Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 75/2011
PDF · 239.8 KB
No categories available
IV. ÚS 75/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 46
ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom zo 16.
decembra 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
upravených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2009, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a jeho uznesením z 20. apríla 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dňa 08. 02. 2010 bol navrhovateľovi doručený Rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne, č. k.. 5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009, ktorým bol potvrdený Rozsudok
Okresného súdu v Trenčíne č. k. 14C 89/2006-141, zo dňa 19. 01. 2009, v právnej veci
navrhovateľa: M., a. s., so sídlom B., proti odporcovi: Slovenská republika – Ú., so sídlom
B. o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Katastrálneho úradu v T.,
Správa katastra T. ...
Proti rozhodnutiu KS v Trenčíne č. k. 5Co 94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 podal
sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil podľa § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že odvolací
súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.
Dovolanie sťažovateľa bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 78/2010,
zo dňa 20. 04. 2010 odmietnuté. ...
Sťažovateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd prejednal a rozhodol vec
na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľ svoju neprítomnosť riadne a včas
ospravedlnil z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom Dohodou ukončil poskytovanie
právnych služieb ku dňu 11. 12. 2009 a nový právny zástupca potrebuje min. 5 dní na
naštudovanie komplikovanej problematiky a rozsiahleho súdneho spisu. Zároveň
navrhovateľ žiadal o odročenie nariadeného pojednávania.“
K samotnému odvolaciemu konaniu a dovolaciemu konaniu sťažovateľka uviedla, že
„Odvolací súd neakceptoval ospravedlnenie sťažovateľa s jeho žiadosťou o odročenie
pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.
Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 78/2010, zo dňa 20. 04. 2010
odôvodnil tým, že zmena právneho zástupcu a nedostatok času na oboznámenie sa
so spisom nie je dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania.
Sme toho názoru, že sťažovateľ mal dostatočne vážny dôvod na ospravedlnenie svojej
neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania, keďže šlo o vec mimoriadne ťažkú a časovo
náročnú. Vážnym dôvodom boli aj zdravotné problémy právneho zástupcu, v dôsledku
ktorých došlo ku skončenie právneho zastúpenie. Z tohto dôvodu ukončenie poskytovania
právnych služieb s predchádzajúcim právnym zástupcom zo zdravotných dôvodov tohto
zástupcu, je dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania.
Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že v dôsledku nezákonného a neústavného
postupu súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom a nebolo mu umožnené
sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadriť ku všetkým skutočnostiam
uvádzaným v súdnom konaní už v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne
a následne bola nezákonnosť a neústavnosť potvrdená aj konaním Najvyššieho súdu SR.
Vzhľadom na skutočnosť, že vykonanie pojednávania v neprítomnosti účastníka
konania napriek žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu zmeny právneho zástupcu
a vykonanie dokazovania na takomto pojednávaní je závažným zásahom do základného
práva na súdnu ochranu v súvislosti s právom na prejednanie veci v prítomnosti účastníka
konania. Bolo povinnosťou už Krajského súdu zvolený postup odôvodniť. Toto chýbajúce
odôvodnenie nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom. Z uvedeného aspektu
treba považovať postup Krajského súdu za nepreskúmateľný.
V súvislosti s vysloveným názorom Najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvodom
zvoleného postupu mala byť skutočnosť, že právny zástupca nepredložil dôkaz o svojom
zdravotnom stave resp. žiaden doklad o novom právnom zástupcovi, treba poukázať na
ustanovenie § 5 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdy poskytujú
pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných
právach a povinnostiach, pričom túto povinnosť nemajú, ak je účastník v občianskom
súdnom konaní zastúpený advokátom. Sťažovateľ nebol v odvolacom konaní od 11. 12. 2010
zastúpený žiadnym advokátom.“.
Podľa sťažovateľky ,,Preto bolo povinnosťou Krajského súdu poučiť ho o potrebe
predloženia dôkazu o zdravotnom stave resp. plnej moci nového právneho zástupcu.
Vyššie uvedený názor sa odzrkadlil aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, a to
v jeho rozhodnutí II. ÚS 136/08-61.“.
