Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 199/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 21. februára 2003 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej

osobe úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť

v 9 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený,

je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po

sebe idúce splátky, bola 18. júna 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal

v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 27. septembra 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Bardejov (ďalej

len ,,okresný súd“) 29. októbra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -13 z 3. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16

CoE 112/2010 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a

právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «....že pojem „,spravodlivosť konania“,

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený... princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „...že z vlastného

podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru

sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie

bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa Slovenskej republika (ďalej len „ústava“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 21. decembra 2010, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno

vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 21. decembra 2010

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom,

či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s (ďalej len „OSP“). Krajský

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 21. decembra 2010

okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 21.2.2003 uzavrel oprávnený s povinným

zmluvu o úvere, v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T.

K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Dňa 2.1.2003 udelil oprávnený plnomocenstvo advokátovi Mgr. T. K. na

zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom

spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi.

V ten istý deň, t.j. 2.1.2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta Mgr. B.

Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe

plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti P., s.r.o za účelom uznania záväzku dlžníka

z úverovej zmluvy a za účelom, spísania notárskej zápisnice.

V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa

18.6.2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo

vydané osvedčenie o vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou

podľa a súhlase s exekúciou podľa

(čl. 3).

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skonštatoval, že Mgr. T. K. nemôže

súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o konania, ktoré je

potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného mal za to, že

notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná po materiálnej stránke.

V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo-

udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvo hmotnoprávne a ide o zastupovanie podľa

, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto skutočnostiam

nemožno opomenúť, že ust. explicitne ustanovuje, že

zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Rovnako nemožno opomenúť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle ust. §

18 ods. 2 veta prvá o advokácii pri výkone advokácie postupovať s

odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným

spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko,

čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.

V čase, keď už bol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s.r.o. (oprávneným) na

jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči

dlžníkom spoločnosti, splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž., aby ho zastupoval

pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe plnomocenstva

udeleného dlžníkom (v tomto prípade povinným) oprávneného za účelom uznania záväzku

dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. V tom možno bez

akýchkoľvek pochybností vzhliadnuť rozpor s dobrými mravmi a rozpor so záujmami

dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. mal byť.

Z uvedeného vyplynulo, že Mgr. T. K. na jednej strane vystupoval ako právny

zástupca spoločnosti P. s.r.o., (oprávneného), na druhej strane v tom istom čase

prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta robil vyhlásenia o uznávaní právneho

záväzku a súhlase s vykonateľnosťou na základe splnomocnenia inkorporovaného do

zmluvy o úvere medzi dlžníkom (povinným) o veriteľom (oprávneným) za povinného.

V čase vyhlásenia o uznaní záväzku a spisovania notárskej zápisnice, už bol právnym

zástupcom spoločnosti P. s.r.o., ktorej záujmy mal hájiť. Avšak spôsobom ktorý, vyplýva z

ust. § 18 ods. 3 zákona o advokácii, teda mal by postupovať pri výkone advokácie tak, aby

neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho bol povinný dodržiavať pravidlá

profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. Čo v danom prípade nebolo

naplnené.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

uvádza, že pokiaľ, je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo,

a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom

súdu prvého stupňa v tom smere, že aj keď súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie,

nedostatok jej materiálne vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na zastavenie

exekúcie v ďalšom štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky v tomto smere

neopodstatnené.

Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok

bola exekučným titulom a na základe ktorej by sa mal viesť exekúcia proti povinnému. Súd

prvého stupňa správne vyslovil, že takejto notárskej zápisnici chýba dôležitá vlastnosť, a to

jej materiálna vykonateľnosť.“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného

hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. decembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011