhodnutie v posudzovanej veci. Na
margo namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd
opakovane zdôrazňuje fakt, že obvinený namietanú skutočnosť spočívajúcu v porušení
práva na obhajobu zásadným spôsobom neuplatnil najneskôr v konaní pred odvolacím
súdom, v dôsledku ktorej skutočnosti najvyšší súd postupujúc podľa § 371 ods. 3 Tr. por.
tento dôvod dovolania nemohol akceptovať. Uvedené obmedzenie vyplývajúce z § 371 ods.
3 Tr. por., veta pred bodkočiarkou, sa nevzťahuje jedine na ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky.
K časti sťažnosti obvineného spočívajúcej v tvrdení, že najvyšší súd ako súd dovolací
sa v napadnutom uznesení nevysporiadal (resp. sa vysporiadal nedostačujúco)
s podstatnými argumentačnými tvrdeniami obvineného týkajúcimi sa hodnotenia dôkazov,
rovnako poukazujem na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 28. januára 2010, sp.
zn. 5 Tdo 45/2009.
Z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že odvolací
súd splnil revíznu povinnosť v rozsahu uvedenom v § 317 ods. 1 Tr. por. V koncentrovanej
podobe sa vysporiadal s námietkami obvineného vznesenými v jeho odvolaní proti rozsudku
Vojenského obvodového súdu v Prešove zo 4. decembra 2008, č. k. 1 T 8/2007-605, pričom
tieto nepovažoval za dôvodné. Skutkové závery prvostupňového súdu označil za správne
a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil s tým, že v podrobnostiach ohľadne dôkaznej situácie
poukázal na svoje rozhodnutie z 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, ktorým zrušil pôvodný
oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa.
Len vo všeobecnosti dodávam, že skutočnosť, že spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov súdmi I. a II. stupňa nekorešponduje s predstavami obvineného, ešte samo o sebe
záver o porušení práva na spravodlivý proces a teda nutnosť zásahu najvyššieho súdu ako
súdu dovolacieho neopodstatňuje (arg. § 371 ods. 1, písm. i) Tr. por.).
Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde
oznamujem, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“
Právny zástupca sťažovateľa k uvedeným vyjadreniam všeobecných súdov
stanovisko nezaujal, iba oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného
v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010
1.1 Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2009 odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania
predpokladaných v ustanovení § 371 Trestného poriadku. Porušenie týchto práv sťažovateľ
videl v tom, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočným alebo
žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdeniami o porušení zásady dvojinštančnosti
súdneho konania súdmi prvého a druhého stupňa, taktiež sa nevysporiadal s podstatnými
argumentačnými tvrdeniami, pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu súdmi nižšieho
stupňa, keď nedošlo k opätovnému vykonaniu navrhovaných dôkazov – výsluchov svedka
a svedkov poškodených, a napokon najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľa
nevysporiadal s námietkou o nedostatočnom vyhodnotení znaleckého dokazovania súdmi
nižších stupňov. Podľa názoru sťažovateľa je z tohto hľadiska uznesenie najvyššieho súdu
nepreskúmateľné.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. apríla 2009, sp. zn.
3 Tov/1/2009, podal obvinený... S. M. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. A. T.
dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por., a to proti
výroku, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por., pretože je
toho názoru, že bolo závažným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu,
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.
Ďalším dovolacím dôvodom v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por. je aj konanie na súde
prvého stupňa, nakoľko vytýkané pochybenia neboli odstránené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku.
Obvinený v rozsiahlom písomne zdôvodnenom dovolaní podrobne rozobral všetky
rozhodnutia vydané vo veci, analyzoval jednotlivé dôkazy, poukázal na pochybnosti v
otázke, či skutok spáchal obvinený. Argumentoval predovšetkým rozpormi vo výpovediach
svedkov a poškodených, ktoré v dovolaní podrobne rozobral, pričom vyslovil názor, že súd
pochybil, keď v dôsledku namietaných rozporov nepostupoval v súlade s procesnou zásadou
in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného.
