Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. R., T., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., T.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra

2010 sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 16. decembra 2010 sp. zn.

.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sťažovateľ bol účastníkom konania pred

všeobecnými súdmi (odporcom v druhom rade) o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti (garáži), v ktorom „sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom súdu,

bola mi odňatá možnosť zaistenia dôkazného bremena odborným posúdením veci, čím boli

porušené ústavné podmienky mojej súdnej ochrany a právo na spravodlivé súdne

rozhodnutie“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd (predseda senátu) mu odňal „zákonne nadobudnuté

vlastnícke právo ex nunc, hoci som bol vo veci dobromyseľný, kúpnu cenu som zaplatil a

vec užíval po dobu 12 rokov“.

Okrem toho tvrdí, že v súdnom konaní boli aj prieťahy, sám však v sťažnosti tvrdí, že

tieto nenapadol.

Ďalej najvyšší súd porušil ustanovenie (ďalej len

„OSP“), keď neskúmal materiálnu pravdu a „dopustil sa neústavnosti potvrdením konania a

rozhodovania Okresného súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Trenčíne s poukazom na to, že

súd má právo nie povinnosť prijať navrhované dôkazy“.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti podrobne opisuje priebeh konania pred všeobecnými

súdmi a z príloh sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2006 vyhovel žalobe navrhovateľov, že sú

podielovými spoluvlastníkmi garáže a na základe odvolania odporcu v prvom rade Krajský

súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 13. decembra

2007 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd

„upravil povinnosť prvostupňového súdu zamerať dokazovanie na skutočnosť, či mohlo

dôjsť dňa 5. 10. 1994 platne k uzatvoreniu zmluvy o zhotovení veci na zákazku - na výstavbu

garážového boxu č. 77, kde bolo podmienkou a dokazovaním v konaní pred súdom bolo zo

strany navrhovateľov preukázať, či bola stavba rozostavaná ku dňu 5. 10. 1994, kedy mal

vzniknúť právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom o zhotovenie garážového boxu a či bola

garáž číslo 77 rozostavaná, čo bolo predmetom zmluvy a obsahom dojednaní pre posúdenie

otázky prípadného vzniku vlastníckeho práva k predmetnej garáži.

Okresný súd na zabezpečenie základnej materiálnej podmienky konania určenej

nadriadeným súdom sa vysporiadal tým, že vypočul svedkov, ktorých doviedol navrhovateľ

na pojednávanie bez riadneho predvolania, a súd ich bez uznesenia pripustil na vypočutie

ako dôkazný prostriedok...

V konaní neboli vypočutí žiadni odporcami navrhovaní svedkovia - majitelia

okolitých garážových boxov, ktorí by vedeli zodpovednejšie určiť, či garáže boli

rozostavané, taktiež nevzal v úvahu predložené listiny.

Súd bez posúdenia znalcom - odborníkom, ktorého výsluch bol navrhnutý odporcami

neuvažoval, a nebral za preukázané, že stavebné povolenie bolo vydané na jednu stavbu,

ako celok, a že garážový box má v spoluvlastníctve spoločné steny, nakoľko ide o

monolitickú panelovú stavbu, ktorá bola kolaudovaná ako „93 garážových boxov...

Okresný súd nesprávne definoval a zameral dokazovanie v rozpore s právnym

názorom odvolacieho súdu...“

Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 2. marca 2009 sp. zn.

tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel a určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi garáže,

a na základe odvolania odporcov [ich odvolací dôvod bol podľa ,

t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam] krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. augusta 2009 rozhodnutie

okresného súdu z 2. marca 2009 potvrdil.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že keďže sa krajský súd „nezaoberal požiadavkou na

vyslovenie možnosti podania dovolania bola tiež odňatá účastníkom možnosť pred súdom

konať ako súčasť právnej a súdnej ochrany“.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu „neobsahuje

dostatočné a relevantné dôvody na základe ktorých dovolací súd konštatuje, že splnil svoju

zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutia nie sú postihnuté vadami a nedostal

právnemu záveru vyslovenému v zrušovacom rozsudku Krajského súdu... č. k. 4

a opakovane odňal možnosť odporcom konať pred súdom, aby uplatnili svoje

procesné práva vykonania dôkazu nimi navrhnutého. Súd sa nevysporiadal tak s otázkou, či

bola stavba rozostavaná napriek tomu, že to má zásadný význam pre posúdenie vzniku

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti...

... Moje ústavné práva sú porušené tým, že som si ako občan kúpil garáž, ktorú som

nemohol vysporiadať vlastnícky do roku 2008 pre uvedený súdny spor. Riadne som zaplatil

sumu 80.000,- Sk, a podpísal zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Po konzultáciách s

katastrom som nadobudol vlastníctvo riadne kúpnou zmluvou od staviteľa. Vstúpil som proti

svojej vôli do súdneho konania a v konečnom dôsledku pre nesolventnosť odporcu som

uhradil všetky súdne a advokátske trovy, čelím platobnému rozkazu od nového vlastníka za

dobu užívania garáže a moje postavenie bolo 12 rokov neisté, a som na svojich právach

poškodený.

Tvrdenie, že som neuniesol dôkazné bremeno je nepravdivé, hoci toto spočívalo na

odporcovi 1. a ja som bol v spore viazaný len jeho dôkazmi, ktoré som napokon zabezpečil

prostredníctvom advokáta, aby boli doložené.

Som presvedčený, že súdy rozhodovali vo veci takým spôsobom pre osobu odporcu B.

