Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 141/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -29 z 25. novembra

2010, č. k. -29 z 20. decembra 2010 a č. k. -29 z 29.

novembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -29 z 25. novembra 2010, č. k. 1

CoE 76/2010-29 z 20. decembra 2010 a č. k. -29 z 29. novembra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu apríla 2008 poskytla fyzickým osobám úvery v sume 331,94

€ (vo veci vedenej pod sp. zn. ), v sume 232,36 € (vo veci vedenej pod sp. zn.

) a v sume 331,94 € (vo veci vedenej pod sp. zn. ), ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na

skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostali do

omeškania počnúc 16. májom 2008 (vec vedená pod sp. zn. ) a 25. májom

2008 (vec vedená pod sp. zn. a pod sp. zn. ), sťažovateľka

opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže dlžníci neuhradili dlžnú sumu,

sťažovateľka podala návrh na rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkmi; na tomto základe

rozhodcovský súd vydal rozhodcovské nálezy, ktoré sa stali vykonateľnými 23. októbra

2008 (vo veci vedenej pod sp. zn. ), 30. októbra 2008 (vo veci vedenej pod

sp. zn. ) a 4. decembra 2008 (vo veci vedenej pod sp. zn. ).

Tieto rozhodcovské nálezy majú podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka 18. decembra 2008 podala

návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Revúca (ďalej len ,,okresný súd“) 10. februára 2009 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -15 z 8. júna 2010 exekúciu zastavil,

pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

29 z 25. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne

správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka 13. februára 2009 podala

návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 19. marca 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -15 z 9. septembra 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj o trovách

exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -29 z 20. decembra 2010 tak,

že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka 15. decembra 2008 podala

návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

okresným súdom 10. februára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -15 z 9. septembra 2010 exekúciu zastavil, pričom rozhodol aj

o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -29

z 29. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem ,,spravodlivosť konania“

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že z vlastného

podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru

sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie

bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -29

z 25. novembra 2010, č. k. -29 z 20. decembra 2010 a č. k.

-29 z 29. novembra 2010, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému

zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už

prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu

vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od

povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -29 z 25. novembra 2010, č. k. -29

z 20. decembra 2010 a č. k. -29 z 29. novembra 2010

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“).

Krajský súd v napadnutých rozhodnutiach potvrdil uznesenia okresného súdu ako

vecne správne v súlade s .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -29

z 25. novembra 2010 uviedol:

«Okresný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok

zaväzuje, povinnú v časti na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, právom nedovolené

a odporuje dobrým mravom, ktoré však nie je možné oddeliť od ostatného plnenia, pre

nezrozumiteľnosť rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje nevykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku ako celku.

Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a dodáva, že čo sa týka zmluvných

dojednaní o sankciách voči spotrebiteľovi pre prípad nesplnenia jeho záväzku, takéto

dojednania treba považovať za neprijateľné podmienky, v rozpore s dobrými mravmi

(vzhľadom na celkove okolnosti! prípadu, výšku zabezpečenej sumy, pomer pôvodnej

a sankčnej povinnosti) a podľa v spojitosti s

písm. k) sú neplatné.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v danom

prípade nezodpovedá stanovenej zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia

(§ 34 ods. 2 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní), je nepostačujúce, v dôsledku čoho

rozsudok (exekučný titul) je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre ich

nezrozumiteľnosť. V rozhodcovskom rozsudku nie sú uvedené ani základné fakty, rozhodné

skutočnosti týkajúce sa úveru, jeho splatnosti, čí porušenia konkrétnych podmienok

splácania úveru povinnou, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci. V odôvodnení

rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd iba konštatuje, že ,,žalovaný nesplnil svoje

záväzky vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy riadne a včas, v súlade s jej znením a v

súlade so znením splátkového kalendára dohodnutého na jej základe“. Uvedené

jednoznačne potvrdzuje vyššie uvedený záver, že v rozhodcovskom rozsudku chýba

akékoľvek opísanie skutkového stavu z ktorého rozhodcovský súd pri rozhodovaní

vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Aj táto skutočnosť je

zákonným dôvodom neprípustnosti exekúcie, pre ktorý je nutné exekúciu zastaviť.»

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -29

z 20. decembra 2010 „Odvolací súd z vykonaného dokazovania aj preskúmaním predmetnej

úverovej zmluvy mal preukázané, že povinný si od oprávneného nepožičal finančné

prostriedky na podnikateľské účely, pretože v úverovej zmluve nie je vyplnená časť, ktorá sa

týka podnikateľských subjektov. Súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom predmetnej

zmluvy, ako aj ďalších zmluvných dojednaní teda vec správne právne posúdil, keď

vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi

veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský.

Je zrejmé, že oprávnený v úmysle požadovať neprimerané plnenie, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi v zmluve o úvere stanovil, že právne vzťahy vzniknuté medzi ním

a povinným sa budú spravovať nasl. . Postupoval tak napriek

tomu, že z charakteru zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu podľa

.

Z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi povinným a oprávneným jednoznačne vyplýva

i to, že táto neobsahuje povinný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkových

nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe

platných údajov v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. ...

Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd posúdil exekučný titul - rozhodcovský

rozsudok v súlade s príslušnými ustanoveniami správne so záverom, že plnenie z úverovej

zmluvy je právom nedovolená o odporuje dobrým mravom a preto v súlade so zákonom

zastavil exekúciu. Z tohto dôvodu odvolací súd, ktorý sa stotožnil s právnym posúdením

prvostupňového súdu, napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil tak, ako je

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia uvedené.“.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -29

z 29. novembra 2010 „Rozhodcovský rozsudok jedným výrokom zaviazal povinného zaplatiť

oprávnenému zostatok nesplateného úveru aj s poplatkami, na ktoré oprávnenému nárok

nevznikol. Za tohto skutkového stavu, keď nebolo možné vo výroku rozhodcovského

rozsudku oddeliť nedovolené plnenie a plnenie rozporné s dobrými mravmi od plnenia

pravom dovoleného, mohol okresný súd zastaviť exekúciu v celom rozsahu.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -29 z 25. novembra 2010, č. k. 1 CoE

76/2010-29 z 20. decembra 2010 a č. k. -29 z 29. novembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností, ich aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011