Dovolateľ namietal postup Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, keď tento
uznesením zo dňa 13. mája 2008 podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok Vojenského obvodového súdu v Trenčíne a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil
prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom
prekročil svoju právomoc, keď udelil tomuto súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť dôkazy.
Prvostupňový súd následne bez vykonania ďalších dôkazov rozhodol o vine dovolateľa. V
tejto súvislosti poukázal dovolateľ na judikatúru R 408/1969 i nález Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn. I. US 608/2006, a vyslovil záver, že prvostupňový
súd rozhodol v rozpore s ustanovením § 2 ods. 4, ods. 6, ods. 10 a ods. 12 Tr. por.
V ďalšom dovolateľ namietal postup súdu, ktorý napriek tomu, že obhajoba navrhla
doplniť dokazovanie za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, prvostupňový súd
navrhnuté dôkazy nevykonal a odvolací súd tieto vady neodstránil.
Namietal tiež postup odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí, keď tento o odvolaní
rozhodol len na základe prečítaných svedeckých výpovedí. Na základe takéhoto postupu si
potom odvolací súd nemohol zostaviť ucelený a logický záver o vine, ktorý by nevzbudzoval
oprávnené pochybnosti o objektívnosti takéhoto záveru.
Dovolateľ namietal tiež porušenie ustanovenia § 274 Tr. por. konaním Vojenského
obvodového súdu, keď na hlavnom pojednávaní dňa 4. decembra 2008 samosudca prečítal
uznesenie odvolacieho súdu a rovno pristúpil k vyhláseniu rozsudku bez toho, aby udelil
obhajcovi a dovolateľovi slovo na záverečnú reč.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ vyslovil záver, že sú splnené podmienky
pre dovolanie v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por. a § 374 ods. 3 Tr.
por., a preto navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 Tr. por. vyslovil porušenie zákona
konajúcimi súdmi v neprospech obvineného a zrušil napadnuté rozhodnutie a rozsudok súdu
prvého stupňa a podľa § 388 prikázal súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol.
K dovolaniu sa vyjadril Vojenský obvodový prokurátor písomným podaním zo dňa
30. októbra 2009. Mal za to, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 13. mája
2008 nevnútil prvostupňovému súdu vlastné hodnotenie dôkazov. Dôvodom tohto
rozhodnutia bolo, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k nedôslednému aplikovaniu
ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., v dôsledku čoho sa tento súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Rozviedol právne úvahy, na ktorých základe
podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti s tým, že
konkretizoval, v čom spočíva nedôsledná aplikácia základnej zásady trestného konania
upravená v § 2 ods. 12 Tr. por. Skutočnosť, že súd prvého stupňa viazaný postupom v
zmysle ustanovenia § 327 ods. 1 Tr. por. sa stotožnil s právnymi úvahami odvolacieho súdu
a rozhodol inak ako rozhodol pôvodným rozsudkom neznamená, že spôsob posúdenia
prípadu a vyhodnotenia dôkazov bol súdu prvého stupňa vnútený direktívne inštančnou
cestou tak, ako to uvádza dovolateľ.
K ďalším argumentom uviedol, že obvinený nebol uznaný za vinného výlučne na
základe nepriamych dôkazov, ale predovšetkým na základe výpovedí priamych svedkov,
ktorými boli poškodení. Podstatnou okolnosťou pre hodnotenie skutkového stavu veci a jeho
právneho posúdenia bola ich výpoveď v tej časti, kde uvádzajú, kto bol v čase spáchania
skutku vodičom predmetného osobného motorového vozidla. Za uvedeného stavu nie sú
určité odlišnosti, či nepresnosti v ich výpovediach spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, kto
bol vodičom uvedeného vozidla.
Vojenský obvodový prokurátor preto navrhol dovolanie obvineného... S. M.
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie je prípustné..., bolo podané oprávnenou osobou..., v zákonom stanovenej lehote a
na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať..., ale súčasne aj to, že
podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por...
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a) až písm. g) možno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a
nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva
minister spravodlivosti.
