Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 152/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011

doručená sťažnosť M. K... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. mája 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 4. marca 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. septembra 2009 právoplatne uznaný za vinného a odsúdený na trest

odňatia slobody v trvaní 12 a pol roka. Sťažovateľ poukazuje na to, že nebol v konaniach

predchádzajúcich vydaniu uvedených rozsudkov nikdy vypočutý a nemal ani ustanoveného

právneho zástupcu. V súvislosti s tým tvrdí, že „Nebolo dodržané pravidlo rovnosť zbraní

pred súdom“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Krajský súd v Žiline a aj Najvyšší súd SR

v Bratislave hovoria o tom predchodzom konaní súd v Žiline a aj v Bratislave vedel, že som

nebol k veci vypočutý, že som nemal právneho zástupcu pri nutnej obhajobe že som

na neznámom mieste a nemám vedomosť o tom že sa proti mne vedie konanie proti ušlému.

A súdy sa s tým vyporiadali tak, že porušili všetky moje práva dané SR a rozhodli

v mojej neprítomnosti.“.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010 bol podľa § 399

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

v právoplatne skončenej trestnej veci ním vedenej pod sp. zn. . Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ včas sťažnosť argumentujúc tým, že jeho „návrh na povolenie

obnovy konania bol podaný dôvodne, pretože skutok, za ktorý bol odsúdený, stal sa za iných

okolností, a to pokiaľ ide o jeho podiel na jeho spáchaní, čo by malo vplyv na iné

rozhodnutie o vine aj treste“. Najvyšší súd na základe sťažnosti sťažovateľa podľa § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia krajského

súdu, pričom nezistil podmienky na povolenie obnovy a podľa § 193 ods. 1 písm. c)

túto sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom domáha zrušenia namietaného

uznesenia krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu s tým, aby ústavný súd

„nariadil, aby mi bolo umožnené brániť sa pred súdom a aby neboli porušované práva

dané “. Zároveň odvolávajúc sa na to, že je vo výkone trestu

a nemá finančné prostriedky na úhradu právnych služieb, požaduje, aby mu bol v konaní

o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

V dôsledku toho sťažovateľ zastáva názor, že namietaným uznesením krajského súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v sťažnosti, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva zaručeného

v čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2011.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha zrušenia namietaných uznesení krajského

súdu a najvyššieho súdu zastávajúc názor, že oba súdy v konaní o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania porušili ním v sťažnosti označené právo. Krajský súd mal právo

sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru porušiť tým, že sa nestotožnil s jeho presvedčením

o splnení podmienok na povolenie obnovy konania a jeho návrh zamietol, a najvyšší súd

tým, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

práva uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať

ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy (m. m. napr. , ). Podstatou účinnej

ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný prostriedok, ktorý

sťažovateľ využil vo vzťahu k právu, porušenie ktorého svojou sťažnosťou namieta,

t. j. sťažnosť podľa a nasl. . Uvedený opravný prostriedok

umožňoval sťažovateľovi odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho

práv.

Ústavný súd vzhľadom na spomínaný princíp subsidiarity nemá právomoc

preskúmavať namietané uznesenie krajského súdu, pretože toto uznesenie preskúmal

najvyšší súd v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť uplatenú na ústavnom súde podľa v tejto časti (teda

vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2011

Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom argumentoval najmä tým, že hlavné

pojednávanie a verejné zasadnutie v jeho trestnej veci boli vykonané v jeho neprítomnosti,

a preto nebol nikdy pre súdom prvej ani druhej inštancie vypočutý, ako aj tým, že bolo

porušené jeho právo na obhajobu.

Účelom práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť

každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť ().

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo

na spravodlivé súdne konanie, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej

veci je .

Ústavný súd už rovnako vyslovil, že do obsahu práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ale ani

to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho práva zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd rozhodol v jeho neprospech,

keďže potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí jeho návrhu na povolenie

obnovy konania.

Zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa tvoria relevantné ustanovenia

, a to v časti upravujúcej obnovu konania ( a nasl. Trestného

poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon

aj dôvodom podania sťažnosti sťažovateľa, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší

súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010 o zamietnutí návrhu

na povolenie obnovy konania, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia

aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie v sťažnosti

označeného práva sťažovateľa podľa dohovoru.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,

ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Po preskúmaní spisového materiálu nadriadený súd dospel k záveru, že súd I. stupňa

správne rozhodol, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol, pretože

nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine alebo treste tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd I. stupňa postupoval

správne, „keď pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení konštatoval, že súd

rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania musí najprv skúmať existenciu nových

skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych a až následne po tom zisťovať, či takéto

nové skutočnosti alebo dôkazy sami o sebe, alebo v spojení s už známymi skutočnosťami, či

dôkazmi, môžu odôvodniť iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu.

Je pravdou, že navrhovateľ M. K. nebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa ako

proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovala nový dôkaz. Treba ale

súhlasiť s vysloveným záverom prvostupňovým súdom, že ani tento nový dôkaz v spojitosti

s tými dôkazmi, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní, by nebol spôsobilý privodiť iné

rozhodnutie o vine, či treste. Na druhej strane za nový dôkaz nemožno považovať jeho

údajné porušenie práva na obhajobu. Námietky vznášané v tomto konaní navrhovateľom

totiž boli známe obom súdom už v pôvodnom konaní. Nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola

súdu skôr neznáma.

Za takéhoto stavu veci potom konštatovanie krajského súdu, že nezistil podmienky

na povolenie obnovy konania v zmysle je zákonné a správne, a preto je

zákonný aj jeho postup, keď podľa zamietol návrh odsúdeného M. K.

na povolenie obnovy konania.“.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,

ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti

a v konečnom dôsledku o porušení uvedeného práva sťažovateľa. Najvyšší súd sa podľa

názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa

na obnovu konania zamietnutý, a jeho sťažnosť proti namietanému uzneseniu krajského

súdu podľa zamietol.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie podmienok

povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ

zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd (a pred ním krajský súd),

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho uznesenia sp. zn.

z 1. februára 2011 a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu v danej veci svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného

súdu však posúdenie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy

konania zamietnutý, zo strany najvyššieho súdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky

nevykazuje.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 dohovoru nie je

taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní v tejto

časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto v časti smerujúcej proti namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu alebo

zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011