Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 203/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., P., ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24.

septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co

5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. októbra

2010 doručené podanie JUDr. P. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť

podľa (1) v spojení s Z. č. “, ktorým

namietal porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24.

septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára 2010.

Keďže zo sťažnosti sťažovateľa nebolo jasné, akej veci sa týka, sťažnosť

neobsahovala odôvodnenie návrhu a neboli k nej pripojené kópie právoplatných rozhodnutí,

ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa, t. j. sťažnosť

nespĺňala náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil.

Sťažovateľ 15. novembra 2010 doložil k sťažnosti napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov a sťažnosť doplnil, pričom v sťažnosti okrem iného uviedol, že „bol

účastníkom konania č. vedenom na Okresnom súde Prešov medzi žalobcami

Š. a D. Č. proti žalovanému JUDr. P. M. o zaplatenie 2.470,39,- € s prísl., následne v

konaní o odvolaní č. “.

Predmetom označených konaní bolo rozhodovanie o žalobe žalobcov, na základe

ktorej sa domáhali, aby im sťažovateľ (v postavení žalovaného) zaplatil nimi požadovanú

sumu aj s príslušenstvom, ktorú neoprávnene získal v súvislosti s ich zastupovaním v inom

spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Žalobcovia boli v spore vedenom

proti sťažovateľovi čiastočne úspešní, sťažovateľ nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami

tak okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti uviedol:

„Okresný súd v Prešove okrem čiastky 929,43,- € v prevyšujúcej časti správne

žalobu zamietol, ale zaviazal ma zaplatiť sumu 929,43,- € s 8,5 % úrokom z omeškania, čo

odporuje zákonu, najmä v tom, že uvedená čiastka bola zaplatená nie za priame právne

služby. Právne služby boli vyúčtované, toto vyúčtovanie bolo predložené súdu, ale ich

nároky boli odmietnuté. Táto čiastka bola za činnosti, ktoré boli vykonané len v súvislosti

s konaním.

Bývalá mandantka p. A. G. si chcela ozrejmiť niektoré skutočnosti, najmä kto

zabezpečil pobyt nebohej I. G. v domove dôchodcov v S. a všetky okolnosti v čase, keď

nebohá na chvíľu opustila domácnosť v K., kde spolu so žalobkyňou žila a jednalo sa o

cestovné náhrady za použitie motorového vozidla jak do S. z P. a späť, do K., do L. a tieto

nebohá p. A. G. platila v hotovosti. Zaplatením tejto sumy, ktorá zodpovedá spornej čiastke,

záväzok bol vysporiadaný. Keďže tieto úkony boli vykonané v rokoch 2003-2004 a nemohli

byť predmetom sporu, žaloby, keďže boli premlčané. Podľa ust. §

101 právo sa premlčí, ak sa nevykonalo, nevymáhalo do 3 rokov odo dňa, keď sa právo

mohlo vykonať po prvý raz.

Sudkyňa na prvom stupni konania mala všetky informácie tohto druhu, konala

a rozhodla napriek týmto skutočnostiam a naviac táto suma vôbec nebola obsiahnutá

v žalobe zo dňa 02. 12. 2008. Tým bolo porušené ust. ,

podľa ktorého sudca nemôže prekročiť rámec petitu žaloby.

Ak boli nároky uplatnené v žalobe zamietnuté v prevyšujúcej časti, tak v súlade

so zákonom. Súd namiesto toho, aby nároky zamietol v tejto časti tiež, rozhodol tak

v rozpore so zákonom.“

V súvislosti s namietaným porušovaním svojich práv sťažovateľ označuje aj

porušenie čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, pričom petit formuloval takto:

„I. Slovenská republika v zastúpení Okresným súdom Prešov a Krajským súdom

v Prešove svojim postupom a rozhodnutiami porušili ľudské práva upravené v čl. 46 (1)

a (2) .

II. Prikazuje vec na ďalšie konanie a obnoviť stav pred porušením.“

Označený a citovaný čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty uvedený v sťažnosti

nepovažoval ústavný súd za doplnenie petitu, ale za súčasť sťažovateľovej argumentácie.

Napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľa ani po doplnení nespĺňala všetky zákonom

požadované náležitosti, ústavný súd posúdil jej obsah a preskúmal sťažnosť v rozsahu

navrhovaného návrhu na rozhodnutie.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. septembra 2009.

