Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 178/2011
PDF · 159.82 KB
No categories available
III. ÚS 178/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P., spol. s r. o., B., zastúpeného A., B., konajúcej
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupmi Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 35/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 113/07, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010
doručená sťažnosť P., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 35/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
302/2008.
Zo sťažnosti a z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ ako odporca bol účastníkom
konania na okresnom súde od februára 1997, predmetom ktorého bolo „zaplatenie
1.783.582,40 Sk z titulu vrátenia kúpnej ceny v dôsledku odstúpenia navrhovateľky od
kúpnej zmluvy zo dňa 29. 01. 1997, ktorú uzavrela so sťažovateľom. Predmetom kúpnej
zmluvy o predaji motorového vozidla č. 410/96 zo dňa 02. 04. 1996 medzi navrhovateľkou
ako kupujúcou a sťažovateľom ako predávajúcim bolo osobné motorové vozidlo zn..., kúpna
cena bola dohodnutá vo výške 1.783.582,40 Sk...“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne na strane 2 až 18 opisuje priebeh konania pred
všeobecnými súdmi a uvádza konkrétne dôvody, v čom vidí porušenie svojich označených
základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupmi
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj posledným rozsudkom krajského súdu
z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 25. januára 2011.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že nečinnosťou súdu prvého stupňa po podaní dovolania
navrhovateľkou došlo k neodôvodneným prieťahom od roku 2002 až do roku 2008, keďže
sťažovateľ sa dozvedel „o existencii dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 10 Co 147/02, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 08. 2002 až na základe
doručenia rozsudku dovolacieho súdu dňa 27. 11. 2008...“.
Na strane 17 v bode VI. sťažnosti „Právomoc ústavného súdu“ sťažovateľ napokon
uvádza, „že podal dovolanie voči napadnutému rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia
možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, napriek uvedenému sa
však sťažovateľ nachádza v stave procesnej neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom
zamietnuté pre jeho neprípustnosť.
Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú
sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu
jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR.“.
Vzhľadom na uže uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal
takýto nález:
„1. Základné právo spoločnosti P., spol. s r. o... na súdnu a inú ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti bez
zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku
48 ods. 2 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...,
právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, právo vlastniť
majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu... postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 11 C
35/97, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Cdo 113/07 a
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 302/2008-228 zo dňa 30.
11. 2010 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 302/2008-228 zo dňa 30. 11.
2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti P., spol. s r. o., B... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 20.000 eur, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti P., spol. s r. o., B..., trovy konania v
sume 314,18 eur s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej
právneho zástupcu....“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj posledným rozsudkom krajského súdu
z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008 došlo k porušeniu jeho
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 113/07.
Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 C 35/97
v spojení s konaním krajského súdu sp. zn. 10 Co 147/02 bolo právoplatne skončené
12. augusta 2002 (ako to uvádza sám sťažovateľ na strane 3 tejto sťažnosti) a dovolacie
konanie 27. novembra 2008, keď bol sťažovateľovi doručený rozsudok najvyššieho súdu z
25. septembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 113/07 (strana 5 sťažnosti).
Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľov, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
vo vzťahu k postupu okresného súdu a najvyššieho súdu za oneskorene podanú, a preto ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie
údajným namietaným porušením jeho základných práv, pretože sťažnosť sťažovateľ podal
až v marci 2011.
2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta rozhodnutie krajského súdu a jeho
nezákonný postup z viacerých dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľ podal 28. februára
2011 dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu najmä z tvrdeného dôvodu
[podľa § 237 písm. f) OSP], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným
záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III.
ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Sťažovateľ v sťažnosti na strane 17 uvádza, že „podal dovolanie voči napadnutému
rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP, napriek uvedenému sa však sťažovateľ nachádza v stave procesnej
neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom zamietnuté pre jeho neprípustnosť.
Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú
sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu
jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR.“.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
302/2008 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51,
53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011