Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 152/2011
PDF · 222.68 KB
No categories available
IV. ÚS 152/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011
doručená sťažnosť M. K... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 T 5/2000 zo 4. marca 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 To 44/2002 z 26. septembra 2009 právoplatne uznaný za vinného a odsúdený na trest
odňatia slobody v trvaní 12 a pol roka. Sťažovateľ poukazuje na to, že nebol v konaniach
predchádzajúcich vydaniu uvedených rozsudkov nikdy vypočutý a nemal ani ustanoveného
právneho zástupcu. V súvislosti s tým tvrdí, že „Nebolo dodržané pravidlo rovnosť zbraní
pred súdom“.
V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Krajský súd v Žiline a aj Najvyšší súd SR
v Bratislave hovoria o tom predchodzom konaní súd v Žiline a aj v Bratislave vedel, že som
nebol k veci vypočutý, že som nemal právneho zástupcu pri nutnej obhajobe že som
na neznámom mieste a nemám vedomosť o tom že sa proti mne vedie konanie proti ušlému.
A súdy sa s tým vyporiadali tak, že porušili všetky moje práva dané Ústavou SR a rozhodli
v mojej neprítomnosti.“.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 bol podľa § 399
ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
v právoplatne skončenej trestnej veci ním vedenej pod sp. zn. 4 T 5/2000. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ včas sťažnosť argumentujúc tým, že jeho „návrh na povolenie
obnovy konania bol podaný dôvodne, pretože skutok, za ktorý bol odsúdený, stal sa za iných
okolností, a to pokiaľ ide o jeho podiel na jeho spáchaní, čo by malo vplyv na iné
rozhodnutie o vine aj treste“. Najvyšší súd na základe sťažnosti sťažovateľa podľa § 192
ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia krajského
súdu, pričom nezistil podmienky na povolenie obnovy a podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku túto sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom domáha zrušenia namietaného
uznesenia krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu s tým, aby ústavný súd
„nariadil, aby mi bolo umožnené brániť sa pred súdom a aby neboli porušované práva
dané Ústavou Slovenskej republiky“. Zároveň odvolávajúc sa na to, že je vo výkone trestu
a nemá finančné prostriedky na úhradu právnych služieb, požaduje, aby mu bol v konaní
o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
V dôsledku toho sťažovateľ zastáva názor, že namietaným uznesením krajského súdu
a namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 dohovoru.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu
štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v sťažnosti, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva zaručeného
v čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha zrušenia namietaných uznesení krajského
súdu a najvyššieho súdu zastávajúc názor, že oba súdy v konaní o jeho návrhu na povolenie
obnovy konania porušili ním v sťažnosti označené právo. Krajský súd mal právo
sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru porušiť tým, že sa nestotožnil s jeho presvedčením
o splnení podmienok na povolenie obnovy konania a jeho návrh zamietol, a najvyšší súd
tým, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania.
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
práva uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010, ústavný súd
vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať
ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy (m. m. napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej
ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľ využil vo vzťahu k právu, porušenie ktorého svojou sťažnosťou namieta,
t. j. sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku. Uvedený opravný prostriedok
umožňoval sťažovateľovi odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho
práv.
Ústavný súd vzhľadom na spomínaný princíp subsidiarity nemá právomoc
preskúmavať namietané uznesenie krajského súdu, pretože toto uznesenie preskúmal
najvyšší súd v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť uplatenú na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v tejto časti (teda
vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011
Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom argumentoval najmä tým, že hlavné
pojednávanie a verejné zasadnutie v jeho trestnej veci boli vykonané v jeho neprítomnosti,
a preto nebol nikdy pre súdom prvej ani druhej inštancie vypočutý, ako aj tým, že bolo
porušené jeho právo na obhajobu.
Účelom práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť
každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo
na spravodlivé súdne konanie, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej
veci je Trestný poriadok.
Ústavný súd už rovnako vyslovil, že do obsahu práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ale ani
to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jeho práva zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd rozhodol v jeho neprospech,
keďže potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí jeho návrhu na povolenie
obnovy konania.
Zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa tvoria relevantné ustanovenia
Trestného poriadku, a to v časti upravujúcej obnovu konania (§ 393 a nasl. Trestného
poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon
aj dôvodom podania sťažnosti sťažovateľa, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší
súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 o zamietnutí návrhu
na povolenie obnovy konania, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia
Trestného poriadku aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie v sťažnosti
označeného práva sťažovateľa podľa dohovoru.
Podľa § 399 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,
ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Po preskúmaní spisového materiálu nadriadený súd dospel k záveru, že súd I. stupňa
správne rozhodol, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol, pretože
nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy
osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine alebo treste tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd I. stupňa postupoval
správne, „keď pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení konštatoval, že súd
rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania musí najprv skúmať existenciu nových
skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych a až následne po tom zisťovať, či takéto
nové skutočnosti alebo dôkazy sami o sebe, alebo v spojení s už známymi skutočnosťami, či
dôkazmi, môžu odôvodniť iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu.
Je pravdou, že navrhovateľ M. K. nebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa ako
proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovala nový dôkaz. Treba ale
súhlasiť s vysloveným záverom prvostupňovým súdom, že ani tento nový dôkaz v spojitosti
s tými dôkazmi, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní, by nebol spôsobilý privodiť iné
rozhodnutie o vine, či treste. Na druhej strane za nový dôkaz nemožno považovať jeho
údajné porušenie práva na obhajobu. Námietky vznášané v tomto konaní navrhovateľom
totiž boli známe obom súdom už v pôvodnom konaní. Nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola
súdu skôr neznáma.
Za takéhoto stavu veci potom konštatovanie krajského súdu, že nezistil podmienky
na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. je zákonné a správne, a preto je
zákonný aj jeho postup, keď podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného M. K.
na povolenie obnovy konania.“.
Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,
ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti
a v konečnom dôsledku o porušení uvedeného práva sťažovateľa. Najvyšší súd sa podľa
názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa
na obnovu konania zamietnutý, a jeho sťažnosť proti namietanému uzneseniu krajského
súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie podmienok
povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ
zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd (a pred ním krajský súd),
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho uznesenia sp. zn.
3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011 a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu v danej veci svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného
súdu však posúdenie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy
konania zamietnutý, zo strany najvyššieho súdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky
nevykazuje.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 dohovoru nie je
taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní v tejto
časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto v časti smerujúcej proti namietanému uzneseniu
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu alebo
zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011