Z písomných dôvodov odvolania, ktoré obvinený podal proti rozsudku Vojenského
obvodového súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2008, sp. zn. 1 T 8/2007, je zrejmé, že
takmer totožné námietky ako teraz v dovolaní uplatnil obvinený už v písomne zdôvodnenom
odvolaní. V dovolaní navyše namietal aj porušenie práva na obhajobu spočívajúce v tom, že
pred vyhlásením rozsudku na súde prvého stupňa nebolo obvinenému ani jeho obhajcovi
udelené slovo na záverečnú reč tak, ako to upravuje ustanovenie § 274 Tr. por.
Vo vzťahu k prvému dovolaciemu dôvodu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) treba
uviesť, že nie každé porušenie práva na obhajobu napĺňa tento dovolací dôvod, zákon
vyžaduje, aby právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.
Právo na záverečnú reč v zmysle ustanovenia § 274 ods. 1 Tr. por. je významným
procesným právom obvineného i jeho obhajcu (ako aj ostatných procesných strán)
umožňujúce uplatniť obhajobu obvineného v tých smeroch, ktoré považuje za dôležité.
Trestný poriadok obsah záverečnej reči neurčuje, je však zrejmé, že bude vychádzať z
hodnotenia dôkazov vykonaných súdom a bude sa zaoberať otázkami skutkových zistení a
ich právnym posúdením. Právo na záverečnú reč obvineného patrí k základným právam
obvineného na obhajobu vychádzajúce z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6
ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú v
Trestnom poriadku upravené v ustanovení § 34 Tr. por.
Z tohto pohľadu potom zistené skutočnosti, že dovolateľovi ani jeho obhajcovi nebolo
v konaní na súde prvého stupňa udelené slovo na záverečnú reč podľa § 274 ods. 1 Tr. por.
treba považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu napĺňajúce dovolací dôvod
uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Dovolaciemu súdu však v akceptovaní tohto dovolacieho dôvodu bráni vyššie
citované ustanovenie § 371 ods. 3 Tr. por., pretože obvinenému a jeho obhajcovi uvedená
okolnosť bola známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju ani v konaní pred odvolacím
súdom. Dovolací súd preto nemohol postupovať v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. a vyslovil
porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.
K ďalším dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojim
rozhodnutím zo dňa 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, neprekročil svoju právomoc, keď
vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na
to, v čom spočívala. Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal dovolateľ (R 53/1992)
len potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože pri hodnotení dôkazov
nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., v dôsledku čoho sa
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Ani skutočnosť, že súd prvého stupňa nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania
opätovným výsluchom svedkov, poškodených a neprizval do konania znalca z odboru
zdravotníctva, odvetvie psychológie za účelom posúdenia objektívnosti výpovedí
poškodených, nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Konanie na súde prvého stupňa prebiehala podľa príslušných ustanovení Trestného
poriadku pri zachovaní zásad bezprostrednosti a ústnosti a pri zachovaní kontradiktórnosti
konania a rovnosti strán.
Pokiaľ ide o namietanie naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) a
písm. i) Tr. por., z odôvodnenia dovolania možno vyvodiť, že tieto dovolateľ vidí v
nesprávnych skutkových zisteniach ako aj v tom, že súdy nepostupovali podľa zásady „in
dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného). Dovolací súd však nie je
oprávnený posudzovať úplnosť skutkových zistení v pôvodnom konaní ani hodnotenie
vykonaných dôkazov. Dovolanie v časti, v ktorej dovolateľ namietal skutkové závery súdov v
pôvodnom konaní, a to tak z hľadiska nesprávneho zistenia skutkového stavu (§ 2 ods. 10
Tr. por.), ako aj nesprávnosť hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) nie je dôvodné.
Vykonanie dôkazov a ich hodnotenie v plnom rozsahu prebieha v rámci konania pred
príslušnými procesnými súdmi tak v prvom stupni, ako aj v konaní o riadnom opravnom
prostriedku. V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolací súd ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia, sa námietkami obvineného zaoberal, tieto však nepovažoval za relevantné.