R., ktorý má veľa súdnych sporov ako podnikateľ práve v súvislosti s uvedenými garážami,

a bráni sa neprimeranými spôsobmi, za ktoré ja nemôžem trpieť.

Takáto situácia ma psychicky veľmi vyčerpáva, čo sa prejavilo na mojom

zdravotnom stave. Vinou súdov spôsobom ich rozhodnutia a dĺžky konania, mám finančnú

škodu v tisícoch eur, ktoré s ohľadom na osobu B. R. jeho vek 80 rokov, a množstvo exekúcií

nikdy úspešne nevymôžem.

Pokiaľ má platiť , verím, že moja sťažnosť bude prijatá a

rozhodnutá v súlade so zákonmi, ktoré ja osobne dodržiavam.“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo Ing. R. R. na prerokovanie spravodlivé rozhodnutie vo veci určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a na súdnu ochranu podľa ... a

právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušené bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. a ukladá sa vec

znova prejednať a rozhodnúť.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania advokátke vo výške 123,50 €...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutím najvyššieho

súdu zo 16. decembra 2010 sp. zn. , ktorým odmietol jeho dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu a okresného súdu, ktorými vyhoveli navrhovateľom v konaní

o ich návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a rozhodli v neprospech

sťažovateľa.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a tiež by

malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu zo 16. decembra 2010, ktorý sa nevysporiadal s jeho dovolacími dôvodmi (odňatá

možnosť konať pred súdmi) tým, že krajský súd a okresný súd nevykonali dôkazy ním

navrhované (nevypočuli navrhovaných svedkov ale najmä, že nenariadili znalecké

dokazovanie), a že v rozpore s nevzali do úvahy dôkazy súvisiace so stavbou,

ako aj to, že v dôvodoch svojho rozsudku sa krajský súd nevysporiadal s jeho návrhom na

vyslovenie možnosti podania dovolania, hoci ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu. Sťažovateľ tiež tvrdil, že nemal v konaní vystupovať ako účastník,

pretože nemal túto spôsobilosť (zo zmluvy o dielo mal byť pasívne legitimovaný iba

odporca v prvom rade).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k

záveru o porušení označených práv sťažovateľov (mutatis mutandis napr. ,

).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže

uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne

posudzujúc podmienky podľa , „ale tiež sa komplexne zaoberal aj otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t. j.

či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom

konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a

rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).“

Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil a dospel k záveru

o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľom

odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až 5 zdôvodnený primerane

a presvedčivo, a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené

v konaní pred najvyšší súdom sú totožné s námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným

súdom.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto: „Pokiaľ dovolatelia

namietali odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v nevykonaní nimi

navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že nevykonanie všetkých účastníkom navrhnutých

dôkazov nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120

ods. 1 veta druhá je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov

vykoná.

Za odňatie, možnosti konať pred súdom nie je možné považovať ani to, ako súd

hodnotil vykonané dôkazy, v tomto prípade výsluchy účastníkov konania a svedkov. Ak by

súd hodnotil dôkazy v rozpore s ustanovením , mohlo by ísť len o tzv. inú vadu

konania, ktorú treba považovať za dovolací dôvod podľa l Tento

dovolací dôvod však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia

podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať najmä žalovanými navrhnuté

znalecké dokazovanie. K správnosti tohto postupu okresného súdu sa na námietky

dovolateľov uvedené v odvolaní vyjadril v rozsudku aj odvolací súd.

K námietke žalovaného 2/ spočívajúcej v tom, že žalovaný 2/ nemá v spore pasívnu

legitimáciu, treba uviesť, že z hľadiska možnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/

nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť

účastníkom konania. Nedostatok vecnej legitimácie podľa tohto ustanovenia nieje dôvodom

prípustnosti dovolania; môže mať za následok len nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a

nie prípustnosť dovolania (porovnaj R 34/1993). Podľa dovolacieho súdu v danej veci bol

žalovaný 2/ ako fyzická osoba správne, v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 veta druhá

, označený menom, priezviskom a bydliskom. Takto označená fyzická osoba mala

nepochybne spôsobilosť byť účastníkom konania ( ). Uvedená námietka

žalovaného 2/ preto nezakladá existenciu vady podľa

Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu, že sa v dôvodoch rozsudku

nevyporiadal s ich návrhom na vyslovenie možnosti podania dovolania, treba uviesť, že

možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania nie je závislá na návrhu

účastníka konania. Je len vecou odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu

rozsudku vysloví alebo nie. Ak však účastník takýto návrh podá, odvolací súd nie je povinný

ho akceptovať a nie je ani povinný sa týmto návrhom osobitným spôsobom v dôvodoch

rozhodnutia vyporiadavať ( ).

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalovaných

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa prípustné

nie je; keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol ( v

spojení s veta prvá ) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná

správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“.

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom

a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti

dovolania podľa . Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa

a dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne ,

). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi rozhodnutiami všeobecných súdov, námietkami sťažovateľa a právami

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

tým, že sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom v konaní pred krajským

súdom, ústavný súd sa touto námietkou osobitne nezaoberal pre nedostatok svojej

právomoci, pretože sťažovateľ túto skutočnosť v dovolaní podanom proti krajskému súdu

ani nenamietal, a takisto je v tejto veci irelevantná aj jeho námietka, že v konaní pred

všeobecnými súdmi dochádzalo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažnosť v tomto smere neobsahuje ani riadne odôvodnenie,

ani žiadne dôkazy podľa a , čo je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011