Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 21/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

47 ods. 3 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 22. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE

60/2010 z 22. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «návrhom na vykonanie exekúcie

podaným dňa 18. 12. 2009 súdnej exekútorke JUDr. J. K., so sídlom B. sa sťažovateľ

domáhal vymoženia sumy 1.133,59 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom

návrhu na základe exekučného titulu – rozhodcovský rozsudok RK-140/06-GR zo dňa 16.

11. 2006, právoplatný dňa 11. 1. 2007 a vykonateľný dňa 15. 01. 2007.

Uznesením sp. zn. -11 zo dňa 28. 12. 2009 Okresný súd Zvolen

zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti

špecifikovanej v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je rozporný so

zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút. Exekučný súd uvádza, že

„uvedená výška zmluvnej pokuty je podľa názoru súdu v rozpore so zákonom v zmysle § 45

ods. 1 písm. c) o rozhodcovskom konaní.“

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného

titulu, teda zaoberať sa a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal,

posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových

a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. -42 zo dňa 22. 03.

2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.».

V sťažnosti sťažovateľka poukazuje na

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“), podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa

osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí, v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, „... že v tomto prípade došlo k zamietnutiu

žiadosti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú

exekučnému súdu právo, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať exekučný

titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia

hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode,

z ktorého plnenie vyplýva a na základe ktorého bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver

pritom nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky

odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktoré je vymedzené na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia

objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi.

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah

preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného

titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.

Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať

právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie

hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie vo

veci samej) ako také, čo je dané

i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom

konaní k ust. ...

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30. 06. 2009 a v znení po

01. 07. 2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení

zákona do 30. 06. 2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku

nemohli byť dôvody týkajúce sa samotného právneho dôvodu priznaného plnenia, od 01. 07.

2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne na základe

doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre

exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva

je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len

obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne upraveného typu konania.

Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie je teda mysliteľná len

za predpokladu realizácie príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak, bez

jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného...“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd «nesprávne stotožňuje rozpor plnenia

priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne (ne)možného, plnenia právom

(ne)dovoleného alebo plnenia v (ne)súlade s dobrými mravmi a eventuálne rozpor právneho

úkonu (na ktorého základe konajúci orgán toto plnenie priznáva) s dobrými mravmi,

zákonom. Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnostiach pritom

neobmedzuje svoju preskúmavaciu činnosť len na procesné pochybenia všeobecných súdov

zakladajúce rozpor s ústavne zaručenými právami, ale aj na pochybenia hmotnoprávne

zakladajúce takýto stav (napr. , , , ,

, ).

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak

by išlo o plnenie objektívne nemožné (ust. ,

), právom nedovolené (napr. rozsudok zaväzujúci na plnenie, ktoré

môže byť len vo vlastníctve štátu prípadne zákonnom určených subjektov, napr.

Slovenskej republiky) či v rozpore s dobrými mravmi (napr. zaplatenie plnenia šikanóznym

spôsobom)...

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“

koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. Vzhľadom

k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa, že pre zistenie, či plnenie je možné, dovolené

a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod plnenia...

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci

v rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy, ale

aj v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod C-40/08

(Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira)...

Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-140/06-GR povinný nepodal žalobnú

odpoveď v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom

znení, a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného

zákona. Uvedené v kontexte bodu 47 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C - 40/08, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd nemá

ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi

o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide o spôsobilý

exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu 3 písmeno a) tejto sťažnosti. Postup nad rámec

uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 ...».

V súvislosti s porušením základného práva podľa sťažovateľka

uvádza, že «z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom

a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel ku stotožneniu

pojmu „plnenie priznané exekučným titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného

exekučným titulom“ a nerešpektovanie princípu rei iudicata.

Porušovateľ sa riešeniu otázky právomoci a zdôvodneniu rozhodnutia jednoducho

vyhol spôsobom v rozpore so svojimi ústavnými a zákonnými povinnosťami, najmä § 157

ods. 1 že súd je povinný uviesť... a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Považujeme za nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici túto povinnosť nesplnil

a takto tiež zásadným spôsobom porušil SR.».

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľka konštatuje, že

„Neústavným výkladom zákona v otázke právomoci exekučného súdu, nezaoberaním sa

skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný

napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii jeho

námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby námietky podal,

teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ

ma1 aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa

nemohol zaujať ani stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou

Krajského súdu v Banskej Bystrici nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne

vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie

nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol

zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie

postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 46 ods. 1

bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-42 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 47 ods. 3

bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-42 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -42 zo dňa

22. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby -

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napríklad rozhodnutia , , , ,

).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv.

Tvrdenia o porušení iných ustanovení ( ), ktoré sťažovateľka

uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného

súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (,

, ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. marca 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími predpismi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskom

spore (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (návrhu na vykonanie exekúcie) vecne posúdili

a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to

sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,

teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 22. marca 2010 je svojvoľné a že by zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy („neprimerane vysokú

sankciu spojenú s neplnením záväzku spotrebiteľa, obsiahnutú v zmluve o spotrebiteľskom

úvere, je nutné posudzovať ako neprijateľnú podmienku a to s poukazom na ustanovenie

v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej

zmluvy, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán“) vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým

a o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v platnom znení, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 a § 53

v platnom znení a na túto právnu úpravu

nadväzujúcich právnych noriem ako o spotrebiteľských úveroch

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako aj na obsah relevantných dôkazov je

napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje

postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 28. decembra 2009 za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného

práva podľa .

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti

s označeným , a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia

ani v súvislosti s namietaným porušením .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011