Najvyšší súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Tr. por.
dovolanie obvineného... S. M. odmietol, nakoľko neboli splnené dôvody dovolania
predpokladané v ustanovení § 371 Tr. por.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 3 Tov 1/2009 z 28. apríla 2009 odmietol. Sťažovateľ v podanom
dovolaní vyšpecifikoval dovolacie dôvody, o ktorých bol presvedčený, že boli v rámci
prebehnutého trestného konania naplnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 371 ods. 1
Trestného poriadku, a svoje presvedčenie o splnení týchto dôvodov podporil argumentáciou.
Najvyšší súd však v dovolacom konaní naplnenie dôvodov dovolania nezistil, a preto
dovolanie sťažovateľa odmietol. Nedošlo však k tomu bez toho, aby najvyšší súd svoje
závery uvedené v rozhodnutí adekvátne neodôvodnil tak, ako to vo svojej sťažnosti namieta
sťažovateľ.
Námietku porušenia dvojištančnosti trestného konania sťažovateľ v podstate
odôvodnil tým, že odvolací súd „prekročil svoje právomoci dané mu zákonom, keď udelil
prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť jednotlivé dôkazy“. To, čo vyčítal
najvyššiemu súdu, bolo to, že tento sa vo svojom rozhodnutí s touto námietkou vysporiadal
„absolútne nedostačujúco“. Ústavný súd ale nezastáva rovnaký názor ako sťažovateľ.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že druhostupňový súd svoju právomoc
neprekročil, a uviedol aj to, prečo je to tak (druhostupňový súd iba vytkol nedôslednosť
prvostupňového súdu v hodnotení dôkazov). Tejto otázke bola teda zo strany najvyššieho
súdu venovaná náležitá pozornosť a skutočnosť, že odôvodnenie v tejto časti nenabralo na
rozsahu, neznamená, že je nedostatočné.
V súvislosti s porušením základných práv sťažovateľa tým, že najvyšší súd
sa nevysporiadal s otázkou nevykonania navrhovaných dôkazov, ústavný súd poznamenáva,
že síce odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti skutočne stručné, avšak aj vzhľadom
na judikatúru všeobecných súdov je záver o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku správny. Napríklad najvyšší súd v uznesení sp. zn.
2 Tdo 45/2009 z 15. decembra 2009 uviedol: „Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Trestného poriadku), zodpovedá mu
povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1
Trestného poriadku). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu
nevyhovelo.
Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods.
10 Trestného poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver
orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať
ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v
zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom
dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti
a úplnosti zistenia skutkového stavu.“
Tieto závery ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by odporovali ústavnoprávnym
princípom ochrany základných práv a slobôd. V súlade s tým teda aj vyhodnotenie
najvyššieho súdu v tejto otázke o nenaplnení dovolacieho dôvodu nemožno bez ďalšieho
považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.
K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu tým, že jemu a jeho
obhajcovi súd prvého stupňa neudelil slovo na záverečnú reč podľa § 274 ods. 1 Trestného
poriadku najvyšší súd zaujal stanovisko, ktoré jasným, zreteľným a nepochybne
dostatočným spôsobom odôvodnil, a teda uviedol, prečo nemohol túto námietku
akceptovať. Svoju argumentáciu oprel o znenie príslušného ustanovenia Trestného
poriadku (§ 371 ods. 3), ktoré mu inak postupovať v tejto veci neumožňovalo. Napokon,
táto otázka sa ani nejavila spornou a sťažovateľ ju v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani
nenamietal.
Napokon najvyšší súd neopomenul preskúmať a vyhodnotiť ani námietky
sťažovateľa v súvislosti s „nevysporiadaním sa s dôkazmi v trestnom konaní“ súdmi prvého
a druhého stupňa. K tým zaujal svoje stanovisko v závere odôvodnenia uznesenia, kde
uviedol, ktoré otázky je a ktoré nie je oprávnený posudzovať [v rámci preskúmavania
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku]. Do výkladu
a aplikácie najvyšším súdom uvedených príslušných ustanovení procesného predpisu
ústavný súd nepovažoval za dôvodné zasahovať z hľadiska dodržania ústavnoprocesných
princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd. Inak povedané, najvyšším
súdom použitý výklad a aplikáciu relevantných ustanovení Trestného poriadku treba
považovať za absolútne ústavne konformné.
