Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 128/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -55 z 30. novembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 30. novembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 20. apríla 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume 464,71 €, ktorý spolu

s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na

skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do

omeškania počnúc 10. májom 2006. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka na úhradu úveru.

Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľ začal rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľom a dlžníkom. Dňa 23. septembra 2006 sa stal rozhodcovský nález

vykonateľným (podľa názoru sťažovateľky mal povahu exekučného titulu).

Následne bol 12. decembra 2006 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom

25. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením

č. k. -37 z 8. marca 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -55 z 30. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako

vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu,

ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, «...že pojem ,,spravodlivosť konania“ v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...».

V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „...že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky, „..tým, že súd

zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil

právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -55

z 30. novembra 2010, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“).

Krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne v súlade s § 219

ods. 1 (ďalej len „OSP“) a uviedol: „Súd prvého stupňa

správne uzavrel, že predmetná zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov

a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe

údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V dôsledku toho nastáva právna fikcia – úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Napriek absencii tejto náležitostí, (ktorá podľa zákona o spotrebiteľských

úveroch spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov),

rozsudok rozhodcovského súdu ukladá povinnému – spotrebiteľovi povinnosť zaplatiť okrem

sumy rovnajúcej sa poskytnutému úveru aj dohodnuté poplatky a úrok z omeškania.

Rozhodcovský rozsudok (v danom prípade exekučný titul) teda ukladá účastníkovi

rozhodcovského konania – povinnému – povinnosť plniť právom nedovolené plnenie.“.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo z osobitného zákona.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Podľa ust. o rozhodcovskom konaní, súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh

účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci neobsahuje údaj

o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu rozhodcovský rozsudok ukladá plniť

aj poplatky a úroky, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením

právom nedovoleným. Ak je toto plnenie obsiahnuté v rozsudku rozhodcovského súdu

vymáhané v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť podľa § 45

ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ sa týka úroku z omeškania vo výške 91,25 % p. a., odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa o neprimeranej výške úroku. Úrok z omeškania v takejto

výške je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, preto ani v tejto časti vymáhaného nároku

exekučný titul nie je daný. Záverom odvolací súd dodáva, že poskytovanie finančných

služieb nebankovými subjektmi pre spotrebiteľov musí byť vykonávané s náležitou odbornou

starostlivosťou zahŕňajúcou predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre

spotrebiteľa, komunikáciu s dlžníkom, rešpektovanie jeho základných ľudských práv, a to

tak pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ako aj počas výkonu zabezpečovacích

prostriedkov. Odborná starostlivosť v sebe zahŕňa dobrú vieru, morálku a bezvýhradné

rešpektovanie zákona.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, že v predloženej veci poverenie na vykonanie exekúcie nemožno udeliť

a odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011