Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 14/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. N. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra

2010 doručená sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 16. júla 2007

podanou na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal vrátenia

bezdôvodného obohatenia (v sume 4 000 Sk) od G. (ďalej len „ústav“). Žalobu odôvodnil

tým, že ústav je rozpočtovou organizáciou a v intenciách ustanovenia § 2 ods. 2 zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) bol povinnou osobou a ako

prevádzkovateľ elektronického informačného systému evidencie nehnuteľností

sprístupňovaného prostredníctvom internetovej stránky www.katasterportal.sk (ďalej len

„katastrálny portál“) nemal podmieňovať využívanie služieb katastrálneho portálu pre účely

vyhľadania a zobrazenia informácií zaplatením peňažného preddavku. Podľa sťažovateľa

bol postup ústavu v rozpore s ustanovením § 6 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe

k informáciám. Právnemu názoru sťažovateľa oponoval ústav postupom podľa v tom čase

účinného o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého poskytovanie údajov z katastrálneho portálu bolo v posudzovanom období od

12. septembra 2005 do 21. novembra 2006 odplatné, pričom predmetný predpis bol vo

vzťahu k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám právnym predpisom „lex specialis“.

Ďalej ústav poukazoval na to, že je právnickou osobou, rozpočtovou organizáciou

v pôsobnosti Ú. a podľa v tom čase účinného ustanovenia Z.

z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov rozpočtová

organizácia poskytuje svoje výkony odplatne v súlade s osobitným predpisom, ktorým bol

o cenách v znení neskorších predpisov. Okresný súd sa stotožnil

s právnym názorom sťažovateľa a rozsudkom č. k. -38 z 9. apríla 2008

zaviazal ústav na zaplatenie peňažnej pohľadávky sťažovateľa v celkovej výške 4 241 Sk.

Na odvolanie ústavu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 11. novembra 2009 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. júna 2010 odmietol, z dôvodu, že „dovolanie žalobcu smerovalo proti

rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je...“.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie svojho práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , k porušeniu ktorého malo dôjsť

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ďalej uviedol, že v podanom dovolaní namietal

závažné nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ústavne nekonformný výklad

krajského súdu na jeho právnu vec sa vzťahujúcich príslušných právnych predpisov a jeho

ignoráciu ním nastolených argumentov, s ktorými sa nenáležite vysporiadal. Ďalej uvádza,

že: „Aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom... vybočila z elementárnych

a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad. KS BA vo svojom rozsudku na väčšinu

podstatných námietok a argumentov sťažovateľa vôbec nereagoval a vôbec sa s nimi

nevysporiadal, pričom tiež nesprávne aplikoval základnú výkladovú zásadu lex posterior

derogat legi priori.“ Jadrom námietok sťažovateľa bola skutočnosť, že na ním explicitne

formulované nedostatky v rozhodovacej činnosti krajského súdu najvyšší súd nereflektoval,

keď ich nesubsumoval pod načrtnuté dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) a podľa § 241

ods. 2 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), ale ním podané dovolanie odmietol. „... NS SR mal... uznesenie

KS BA zrušiť a nie dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Pokiaľ napriek uvedenému NS SR

dovolanie sťažovateľa odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu

garantované SR.“ Sťažovateľ argumentačne podporil svoje právne

závery aj právnou analýzou jeho právnej veci a príslušných na ňu sa vzťahujúcich právnych

predpisov, ako aj citovaním judikatúry najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva.

4. Na základe svojej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. 06. 2010, č. k. -72 porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v SR.

2. Uznesenie najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 06. 2010, č. k. -72 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna

2010. Jeho podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnom právnom posúdení

prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku najvyšším súdom, ktorý

ním nastolené dôvody dovolania neakceptoval a dovolanie odmietol.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore

(, ).

11. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 29. júna 2010

v podstatnom uviedol:

„... V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a

Keďže dovolateľ napadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, prípustnosť

dovolania by bola daná v zmysle , podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak

smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

Z uvedenej prípustnosti dovolania však predstavujú výnimku veci upravené Zákonom

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo

pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určenie rodičovstva,

o zapretí rodičovstva alebo o osvojení ( ) a veci, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde ( ).

V posudzovanej veci žalobca napadol dovolaním právoplatný rozsudok odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že súd

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3 923,-- Sk (132,78 Eur) zamietol, keď

v zastavujúcej časti týkajúcej sa sumy 77,-- Sk zostal rozsudok súdu prvého stupňa

nedotknutý. Keďže suma, o ktorej odvolací súd zmeňujúcim rozsudkom rozhodol,

neprevyšuje ku dňu podania žaloby trojnásobok minimálnej mzdy, t.j. sumu 22 800,- Sk

(minimálna mzda ku dňu podania žaloby - k 16. júlu 2007 podľa nariadenia vlády

č. činila sumu 7 600,- Sk), na uvedenú vec sa vzťahuje ustanovenie

ods. 5 Dovolanie žalobcu, ktorým napadol zmeňujúci rozsudok krajského súdu, je

preto neprípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj

z hľadísk uvedených v Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g! rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania

namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom

v dôsledku ním tvrdeného nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v časti

týkajúcej sa právneho záveru, že poplatok za prezretie informácií zverejnených na

internetovej stránke v období od 12. septembra 2005 do 21. novembra 2006 bol zákonný.

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá v tejto

namietanej časti požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia Odvolací

súd svoj právny záver o oprávnenosti spoplatnenia prístupu na internetovú stránku

žalovaného v danom období odôvodnil znením ustanovenia sek 3 Z.

z. platnom v rozhodnom čase, podľa ktorého sa tieto informácie poskytovali za odplatu

podľa osobitného predpisu. Poukázal tiež na to, že k zrušeniu tohto ustanovenia zákonom

č. nedošlo a k jeho zmene došlo až novelou účinnou od 1. septembra 2007.

Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatku reakcie odvolacím súdom na ním uvádzané

argumenty dovolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože odvolací súd preskúmal

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v odvolaní,

pričom svoj právny záver i zrozumiteľne odôvodnil.

Dovolanie v tejto veci preto ani podľa prípustné nie je.

Pokiaľ dovolateľ odôvodňuje svoje dovolanie aj tým, že rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie

veci ( ) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť

vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Dovolanie je v upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je; keďže neboli

zistené ani dôvody procesnej prípustnosti uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol ( v spojení

s veta prvá ), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. V danej veci ústavný súd nezistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

(sp. zn. z 29. júna 2010) bolo svojvoľné a že by tak zasahovalo

do základného práva sťažovateľa podľa . Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecný súd nestotožní vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie prípustnosti dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na

vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. V neposlednom

rade ústavný súd dodáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1

). Z uvedeného a textu ďalších ustanovení vyplýva, že

dovolanie nie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 – § 239).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu

().

15. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

označeného práva ( ), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2, 3 a 4) taktiež nesúhlasil

s právnym posúdením merita jeho právnej veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe

rozhodovali – okrem dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. krajský súd ako súd odvolací, ktorý

zmenil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. -38 z 9. apríla 2008.

Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu

k – v petite označenému – napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom

z obsahu (bod 7) a zo skutočnosti, že sťažovateľ,

kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom (advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti

napadol (iba) dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2010.

Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľa sa preto ústavný súd (súc

viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) nemohol touto časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k zmeňujúcemu rozsudku krajského

súdu, vecne zaoberať.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011