Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 174/2011
PDF · 189.84 KB
No categories available
III. ÚS 174/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. R., T., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., T.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra
2010 sp. zn. 6 Cdo 52/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 16. decembra 2010 sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sťažovateľ bol účastníkom konania pred
všeobecnými súdmi (odporcom v druhom rade) o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti (garáži), v ktorom „sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom súdu,
bola mi odňatá možnosť zaistenia dôkazného bremena odborným posúdením veci, čím boli
porušené ústavné podmienky mojej súdnej ochrany a právo na spravodlivé súdne
rozhodnutie“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd (predseda senátu) mu odňal „zákonne nadobudnuté
vlastnícke právo ex nunc, hoci som bol vo veci dobromyseľný, kúpnu cenu som zaplatil a
vec užíval po dobu 12 rokov“.
Okrem toho tvrdí, že v súdnom konaní boli aj prieťahy, sám však v sťažnosti tvrdí, že
tieto nenapadol.
Ďalej najvyšší súd porušil ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), keď neskúmal materiálnu pravdu a „dopustil sa neústavnosti potvrdením konania a
rozhodovania Okresného súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Trenčíne s poukazom na to, že
súd má právo nie povinnosť prijať navrhované dôkazy“.
Sťažovateľ tiež v sťažnosti podrobne opisuje priebeh konania pred všeobecnými
súdmi a z príloh sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom sp. zn. 5 C/485/1999 z 23. októbra 2006 vyhovel žalobe navrhovateľov, že sú
podielovými spoluvlastníkmi garáže a na základe odvolania odporcu v prvom rade Krajský
súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 107/2007 z 13. decembra
2007 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
„upravil povinnosť prvostupňového súdu zamerať dokazovanie na skutočnosť, či mohlo
dôjsť dňa 5. 10. 1994 platne k uzatvoreniu zmluvy o zhotovení veci na zákazku - na výstavbu
garážového boxu č. 77, kde bolo podmienkou a dokazovaním v konaní pred súdom bolo zo
strany navrhovateľov preukázať, či bola stavba rozostavaná ku dňu 5. 10. 1994, kedy mal
vzniknúť právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom o zhotovenie garážového boxu a či bola
garáž číslo 77 rozostavaná, čo bolo predmetom zmluvy a obsahom dojednaní pre posúdenie
otázky prípadného vzniku vlastníckeho práva k predmetnej garáži.
Okresný súd na zabezpečenie základnej materiálnej podmienky konania určenej
nadriadeným súdom sa vysporiadal tým, že vypočul svedkov, ktorých doviedol navrhovateľ
na pojednávanie bez riadneho predvolania, a súd ich bez uznesenia pripustil na vypočutie
ako dôkazný prostriedok...
V konaní neboli vypočutí žiadni odporcami navrhovaní svedkovia - majitelia
okolitých garážových boxov, ktorí by vedeli zodpovednejšie určiť, či garáže boli
rozostavané, taktiež nevzal v úvahu predložené listiny.
Súd bez posúdenia znalcom - odborníkom, ktorého výsluch bol navrhnutý odporcami
neuvažoval, a nebral za preukázané, že stavebné povolenie bolo vydané na jednu stavbu,
ako celok, a že garážový box má v spoluvlastníctve spoločné steny, nakoľko ide o
monolitickú panelovú stavbu, ktorá bola kolaudovaná ako „93 garážových boxov...
Okresný súd nesprávne definoval a zameral dokazovanie v rozpore s právnym
názorom odvolacieho súdu...“
Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 2. marca 2009 sp. zn. 5 C/485/1999
tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel a určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi garáže,
a na základe odvolania odporcov [ich odvolací dôvod bol podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP,
t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam] krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/143/2009 z 25. augusta 2009 rozhodnutie
okresného súdu z 2. marca 2009 potvrdil.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že keďže sa krajský súd „nezaoberal požiadavkou na
vyslovenie možnosti podania dovolania bola tiež odňatá účastníkom možnosť pred súdom
konať ako súčasť právnej a súdnej ochrany“.
Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu „neobsahuje
dostatočné a relevantné dôvody na základe ktorých dovolací súd konštatuje, že splnil svoju
zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutia nie sú postihnuté vadami a nedostal
právnemu záveru vyslovenému v zrušovacom rozsudku Krajského súdu... č. k. 4
Co/107/2007 a opakovane odňal možnosť odporcom konať pred súdom, aby uplatnili svoje
procesné práva vykonania dôkazu nimi navrhnutého. Súd sa nevysporiadal tak s otázkou, či
bola stavba rozostavaná napriek tomu, že to má zásadný význam pre posúdenie vzniku
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti...
... Moje ústavné práva sú porušené tým, že som si ako občan kúpil garáž, ktorú som
nemohol vysporiadať vlastnícky do roku 2008 pre uvedený súdny spor. Riadne som zaplatil
sumu 80.000,- Sk, a podpísal zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Po konzultáciách s
katastrom som nadobudol vlastníctvo riadne kúpnou zmluvou od staviteľa. Vstúpil som proti
svojej vôli do súdneho konania a v konečnom dôsledku pre nesolventnosť odporcu som
uhradil všetky súdne a advokátske trovy, čelím platobnému rozkazu od nového vlastníka za
dobu užívania garáže a moje postavenie bolo 12 rokov neisté, a som na svojich právach
poškodený.
Tvrdenie, že som neuniesol dôkazné bremeno je nepravdivé, hoci toto spočívalo na
odporcovi 1. a ja som bol v spore viazaný len jeho dôkazmi, ktoré som napokon zabezpečil
prostredníctvom advokáta, aby boli doložené.
Som presvedčený, že súdy rozhodovali vo veci takým spôsobom pre osobu odporcu B.
