Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 40/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C

214/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010 a vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2,

čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a

a , , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára 2010 a postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo

16. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2010 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. februára 2010 (ďalej len „rozsudok z 8. februára 2010“) a vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl.

40, až 4, a a , , a čl.

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára

2010 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok zo 16.

septembra 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

podaným okresnému súdu 21. novembra 2006 a 18. mája 2009 domáhal proti odporcovi

finančných nárokov z titulu náhrady škody v sume 730,05 € s príslušenstvom a náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 1 000 € v príčinnej súvislosti so zodpovednosťou odporcu za

trestný čin ublíženia na zdraví spáchaný voči sťažovateľovi ako poškodenému (k trestnému

činu došlo 17. júna 2004 a vina odporcu bola ustálená právoplatným rozhodnutím

v trestnom konaní).

Odporca vzniesol námietku premlčania proti sťažovateľom uplatneným nárokom

a považoval ich za nedôvodné.

Okresný súd rozsudkom z 8. februára 2010 zamietol návrh sťažovateľa a odporcovi

priznal nárok na náhradu trov konania v sume 329,54 € voči sťažovateľovi.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. júna 2006 bol zrušený výrok prvostupňového rozsudku

o náhrade škody sťažovateľovi z dôvodu, že si sťažovateľ ako poškodený neuplatnil riadne

a včas nárok na náhradu škody voči odporcovi v trestnom konaní v zmysle § 43 ods. 2

, a preto podľa okresného súdu nedošlo k spočívaniu subjektívnej

premlčacej doby na uplatnenie týchto nárokov v občianskoprávnom konaní v zmysle § 112

.

Nároky sťažovateľa z titulu náhrady ním vynaložených nákladov za liečenie

a čistiareň, ktoré podľa udania sťažovateľa mali vzniknúť v období od 17. júna 2004 do

12. augusta 2004, zamietol okresný súd z dôvodu uplynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej lehoty podľa pred podaním návrhu

21. novembra 2006.

Okresný súd zamietol aj nároky sťažovateľa z titulu náhrady jeho nákladov

v súvislosti s trestným konaním vedeným proti odporcovi, ktoré podľa udania sťažovateľa

pozostávali z jeho trov právneho zastupovania, cestovného a nákladov na kopírovanie listín

a nákladov na telefonické hovory s jeho právnym zástupcom a mali vzniknúť v období od

21. júna 2004 do 13. novembra 2006. Tieto nároky zamietol okresný súd v časti z dôvodu

uplynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka pred podaním návrhu 21. novembra 2006 a v ostatnej časti z dôvodu nedostatku

príčinnej súvislosti medzi vznikom časti označených nákladov a protiprávnym konaním

odporcu a neúčelnosti takto vynaložených nákladov v súvislosti s uplatňovaním nárokov

sťažovateľa na náhradu škody v adhéznom konaní.

Okresný súd posúdil aj nároky sťažovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch uplatnené návrhom podaným 18. mája 2009 ako premlčané, a preto návrh aj

v tejto časti zamietol.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom zo 16. septembra 2010 potvrdil

rozsudok okresného súdu z 8. februára 2010 a odporcovi nepriznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nesprávne závery krajského súdu v trestnom konaní

o tom, že jeho nároky na náhradu škody v adhéznom konaní neboli uplatnené riadne a včas,

s ktorými sa stotožnil okresný súd aj krajský súd v namietaných občianskoprávnych

konaniach.

Sťažovateľ ďalej namietal nesprávne závery okresného súdu a krajského súdu

v označených občianskoprávnych konaniach pri posudzovaní premlčanosti ním uplatnených

nárokov a uviedol: «Rozhodnutia sú nepochopiteľné v tom, že keď bol odporca v trestnom

konaní odsúdený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. za „úmyselné“ ublíženie na zdraví, škodu

spôsobenú v súvislosti s týmto trestným činom už nepovažovali za úmyselnú podľa § 106

ods. 2 ale iba za škodu premlčateľnú podľa za dva roky, odo dňa keď

sa poškodený dozvie o škode a o tom „kto za ňu zodpovedá“ čo sa sťažovateľ dozvedel až

doručením právoplatného uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. dňa 19.

10. 2006. Aj tomto súdy pochybili, pretože škoda nemohla byť premlčaná a žaloba bola

podaná v čas.»

Sťažovateľ považuje postup a rozsudky okresného súdu a krajského súdu

v označených občianskoprávnych konaniach za nesprávne aj z dôvodu, že mu bola uložená

povinnosť nahradiť odporcovi trovy prvostupňového konania napriek tomu, že bol

oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo J. Ď. na náhradu škody na zdraví a bolesti s náhradou

nemajetkovej ujmy v zmysle čl.12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl.

