Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 75/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 46

ods. 1 a 3, a 3 a postupom Krajského

súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16.

decembra 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

upravených v a 3, a 3 a

(ďalej len ,,ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2009, ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. apríla 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Dňa 08. 02. 2010 bol navrhovateľovi doručený Rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne, č. k.. -211, zo dňa 16. 12. 2009, ktorým bol potvrdený Rozsudok

Okresného súdu v Trenčíne č. k. -141, zo dňa 19. 01. 2009, v právnej veci

navrhovateľa: M., a. s., so sídlom B., proti odporcovi: Slovenská republika – Ú., so sídlom

B. o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Katastrálneho úradu v T.,

Správa katastra T. ...

Proti rozhodnutiu KS v Trenčíne č. k. -211, zo dňa 16. 12. 2009 podal

sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil podľa z dôvodu, že odvolací

súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

zo dňa 20. 04. 2010 odmietnuté. ...

Sťažovateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd prejednal a rozhodol vec

na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľ svoju neprítomnosť riadne a včas

ospravedlnil z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom Dohodou ukončil poskytovanie

právnych služieb ku dňu 11. 12. 2009 a nový právny zástupca potrebuje min. 5 dní na

naštudovanie komplikovanej problematiky a rozsiahleho súdneho spisu. Zároveň

navrhovateľ žiadal o odročenie nariadeného pojednávania.“

K samotnému odvolaciemu konaniu a dovolaciemu konaniu sťažovateľka uviedla, že

„Odvolací súd neakceptoval ospravedlnenie sťažovateľa s jeho žiadosťou o odročenie

pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie sp. zn. , zo dňa 20. 04. 2010

odôvodnil tým, že zmena právneho zástupcu a nedostatok času na oboznámenie sa

so spisom nie je dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania.

Sme toho názoru, že sťažovateľ mal dostatočne vážny dôvod na ospravedlnenie svojej

neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania, keďže šlo o vec mimoriadne ťažkú a časovo

náročnú. Vážnym dôvodom boli aj zdravotné problémy právneho zástupcu, v dôsledku

ktorých došlo ku skončenie právneho zastúpenie. Z tohto dôvodu ukončenie poskytovania

právnych služieb s predchádzajúcim právnym zástupcom zo zdravotných dôvodov tohto

zástupcu, je dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania.

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že v dôsledku nezákonného a neústavného

postupu súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom a nebolo mu umožnené

sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadriť ku všetkým skutočnostiam

uvádzaným v súdnom konaní už v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne

a následne bola nezákonnosť a neústavnosť potvrdená aj konaním Najvyššieho súdu SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že vykonanie pojednávania v neprítomnosti účastníka

konania napriek žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu zmeny právneho zástupcu

a vykonanie dokazovania na takomto pojednávaní je závažným zásahom do základného

práva na súdnu ochranu v súvislosti s právom na prejednanie veci v prítomnosti účastníka

konania. Bolo povinnosťou už Krajského súdu zvolený postup odôvodniť. Toto chýbajúce

odôvodnenie nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom. Z uvedeného aspektu

treba považovať postup Krajského súdu za nepreskúmateľný.

V súvislosti s vysloveným názorom Najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvodom

zvoleného postupu mala byť skutočnosť, že právny zástupca nepredložil dôkaz o svojom

zdravotnom stave resp. žiaden doklad o novom právnom zástupcovi, treba poukázať na

ustanovenie a , podľa ktorého súdy poskytujú

pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných

právach a povinnostiach, pričom túto povinnosť nemajú, ak je účastník v občianskom

súdnom konaní zastúpený advokátom. Sťažovateľ nebol v odvolacom konaní od 11. 12. 2010

zastúpený žiadnym advokátom.“.

Podľa sťažovateľky ,,Preto bolo povinnosťou Krajského súdu poučiť ho o potrebe

predloženia dôkazu o zdravotnom stave resp. plnej moci nového právneho zástupcu.

Vyššie uvedený názor sa odzrkadlil aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, a to

v jeho rozhodnutí -61.“.