R., ktorý má veľa súdnych sporov ako podnikateľ práve v súvislosti s uvedenými garážami,
a bráni sa neprimeranými spôsobmi, za ktoré ja nemôžem trpieť.
Takáto situácia ma psychicky veľmi vyčerpáva, čo sa prejavilo na mojom
zdravotnom stave. Vinou súdov spôsobom ich rozhodnutia a dĺžky konania, mám finančnú
škodu v tisícoch eur, ktoré s ohľadom na osobu B. R. jeho vek 80 rokov, a množstvo exekúcií
nikdy úspešne nevymôžem.
Pokiaľ má platiť Ústava Slovenskej republiky, verím, že moja sťažnosť bude prijatá a
rozhodnutá v súlade so zákonmi, ktoré ja osobne dodržiavam.“.
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo Ing. R. R. na prerokovanie spravodlivé rozhodnutie vo veci určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod spisovou značkou 6 Cdo 52/2010
porušené bolo.
Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Cdo 52/2010 a ukladá sa vec
znova prejednať a rozhodnúť.
Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania advokátke vo výške 123,50 €...“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutím najvyššieho
súdu zo 16. decembra 2010 sp. zn. 6 Cdo 52/2010, ktorým odmietol jeho dovolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu a okresného súdu, ktorými vyhoveli navrhovateľom v konaní
o ich návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a rozhodli v neprospech
sťažovateľa.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho
súdu zo 16. decembra 2010, ktorý sa nevysporiadal s jeho dovolacími dôvodmi (odňatá
možnosť konať pred súdmi) tým, že krajský súd a okresný súd nevykonali dôkazy ním
navrhované (nevypočuli navrhovaných svedkov ale najmä, že nenariadili znalecké
dokazovanie), a že v rozpore s § 132 OSP nevzali do úvahy dôkazy súvisiace so stavbou,
ako aj to, že v dôvodoch svojho rozsudku sa krajský súd nevysporiadal s jeho návrhom na
vyslovenie možnosti podania dovolania, hoci ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Sťažovateľ tiež tvrdil, že nemal v konaní vystupovať ako účastník,
pretože nemal túto spôsobilosť (zo zmluvy o dielo mal byť pasívne legitimovaný iba
odporca v prvom rade).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k
záveru o porušení označených práv sťažovateľov (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02,
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže
uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne
posudzujúc podmienky podľa § 238 OSP, „ale tiež sa komplexne zaoberal aj otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j.
či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom
konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a
rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).“
Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil a dospel k záveru
o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľom
odmietol.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až 5 zdôvodnený primerane
a presvedčivo, a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto
súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené
v konaní pred najvyšší súdom sú totožné s námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto: „Pokiaľ dovolatelia
namietali odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v nevykonaní nimi
navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že nevykonanie všetkých účastníkom navrhnutých
dôkazov nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120
ods. 1 veta druhá O. s. p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykoná.
Za odňatie, možnosti konať pred súdom nie je možné považovať ani to, ako súd
hodnotil vykonané dôkazy, v tomto prípade výsluchy účastníkov konania a svedkov. Ak by
súd hodnotil dôkazy v rozpore s ustanovením § 132 O. s. p., mohlo by ísť len o tzv. inú vadu
konania, ktorú treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. hl O. s. p. Tento
dovolací dôvod však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá.
V tejto súvislosti treba poznamenať, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia
podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať najmä žalovanými navrhnuté
znalecké dokazovanie. K správnosti tohto postupu okresného súdu sa na námietky
dovolateľov uvedené v odvolaní vyjadril v rozsudku aj odvolací súd.
K námietke žalovaného 2/ spočívajúcej v tom, že žalovaný 2/ nemá v spore pasívnu
legitimáciu, treba uviesť, že z hľadiska možnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/
O. s. p. nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť
účastníkom konania. Nedostatok vecnej legitimácie podľa tohto ustanovenia nieje dôvodom
prípustnosti dovolania; môže mať za následok len nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a
nie prípustnosť dovolania (porovnaj R 34/1993). Podľa dovolacieho súdu v danej veci bol
žalovaný 2/ ako fyzická osoba správne, v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 veta druhá
O. s. p., označený menom, priezviskom a bydliskom. Takto označená fyzická osoba mala
nepochybne spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.). Uvedená námietka
žalovaného 2/ preto nezakladá existenciu vady podľa § 237 písm. b/ O. s. p.
Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu, že sa v dôvodoch rozsudku
nevyporiadal s ich návrhom na vyslovenie možnosti podania dovolania, treba uviesť, že
možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania nie je závislá na návrhu
účastníka konania. Je len vecou odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu
rozsudku vysloví alebo nie. Ak však účastník takýto návrh podá, odvolací súd nie je povinný
ho akceptovať a nie je ani povinný sa týmto návrhom osobitným spôsobom v dôvodoch
rozhodnutia vyporiadavať (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalovaných
smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 O. s. p. prípustné
nie je; keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v
spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“.
Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom
a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 237 OSP. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 52/2010 zo 16. decembra 2010.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi rozhodnutiami všeobecných súdov, námietkami sťažovateľa a právami
sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy tým, že sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom v konaní pred krajským
súdom, ústavný súd sa touto námietkou osobitne nezaoberal pre nedostatok svojej
právomoci, pretože sťažovateľ túto skutočnosť v dovolaní podanom proti krajskému súdu
ani nenamietal, a takisto je v tejto veci irelevantná aj jeho námietka, že v konaní pred
všeobecnými súdmi dochádzalo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažnosť v tomto smere neobsahuje ani riadne odôvodnenie,
ani žiadne dôkazy podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011