Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 178/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P., spol. s r. o., B., zastúpeného A., B., konajúcej

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupmi Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod

sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť P., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010

doručená sťažnosť P., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov podľa a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

302/2008.

Zo sťažnosti a z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ ako odporca bol účastníkom

konania na okresnom súde od februára 1997, predmetom ktorého bolo „zaplatenie

1.783.582,40 Sk z titulu vrátenia kúpnej ceny v dôsledku odstúpenia navrhovateľky od

kúpnej zmluvy zo dňa 29. 01. 1997, ktorú uzavrela so sťažovateľom. Predmetom kúpnej

zmluvy o predaji motorového vozidla č. 410/96 zo dňa 02. 04. 1996 medzi navrhovateľkou

ako kupujúcou a sťažovateľom ako predávajúcim bolo osobné motorové vozidlo zn..., kúpna

cena bola dohodnutá vo výške 1.783.582,40 Sk...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne na strane 2 až 18 opisuje priebeh konania pred

všeobecnými súdmi a uvádza konkrétne dôvody, v čom vidí porušenie svojich označených

základných práv podľa , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupmi

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a najvyššieho súdu v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj posledným rozsudkom krajského súdu

z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré nadobudlo

právoplatnosť 25. januára 2011.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že nečinnosťou súdu prvého stupňa po podaní dovolania

navrhovateľkou došlo k neodôvodneným prieťahom od roku 2002 až do roku 2008, keďže

sťažovateľ sa dozvedel „o existencii dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 08. 2002 až na základe

doručenia rozsudku dovolacieho súdu dňa 27. 11. 2008...“.

Na strane 17 v bode VI. sťažnosti „Právomoc ústavného súdu“ sťažovateľ napokon

uvádza, „že podal dovolanie voči napadnutému rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia

možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia , napriek uvedenému sa

však sťažovateľ nachádza v stave procesnej neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom

zamietnuté pre jeho neprípustnosť.

Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú

sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu

jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 SR.“.

Vzhľadom na uže uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal

takýto nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., spol. s r. o... na súdnu a inú ochranu podľa

článku 46 ods. 1 SR, právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti bez

zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku

48 ods. 2 ... právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...,

právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 SR, právo vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 SR a právo na ochranu majetku podľa článku 1

Dodatkového protokolu... postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 11 C

35/97, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -228 zo dňa 30.

11. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -228 zo dňa 30. 11.

2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., spol. s r. o., B... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 20.000 eur, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti P., spol. s r. o., B..., trovy konania v

sume 314,18 eur s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej

právneho zástupcu....“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a najvyššieho súdu v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj posledným rozsudkom krajského súdu

z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho

základných práv vlastniť majetok podľa , na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , na rovnosť účastníkov podľa a práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (napr. , ).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. .

Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn.

v spojení s konaním krajského súdu sp. zn. bolo právoplatne skončené

12. augusta 2002 (ako to uvádza sám sťažovateľ na strane 3 tejto sťažnosti) a dovolacie

konanie 27. novembra 2008, keď bol sťažovateľovi doručený rozsudok najvyššieho súdu z

25. septembra 2008 sp. zn. (strana 5 sťažnosti).

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľov, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

vo vzťahu k postupu okresného súdu a najvyššieho súdu za oneskorene podanú, a preto ju

odmietol podľa bez toho, aby sa zaoberal bližšie

údajným namietaným porušením jeho základných práv, pretože sťažnosť sťažovateľ podal

až v marci 2011.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta rozhodnutie krajského súdu a jeho

nezákonný postup z viacerých dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa

.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľ podal 28. februára

2011 dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu najmä z tvrdeného dôvodu

[podľa ], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným

záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , , III.

ÚS 114/2010, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Sťažovateľ v sťažnosti na strane 17 uvádza, že „podal dovolanie voči napadnutému

rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia

, napriek uvedenému sa však sťažovateľ nachádza v stave procesnej

neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom zamietnuté pre jeho neprípustnosť.

Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú

sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu

jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 SR.“.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

302/2008 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51,

53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011