Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 140/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 2 a a 2 Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 16. apríla 2010 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2011 doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“) a

čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. apríla 2010 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu

28. februára 2011, súčasťou ktorého bola aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v

konaní pred ústavným súdom pre zlé majetkové pomery.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 25. novembra 2010 bol sťažovateľovi

doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2010, ktorým

potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. apríla 2010. Týmto

rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Žiline

(ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. ObPÚ 2009/00041/R z 10. marca 2009 vo veci

nepriznania mu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré si uplatnil podľa ustanovenia § 4a

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), čím

došlo k porušeniu jeho označených práv, a to základného práva na zákonného sudcu

zaručeného a listiny, ako aj základného práva na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa a listiny a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ vidí v tom, že pri

prerokúvaní veci na krajskom súde došlo k zmenám zákonného sudcu iba na základe

opatrení predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 653/2009 z 1. decembra 2009 č. 1. 39 spisu

a dodatku č. 2 bod 4 k rozvrhu práce na rok 2010 z 12. apríla 2010 (č. l. 78 spisu), teda

nebol v jeho veci dodržaný postup podľa ustanovenia „

o súdoch, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny

prerozdeľujú už pridelené veci“ a túto nezákonnosť a neústavnosť konania najvyšší súd

nenapravil.

Porušenie svojho ďalšieho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti vidí aj v tom, že „Najvyšší súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia, odvolacieho

pojednávania, hoci si je vedomý toho, že najvyšší súd v tomto prípade konal v medziach

zákona - , avšak tým, že nenariadil odvolacie pojednávanie

porušil moje základné právo na verejné prerokovanie veci v mojej prítomnosti“, pretože

(ďalej aj „OSP“) „má nižšiu právnu silu ako SR, Listina

a Dohovor...“, ktoré mu toto základné právo zaručujú.

Takisto tvrdí, „že rozsudok musí byť vyhlásený verejne, avšak rozsudok najvyššieho

súdu, ktorý je datovaný dňa 29. 9. 2010, verejne vyhlásený nebol, čím bolo porušené jeho

právo na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že si na pozemkovom úrade v rámci

reštitučného konania podaním z 20. decembra 2008 „uplatnil inštitút vydržania“. Ten mu

však v marci 2009 oznámil, že nie je príslušný na konanie v tejto veci.

Sťažovateľ ďalej cituje z rozsudku krajského súdu a vyslovuje svoj právny názor,

ako mal krajský súd v jeho veci rozhodnúť a ako mal postupovať pri rozhodovaní o jeho

odvolaní proti rozhodnutiu pozemkového úradu, a takisto cituje z rozhodnutia najvyššieho

súdu a jeho odôvodnenia k časti „odvolacích námietok týkajúcich sa neakceptovania

uplatneného inštitútu vydržania časti pkn parc. 2000“, s ktorým nesúhlasí, „pretože ja som

nepodával návrh o určenie v zmysle ust. , ale som uplatnil inštitút

vydržania na pozemkovom úrade v zmysle ust, § 4a ods. 3 písm. c) Zákona o pôde...“.

Poukazuje pritom aj na právnickú literatúru „Právnická bibliografia 1993-2000 -

Súpis publikovaných prameňov práva a právnickej literatúry Slovenska, Právna úprava

pozemkového vlastníctva, uverejnené v Poradcovi podnikateľa č. 6-7/1993 a názory prof.

Štefanoviča a súčasne aj na s komentárom od JUDr. Jaromíra Svobodu

a kol., 3. vydanie, Vyd. Eurounion 1998...

Taktiež považujem za nespravodlivý súdny proces, aký zvolil krajský súd, keď

domnelé vlastníctvo odôvodnil zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia NS

ČR R 16/1996, ktoré v SR verejností vôbec nie je prístupné...

V ČR predmetný judikát má svoje opodstatnenie, pretože tam doteraz platí pôvodné

ust. § 4a Zákona o pôde, teda aj ods. 4 a ods. 5 cit. zák. ustanovenia.

V SR od novelizácie Zákona o pôde, ktorá sa vykonala došlo k

vypusteniu ods. 4 a ods. 5 Zákona o pôde. Teda v SR sa nedá postupovať podľa ust. 4a ods.