Sťažovateľka vo vzťahu ku konaniu krajského súdu ďalej uviedla, že «V kontexte
vyššie uvedeného je potrebné rovnako zvýrazniť, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom
potvrdzujúcom rozsudku sa dostal nad rámec právnych záverov súdu prvého stupňa, keď
právne posúdil meritum veci bez toho aby tak bol učinil aj súd prvého stupňa. Táto zjavná
neodôvodnenosť rozhodnutia Krajského súdu sa týka záveru o „neexistencii“ príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnou činnosťou katastra, ktorá sa týkala len
pozemkov a nie stavieb, na ktorých sťažovateľ mohol dosahovať zisk.
Takýto záver je o to zarážajúcejší, že z listín založených v spise muselo byť
Krajskému súdu zjavné, že nevyhnutnou podmienkou na získanie povolenia na stáčanie
minerálnej vody je vlastníctvo alebo nájomný vzťah k pozemkom, na ktorých sa nachádza
vrt (MP-1). Takýmto postupom odvolacieho súdu bola porušená aj zásada dvojinštantnosti
a predmetné rozhodnutie predstavuje vo svojej podstate nie potvrdzujúce rozhodnutie ale
zmeňujúce.
V nadväznosti na arbitrárnosť a vyššie uvedenú zjavnú neodôvodnenosť postupu
Krajského súdu je porušenie zásady rovnosti účastníkov umocnené o to viac, že sťažovateľ
sa nemohol zúčastniť odvolacieho pojednávania, aj keď sa ho zúčastniť chcel, čo mu však
Krajský súd odoprel.
Sťažovateľ so svojim právnym zástupcom ukončil Dohodou poskytovanie právnych
služieb ku dňu 11. 12. 2009 (piatok). V pondelok 14. 12. 2009 túto skutočnosť so žiadosťou
o odročenie pojednávania osobne doručil Krajskému súdu v Trenčíne s tým, že jeho nový
právny zástupca na naštudovanie problematiky a spisu potrebuje min. 5 dní.
Za takejto situácie bolo prakticky nemožné zrealizovať naštudovanie spisu, pretože
deň pred pojednávaním (v utorok 15. 12. 2009) spis už nebýva k dispozícii účastníkom spis
už má k dispozícii senát (pojednávanie prebehlo v neprítomnosti sťažovateľa 16. 12. 2009).
Je potrebné zvýrazniť, že ak ku dňu 11. 12. 2009 došlo k ukončeniu poskytovania
právnych služieb, potom už následné preukazovanie práceneschopnosti právneho zástupcu
nemá svoje opodstatnenie.».
Podľa názoru sťažovateľky „Závery NS SR o tom, že sťažovateľ mal možnosť ukončiť
právne zastúpenie a zvoliť si nového právneho zástupcu už 4. 12. 2009 sú rovnako
nesprávne, pretože k tomuto dátumu v tom čase právny zástupca sťažovateľa nemohol
predpokladať či ku dňu 11. 12. 2009 resp. 16. 12. 2009 bude alebo nebude spôsobilý pre
svoj zdravotný stav poskytovať plnohodnotné právne zastúpenie. ...
Podaním dovolania, ktoré Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 78/2010,
zo dňa 20. 04. 2010 bolo odmietnuté, vyčerpal sťažovateľ všetky možnosti ako sa domáhať
nápravy spôsobeného nezákonného a neústavného stavu.
Z vyššie uvádzaných dôvodov máme za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 78/2010, zo dňa 20. 04. 2010 ako aj Rozsudkom Krajského súd v Trenčíne, č. k. 5Co
94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa garantované v čl. 46
ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
,,Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010
a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 94/2009 porušili základné
práva spoločnosti M., a. s., so sídlom B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 78/2010, zo dňa 20.
