Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 218/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011

doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára

2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému

súdu 26. februára 2008 domáhal podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Dunajská Streda

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/227/61-15253/2008/990118-r z 11. februára 2008,

ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie daňového riaditeľstva

č. z 28. novembra 2007. Predmetom súdneho preskúmavania bolo

„rozhodnutie daňového riaditeľstva týkajúce sa nadmerného odpočtu uplatneného

sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 z pôvodnej sumy

906.529,- Sk o 773.064,- Sk na 133.465,- Sk, s poukazom na vykonanú daňovú kontrolu...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -95 z 11. februára 2011 (ďalej aj „namietaný

rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2011 namietaný rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V uvedených konaniach sa ako navrhovateľ domáhal, aby súd preskúmal

rozhodnutie správneho orgánu ako odporcu, konkrétne Daňového riaditeľstva Dunajská

Streda, ktorého rozhodnutie považuje za nezákonné a z tohto dôvodu žiadal, aby sú vykonal

dokazovanie v zmysle platného právneho poriadku a po vykonaní dokazovania napadnuté

rozhodnutie zrušil.

Po príslušnom konaní vydal Krajský súd v Trnave rozhodnutie, ktorým návrh

zamietol.

Žalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva č. I/227/61-

15253/2008/990118-r z 11. 2. 2008, ktorým ako druhostupňový správny orgán vo veciach

správy daní a poplatkov zamietol jeho odvolanie.

S poukazom na platnú právnu úpravu napadnutému rozhodnutiu vytýkal, že správy

orgán neúplne zistil skutkový stav a nevykonal všetky dôkazy, ktoré ako účastník správneho

konania navrhol.

Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca zotrval na svojom stanovisku

s poukazom na predložené dôkazy a uviedol, že správny orgán ich nesprávne vyhodnotil.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia správnych orgánov žalobu zamietol ako

nedôvodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ má za to, že súd mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom aby

mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť na prospech, riadne preukázal nemožnosť

dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti.

Počas celého konania, tak v zmysle správneho poriadku ako aj počas preskúmavania

napadnutých správnych rozhodnutí sa navrhovateľ snažil preukázať, že k splneniu jeho

povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o DPH splnil...

Krajský súd v Trnave, ako aj odvolací súd podľa názoru navrhovateľa pri

vyhodnotení dôkazov nezohľadnili všetky skutočnosti, nenáležite zistili skutkový stav,

neaplikovali pri vyhodnotení dôkazov právne predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto

vydali nesprávne rozhodnutia.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo zaručené v v spojení s

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 26. Januára 2011 v konaní vedenom pod č. k. porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave bolo

porušené základné právo sťažovateľa, podľa a , a to

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. zo dňa 26. januára

2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. -95.

3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave boli

porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky

č. k. zo dňa 26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky

potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010

č. k. -95.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. zo dňa

26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. -95 sa zrušuje a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

5. J. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., advokátska kancelária, B.“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom opatrení,

ktorý sťažovateľ sformuloval takto: „Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to

rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č. k. -95 zo dňa 11. februára 2010

a Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. zo dňa 26. januára 2011.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Proti namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. -95 z 11. februára

2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -95 z 11. februára 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2011

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného

práva podľa v spojení s , ako aj práva podľa

dohovoru vzhľadom na skutočnosť, že „pri vyhodnotení dôkazov nezohľadnil všetky

skutočnosti, nenáležite zistil skutkový stav, neaplikoval pri vyhodnotení dôkazov právne

predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydal nesprávne rozhodnutie“ (ďalej aj „prvá

námietka sťažovateľa“). Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva („rozhodnutie vo veci Albert de Le Compte“) tvrdiac, že

„rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného

orgánu spĺňajúceho požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, alebo súdu, ktorý má takzvanú plnú jurisdikciu“.