5 Zákona o pôde, na rozdiel od domnelých vlastníkov v ČR, kde sú na to priamo odkázaný

ods. 4, teda je to žalovateľné, avšak v SR to možné nie je...

... Ďalšia podstatná vec, ktorá mi znemožnila doloženie dokladov o vlastníctve, je tá

skutočnosť, že pozemkový úrad mi napriek mojím dvom žiadostiam nevystaví potvrdenie, o

tej skutočnosti, že mám uplatnený reštitučný nárok.

Podaním zo dňa 5. 2. 2008 a podaním zo dňa 26. 11. 2008 som požiadal o

vyhotovenie v zmysle ust. § 4a ods. 1 Zákona o pôde, pretože bez uvedeného potvrdenia

nemám prístup k dokumentom, ktoré majú súvis s pkn. parc. č. 2000 v k. ú. Ž. Jednot1ivé

úrady požadovali aktuálne potvrdenie pozemkového úradu, v ktorom bude uvedené, ktorú

parcelu sa jedná, aj s doložkou, že o reštitučnom nároku nebolo doposiaľ rozhodnuté...

Najvyšší súd ako aj krajský súd sa v prevažnej miere mojimi námietkami vôbec

nezaoberali, čo považujem za nespravodlivé súdne konanie...“.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že „Okrem iného nebolo rozhodnuté žiadnou

.formou o mojom návrhu na prerušenie konania zo dňa 20. 12. 2008, voči ktorému, ak by

bolo vydané záporné rozhodnutie, by som mohol uplatniť opravný prostriedok... Došlo

jednoznačne k porušeniu zákonnosti a znemožneniu podania žaloby proti rozhodnutiu o

prerušení konania...“.

Sťažovateľ je tiež presvedčený, že postupom najvyššieho súdu a krajského súdu

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a že tieto súdy porušili jeho

právo podľa čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

najvyšší súd postupom a rozsudkom z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil jeho základné práva zaručené a 2 a

a 2 listiny a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. septembra 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2010 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS

66/02, , ).

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je nespokojnosť s rozsudkami krajského súdu

sp. zn. zo 16. apríla 2010 a najvyššieho súdu z 29. septembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorým potvrdil uvedené rozhodnutie krajského súdu

preskúmavajúce rozhodnutie pozemkového úradu sp. zn. ObPÚ 2009/00041R z 10. marca

2009 v spojení s opravou jeho rozhodnutia z 22. apríla 2009 o nepriznaní vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal

porušenie svojich základných označených práv rozsudkom krajského súdu zo 16. apríla

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd prihliadal na vymedzenie

jeho právomoci v ustanovení . Označené ustanovenie limituje

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom

subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako

účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných

práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k

dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému

rozhodnutiu krajského súdu domáhať využitím právnych prostriedkov prostredníctvom

odvolania v zmysle a nasl. , o ktorom rozhodoval najvyšší súd 29. septembra

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Najvyšší súd bol teda oprávnený preskúmať nielen zákonnosť napádaného

rozhodnutia krajského súdu, na ktorý sa vzťahovala jeho prieskumná právomoc, ale aj jeho

procesný postup (ako aj zákonnosť rozhodnutia pozemkového úradu, ktorý vydaniu

preskúmavaného rozhodnutia predchádzal) v zmysle piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov (§ 247 až § 250 k)“.

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu disponoval

dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných

práv, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal tou časťou sťažovateľovej

sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu z 29. septembra 2010 v

konaní vedenom pod sp. zn. .

A. Sťažovateľ sa najprv domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na

zákonného sudcu, pretože podľa neho pri prerokúvaní veci na krajskom súde došlo

k zmenám zákonného sudcu iba na základe opatrení predsedu krajského súdu sp. zn.

Spr 653/2009 z 1. decembra 2009 č. 1. 39 spisu a dodatku č. 2 bod 4 k rozvrhu práce na rok

2010 z 12. apríla 2010 (č. l. 78 spisu), teda nebol v jeho veci dodržaný postup podľa

ustanovenia „ Z. z o súdoch, náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa

rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci“ a túto nezákonnosť

a neústavnosť konania najvyšší súd nenapravil.