apríla 2010 a jemu predchádzajúci Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5Co
94/2009-211, zo dňa 16. 12. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia
spoločnosti M., a. s., so sídlom B., za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na
účet advokáta JUDr. O. C., vedený v D. a. s., pobočka B., č. účtu: ... s uvedením
variabilného symbolu VS: 170/2010 do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. Vzhľadom na to, že posúdenie časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia
základných práv sťažovateľky označeným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 94/2009 a jeho rozhodnutím zo 16. decembra 2010 závisí od posúdenia časti
sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv sťažovateľky postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 78/2010 a jeho
uznesením z 20. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade posúdil, či mohlo dôjsť označeným
postupom najvyššieho súdu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Uznesením
sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010 najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009. Najvyšší súd ako
dovolací súd nedospel k záveru o prípustnosti dovolania na základe dovolacích dôvodov
uvedených sťažovateľkou, ani na základe svojej povinnosti prihliadať na vady konania
z hľadísk uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a preto
dovolanie odmietol. Z týchto skutočností sťažovateľka vyvodzuje záver, že najvyšší súd
odmietnutím dovolania porušil jej základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je okrem iného uvedené:
„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu, lebo dovolanie
žalobcu nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd sa
neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, lebo dosiaľ
v tejto veci ani nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.)
a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, a nesmeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z dôvodu neprípustnosti dovolania podľa § 238
ods. 1 až 3 O. s. p. dovolací súd nemá právo preskúmavať napadnuté rozhodnutie z vecnej
stránky a zaoberať sa tvrdeniami o výskyte inej procesnej vady konania (o nesprávnom
hodnotení dôkazov, o nesprávnom, či neúplné zistenom skutkovom stave veci, t. j., či súd
prihliadol na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v inom konaní, či
sa vysporiadal s otázkou vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a pod.)
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.
alebo z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
O. s. p.) dovolacieho súdu skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám
v zmysle § 237 O. s. p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok
prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na
súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O. s. p. nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
procesné neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že
v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. nenamietal
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. ...
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti
konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3)
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.
f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní
a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil
uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv
a oprávnených záujmov.
Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
O. s. p. vyvodzuje z toho, že odvolací súd napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania
16. decembra 2009 vec prejednal bez jeho účasti, i keď svoju neúčasť na tomto pojednávaní
riadne a včas ospravedlnil tým, že s doterajším právnym zástupcom dohodou ukončil
poskytovanie právnych služieb 11. decembra 2009 a nový právny zástupca potrebuje
minimálne 5 dní na naštudovanie komplikovanej problematiky a rozsiahleho súdneho spisu.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní, a ak
sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie pojednávania, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Toto ustanovenie
platí aj pre konanie na odvolacom súde (§ 211 O. s. p.).
V danej veci odvolací súd vytýčil pojednávanie na 25. novembra 2009. Predvolanie
na toto pojednávanie bolo doručené žalovanému 16. novembra 2009 a právnemu zástupcovi
žalobcu, JUDr. M. K., bolo predvolanie na toto pojednávanie uložené na pošte Bratislava 5
dňa 18. novembra 2009, kde si ho advokát osobne prevzal 4. decembra 2009. Listom z 20.
novembra 2009, JUDr. M. K., požiadal Krajský súd v Trenčíne (doručený súdu 23.
novembra 2009) o odročenie pojednávania vytýčeného na 25. novembra 2009 z dôvodu
jeho onemocnenia s tým, že lekárske potvrdenie doručí súdu v lehote 10 dní (lekárske
potvrdenie do spisu doložené nebolo ani do rozhodovania dovolacím súdom - pozn.
dovolacieho súdu). Krajský súd v Trenčíne 25. novembra 2009 pojednávanie odročil
z dôvodu pracovnej neschopnosti právneho zástupcu žalobcu na termín 16. decembra 2009.