Sťažovateľka vo vzťahu ku konaniu krajského súdu ďalej uviedla, že «V kontexte

vyššie uvedeného je potrebné rovnako zvýrazniť, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom

potvrdzujúcom rozsudku sa dostal nad rámec právnych záverov súdu prvého stupňa, keď

právne posúdil meritum veci bez toho aby tak bol učinil aj súd prvého stupňa. Táto zjavná

neodôvodnenosť rozhodnutia Krajského súdu sa týka záveru o „neexistencii“ príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnou činnosťou katastra, ktorá sa týkala len

pozemkov a nie stavieb, na ktorých sťažovateľ mohol dosahovať zisk.

Takýto záver je o to zarážajúcejší, že z listín založených v spise muselo byť

Krajskému súdu zjavné, že nevyhnutnou podmienkou na získanie povolenia na stáčanie

minerálnej vody je vlastníctvo alebo nájomný vzťah k pozemkom, na ktorých sa nachádza

vrt (MP-1). Takýmto postupom odvolacieho súdu bola porušená aj zásada dvojinštantnosti

a predmetné rozhodnutie predstavuje vo svojej podstate nie potvrdzujúce rozhodnutie ale

zmeňujúce.

V nadväznosti na arbitrárnosť a vyššie uvedenú zjavnú neodôvodnenosť postupu

Krajského súdu je porušenie zásady rovnosti účastníkov umocnené o to viac, že sťažovateľ

sa nemohol zúčastniť odvolacieho pojednávania, aj keď sa ho zúčastniť chcel, čo mu však

Krajský súd odoprel.

Sťažovateľ so svojim právnym zástupcom ukončil Dohodou poskytovanie právnych

služieb ku dňu 11. 12. 2009 (piatok). V pondelok 14. 12. 2009 túto skutočnosť so žiadosťou

o odročenie pojednávania osobne doručil Krajskému súdu v Trenčíne s tým, že jeho nový

právny zástupca na naštudovanie problematiky a spisu potrebuje min. 5 dní.

Za takejto situácie bolo prakticky nemožné zrealizovať naštudovanie spisu, pretože

deň pred pojednávaním (v utorok 15. 12. 2009) spis už nebýva k dispozícii účastníkom spis

už má k dispozícii senát (pojednávanie prebehlo v neprítomnosti sťažovateľa 16. 12. 2009).

Je potrebné zvýrazniť, že ak ku dňu 11. 12. 2009 došlo k ukončeniu poskytovania

právnych služieb, potom už následné preukazovanie práceneschopnosti právneho zástupcu

nemá svoje opodstatnenie.».

Podľa názoru sťažovateľky „Závery NS SR o tom, že sťažovateľ mal možnosť ukončiť

právne zastúpenie a zvoliť si nového právneho zástupcu už 4. 12. 2009 sú rovnako

nesprávne, pretože k tomuto dátumu v tom čase právny zástupca sťažovateľa nemohol

predpokladať či ku dňu 11. 12. 2009 resp. 16. 12. 2009 bude alebo nebude spôsobilý pre

svoj zdravotný stav poskytovať plnohodnotné právne zastúpenie. ...

Podaním dovolania, ktoré Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

zo dňa 20. 04. 2010 bolo odmietnuté, vyčerpal sťažovateľ všetky možnosti ako sa domáhať

nápravy spôsobeného nezákonného a neústavného stavu.

Z vyššie uvádzaných dôvodov máme za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, zo dňa 20. 04. 2010 ako aj Rozsudkom Krajského súd v Trenčíne, č. k. 5Co

94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa garantované v čl. 46

ods. 1 a 3, a 3, a .“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. porušili základné

práva spoločnosti M., a. s., so sídlom B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47

ods. 2 a 3 a .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa 20.

apríla 2010 a jemu predchádzajúci Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5Co

94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia

spoločnosti M., a. s., so sídlom B., za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na

účet advokáta JUDr. O. C., vedený v D. a. s., pobočka B., č. účtu: ... s uvedením

variabilného symbolu VS: 170/2010 do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

1. Vzhľadom na to, že posúdenie časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia

základných práv sťažovateľky označeným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím zo 16. decembra 2010 závisí od posúdenia časti

sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv sťažovateľky postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade posúdil, či mohlo dôjsť označeným

postupom najvyššieho súdu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených

základných práv podľa a 3, a 3 a . Uznesením

sp. zn. z 20. apríla 2010 najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu č. k. -211 zo 16. decembra 2009. Najvyšší súd ako

dovolací súd nedospel k záveru o prípustnosti dovolania na základe dovolacích dôvodov

uvedených sťažovateľkou, ani na základe svojej povinnosti prihliadať na vady konania

z hľadísk uvedených v (ďalej aj „OSP“), a preto

dovolanie odmietol. Z týchto skutočností sťažovateľka vyvodzuje záver, že najvyšší súd

odmietnutím dovolania porušil jej základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47

ods. 2 a 3 a .