Ústavný súd zistil, že na uvedenú námietku sťažovateľa v odvolaní reagoval najvyšší

súd vo svojom rozhodnutí tak, že ju považoval za neopodstatnenú, pričom k tomu na s. 5 a 6

uviedol, že „Dodržaný bol aj zákonný postup Krajského súdu v Žiline na prejednanie a

rozhodnutie odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu. V spise, ako to zistil odvolací

súd, sa na rozdiel od tvrdenia navrhovateľa nachádza listina o vygenerovaní sudcu

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov - Potvrdenie o

pridelení veci na rozhodnutie senátu krajského súdu: JUDr. J. M. na č. l. 19 spisu zo dňa

18. 5. 2009 (o 14:56:10 hod). V spise sa nachádzajú ďalšie listiny a to Opatrenia predsedu

krajského súdu Spr 653/2009 z 1. 12. 2009 č. 1. 39 spisu a Opatrenie k Dodatku č. 2 bod 4 k

Rozvrhu práce na rok 2010 zo dňa 12. 4. 2010 (č. 1. 78 spisu). Vyplýva z nich, že krajský

súd neporušil právo navrhovateľa na prejednanie veci zákonným sudcom.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd teda nemá v tejto súvislosti vzhľadom na

námietky sťažovateľa žiadny dôvod na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu, pretože

k zmene zákonného sudcu v posudzovanom konaní došlo podľa jeho zistení zo zákonných

dôvodov za splnenia všetkých zákonných podmienok aj na základe listiny o vygenerovaní

sudcu náhodným výberom a tiež zmenou v rozvrhu práce (sudca, ktorému bola vec

pridelená, v tom čase vykonával stáž na najvyššom súde).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu

podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto

pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak

aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných

sudcov podľa . Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,

ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho

hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1

(obdobne napr. , a ).

Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

B. Sťažovateľ namietal v ďalšej časti sťažnosti porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa a listiny, ktoré

vidí v tom: „Najvyšší súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a

konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia, odvolacieho pojednávania, hoci si je

vedomý toho, že najvyšší súd v tomto prípade konal v medziach zákona - Občianskeho

súdneho poriadku, avšak tým, že nenariadil odvolacie pojednávanie porušil moje základné

právo na verejné prerokovanie veci v mojej prítomnosti“, pretože Občiansky súdny

poriadok „má nižšiu právnu silu ako SR, Listina a Dohovoru...“.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa uvádza, že v zmysle

odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore

s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania teda nariadi pojednávanie, ak to považuje

za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd

nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie (Občiansky súdny

poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie

a ani nariaďovať pojednávanie). Táto skutočnosť signalizuje, že najvyšší súd ako odvolací

súd nemohol porušiť sťažovateľom označené základné právo na verejné prerokovanie jeho

veci a v jeho prítomnosti podľa a listiny.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej

judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky,

môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi

konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného

prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak

pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho

konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí

každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie

Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Krajský súd nariadil v konaní pojednávanie 16. apríla 2010 a po vypočutí

prítomných účastníkov konania a osobne aj sťažovateľa, ktorý bol na pojednávaní prítomný

(vyplýva to zápisnice z tohto pojednávania), rozhodol v tejto veci posudzujúc najmä právne

otázky prípadu. S ohľadom aj na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd preto konštatuje, že

absencia konania pojednávania na najvyššom súde v konaní o odvolaní bez účasti

sťažovateľa preto nemala dopad na jeho základné právo na verejné prerokovanie veci podľa

a listiny.

C. V tomto kontexte ústavný súd zistil, že aj námietka sťažovateľa, ktorou tvrdil, že

„rozsudok musí byť vyhlásený verejne, avšak rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je datovaný

dňa 29. 9. 2010, verejne vyhlásený nebol, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé

súdne konanie“, je zjavne neopodstatnená.