Predvolanie na toto pojednávanie bolo doručené žalovanému 30. novembra 2009,
právnemu zástupcovi žalobcu bola v tento deň zásielka súdu uložená na pošte, kde si ju
právny zástupca vyzdvihol 4. decembra 2009. Listom z 11. decembra 2009 doručeným
odvolaciemu súdu 14. decembra 2009 oznámil žalobca konajúcemu súdu, že žiada odročiť
pojednávanie vytýčené na 16. decembra 2009 z dôvodu, že s doterajším právnym zástupcom
ukončil dohodu o poskytovaní právnych služieb dňom 11. decembra 2009 a nový právny
zástupca - ktorého meno neuviedol - potrebuje minimálne 5 dní na naštudovanie
problematiky i súdneho spisu. Prílohu listu tvorila dohoda o ukončení poskytovania
právnych služieb z 11. decembra 2009. Plná moc na zastupovanie novým advokátom
v tomto konaní do spisu doložená nebola. Odvolací súd v zápisnici o pojednávaní
oboznámil podanie žalobcu zo 14. decembra 2009 (správne 11. decembra 2009) a rozhodol,
že vec prejedná v neprítomnosti žalobcu.
V takomto postupe odvolacieho súdu nemožno vidieť vadu konania namietanú
dovolateľom.
Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. môže byť vyvodzovaný len
zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému
pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca
každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na
súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),
nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla
(vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho
účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného
účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd podľa okolností
toho-ktorého prípadu.
Dôvod vymedzený v podaní žalobcu - dohoda o ukončení poskytovania právnych
služieb advokátom a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým právnym
zástupcom - nemožno kvalifikovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Predvolanie na ďalší termín pojednávania (keď prvé pojednávanie bolo na žiadosť
právneho zástupcu žalobcu odročené) bolo procesnej strane žalobcu doručené s časovým
predstihom výrazne presahujúcim zákonnú 5-dňovú lehotu, čím bol vytvorený dostatočný
priestor na prípadnú zmenu právneho zástupcu. Naviac, podanie žalobcu z 11. decembra
2009 požadujúce ďalšie odročenie pojednávania, neobsahovalo žiaden doklad, ktorý by
potvrdzoval existenciu nového právneho zastúpenia žalobcu v súdenej veci.
Dovolací súd zastáva názor, že zmena právneho zastúpenia a nedostatok času na
oboznámenie sa so spisom, naviac za situácie, keď plnomocenstvo na zastupovanie v konaní
nebolo predložené, nie je dôležitým dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie
pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca nemal
dostatok času zmeniť si právneho zástupcu, ktorý by bol schopný v zostávajúcom čase do
pojednávania oboznámiť sa s obsahom spisu a zúčastniť sa na pojednávaní. Prípadná
neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni (a teda aj účasť
advokáta alebo jeho zástupcu na súdnom pojednávaní) ide na ujmu účastníka alebo
advokáta, nie súdu. Ak sa žalobca chcel zúčastniť pojednávania, o termíne pojednávania
vedel, takže si mohol takto uplatniť svoje procesné práva a pokiaľ chcel byť v tomto konaní
zastúpený advokátom, mohol zmenu v právnom zastúpení urobiť najneskôr v čase od
4. decembra 2009, kedy mu (jeho právnemu zástupcovi) bolo doručené predvolanie na
pojednávanie vytýčené odvolacím súdom na termín 16. decembra 2009. Ak za daného stavu
odvolací súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 O. s. p.)
neodňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol bez
toho, aby sa mohol zaoberať aj jeho ďalšími námietkami spochybňujúcimi správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom.“
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali
ústavnoprocesné princípy garantujúce spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa právnej ochrany v dovolacom konaní je však limitovaná
v čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).
V súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľne a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,
že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším
súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02).
Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu
takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej
súdnej praxe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru
nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky
relevantné argumenty sťažovateľky v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom
posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že
napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť
v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedla v dovolaní proti napadnutému rozsudku
krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na
to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv
(IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010,
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených
základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 94/2009 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať
za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V prípade, že dovolanie nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný
prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd
(m. m. II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).
V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06,
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva.
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010 dovolanie
sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho, aby sa zaoberal aj jeho ďalšími
námietkami spochybňujúcimi správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
V nadväznosti na uvedené v danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 94/2009-211 zo 16. decembra 2009 začala plynúť
nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia (8. februára 2010). Sťažnosť sťažovateľky
bola doručená ústavnému súdu 26. júla 2010 (daná na poštovú prepravu 23. júla 2010), teda
v čase, keď už nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto
lehoty (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011