19 ods. 1, ods. 2, , až ods. 4, , , Slovenskej

republiky, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.

-276 zo dňa 16. 9. 2010, porušené bolo.

2. Základné právo J. Ď. na náhradu škody na zdraví a bolesti s náhradou

nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2,

, ods. 2, až ods. 4, , ods. 3, ,

Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 5, ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod

sp. zn. -244 zo dňa 8. 2. 2010, porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

16. 9. 2010, sp. zn. -276 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa

8. 2. 2010, sp. zn. -244 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi J. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Eur

(slovom: desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. J. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.192.- Sk/105,95 Eur

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet J. Ď... a to do 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

7. J. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 329,54 Eur, ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet J. Ď... a to do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ videl porušenie ním označených článkov a dohovoru

v nesprávnych právnych záveroch v rozsudku okresného súdu z 8. februára 2010

a v rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2010, ktorým bol v odvolacom konaní

potvrdený rozsudok okresného súdu z 8. februára 2010, ako aj v nesprávnom postupe týchto

súdov v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu ich rozsudkov.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa a ním

označených článkov a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára 2010

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 8. februára 2010 boli preskúmateľné na základe dostupného

opravného prostriedku – odvolania proti rozsudku, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto

ústavný súd podľa sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd preto po preskúmaní postupu a rozsudku krajského súdu

zo 16. septembra 2010 konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by

nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by

spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd sa náležite vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, keď uviedol:

„Jednoznačne je potrebné prisvedčiť okresnému súdu v tom, že navrhovateľ sa

o osobe páchateľa, teda osoby zodpovednej za škodu dozvedel v deň spáchania skutku, nie

až na základe odsudzujúceho rozhodnutia súdu. Taktiež okresný súd pri jednotlivých

čiastkových nárokoch navrhovateľa na náhradu škody uviedol i konkrétne dni, kedy sa o ich

výške dozvedel. Je úplne irelevantné, či tieto vznikli po uplynutí lehoty podľa 43 ods. 2

, nakoľko nič nebránilo navrhovateľovi uplatniť si tieto v zákonom

stanovenej premlčacej lehote podľa v občianskoprávnom konaní.

Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom okresného súdu o premlčaní nároku

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej újmy v peniazoch, nakoľko pokiaľ ide o satisfakciu

v oblasti nemateriálnych osobnostných práv a ich vyjadrenie v peniazoch ide v podstate

o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa ako také premlčuje v trojročnej premlčacej

dobe.

Ani okolnosť, že navrhovateľ bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov zo

zákona nie je dôvodom, aby v prípade neúspechu v spore neuhradil náhradu trov konania

úspešnému účastníkovi. K jeho oslobodeniu od poplatkovej povinnosti nedošlo pre osobné,

majetkové, zárobkové pomery, ale preto, že si nárok na náhradu škody uplatnil ako osoba,

ktorej bolo ublížené na zdraví.“

Ústavný súd dodáva, že okresný súd i krajský súd v posudzovaných

občianskoprávnych konaniach boli viazané závermi krajského súdu v trestnom konaní

o tom, že nárok na náhradu škody nebol sťažovateľom riadne a včas uplatnený v adhéznom

konaní a preto im neprináležalo tieto závery prehodnocovať v občianskoprávnom konaní pri

posudzovaní, či došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho

zákonníka v súvislosti s takýmito nárokmi.

Zároveň je potrebné uviesť, že trojročná a desaťročná premlčacia doba ustanovená v

druhom odseku je tzv. objektívnou premlčacou dobou (ktorá

plynie odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla) a dvojročná premlčacia doba

ustanovená v prvom odseku je tzv. subjektívnou premlčacou

dobou (ktorá plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá). Pričom uplynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty je dôvodom

premlčanosti nárokov na náhradu škody aj v prípade, ak aj ešte k uplynutiu objektívnej

premlčacej lehoty nedošlo, ako to bolo aj v posudzovanom prípade.

zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru pritom

neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka

konania (napr. , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných

práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje

stotožniť sa s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecného súdu

konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že

samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , ), preto nemôže rozhodovať

o sporoch súkromnoprávnych tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý ho obsahom

sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

K namietanému porušeniu ďalších základných a iných práv sťažovateľa a ním

označených článkov a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010

Sťažovateľ namietal, že postupom a rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu

čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 2 až 4,

a a , , a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie týchto článkov a dohovoru odôvodňuje

sťažovateľ obdobnou argumentáciou ako porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Z toho dôvodu ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť

medzi argumentáciou sťažovateľa a možnosťou porušenia označených článkov

a dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011