Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 218/2011
PDF · 297.37 KB
No categories available
IV. ÚS 218/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011
doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š.,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára
2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému
súdu 26. februára 2008 domáhal podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Dunajská Streda
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/227/61-15253/2008/990118-r z 11. februára 2008,
ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie daňového riaditeľstva
č. 612/230/72400/07Kár z 28. novembra 2007. Predmetom súdneho preskúmavania bolo
„rozhodnutie daňového riaditeľstva týkajúce sa nadmerného odpočtu uplatneného
sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 z pôvodnej sumy
906.529,- Sk o 773.064,- Sk na 133.465,- Sk, s poukazom na vykonanú daňovú kontrolu...“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára 2011 (ďalej aj „namietaný
rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 21/2010 z 26. januára 2011 namietaný rozsudok
krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„V uvedených konaniach sa ako navrhovateľ domáhal, aby súd preskúmal
rozhodnutie správneho orgánu ako odporcu, konkrétne Daňového riaditeľstva Dunajská
Streda, ktorého rozhodnutie považuje za nezákonné a z tohto dôvodu žiadal, aby sú vykonal
dokazovanie v zmysle platného právneho poriadku a po vykonaní dokazovania napadnuté
rozhodnutie zrušil.
Po príslušnom konaní vydal Krajský súd v Trnave rozhodnutie, ktorým návrh
zamietol.
Žalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva č. I/227/61-
15253/2008/990118-r z 11. 2. 2008, ktorým ako druhostupňový správny orgán vo veciach
správy daní a poplatkov zamietol jeho odvolanie.
S poukazom na platnú právnu úpravu napadnutému rozhodnutiu vytýkal, že správy
orgán neúplne zistil skutkový stav a nevykonal všetky dôkazy, ktoré ako účastník správneho
konania navrhol.
Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca zotrval na svojom stanovisku
s poukazom na predložené dôkazy a uviedol, že správny orgán ich nesprávne vyhodnotil.
Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia správnych orgánov žalobu zamietol ako
nedôvodnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ má za to, že súd mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom aby
mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť na prospech, riadne preukázal nemožnosť
dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti.
Počas celého konania, tak v zmysle správneho poriadku ako aj počas preskúmavania
napadnutých správnych rozhodnutí sa navrhovateľ snažil preukázať, že k splneniu jeho
povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o DPH splnil...
Krajský súd v Trnave, ako aj odvolací súd podľa názoru navrhovateľa pri
vyhodnotení dôkazov nezohľadnili všetky skutočnosti, nenáležite zistili skutkový stav,
neaplikovali pri vyhodnotení dôkazov právne predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto
vydali nesprávne rozhodnutia.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26. Januára 2011 v konaní vedenom pod č. k. 6 Sžf21/2010 porušené bolo.
2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave bolo
porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a to
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 6 Sžf 21/2010 zo dňa 26. januára
2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. 14 S/19/2008-95.
3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave boli
porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky
č. k. 6 Sžf 21/2010 zo dňa 26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky
potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010
č. k. 14 S/19/2008-95.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 6 Sžf 21/2010 zo dňa
26. januára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej Republiky potvrdil napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. Februára 2010 č. k. 14 S/19/2008-95 sa zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
5. J. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., advokátska kancelária, B.“
Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom opatrení,
ktorý sťažovateľ sformuloval takto: „Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č. k. 14 S/19/2008-95 zo dňa 11. februára 2010
a Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 6 Sžf/ 21/2010 zo dňa 26. januára 2011.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 19/2008 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Proti namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára
2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 14 S 19/2008-95 z 11. februára 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 21/2010 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vzhľadom na skutočnosť, že „pri vyhodnotení dôkazov nezohľadnil všetky
skutočnosti, nenáležite zistil skutkový stav, neaplikoval pri vyhodnotení dôkazov právne
predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydal nesprávne rozhodnutie“ (ďalej aj „prvá
námietka sťažovateľa“). Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva („rozhodnutie vo veci Albert de Le Compte“) tvrdiac, že
„rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného
orgánu spĺňajúceho požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, alebo súdu, ktorý má takzvanú plnú jurisdikciu“.
