Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 199/2011
PDF · 200.61 KB
No categories available
IV. ÚS 199/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE 112/2010 z 21. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 112/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 21. februára 2003 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej
osobe úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť
v 9 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený,
je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po
sebe idúce splátky, bola 18. júna 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal
v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne bol 27. septembra 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Bardejov (ďalej
len ,,okresný súd“) 29. októbra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd
uznesením č. k. 2 Er 370/2003-13 z 3. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16
CoE 112/2010 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a
právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «....že pojem „,spravodlivosť konania“,
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený... princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „...že z vlastného
podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru
sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie
bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republika (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 CoE 112/2010
z 21. decembra 2010, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno
vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 16 CoE 112/2010 z 21. decembra 2010
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom,
či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 16 CoE 112/2010 z 21. decembra 2010
okrem iného uviedol:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 21.2.2003 uzavrel oprávnený s povinným
zmluvu o úvere, v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T.
K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Dňa 2.1.2003 udelil oprávnený plnomocenstvo advokátovi Mgr. T. K. na
zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom
spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi.
V ten istý deň, t.j. 2.1.2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta Mgr. B.
Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe
plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti P., s.r.o za účelom uznania záväzku dlžníka
z úverovej zmluvy a za účelom, spísania notárskej zápisnice.
V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa
18.6.2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo
vydané osvedčenie o vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou
podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
(čl. 3).
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skonštatoval, že Mgr. T. K. nemôže
súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o konania, ktoré je
potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného mal za to, že
notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná po materiálnej stránke.
V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo-
udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvo hmotnoprávne a ide o zastupovanie podľa
§ 24 Občianskeho zákonníka, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto skutočnostiam
nemožno opomenúť, že ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka explicitne ustanovuje, že
zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Rovnako nemožno opomenúť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle ust. §
18 ods. 2 veta prvá zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii pri výkone advokácie postupovať s
odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným
spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko,
čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.
V čase, keď už bol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s.r.o. (oprávneným) na
jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči
dlžníkom spoločnosti, splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž., aby ho zastupoval
pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe plnomocenstva
udeleného dlžníkom (v tomto prípade povinným) oprávneného za účelom uznania záväzku
dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. V tom možno bez
akýchkoľvek pochybností vzhliadnuť rozpor s dobrými mravmi a rozpor so záujmami
dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. § 31 OZ mal byť.
Z uvedeného vyplynulo, že Mgr. T. K. na jednej strane vystupoval ako právny
zástupca spoločnosti P. s.r.o., (oprávneného), na druhej strane v tom istom čase
prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta robil vyhlásenia o uznávaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou na základe splnomocnenia inkorporovaného do
zmluvy o úvere medzi dlžníkom (povinným) o veriteľom (oprávneným) za povinného.
V čase vyhlásenia o uznaní záväzku a spisovania notárskej zápisnice, už bol právnym
zástupcom spoločnosti P. s.r.o., ktorej záujmy mal hájiť. Avšak spôsobom ktorý, vyplýva z
ust. § 18 ods. 3 zákona o advokácii, teda mal by postupovať pri výkone advokácie tak, aby
neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho bol povinný dodržiavať pravidlá
profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. Čo v danom prípade nebolo
naplnené.
Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
uvádza, že pokiaľ, je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo,
a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvého stupňa v tom smere, že aj keď súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie,
nedostatok jej materiálne vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na zastavenie
exekúcie v ďalšom štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky v tomto smere
neopodstatnené.
Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok
bola exekučným titulom a na základe ktorej by sa mal viesť exekúcia proti povinnému. Súd
prvého stupňa správne vyslovil, že takejto notárskej zápisnici chýba dôležitá vlastnosť, a to
jej materiálna vykonateľnosť.“
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného
hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 112/2010 z 21. decembra 2010
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011