Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 140/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-35 z 21. decembra 2010, č. k. -32 z 30. novembra 2010,

č. k. -45 z 29. novembra 2010 a č. k. -48

zo 14. decembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -35 z 21. decembra 2010, č. k. 16

CoE 301/2010-32 z 30. novembra 2010, č. k. -45 z 29. novembra 2010 a č.

k. -48 zo 14. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu augusta 2003 až septembra 2004 (ďalej len „zmluva“)

poskytla fyzickým osobám úvery v sume 298,75 € (vo veci vedenej pod sp. zn.

), v sume 331,94 € (vo veci vedenej pod sp. zn. ), v sume

165,97 € (vo veci vedenej pod sp. zn. ) a v sume 663,88 € (vo veci vedenej

pod sp. zn. ), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 13

dvojtýždenných splátkach (vec vedená pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. ) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,

že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po

sebe idúcich splátok, boli v priebehu novembra 2003 až mája 2005 notárom spísané

notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca

dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 16. februára 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Revúca (ďalej len ,,okresný súd“) 8. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením č. k. -19 z 8. septembra 2010 exekúciu zastavil,

pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd č. k. -35

z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 20. júla 2005 podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

10. októbra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-19 z 29. júna 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -32 z 30. novembra 2010

tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 21. júla 2004 podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

23. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-24 z 31. mája 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -45 z 29. novembra 2010

tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 4. mája 2004 podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

23. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-35 z 31. mája 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie č. k.

-48 zo 14. decembra 2010 ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „...boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, «...že pojem ,,spravodlivosť konania“ v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“.

V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „...že z vlastného podnetu, tj. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „...tým, že súd

zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil

právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru ... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -35

z 21. decembra 2010, č. k. -32 z 30. novembra 2010, č. k.

-45 z 29. novembra 2010 a č. k. -48 zo 14. decembra

2010, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé

súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného

konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo

dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice (a to nedostatku

riadneho splnomocnenia predchádzajúceho jej spísaniu).

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -35 z 21. decembra 2010, č. k. -32

z 30. novembra 2010, č. k. -45 z 29. novembra 2010 a č. k.

-48 zo 14. decembra 2010

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd v napadnutých rozhodnutiach potvrdil uznesenia okresného súdu ako

vecne správne v súlade s . Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia č. k. -35 z 21. decembra 2010 okrem iného uviedol: „Odvolací

súd k záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere

uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 27. 08. 2003,

na základe ktorej mal byť splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zostupovanie povinného v

rozsahu, uvedenom v tomto splnomocnení dodáva, že povinný už pri uzatváraní zmluvy o

úvere nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože v zmluve bola použitá už predtlač,

ktorá obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K., teda už dopredu bola určitá osoba

predurčená, že bude konať za povinného, čo spochybňuje základný predpoklad pri udelení

plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného, ako aj

slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Zastúpenie na základe plnomocenstva v

zmluve o úvere vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiadny dlh

neexistoval. Ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase splnomocnenia Mgr. T. K.

neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tomto čase nemohol realizovať

svoje právo dlh uznať a taktiež nemohol splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo. Nie je

prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, preto takáto

dohoda je neplatná podľa . Na základe uvedených skutočností

uznanie dlhu a aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré

splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore so záujmami povinného, tieto právne

úkony svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle

absolútne neplatné.“.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -32

z 30. novembra 2010 „Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti

realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až

v budúcností. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné,

aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná

podľa . Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia

dohody nie je ešte známe a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy

o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh

uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je

splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd

dospel k záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je

i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. ...

Odvolací súd konštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ako právneho úkonu

z dôvodu nedostatku riadneho plnomocenstva predchádzajúceho jej spísaniu, čo

v konečnom dôsledku znamená i nevykonateľnosť notárskej zápisnice, ako exekučného titulu

(tak ako konštatoval okresný sud v uznesení napadnutom odvolaní). Pokiaľ je notárska

zápisnica absolútne neplatným právnym úkonom, nemôže ani nadobudnúť účinky

vykonateľnosti, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.“.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -45

z 29. novembra 2010 „Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že

plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným

právnym úkonom, preto substitučne splnomocnený Mgr. B. Ž. nemohol pred notárom platne

vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v mene povinnej a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpenej v zmysle § 22 ods.

2 . Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej,

ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený

priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu

povinná na základe svojej vôle nevybrala.

V dôsledku neplatného plnomocenstva podľa je

neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž. pred notárkou JUDr. J. K.

Z uvedeného vyplýva, že predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky

materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže ho bola spísaná na základe absolútne

neplatného právneho úkonu Postup okresného súdu, ktorý exekúciu zastavil bol preto

správny.“.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -48

zo 14. decembra 2010 „Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti

môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto

vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom

na ustanovenie . Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak teda v čase

uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný

potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto

dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.

Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom

prípade je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nemal možnosť voľby právneho

zástupcu, pretože ako vyplýva z obsahu spisu ako aj ďalších spisov oprávneného

z rovnakého právneho dôvodu, zmluva o úvere ako predtlač, ktorú používali pri uzatváraní

zmlúv mandatári, obsahuje už meno splnomocnenca Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak

oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená

konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci

v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní

predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem.

Z tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon, nemohol

potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za

povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. ...

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.

Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi

povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nieje daný

ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a

to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -35 z 21. decembra 2010, č. k. 16 CoE

301/2010-32 z 30. novembra 2010, č. k. -45 z 29. novembra 2010 a č. k.

-48 zo 14. decembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností, tieto aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011