Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-26 z 27. októbra 2009 a č. k. -44 zo 7. septembra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14

CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009 a č. k. -44 zo 7. septembra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 5. mája 2003 poskytla fyzickej

osobe úver v sume 730,27 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť

v 20 dvojtýždňových splátkach v sume 66,39 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,

menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,

okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného

titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa

stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 8. júla 2003

notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra 2003 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverení udelených

Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k.

-15 z 3. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd na

odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. -26 z 27. októbra 2009

potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne. Okresný súd svojím

ďalším uznesením č. k. -34 z 19. apríla 2010 exekučné konanie zastavil.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. -44

zo 7. septembra 2010 potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6

ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto

ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa

§ 37EP) a súčastne bez zákonného zmocnenia... zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto

konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho

sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,

tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu

a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na

zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu týchto konaní súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v týchto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ... samotné vykonanie

dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov...,

ale súd týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za

neprípustnú a následne zastaví...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A

K uzneseniu krajského súdu č. k. -26 z 27. októbra 2009

8. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

9. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-26 z 27. októbra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2009.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 16. marca 2011, to znamená dávno po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto ju bolo potrebné v tejto časti týkajúcej sa uznesenia

krajského súdu č. k. -26 z 27. októbra 2009 odmietnuť ako podanú

oneskorene.

Ďalšie sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu č. k. -44

zo 7. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2011 a v tomto prípade bola

sťažnosť doručená ústavnému súdu v zákonnej dvojmesačnej lehote.

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -44 zo 7. septembra 2010

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd

potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného

podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených

účastníkov exekučného konania podľa § 37EP) a súčastne bez zákonného zmocnenia, ...

zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie,

pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania

vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu

o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

13. Krajský súd uznesenie č. k. -44 zo 7. septembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -34 z 19. apríla 2010 o zastavení

konania odôvodnil takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný zastavil exekúciu.

Oprávnený P., s. r. o., bol zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. trovy

exekúcie vo výške 72,14 eura do troch dní. Prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ EP a exekúciu zastavil, pretože už predtým bola právoplatne súdom vyhlásená za

neprípustnú.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom

bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu potvrdil

podľa ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia

a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ). Ak súd vyhlási exekúciu za

neprípustnú a rozhodnutie sa stane právoplatné, nemá inej možnosti než v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ EP takúto exekúciu zastaviť.“

14. Z citovanej časti krajského súdu č. k. -44 zo 7. septembra 2010

vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením okresného súdu č. k. -34 z 19. apríla

2010, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na ustanovení § 57

ods. 1 písm. g) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a teda na

skutočnosti, že okresný súd uznesením č. k. -15 z 3. júla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -16 z 27. októbra 2009 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Krajský súd v uznesení č. k. -16 z 27. októbra 2009

v podstatnom dôvodil:

„Podľa názoru odvolacieho súdu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti,

pokiaľ má ísť o spôsobilý exekučný titul musí byť spísaná s osobou povinnou a osobou

oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby budú účastníkmi

jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti oboch účastníkov,

alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej

v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z uvedených osôb pristúpi druhá formou

samostatnej notárskej zápisnice. V predmetnom prípade bola notárska zápisnica spísaná

len so zástupcom povinnej osoby. Nezodpovedá teda požiadavkám, ktoré na notársku

zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku. Podľa názoru krajského súdu zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K.

podľa je absolútne neplatná, nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska

zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd považuje (aj vzhľadom na

uvedené) dôvody napadnutého uznesenia za správne a s týmito sa stotožňuje. Dôvody

uvedené odvolaním nepovažoval za opodstatnené. Pokiaľ ide na námietku oprávneného, že

exekučný súd už raz skúmal spôsobilosť exekučného titulu poukazuje odvolací súd na to, že

počas celého exekučného konania, teda v každom jeho štádiu môže súd skúmať exekučný

titul, či už na návrh účastníka alebo aj bez tohto návrhu. Pokiaľ zistí, že nie sú splnené

podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, exekúciu aj bez návrhu zastaví.“

15. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný

titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný

právny názor krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá

je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Taktiež za ústavne akceptovateľný je možné považovať právny názor krajského súdu

spočívajúci v jeho výklade náležitostí exekučnej notárskej zápisnice, za najdôležitejšiu

náležitosť ktorej treba považovať súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento

prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným

titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ustanovenie v zmluvách o úvere

uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas dlžníka s exekúciou znamenalo, že dlžník

nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred

vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho

záväzku. Vzhľadom na to, že sa dlžníkovi ako spotrebiteľovi zásadným spôsobom

v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy o úvere zhoršilo jeho zmluvné postavenie, čím

vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi odporcom (oprávneným) a dlžníkom

(povinným) v neprospech dlžníka bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto

podmienky zo strany spotrebiteľa, súdy rozhodujúce v tejto veci považovali uvedené

ustanovenie za nepriateľnú zmluvnú podmienku.

16. V nadväznosti na tvrdenia sťažovateľky ústavný súd poukazuje na ustanovenie

§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh aj bez

návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v súlade s § 27 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku „vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd postupoval ústavne súladným

spôsobom, keď svojím uznesením č. k. -44 zo 7. septembra 2010 potvrdil

prvostupňové rozhodnutie okresného súdu č. k. -34 z 19. apríla 2010

o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k.

15 z 3. júla 2009 s spojení s uznesením krajského súdu č. k. -26

z 27.októbra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

19. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. -44

zo 7. septembra 2010 (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu č. k.

-34 z 19. apríla 2010) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu č. k. -44 zo 7. septembra 2010

20. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne legitímne

očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru

nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

22. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

23. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu č. k.

-44 zo 7. septembra 2010 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.

-34 z 19. apríla 2010 dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 18).

24. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. -44 zo 7. septembra

2010 a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť

porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto bola sťažnosť v tomto

rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

25. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011