Vyplýva to z vyjadrenia najvyššieho súdu, ktorý poukázal na to, že verejné

vyhlásenie rozsudku dňa 29. septembra 2010 bolo zverejnené jednak na úradnej tabuli

najvyššieho súdu a takisto vyhlásené na jeho internetovej stránke 22. septembra 2010.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Keďže postup najvyššieho súdu smeroval k verejnosti (informoval o čase a mieste

vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli

súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku

verejnosť právo na prítomnosť využila, alebo nie, čo vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu

(napr. ), tvrdenia sťažovateľa o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s

verejným prerokovaním veci a verejným vyhlásením rozsudku nie sú opodstatnené. Ústavný

súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

D. V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa domnieva, že najvyšší súd nedal na všetky

jeho námietky vznesené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu riadnu odpoveď.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že všeobecné súdy mu nedali

odpoveď na všetky ním namietané skutočnosti, pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje

síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli

dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,

že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie

reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú

a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr.

, ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov vo

veciach správneho súdnictva podľa a nasl. . Je vecou všeobecného súdu, ktorú

normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje, a ako ju

interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší

súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická

správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom

na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny

nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie

najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.

Aj keď sú závery urobené na s. 4 a 5 (po opísaní obsahu prvostupňového rozhodnutia

- s. 1 až 3 - a zosumarizovaní odvolacích argumentov sťažovateľa) pomerne stručné

a najvyšší súd nedáva odpoveď na všetky námietky sťažovateľa, ktoré vzniesol

v odvolacom konaní, ale po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie primerane odôvodnil a skutočnosť, že

sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd ako odvolací súd,

nemôže viesť k záveru o jeho neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vyplýva to z tej skutočnosti, že najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel najmä o zistenia

správnych orgánov (a krajského súdu), ktoré konštatovali, že zo strany sťažovateľa nie sú

splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 zákona o pôde, „pretože na základe

vykonaného dokazovania nebolo preukázané vlastníctvo, držba, nájom a podobne alebo

doklad o odňatí nehnuteľnosti právneho predchodcu oprávnených osôb Š. H. k časti

komasovanej pkn parc. č. 2000 v k. ú. Ž...“, a tiež k otázke nepriznania vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti vydržaním uviedol, že „obvodný pozemkový úrad .nebol príslušný na konanie

o takomto návrhu oprávnenej osoby. Ak navrhovateľ navrhuje- určenie svojho vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti vydržaním, na rozhodnutie o takomto návrhu sú vecne príslušné

okresné súdy. Za správne považuje aj stanovisko správneho orgánu týkajúce neuznania

nároku domnelej osoby podľa okrem iného z dôvodu, že na

základe správnym orgánom vykonaného dokazovania by bolo v rozpore so zákonom, keby

bol navrhovateľ spolu s ostatnými oprávnenými osobami považovaný za riadneho vlastníka

nehnuteľnosti, časti pkn. parc. č. 2000 v k. ú. Ž. z dôvodu, že vlastníctvo k tejto parcele,

komasovanej do hárku č. 02 patrí Mestu Ž. Podľa Správy katastra Ž. právny predchodca

oprávnených osôb Š. H. - ako vlastník sa v pkn. vl. č. 2, ani v hárku č. 02 nenachádza. Z

týchto dokladov je náležité preukázané, že pôvodná pkn. parcela č. 2000 zapísaná v pkn. vl.

č. 2 po komasácii zhrnutá do komasačného hárku č. 02 zodpovedá v katastri nehnuteľností

aj parcele č. C-KN č. 4906/1, vo vlastníctve Mesta Ž.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal

s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. V každom prípade uvedený postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený a arbitrárny a samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu

dotknutých ustanovení právnych predpisov (zákona o pôde) vzťahujúcich sa na danú vec

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označeného práva zaručeného v dohovore.

Keďže obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie

je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd preto jeho sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

E. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho práva zaručeného čl. 13

dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že z tohto

ustanovenia vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej

povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade

porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (), čo sa

v danom prípade nepreukázalo.

Keďže rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené niektoré z dohovorom

chránených práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25

ods. 2 (obdobne napr. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom už nebol dôvod sa

zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011