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je okrem iného uvedené:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu, lebo dovolanie

žalobcu nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku ( ), odvolací súd sa

neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, lebo dosiaľ

v tejto veci ani nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor ( )

a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, a nesmeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a ( ). Z dôvodu neprípustnosti dovolania podľa

ods. 1 až 3 dovolací súd nemá právo preskúmavať napadnuté rozhodnutie z vecnej

stránky a zaoberať sa tvrdeniami o výskyte inej procesnej vady konania (o nesprávnom

hodnotení dôkazov, o nesprávnom, či neúplné zistenom skutkovom stave veci, t. j., či súd

prihliadol na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v inom konaní, či

sa vysporiadal s otázkou vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a pod.)

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle

alebo z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci v zmysle

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1

) dovolacieho súdu skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám

v zmysle neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na

súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie nemá

žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

procesné neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že

v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ vady konania v zmysle až e) a nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. ...

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti

konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3)

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.

f) významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní

a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil

uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv

a oprávnených záujmov.

Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

vyvodzuje z toho, že odvolací súd napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania

16. decembra 2009 vec prejednal bez jeho účasti, i keď svoju neúčasť na tomto pojednávaní

riadne a včas ospravedlnil tým, že s doterajším právnym zástupcom dohodou ukončil

poskytovanie právnych služieb 11. decembra 2009 a nový právny zástupca potrebuje

minimálne 5 dní na naštudovanie komplikovanej problematiky a rozsiahleho súdneho spisu.

Podľa súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní, a ak

sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie pojednávania, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto

účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Toto ustanovenie

platí aj pre konanie na odvolacom súde ( ).

V danej veci odvolací súd vytýčil pojednávanie na 25. novembra 2009. Predvolanie

na toto pojednávanie bolo doručené žalovanému 16. novembra 2009 a právnemu zástupcovi

žalobcu, JUDr. M. K., bolo predvolanie na toto pojednávanie uložené na pošte Bratislava 5

dňa 18. novembra 2009, kde si ho advokát osobne prevzal 4. decembra 2009. Listom z 20.

novembra 2009, JUDr. M. K., požiadal Krajský súd v Trenčíne (doručený súdu 23.

novembra 2009) o odročenie pojednávania vytýčeného na 25. novembra 2009 z dôvodu

jeho onemocnenia s tým, že lekárske potvrdenie doručí súdu v lehote 10 dní (lekárske

potvrdenie do spisu doložené nebolo ani do rozhodovania dovolacím súdom - pozn.

dovolacieho súdu). Krajský súd v Trenčíne 25. novembra 2009 pojednávanie odročil

z dôvodu pracovnej neschopnosti právneho zástupcu žalobcu na termín 16. decembra 2009.

Predvolanie na toto pojednávanie bolo doručené žalovanému 30. novembra 2009,

právnemu zástupcovi žalobcu bola v tento deň zásielka súdu uložená na pošte, kde si ju

právny zástupca vyzdvihol 4. decembra 2009. Listom z 11. decembra 2009 doručeným

odvolaciemu súdu 14. decembra 2009 oznámil žalobca konajúcemu súdu, že žiada odročiť

pojednávanie vytýčené na 16. decembra 2009 z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom

ukončil dohodu o poskytovaní právnych služieb dňom 11. decembra 2009 a nový právny

zástupca - ktorého meno neuviedol - potrebuje minimálne 5 dní na naštudovanie

problematiky i súdneho spisu. Prílohu listu tvorila dohoda o ukončení poskytovania

právnych služieb z 11. decembra 2009. Plná moc na zastupovanie novým advokátom

v tomto konaní do spisu doložená nebola. Odvolací súd v zápisnici o pojednávaní

oboznámil podanie žalobcu zo 14. decembra 2009 (správne 11. decembra 2009) a rozhodol,

že vec prejedná v neprítomnosti žalobcu.