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo

k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti v sťažnosti namietanému

rozsudku okresného súdu č. k. -94 z 24. septembra 2009 riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd nezistil žiadny

ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,

ktorý je ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

ods. 2 sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. februára 2010. K porušeniu jeho označených práv malo dôjsť tým, že

„prvostupňový súd prekročil svoju viazanosť petitom žaloby o fiktívne a premlčané finančné

nároky“, čo krajský súd ako súd odvolací „prehliadol a nenapravil a tiež priznal to, čo bolo

premlčané a podľa dohody vysporiadané“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ včas podal proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2010 dovolanie Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci sťažovateľa

vedenej pod sp. zn. uznesením z 29. júna 2010 odmietol dovolanie

sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. augusta 2010.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) je sťažnosť podľa považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr.

, , , ), že lehota na prípadné podanie

sťažnosti podľa po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z týchto úvah ústavný súd vychádzal aj pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa

doručenej ústavnému súdu 4. októbra 2010 v časti namietajúcej porušenie označených práv

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2010.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Článok 46 ods. 1

je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku okresného

súdu č. k. -94 z 24. septembra 2009 preskúmal napadnutý rozsudok okresného

súdu a po jeho preskúmaní rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn.

z 8. februára 2010 potvrdil označený rozsudok okresného súdu. Svoje rozhodnutie

odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle zásad ust. preskúmal napadnutý rozsudok

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania

v súlade s ust. a zistil, že odvolania účastníkov nie sú opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.“

K začatiu plynutia trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho

zákonníka v súvislostiach daného prípadu sa krajský súd vyjadril takto:

„V danom prípade, ako to bolo náležitým spôsobom zistené, žalovaný zastupoval

žalobcov v konaní vedenom na OS Prešov pod sp. zn. na základe

plnomocenstiev zo dňa 14. 4. 2003. V súvislosti s poskytovaním právnych služieb

žalovanému bol podľa v tom čase účinného ust. o

advokácii v znení neskorších predpisov zaplatený preddavok vo výške 28.000,- Sk. Pre

možnosť premlčania práva na vrátenie tohto preddavku platí trojročná všeobecná

premlčacia doba stanovená v ust. § 101 O. z. začínajúca plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo vykonať po prvý raz. Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je významná doba

poskytnutia preddavku, ale doba zániku právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcami a

žalovaným. Až po ukončení zastupovania je možné zistiť, aké náklady vznikli v súvislosti s

poskytovaním právnych služieb, a teda aj to, či tieto náklady boli alebo neboli uhradené z

poskytnutého preddavku. K zániku plnomocenstiev však nedošlo dňom 17. 3. 2008 na

základe výpovede žalovaného, ako sa mylne domnieva súd prvého stupňa, ale uplynutím

času, na ktorý boli obmedzené (§ 578 O. z.). Doba zastupovania žalobcov bola totiž

obmedzená dobou trvania sporu . Uvedený spor sa právoplatne ukončil dňa 7. 2.

2006 a žalobcovia svoje právo na vrátenie preddavku uplatnili v priebehu trojročnej

premlčacej doby podaním žaloby dňa 3. 12. 2008.

Právne bezvýznamným je tiež poukaz žalovaného na nezohľadnenie jeho vyúčtovania

zo dňa 22. 6. 2006. Žalovaný totiž ničím právne významným nepreukázal, aby okrem úkonov

právnej služby uvedených v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12.

2005, č. k. -97 vykonal v prospech žalobcov aj úkony iné a vynaložil ním

uvádzané hotové výdavky. Na tieto tvrdenia žiadne dôkazy nepredložil, čím si nesplnil svoju

procesnú dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. veta prvá Navyše

v zmysle udelených plnomocenstiev žalobcovia mali povinnosť uhradiť žalovanému odmenu

za zastupovanie a jeho hotové výdavky len vtedy, ak k ich úhrade nebude zaviazaná druhá

strana. Vychádzajúc z tohto dojednania výška odmeny za zastupovanie a hotových výdavkov

nemohla presiahnuť sumu, na zaplatenie ktorej bola zaviazaná protistrana v spore 11 C

54/03. Táto čiastka, ako to vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12.

2005, č. k. -97 dosiahla 12.952,- Sk (8.352,- Sk + 4.600,- Sk). Žalovaný okrem

tejto sumy uhradenej mu Ing. M. G., nemohol od žalobcov žiadať vyplatenie ďalších súm z

titulu ich zastupovania vo veci .

Ing. M. G. z titulu náhrady trov konania uhradil na účet žalovaného ako právneho

zástupcu žalobcov ďalších 39.973,- Sk. K prevzatiu tejto sumy došlo v súlade s ust. § 149

ods. 1 , podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená

náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju

advokátovi. Týmto ustanovením je advokát označený za platobné miesto v procesnom práve.

Suma 39.973,- Sk sa stala bezdôvodným obohatením dňa 7. 2. 2006, kedy nadobudol

právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. -97

zmeňujúci pôvodné rozhodnutie o trovách, na základe ktorého Ing. M. G. uhradil žalobcom

na účet ich právneho zástupcu sumu 52.925,- Sk.

