Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 129/2011
PDF · 265.35 KB
No categories available
I. ÚS 129/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009 a č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14
CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009 a č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 5. mája 2003 poskytla fyzickej
osobe úver v sume 730,27 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť
v 20 dvojtýždňových splátkach v sume 66,39 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,
okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného
titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa
stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 8. júla 2003
notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra 2003 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverení udelených
Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k.
11 Er 2935/2003-15 z 3. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd na
odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009
potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne. Okresný súd svojím
ďalším uznesením č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010 exekučné konanie zastavil.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. 13 CoE/203/2010-44
zo 7. septembra 2010 potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto
ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa
§ 37EP) a súčastne bez zákonného zmocnenia... zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho
sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,
tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu
a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na
zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu týchto konaní súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v týchto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu
za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ... samotné vykonanie
dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov...,
ale súd týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví...“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
K uzneseniu krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
9. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k.
14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2009.
Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 16. marca 2011, to znamená dávno po uplynutí
zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto ju bolo potrebné v tejto časti týkajúcej sa uznesenia
krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009 odmietnuť ako podanú
oneskorene.
Ďalšie sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44
zo 7. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2011 a v tomto prípade bola
sťažnosť doručená ústavnému súdu v zákonnej dvojmesačnej lehote.
II.B
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010
10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených
účastníkov exekučného konania podľa § 37EP) a súčastne bez zákonného zmocnenia, ...
zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie,
pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania
vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu
o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
13. Krajský súd uznesenie č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010 o zastavení
konania odôvodnil takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný zastavil exekúciu.
Oprávnený P., s. r. o., bol zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. trovy
exekúcie vo výške 72,14 eura do troch dní. Prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ EP a exekúciu zastavil, pretože už predtým bola právoplatne súdom vyhlásená za
neprípustnú.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). Ak súd vyhlási exekúciu za
neprípustnú a rozhodnutie sa stane právoplatné, nemá inej možnosti než v zmysle § 57
ods. 1 písm. g/ EP takúto exekúciu zastaviť.“
14. Z citovanej časti krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010
vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla
2010, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na ustanovení § 57
ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a teda na
skutočnosti, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2935/2003-15 z 3. júla 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-16 z 27. októbra 2009 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú. Krajský súd v uznesení č. k. 14 CoE/99/2009-16 z 27. októbra 2009
v podstatnom dôvodil:
„Podľa názoru odvolacieho súdu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti,
pokiaľ má ísť o spôsobilý exekučný titul musí byť spísaná s osobou povinnou a osobou
oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby budú účastníkmi
jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti oboch účastníkov,
alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej
v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z uvedených osôb pristúpi druhá formou
samostatnej notárskej zápisnice. V predmetnom prípade bola notárska zápisnica spísaná
len so zástupcom povinnej osoby. Nezodpovedá teda požiadavkám, ktoré na notársku
zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku. Podľa názoru krajského súdu zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K.
podľa § 31 OZ je absolútne neplatná, nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska
zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd považuje (aj vzhľadom na
uvedené) dôvody napadnutého uznesenia za správne a s týmito sa stotožňuje. Dôvody
uvedené odvolaním nepovažoval za opodstatnené. Pokiaľ ide na námietku oprávneného, že
exekučný súd už raz skúmal spôsobilosť exekučného titulu poukazuje odvolací súd na to, že
počas celého exekučného konania, teda v každom jeho štádiu môže súd skúmať exekučný
titul, či už na návrh účastníka alebo aj bez tohto návrhu. Pokiaľ zistí, že nie sú splnené
podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, exekúciu aj bez návrhu zastaví.“
15. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný
titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný
právny názor krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá
je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Taktiež za ústavne akceptovateľný je možné považovať právny názor krajského súdu
spočívajúci v jeho výklade náležitostí exekučnej notárskej zápisnice, za najdôležitejšiu
náležitosť ktorej treba považovať súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným
titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ustanovenie v zmluvách o úvere
uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas dlžníka s exekúciou znamenalo, že dlžník
nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred
vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho
záväzku. Vzhľadom na to, že sa dlžníkovi ako spotrebiteľovi zásadným spôsobom
v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy o úvere zhoršilo jeho zmluvné postavenie, čím
vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi odporcom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) v neprospech dlžníka bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto
podmienky zo strany spotrebiteľa, súdy rozhodujúce v tejto veci považovali uvedené
ustanovenie za nepriateľnú zmluvnú podmienku.
16. V nadväznosti na tvrdenia sťažovateľky ústavný súd poukazuje na ustanovenie
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh aj bez
návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v súlade s § 27 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku „vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd postupoval ústavne súladným
spôsobom, keď svojím uznesením č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie okresného súdu č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010
o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2935/03-
15 z 3. júla 2009 s spojení s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-26
z 27.októbra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
19. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44
zo 7. septembra 2010 (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu č. k.
11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010
20. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne legitímne
očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru
nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.
21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
22. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
23. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu č. k.
13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.
11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010 dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 18).
24. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra
2010 a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť
porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto bola sťažnosť v tomto
rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
III.
25. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011