Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 216/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. V., P., zastúpeného JUDr. L. M., usadeným

euroadvokátom, Advokátska kancelária, P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2011

doručená sťažnosť L. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2011.

Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) opravný

prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

č. 340 214 7100 z 3. mája 2010 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“). Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2010 rozhodnutie sociálnej poisťovne

o dôchodku sťažovateľa potvrdil a zaviazal Sociálnu poisťovňu na úhradu trov konania.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „vo výroku

rozhodnutia odporcu č. 340 214 7100 zo dňa 3.5.2010 je nesprávne uvedené ust. § 25 ods. 7

písm. b/ namiesto správneho ust.

Táto chyba je chybou v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorú odporca podľa

vyššie citovaného ustanovenia opraví. Rozhodnutie odporcu z 3.5.2010 je napriek tejto

chybe v jeho výroku vecne správne a zákonné a navrhovateľ ním nebol na svojich právach

vyplývajúcich z dôchodkového zabezpečenia nijako ukrátený alebo poškodený.

Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia, súd nezistil nezákonnosť

v rozhodnutí odporcu a preto podľa ust. preskúmavané rozhodnutie

ako vecne správne potvrdil.“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2010 podala

Sociálna poisťovňa odvolanie, ktorým napadla výrok týkajúci sa náhrady trov konania.

Namietala, že krajský súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania podľa zásady

úspechu, pričom však rozhodnutie Sociálnej poisťovne v plnom rozsahu potvrdil, čo je

v rozpore so zásadou zodpovednosti za výsledok konania.

Najvyšší súd o odvolaní Sociálnej poisťovne rozhodol uznesením sp. zn.

z 24. februára 2011, ktorým výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil

tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd

uviedol, že „v danej veci krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne, navrhovateľ teda

v konaní nebol úspešný a to ani v časti. Vzhľadom na neúspech v konaní neboli splnené

zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania navrhovateľovi. Z uvedeného

dôvodu preto odvolací súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zmenil podľa

veta druhá v spojení s “.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil tým, že „v danej veci

došlo k tomu, že po podaní opravného prostriedku Sociálna poisťovňa svoje pôvodné

rozhodnutie opravila.

Ak teda Krajský súd v Košiciach potvrdil takto opravené rozhodnutie, bolo zjavné, že

žaloba bola podaná dôvodne, a to prinajmenšom v časti, na ktorú Sociálna poisťovňa

reagovala opravou.

Výrok Krajského súdu v Košiciach o trovách konania bol teda správny.

Oproti tomu Najvyšší súd SR prehliadol, že napadnuté rozhodnutie Sociálnej

poisťovne bolo po podaní opravného prostriedku najprv Sociálnou poisťovňou opravené

a až potom bolo Krajským súdom potvrdené.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí,

že sa do vydania rozhodnutia (t. j. 24. februára 2011) k odvolaniu nevyjadril, čo však nie je

pravda, pretože sťažovateľ sa vyjadril, a to podaním zo 14. februára 2011.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci

samej rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2011 sp. zn. bolo

porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, súdnu

ochranu podľa Listiny a SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2011 sp. zn. sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 200,- Euro, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ požiadal aj o náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného

práva podľa , ods. listiny a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011. Ťažiskom

argumentácie sťažovateľa je jeho právny názor, že najvyšší súd nezohľadnil „zmenené

chovanie Sociálnej poisťovne po podaní opravného prostriedku“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1

dohovoru k (respektíve listiny). Ústavodarca formuláciou

uvedenou v (respektíve listiny) vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

, ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd v rozsahu sťažnostného petitu preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že

sťažovateľ nebol úspešný v konaní, a to ani sčasti, preto je toho názoru, že neboli splnené

zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania sťažovateľovi. Z uvedeného

dôvodu najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 vety druhej v spojení s § 220 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

zmenil rozsudok krajského súdu v napadnutej časti tak, že nepriznal účastníkom náhradu

trov konania. Námietka sťažovateľa, že počas konania na krajskom súde došlo k oprave

výroku rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a preto bol opravný prostriedok podaný dôvodne

a má nárok na náhradu trov konania podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože, ako už

to konštatoval krajský súd vo svojom rozsudku, k takejto oprave výroku rozhodnutia

Sociálnej poisťovne môže podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov dôjsť kedykoľvek. Podstatné pre určenie nároku na náhradu

trov konania v posudzovanom prípade je skutočnosť, či sťažovateľ bol v konaní úspešný

aspoň sčasti alebo nie. Vzhľadom na vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia Sociálnej

poisťovne č. 340 214 7100 z 3. mája 2010, ktorú konštatoval krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia, a skutočnosť, že týmto rozhodnutím sťažovateľ nebol žiadnym

spôsobom ukrátený na svojich právach z dôchodkového zabezpečenia, krajský súd

rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že

sťažovateľ nebol v konaní úspešný ani sčasti a v danom prípade podľa názoru ústavného

súdu nemožno hovoriť ani o dôvodne podanom opravnom prostriedku, pretože nedošlo

k zmene rozhodnutia počas konania pred krajským súdom, ale len k oprave inej zrejmej

nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, preto skutočne

nebol daný dôvod na priznanie náhrady trov konania.

Ústavný súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a závery v ňom uvedené sú správne a sú

ústavne udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu

primeraným spôsobom vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými

ustanoveniami , ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe

uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa sú v tomto smere

neopodstatnené.

Nad rámec týchto dôvodov ústavný súd poznamenáva, že samotné podanie

opravného prostriedku sťažovateľom, ktorý obhajuje svoje právo na to, aby rozhodnutie

správneho orgánu bolo po všetkých stránkach bezchybné, nebolo jeho jedinou možnosťou

domáhať sa svojich práv, pretože v okolnostiach prípadu je zrejmé, že vo výroku

rozhodnutia Sociálnej poisťovne išlo o zjavnú nesprávnosť (chybu v písaní), o opravu ktorej

mohol sťažovateľ požiadať priamo Sociálnu poisťovňu, čím by sa vyhol vzniku trov

v konaní pred krajským súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd tiež opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011