Bez ohľadu na zákonom ustanovené platobné miesto pri náhrade trov konania

pasívne legitimovanými osobami na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením

z právneho dôvodu, ktorý odpadol, boli jedine žalobcovia. Ak po výzve Ing. M. G. tomuto

dobrovoľne neuhradili ním žiadanú čiastku 39.973,- Sk a spravili tak až po vydaní

platobného rozkazu vo veci , svojím konaním zavinili vznik ďalších výdavkov

pozostávajúcich z náhrady trov konania vo výške 6.450,- Sk. Na tomto konaní žalobcov sa

žalovaný žiadnym spôsobom nepodieľal, a preto ho nebolo možné zaviazať na náhradu

škody vo výške 214,10 eur (6.450,- Sk). Žalovaný v žiadnom vzťahu s Ing. M. G. nebol a

žalobcovia súdnemu sporu mohli zabrániť zaplatením sumy 39.973,- Sk pred jeho začatím.

Na zaplatenie sumy 214,10 eur z titulu náhrady škody neboli zo strany žalovaného naplnené

predpoklady zodpovednosti za škodu vyžadované ust. § 420 O. z.

Suma 39.973,- Sk nebola len bezdôvodným obohatením žalobcov na úkor Ing. M. G.,

ale zároveň predstavovala i bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcov. Aj k

vzniku tohto bezdôvodného obohatenia došlo dňom 7. 2. 2006, teda dňom právoplatnosti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. -97. Z tohto

rozhodnutia už muselo byť žalovanému zrejmé vzhľadom na dojednanie obsiahnuté v

plnomocenstvách zo dňa 14. 4. 2003 neumožňujúce žiadať od žalobcov viac, než na čo bola

zaviazaná druhá strana v spore, že okrem právoplatne priznanej sumy 12.952,- Sk nemôže

ďalej žalobcom zadržiavať ďalších 39.973,- Sk vyplatených im Ing. M. G. na jeho účet. Na

zadržiavanie uvedených finančných prostriedkov neexistoval právny dôvod, a preto bolo

povinnosťou žalovaného takéto bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 1 O. z. vydať.

Za takejto situácie argument žalobcov o získaní postavenia osôb, na úkor ktorých sa

žalovaný bezdôvodne obohatil až dňa 2. 4. 2008, kedy Ing. M. G. uhradili sumu 39.973,- Sk

nie je správny. Pre moment začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby

určenej v ust. § 107 ods. 1 O. z. je dôležitý deň, keď sa žalobcovia dozvedeli o tom, že

žalovaný neoprávnene zadržiaval sumu 39.973,- Sk vyplatenú im Ing. M. G. O tomto sa bez

akýchkoľvek pochybností dozvedeli z listu Ing. M. G. zo dňa 30. 5. 2006. Žalobcom teda nič

nebránilo domáhať sa od žalovaného vydania bezdôvodne zadržiavaných finančných

prostriedkov ešte predtým, ako sumu 39.973,- Sk uhradili Ing. M. G. Suma 39.973,- Sk bola

bez akýchkoľvek pochybností vyplatená žalobcom a žalovaný ako advokát mal iba

postavenie zákonom ustanoveného platobného miesta. Z toho jeho postavenia zároveň

vyplynula nemožnosť vydať takto prijaté plnenie iným osobám ako žalobcom. K podaniu

žaloby došlo až dňa 3. 12. 2008 po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. V

dôsledku vznesenia námietky premlčania nebolo možné takto premlčané právo priznať (§

100 ods. 1 O. z.).

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že

by namietaný postup krajského súdu (nevyhovenie návrhom sťažovateľa v priebehu

konania, ktoré vychádza z toho, že súd nemá povinnosť vyhovieť každému predloženému

návrhu) či rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský

súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré

uplatnil aj na ústavnom súde, vrátane námietky „prekročenia žalobcami určeného predmetu

konania“, keď „oba súdy... neprisúdili viac ako bolo žalobcami uplatnené v návrhu na

začatie konania o peňažné plnenie“ (citované z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn

na s. 5, pozn.), či posúdenia plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho

nárokom, ako aj námietky prekročenia žalobcami určeného predmetu konania; toto

posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS

3/97). Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu sp.

zn. z 8. februára 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ napokon (iba) v petite sťažnosti namietal porušenie svojho „ľudského

práva... upraveného v (2) “ okresným súdom a krajským

súdom, avšak bez bližšieho označenia tohto práva a odôvodnenia, v čom spočíva jeho

namietané porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, ďalšími jeho návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011