V takomto postupe odvolacieho súdu nemožno vidieť vadu konania namietanú

dovolateľom.

Dôležitý dôvod v zmysle môže byť vyvodzovaný len

zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému

pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca

každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na

súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),

nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca

účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla

(vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho

účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného

účastníka o odročenie pojednávania ( ), posudzuje súd podľa okolností

toho-ktorého prípadu.

Dôvod vymedzený v podaní žalobcu - dohoda o ukončení poskytovania právnych

služieb advokátom a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým právnym

zástupcom - nemožno kvalifikovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Predvolanie na ďalší termín pojednávania (keď prvé pojednávanie bolo na žiadosť

právneho zástupcu žalobcu odročené) bolo procesnej strane žalobcu doručené s časovým

predstihom výrazne presahujúcim zákonnú 5-dňovú lehotu, čím bol vytvorený dostatočný

priestor na prípadnú zmenu právneho zástupcu. Naviac, podanie žalobcu z 11. decembra

2009 požadujúce ďalšie odročenie pojednávania, neobsahovalo žiaden doklad, ktorý by

potvrdzoval existenciu nového právneho zastúpenia žalobcu v súdenej veci.

Dovolací súd zastáva názor, že zmena právneho zastúpenia a nedostatok času na

oboznámenie sa so spisom, naviac za situácie, keď plnomocenstvo na zastupovanie v konaní

nebolo predložené, nie je dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie

pojednávania v zmysle Zo spisu nevyplýva, že by žalobca nemal

dostatok času zmeniť si právneho zástupcu, ktorý by bol schopný v zostávajúcom čase do

pojednávania oboznámiť sa s obsahom spisu a zúčastniť sa na pojednávaní. Prípadná

neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni (a teda aj účasť

advokáta alebo jeho zástupcu na súdnom pojednávaní) ide na ujmu účastníka alebo

advokáta, nie súdu. Ak sa žalobca chcel zúčastniť pojednávania, o termíne pojednávania

vedel, takže si mohol takto uplatniť svoje procesné práva a pokiaľ chcel byť v tomto konaní

zastúpený advokátom, mohol zmenu v právnom zastúpení urobiť najneskôr v čase od

4. decembra 2009, kedy mu (jeho právnemu zástupcovi) bolo doručené predvolanie na

pojednávanie vytýčené odvolacím súdom na termín 16. decembra 2009. Ak za daného stavu

odvolací súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu ( )

neodňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa

v spojení s ako neprípustné odmietol bez

toho, aby sa mohol zaoberať aj jeho ďalšími námietkami spochybňujúcimi správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali

ústavnoprocesné princípy garantujúce spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 až

. Možnosť domáhať sa právnej ochrany v dovolacom konaní je však limitovaná

v , podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné

ustanovenia ).

V súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľne a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,

že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším

súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu

takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej

súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru

nie je prípustné dovolanie podľa . Najvyšší súd reagoval na všetky

relevantné argumenty sťažovateľky v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom

posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa . Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že

napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené ().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť

v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedla v dovolaní proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na

to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv

(), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2010,

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených

základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -211 zo 16. decembra 2009.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska považovať

za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle .

V prípade, že dovolanie nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný

prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd

(m. m. , ).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný

prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (,

).

Podľa možno podať sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva.

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu

o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. apríla 2010 dovolanie

sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho, aby sa zaoberal aj jeho ďalšími

námietkami spochybňujúcimi správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

V nadväznosti na uvedené v danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

proti rozsudku krajského súdu č. k. -211 zo 16. decembra 2009 začala plynúť

nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia (8. februára 2010). Sťažnosť sťažovateľky

bola doručená ústavnému súdu 26. júla 2010 (daná na poštovú prepravu 23. júla 2010), teda

v čase, keď už nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto

lehoty (napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011