Rozhodne postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda
postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle
citovanej judikatúry nahradiť namietaný právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným
iba v prípade, ak by bol tento názor svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný
súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 nedošlo.
1.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručeného
v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že v takom
prípade je jeho úlohou preskúmať a zistiť, či v procesnom postupe najvyššieho súdu bola
sťažovateľovi poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy v zmysle čl. 50
ods. 3 ústavy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré
zachovávajú „rovnosť zbraní“. Osoba v konaní pred všeobecným súdom musí mať
v každom prípade možnosť predložiť súdu svoje argumenty a vyjadriť sa ku všetkým
okolnostiam týkajúcim sa jej (v tomto prípade trestnej) veci. Musí jej byť daná možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (kontradiktórnosť konania). Tiež jej musí byť v zmysle
procesných garancií poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná
a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich
procesných práv za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom konania.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľovi alebo
jeho obhajcovi nebola najvyšším súdom poskytnutá možnosť predniesť relevantné
skutočnosti pri rozhodovaní o dovolaní. Obhajca sťažovateľa v písomnom podaní mal
možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mal
potrebu sa vyjadriť. Nemožno preto vysloviť záver, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu.
Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného
práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti
brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam
o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka
trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí
korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo
priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom
najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky
pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri
reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd ani nezistil, žeby napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu,
pretože najvyšší súd jeho námietky proti rozhodnutiu krajského súdu preskúmal a primerane
sa im venoval.
Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2009 a namietaným porušením
základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu základné právo sťažovateľa na obhajobu porušené nebolo.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
vyššieho vojenského súdu č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008, rozsudkom
vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008 a uznesením
krajského súdu č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009
2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením vyššieho
vojenského súdu č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008 je sťažnosť podaná oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné
ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 11. mája 2010 (podaná
na poštovú prepravu 10. mája 2010). Napadnuté uznesenie vyššieho vojenského súdu
z 13. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť jeho vydaním. Aj keď sťažovateľ vo svojej
sťažnosti neuviedol, kedy mu bolo predmetné rozhodnutie doručené, ústavný súd nemal
žiadnu pochybnosť o tom, že k tomu došlo určite skôr ako dva mesiace pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (svoje presvedčenie ústavný súd opiera aj o skutočnosť, že podľa
jeho zistenia bolo predmetné uznesenie vyššieho vojenského súdu 24. októbra 2008
oboznamované na hlavnom pojednávaní). Od dátumu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť
o prípadnom porušení svojich základných práv alebo slobôd napadnutým rozhodnutím
vyššieho vojenského súdu, teda uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom vojenského
obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008 ústavný súd nemá právomoc
konať.
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako
aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako
z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním
odvolania proti rozsudku vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra
2008, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd
(uznesením č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009).
Ústavný súd teda zistil, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie takejto sťažnosti
(obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti ani v tejto
časti nemohol vyhovieť.
2.3 V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu
č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009. Aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu je sťažnosť
podaná oneskorene.
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 2009, a to jeho vydaním
a vyhlásením na verejnom zasadnutí za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Podľa zistenia
ústavného súdu bolo toto uznesenie doručené obhajcovi sťažovateľa 21. mája 2009
a sťažovateľovi 29. mája 2009. Ako už bolo uvedené, sťažnosť bola ústavnému súdu
doručená 11. mája 2010.
Sťažnosť teda bola ústavnému súdu doručená dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty
ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.
Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom
prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných
dôvodov dovolania, a teda nedošlo k prerokovaniu merita dovolania, preto dovolanie
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak
povedané, rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konkrétnom prípade nie je možné
považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na základe
uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti nevyhovel.
3. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, toto je v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy podmienené
vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd
zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa výsledku konania (§ 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd
vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo
v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom označené
základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, resp.
ostatným častiam sťažnosti nebolo vyhovené, uvedenými návrhmi sa pri svojom
rozhodovaní už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2011