Sťažovateľ tiež namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda
možnosť uviesť skutočnosti svedčiace v jeho prospech, hoci „riadne preukázal nemožnosť
dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti“ (ďalej aj „druhá námietka
sťažovateľa“).
Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k prvej sťažnostnej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval za
potrebné upozorniť na úvodnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší
súd poukázal na skutkový a právny stav v právnej veci sťažovateľa, keď najmä uviedol:
«Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spisový materiál zistil, že Daňový úrad Dunajská Streda vydal dňa 28. 11.
2007 rozhodnutie č. 612/230/72400/07/Kár, ktorým podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov a zákona o dani DPH znížil žalobcovi ako platiteľovi dane
z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
júl 2006 o sumu 773.064,- Sk a priznal mu nadmerný odpočet v sume 133.465,- Sk, súčasne
vyslovil, že nadmerný odpočet mu bude vrátený podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH; na
základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane žalovaný správny
orgán preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Ďalej odvolací súd zistil, že správca dane
u žalobcu vykonal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2006, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 612/230/63254/07A/ar zo dňa 15. 10. 2007, ktorý bol doručený splnomocnenej zástupkyni
žalobcu spolu s výzvou na jeho prerokovanie. Žalobca proti tomuto protokolu podal
nesúhlasné námietky, v dôsledku ktorých správca dane vydal dňa 15. 11. 2007
č. 612/230/69937/07/Var dodatok protokolu. Protokol a jeho dodatok bol prerokovaný so
zástupkyňou žalobcu dňa 26. 11. 2007. Z výsledkov daňovej kontroly vyplynulo, že žalobca
ako daňový subjekt nepredložil doklady podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení neskorších
predpisov potvrdzujúce dodanie tovaru (kryštálového cukru) do Nemecka a súčasne
predložil ku kontrole doklady - medzinárodné nákladné listy (CMR), na ktorých boli na
prevzatie tovaru uvedené tri maďarské spoločnosti: ..., pričom na základe odpovedí na
medzinárodné výmeny daňových informácií v súvislosti s preverením intrakomunitárneho
nadobudnutia kryštálového cukru týmito označenými spoločnosťami maďarská daňová
správa nepotvrdila intrakomunitárne nadobudnutie predmetného tovaru maďarskými
spoločnosťami, ktoré boli uvedené na predložených nákladných listoch. Správca dane na
základe zistených skutočností, uvedených v protokole o daňovej kontrole, a v zmysle
ustanovení zákona o DPH, ktoré citoval, neuznal žalobcovi oslobodenie od dane z pridanej
hodnoty dodanie tovaru odoslaného alebo prepravovaného z tuzemska do iného členského
štátu podľa § 43 zákona o DPH vo výške 4.841.820,-Sk podľa faktúr ním vystavených pre
nemecký subjekt K... a predložených k daňovej kontrole. Súčasne správca dane z platieb
vyplývajúcich z uvedených faktúr vyčíslil daň zo zdaniteľných obchodov žalobcu vo výške
773.064,- Sk. A po kontrole nadmerný odpočet vykázaný žalobcom v podanom daňovom
priznaní k DPH za júl 2006 vo výške 906.529,- Sk krátil o sumu 773.064,-Sk a priznal mu
nadmerný odpočet 133.465,- Sk.
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1, zákona o DPH platného
v kontrolovanom zdaňovacom období ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe
ktorých priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodené od dane je
dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu
predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 43
ods. 5 stanovil ďalšie podmienky, za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na
oslobodenie od dane. Pokiaľ zákonodarca priamo v skutkovej podstate právnej normy
ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom
tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte a súčasne ustanovuje, že platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené
podmienky oslobodenia od dane podľa zákonných podmienok ustanovených
v hmotnoprávnej norme (§ 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH) a že platiteľ je povinný preukázať
dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, stanoviac ďalšie zákonné
podmienky, potom predpokladom vzniku práva na oslobodenie od dane je splnenie si
povinnosti platiteľom dane predložením faktúry o uskutočnení zdaniteľného plnenia
a preukázanie o odoslaní alebo o prepravení tovaru z tuzemska do iného členského štátu
relevantným dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.»
Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že správca dane v danom prípade
postupoval v súlade so zákonom o správe daní“, pričom zároveň konštatoval, že správca
dane si vo veci „zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie
rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH,
v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s námietkami
žalobcu proti protokolu o daňovej kontrole... sa náležite vyporiadal v dôvodoch svojho
rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil, z akých dôvodov nevyhovel žiadosti žalobcu na
vykonanie navrhovaného dôkazu, a to skúmanie vnútornej štruktúry subjektu K... Odvolací
súd taktiež dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí...
preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom o
správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležíte sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi
žalobcu, ktorými namietal predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane,
tvrdiac, že správca dane rozhodol v danej veci predčasne z viacerých procesnoprávnych
dôvodov okrem iného aj preto, že neboli zohľadnené dôvody, argumenty, dôkazy daňovníka
uvedené v nesúhlase k protokolu, že postupom odňal žalobcovi ako účastníkovi daňového
konania možnosť predkladať dôkazy, vo svojom rozhodnutí nepreukázal v rámci
vykonaného dokazovania, o čo oprel svoje tvrdenia, zistenia, čo zohľadnil v prospech resp.
v neprospech daňovníka.“.
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd vyhodnotil postup
krajského súdu ako súdu prvého stupňa a v tejto súvislosti uviedol:
„Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci... preskúmal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť
rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo
relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie júl 2006 nesplnil
zákonné podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z tuzemska do iného
členského štátu podľa § 43 zákona o DPH vykonanými obchodmi preukazujúcimi na
základe faktúr ním vystavených a ním predložených k daňovej kontrole. Z uvedených
dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch
stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako
platiteľovi dane znížili za zdaňovacie obdobie júl 2006 nadmerný odpočet a priznali mu
nadmerný odpočet ako rozdiel uplatneného nadmerného odpočtu žalobcu v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb
vyplývajúcich z uvedených faktúr predložených ku kontrole žalobcom, za skutkovo správny
a v súlade so zákonom.“
Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozsudku najmä uviedol:
„Odvolací súd neprihliadol na námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, ktorými
namietal nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa a daňovými úradmi
a nesprávne vyhodnotenie postupu správneho orgánu, s poukazom na to, že predovšetkým
boli nesprávne a v neprospech žalobcu vyhodnotené svedecké výpovede svedkov - vodičov.
Odvolací súd tieto námietky žalobcu vyhodnotil ako námietky vznesené veľmi všeobecne bez
konkrétneho uvedenia dôvodov...
Odvolací súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami,
ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie, sa náležité zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva
z odôvodnenia jeho rozsudku. A aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho
spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch stupňov sa náležité vecou zaoberali,
v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov, relevantných pre
vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali
a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o DPH vo
veci rozhodli. Teda aj odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru zhodnému so
záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný správny orgán rozhodol vo veci v súlade so
zákonom o DPH postupom súladným so zákonom o správe daní...“
Prvej sťažnostnej námietky sťažovateľa, t. j. nenáležitého zistenia skutkového stavu
sa týka aj ďalšia časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorej najvyšší súd uviedol, že
„nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa si nesprávne osvojil
stanovisko žalovaného, keď nepripustil svedeckú výpoveď svedka, ktorý je osobou, ktorá by
súdu napomohla zistiť riadne skutkový stav vo veci nesprávneho postupu správneho orgánu.
Žalobca vzniesol námietku bez konkrétneho označenia svedka veľmi všeobecne.
Z uvedených dôvodov odvolací súd skúmal, či žalobca sa domáhal v správnom konaní
doplnenia dokazovania vypočutím svedkov. Z administratívneho spisu a to z námietok
žalobcu podaných proti protokolu o daňovej kontrole a ani z odvolania žalobcu proti
rozhodnutiu správcu dane nevyplýva, že by žalobca v daňovom konaní navrhoval vypočutie
nejakých svedkov a z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, že by v priebehu daňovej
kontroly právna zástupkyňa žalobcu alebo on sám v rámci svojej výpovede vykonanej
správcom dane žiadali vykonať dôkaz výsluchom nejakého svedka. Žalobca ani v žalobe,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu nenavrhoval vypočutie nejakého svedka. Pokiaľ v priebehu preskúmavacieho
konania žalobca vzniesol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, bolo na úvahe
súdu prvého stupňa či vykoná navrhovaný dôkaz považujúc ho za potrebný na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia postupom podľa § 250i ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa náležité
odôvodnil, z ktorých dôvodov nevykonal dôkaz výsluchom svedka, navrhovanom
žalobcom...“.
V sumarizačnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:
„Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane
vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a zo
skutkových okolností vyvodil správny právny záver a preto bol správny postup a v súlade so
zákonom o správe daní v spojení s ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty
žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil
a pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu pre jej nedôvodnosť
zamietol, rozhodol v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že prvá námietka sťažovateľa
týkajúca sa nenáležitého zistenia skutkového stavu zjavne neobstojí. Najvyšší súd
v namietanom rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam v jeho veci
konajúcich správnych orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými
otázkami, pričom tieto závery nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
považovať za ústavne neudržateľné a neakceptovateľné, a teda majúce za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade
najvyšší súd rozhodoval v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa
V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Za daných okolností musí ústavný súd
pri prieskume ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku (aj pri zohľadnení
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú upozorňuje sťažovateľ) zohľadniť
špecifiká správneho súdnictva, a to predovšetkým skutočnosť, že v rámci správneho
súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva,
že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,
ktorým predovšetkým prislúcha zisťovanie skutkových okolností predmetnej veci, ale
preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné správne orgány pri
riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy.
K druhej sťažnostnej námietke sťažovateľa, že „súd (krajský súd, pozn.) mu mal
umožniť konať pred súdom a to spôsobom, aby mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť
na prospech, riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho
neprítomnosti“, ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku
najvyššieho súdu dospel záveru, že ani táto z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Ústavný
súd v tejto súvislosti považoval za potrebné upozorniť na časť odôvodnenia namietaného
rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ žalobca namietal, že nebol
vypočutý súdom prvého stupňa, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací
súd nemohol prihliadnuť ani na túto jeho námietku. Žalobca bol v preskúmavacom konaní
riadne zastúpený advokátom, ktorý v jeho mene podal žalobu, ktorému boli doručované
všetky písomnosti súdu a ktorý mal právo vyjadriť sa k veci na pojednávaní súdu prvého
stupňa. Súd prvého stupňa v preskúmavacom konaní náležité konal s právnym zástupcom
žalobcu, ktorého predvolal aj na pojednávanie súdu dňa 11. 2. 2010, na ktorom žalobcu
ospravedlnil z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti, pričom nevzniesol žiadosť
o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti žalobcu a ani z dôvodu vykonania jeho
výsluchu, resp. nepredniesol žiadosť žalobcu, že chce sa pojednávania osobne zúčastniť
a k veci sa sám pred súdom vyjadriť. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa predvolávať
žalobcu na pojednávanie súdu, pokiaľ nemienil vykonať dôkaz jeho výsluchom. Súd v rámci
súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia
správneho orgánu (§ 250i ods. 1 O. s. p.) a je na úvahe súdu, či vykoná dokazovanie, teda
aj výsluch žalobcu ako účastníka konania, ak to považuje za nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca
žalobcu v preskúmavacom konaní ani nenavrhoval vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu a
na pojednávaní súdu jeho neúčasť len ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti bez návrhu
na odročenie pojednávania z dôvodu jeho žiadosti byť osobne prítomný na pojednávaní.“
Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na
právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu
v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku
krajského súdu sp. zn. 14 S 19/2008 z 11. februára 2010 a až na tomto základe formuloval
svojej závery k ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie
navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu
[(§ 211 OSP), to platí primerane aj pre správne súdnictvo podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, pozn.)].
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)
uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na
každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za
rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade
nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy
správne právne vyhodnotili zistený stav. Pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení
v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
14 S 19/2008 z 11. februára 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. marca 2010, pozn.) zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovala možnosť vysloviť porušenie práv označených sťažovateľom. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrh na rozhodnutie o dočasnom
opatrení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011