Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 63/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -269 zo 7. apríla 2010

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -286 zo 6. augusta 2010, ako

aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2011 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 10 C 24/2007-

286 zo 6. augusta 2010, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. októbra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že krajský súd v právnej veci

sťažovateľa o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia proti Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom č. k. -286 zo 6. augusta 2010, ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa o zaplatenie sumy 139 414,46 € z dôvodu sťaženia spoločenského uplatnenia.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu sťažovateľ tvrdí, že namietaným

rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva, opisujúc priebeh

prvostupňového konania zavŕšeného rozsudkom, ktorým okresný súd zamietol jeho žalobu

„a bez zohľadnenia záverov znaleckého dokazovania sa stotožnil s námietkou premlčania

žalovaného, podľa ktorej sa žalobca o diagnózach... prvýkrát dozvedel v roku 2002, a to či

už z lekárskej správy MUDr. K. zo dňa 05. 03. 2002, resp. z neurologického nálezu

MUDr. K. zo dňa 16. 09. 2002.

Krajský súd v Prešove následne rozsudok Okresného súdu Prešov v celom rozsahu

potvrdil z dôvodu, že znalecké dokazovanie je len deklarovaním existujúceho stavu

do bodového ohodnotenia...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd v rozpore s „§ 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a v rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v konaní

vedenom pod sp. zn.: , vychádzal z predpokladanej vedomosti žalobcu

o škode, v čase keď žalobcovi bola predložená lekárska správa (resp. neurologický nález)

s uvedením diagnóz, ktorými žalobca trpí a prvýkrát sa v lekárskych správach objavila

diagnóza organický psychosyndróm, avšak bez vedomosti žalobcu o výške škody na zdraví,

ktorú stanovenie tejto diagnózy malo pre žalobcu znamenať, bez zistenia rozsahu škody

objektívne vyjadriteľnej v peniazoch a bez označenia akejkoľvek súvislosti stanovenej

diagnózy s pracovným zameraním žalobcu, čím konajúci súd, ako aj súd prvého stupňa

odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojich nárokov v zmysle

vykonaného znaleckého dokazovania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že mu v jeho právnej veci

konaním okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to

najmä z dôvodu neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti prvostupňového, ako aj

odvolacieho rozsudku. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nezaoberal skutočnosťou, z akého

dôvodu nevzal okresný súd do úvahy ním uvádzané dôvody, „ktorými mal záujem

preukázať, že pred vyhotovením bodového ohodnotenia nemohol mať vedomosť o výške

(rozsahu škody) tak, ako to má na mysli ust. , nemohol

mať vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá a nemohlo mu vzniknúť ani právo podať na

súd žalobu o náhradu škody na zdraví“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

SR, právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Prešove sp. zn.: zo dňa 13. 10. 2010 a rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. -269 zo dňa 7. 4. 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.:

-286 zo dňa 06. 08. 2010 porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať

pred súdom.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 10. 2010 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. -269 zo dňa 7. 4. 2010 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.: -286 zo dňa 06. 08. 2010 zrušuje a vec vracia

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P. M. sa priznáva náhrada trov konania za dva úkony právnej

pomoci vo výške 314,18 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet

advokátky JUDr. L. F... do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane garantovaných

práv.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.

-269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 10 C 24/2007-

286 zo 6. augusta 2010 preto, lebo na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci

krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému

rozsudku okresného súdu v spojení s uvedeným dopĺňacím rozsudkom podal riadny

opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá

právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práv

predmetným rozsudkom okresného súdu v spojení s jeho označeným dopĺňacím rozsudkom.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu č. k. -269 zo 7. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.

-286 zo 6. augusta 2010 odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v ďalej vyplýva, že

samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je najmä tvrdenie o nesprávnej a z ústavného

hľadiska neakceptovateľnej interpretácii a aplikácii

v jeho právnej veci krajským súdom uplatnenej v odôvodnení namietaného rozsudku, ako

aj nesúhlas s názorom krajského súdu, podľa ktorého znalecký posudok na bodové

ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia je len deklarovaním existujúceho stavu,

teda závažnosti poškodenia zdravia premietnutého do bodového ohodnotenia.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ sa ochrany svojho základného

práva garantovaného v a práva zaručeného v dohovoru

domáha sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním doručeným okresnému

súdu 21. decembra 2010, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Spis

bol doručený najvyššiemu súdu 24. januára 2011.

Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním

dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti

podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa vedome

vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť ústavnému súdu sťažnosť podľa

pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti

smerujúcej proti namietanému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale ju podľa

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení

s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011