Sťažovateľ tiež namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda

možnosť uviesť skutočnosti svedčiace v jeho prospech, hoci „riadne preukázal nemožnosť

dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti“ (ďalej aj „druhá námietka

sťažovateľa“).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k prvej sťažnostnej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval za

potrebné upozorniť na úvodnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší

súd poukázal na skutkový a právny stav v právnej veci sťažovateľa, keď najmä uviedol:

«Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spisový materiál zistil, že Daňový úrad Dunajská Streda vydal dňa 28. 11.

2007 rozhodnutie č. /Kár, ktorým podľa

Zb. v znení neskorších predpisov a zákona o dani DPH znížil žalobcovi ako platiteľovi dane

z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

júl 2006 o sumu 773.064,- Sk a priznal mu nadmerný odpočet v sume 133.465,- Sk, súčasne

vyslovil, že nadmerný odpočet mu bude vrátený podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH; na

základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane žalovaný správny

orgán preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Ďalej odvolací súd zistil, že správca dane

u žalobcu vykonal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2006, o výsledku ktorej vyhotovil protokol

č. 612/230/63254/07A/ar zo dňa 15. 10. 2007, ktorý bol doručený splnomocnenej zástupkyni

žalobcu spolu s výzvou na jeho prerokovanie. Žalobca proti tomuto protokolu podal

nesúhlasné námietky, v dôsledku ktorých správca dane vydal dňa 15. 11. 2007

č. /Var dodatok protokolu. Protokol a jeho dodatok bol prerokovaný so

zástupkyňou žalobcu dňa 26. 11. 2007. Z výsledkov daňovej kontroly vyplynulo, že žalobca

ako daňový subjekt nepredložil doklady podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení neskorších

predpisov potvrdzujúce dodanie tovaru (kryštálového cukru) do Nemecka a súčasne

predložil ku kontrole doklady - medzinárodné nákladné listy (CMR), na ktorých boli na

prevzatie tovaru uvedené tri maďarské spoločnosti: ..., pričom na základe odpovedí na

medzinárodné výmeny daňových informácií v súvislosti s preverením intrakomunitárneho

nadobudnutia kryštálového cukru týmito označenými spoločnosťami maďarská daňová

správa nepotvrdila intrakomunitárne nadobudnutie predmetného tovaru maďarskými

spoločnosťami, ktoré boli uvedené na predložených nákladných listoch. Správca dane na

základe zistených skutočností, uvedených v protokole o daňovej kontrole, a v zmysle

ustanovení zákona o DPH, ktoré citoval, neuznal žalobcovi oslobodenie od dane z pridanej

hodnoty dodanie tovaru odoslaného alebo prepravovaného z tuzemska do iného členského

štátu podľa § 43 zákona o DPH vo výške 4.841.820,-Sk podľa faktúr ním vystavených pre

nemecký subjekt K... a predložených k daňovej kontrole. Súčasne správca dane z platieb

vyplývajúcich z uvedených faktúr vyčíslil daň zo zdaniteľných obchodov žalobcu vo výške

773.064,- Sk. A po kontrole nadmerný odpočet vykázaný žalobcom v podanom daňovom

priznaní k DPH za júl 2006 vo výške 906.529,- Sk krátil o sumu 773.064,-Sk a priznal mu

nadmerný odpočet 133.465,- Sk.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1, zákona o DPH platného

v kontrolovanom zdaňovacom období ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe

ktorých priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodené od dane je

dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu

predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 43

ods. 5 stanovil ďalšie podmienky, za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na

oslobodenie od dane. Pokiaľ zákonodarca priamo v skutkovej podstate právnej normy

ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný

alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom

tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom

členskom štáte a súčasne ustanovuje, že platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené

podmienky oslobodenia od dane podľa zákonných podmienok ustanovených

v hmotnoprávnej norme (§ 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH) a že platiteľ je povinný preukázať

dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, stanoviac ďalšie zákonné

podmienky, potom predpokladom vzniku práva na oslobodenie od dane je splnenie si

povinnosti platiteľom dane predložením faktúry o uskutočnení zdaniteľného plnenia

a preukázanie o odoslaní alebo o prepravení tovaru z tuzemska do iného členského štátu

relevantným dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.»

Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že správca dane v danom prípade

postupoval v súlade so zákonom o správe daní“, pričom zároveň konštatoval, že správca

dane si vo veci „zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie

rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH,

v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s námietkami

žalobcu proti protokolu o daňovej kontrole... sa náležite vyporiadal v dôvodoch svojho

rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil, z akých dôvodov nevyhovel žiadosti žalobcu na

vykonanie navrhovaného dôkazu, a to skúmanie vnútornej štruktúry subjektu K... Odvolací

súd taktiež dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí...

preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom o

správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležíte sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi

žalobcu, ktorými namietal predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane,

tvrdiac, že správca dane rozhodol v danej veci predčasne z viacerých procesnoprávnych

dôvodov okrem iného aj preto, že neboli zohľadnené dôvody, argumenty, dôkazy daňovníka

uvedené v nesúhlase k protokolu, že postupom odňal žalobcovi ako účastníkovi daňového

konania možnosť predkladať dôkazy, vo svojom rozhodnutí nepreukázal v rámci

vykonaného dokazovania, o čo oprel svoje tvrdenia, zistenia, čo zohľadnil v prospech resp.

v neprospech daňovníka.“.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd vyhodnotil postup

krajského súdu ako súdu prvého stupňa a v tejto súvislosti uviedol:

„Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci... preskúmal zákonnosť rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť

rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení

napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo

relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie júl 2006 nesplnil

zákonné podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z tuzemska do iného

členského štátu podľa § 43 zákona o DPH vykonanými obchodmi preukazujúcimi na

základe faktúr ním vystavených a ním predložených k daňovej kontrole. Z uvedených

dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch

stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako

platiteľovi dane znížili za zdaňovacie obdobie júl 2006 nadmerný odpočet a priznali mu

nadmerný odpočet ako rozdiel uplatneného nadmerného odpočtu žalobcu v daňovom

priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb

vyplývajúcich z uvedených faktúr predložených ku kontrole žalobcom, za skutkovo správny

a v súlade so zákonom.“

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozsudku najmä uviedol:

„Odvolací súd neprihliadol na námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, ktorými

namietal nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa a daňovými úradmi

a nesprávne vyhodnotenie postupu správneho orgánu, s poukazom na to, že predovšetkým

boli nesprávne a v neprospech žalobcu vyhodnotené svedecké výpovede svedkov - vodičov.

Odvolací súd tieto námietky žalobcu vyhodnotil ako námietky vznesené veľmi všeobecne bez

konkrétneho uvedenia dôvodov...

Odvolací súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami,

ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie, sa náležité zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva

z odôvodnenia jeho rozsudku. A aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho

spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch stupňov sa náležité vecou zaoberali,

v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov, relevantných pre

vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali

a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o DPH vo

veci rozhodli. Teda aj odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru zhodnému so

záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný správny orgán rozhodol vo veci v súlade so

zákonom o DPH postupom súladným so zákonom o správe daní...“

Prvej sťažnostnej námietky sťažovateľa, t. j. nenáležitého zistenia skutkového stavu

sa týka aj ďalšia časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší súd uviedol, že

„nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa si nesprávne osvojil

stanovisko žalovaného, keď nepripustil svedeckú výpoveď svedka, ktorý je osobou, ktorá by

súdu napomohla zistiť riadne skutkový stav vo veci nesprávneho postupu správneho orgánu.

Žalobca vzniesol námietku bez konkrétneho označenia svedka veľmi všeobecne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd skúmal, či žalobca sa domáhal v správnom konaní

doplnenia dokazovania vypočutím svedkov. Z administratívneho spisu a to z námietok

žalobcu podaných proti protokolu o daňovej kontrole a ani z odvolania žalobcu proti

rozhodnutiu správcu dane nevyplýva, že by žalobca v daňovom konaní navrhoval vypočutie

nejakých svedkov a z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, že by v priebehu daňovej

kontroly právna zástupkyňa žalobcu alebo on sám v rámci svojej výpovede vykonanej

správcom dane žiadali vykonať dôkaz výsluchom nejakého svedka. Žalobca ani v žalobe,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu nenavrhoval vypočutie nejakého svedka. Pokiaľ v priebehu preskúmavacieho

konania žalobca vzniesol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, bolo na úvahe

súdu prvého stupňa či vykoná navrhovaný dôkaz považujúc ho za potrebný na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia postupom podľa Súd prvého stupňa náležité

odôvodnil, z ktorých dôvodov nevykonal dôkaz výsluchom svedka, navrhovanom

žalobcom...“.

V sumarizačnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane

vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a zo

skutkových okolností vyvodil správny právny záver a preto bol správny postup a v súlade so

zákonom o správe daní v spojení s ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty

žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil

a pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa žalobu pre jej nedôvodnosť

zamietol, rozhodol v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil podľa v spojení s

ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že prvá námietka sťažovateľa

týkajúca sa nenáležitého zistenia skutkového stavu zjavne neobstojí. Najvyšší súd

v namietanom rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam v jeho veci

konajúcich správnych orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými

otázkami, pričom tieto závery nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

považovať za ústavne neudržateľné a neakceptovateľné, a teda majúce za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade

najvyšší súd rozhodoval v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa

V. časti tretej hlavy . Za daných okolností musí ústavný súd

pri prieskume ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku (aj pri zohľadnení

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú upozorňuje sťažovateľ) zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva, a to predovšetkým skutočnosť, že v rámci správneho

súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva,

že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,

ktorým predovšetkým prislúcha zisťovanie skutkových okolností predmetnej veci, ale

preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné správne orgány pri

riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy.

K druhej sťažnostnej námietke sťažovateľa, že „súd (krajský súd, pozn.) mu mal

umožniť konať pred súdom a to spôsobom, aby mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť

na prospech, riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho

neprítomnosti“, ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku

najvyššieho súdu dospel záveru, že ani táto z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Ústavný

súd v tejto súvislosti považoval za potrebné upozorniť na časť odôvodnenia namietaného

rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ žalobca namietal, že nebol

vypočutý súdom prvého stupňa, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací

súd nemohol prihliadnuť ani na túto jeho námietku. Žalobca bol v preskúmavacom konaní

riadne zastúpený advokátom, ktorý v jeho mene podal žalobu, ktorému boli doručované

všetky písomnosti súdu a ktorý mal právo vyjadriť sa k veci na pojednávaní súdu prvého

stupňa. Súd prvého stupňa v preskúmavacom konaní náležité konal s právnym zástupcom

žalobcu, ktorého predvolal aj na pojednávanie súdu dňa 11. 2. 2010, na ktorom žalobcu

ospravedlnil z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti, pričom nevzniesol žiadosť

o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti žalobcu a ani z dôvodu vykonania jeho

výsluchu, resp. nepredniesol žiadosť žalobcu, že chce sa pojednávania osobne zúčastniť

a k veci sa sám pred súdom vyjadriť. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa predvolávať

žalobcu na pojednávanie súdu, pokiaľ nemienil vykonať dôkaz jeho výsluchom. Súd v rámci

súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia

správneho orgánu ( ) a je na úvahe súdu, či vykoná dokazovanie, teda

aj výsluch žalobcu ako účastníka konania, ak to považuje za nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca

žalobcu v preskúmavacom konaní ani nenavrhoval vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu a

na pojednávaní súdu jeho neúčasť len ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti bez návrhu

na odročenie pojednávania z dôvodu jeho žiadosti byť osobne prítomný na pojednávaní.“

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na

právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu

v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 a až na tomto základe formuloval

svojej závery k ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na

spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Vyjadruje to aj znenie ,

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie

navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré

použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu

[( ), to platí primerane aj pre správne súdnictvo podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, pozn.)].

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)

uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na

každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za

rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav. Pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení

v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. februára 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. marca 2010, pozn.) zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

v spojení s a práva podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť porušenie práv označených sťažovateľom. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrh na rozhodnutie o dočasnom

opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011