Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 203/2011
PDF · 210.69 KB
No categories available
IV. ÚS 203/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., P., ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/2009 a jeho rozsudkom z 24.
septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co
5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. októbra
2010 doručené podanie JUDr. P. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť
podľa čl. 127 (1) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 49 Z. č. 38/1993 Z. z.“, ktorým
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/2009 a jeho rozsudkom z 24.
septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010.
Keďže zo sťažnosti sťažovateľa nebolo jasné, akej veci sa týka, sťažnosť
neobsahovala odôvodnenie návrhu a neboli k nej pripojené kópie právoplatných rozhodnutí,
ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa, t. j. sťažnosť
nespĺňala náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil.
Sťažovateľ 15. novembra 2010 doložil k sťažnosti napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov a sťažnosť doplnil, pričom v sťažnosti okrem iného uviedol, že „bol
účastníkom konania č. 16 C 47/2009 vedenom na Okresnom súde Prešov medzi žalobcami
Š. a D. Č. proti žalovanému JUDr. P. M. o zaplatenie 2.470,39,- € s prísl., následne v
konaní o odvolaní č. 7 Co 5/2010“.
Predmetom označených konaní bolo rozhodovanie o žalobe žalobcov, na základe
ktorej sa domáhali, aby im sťažovateľ (v postavení žalovaného) zaplatil nimi požadovanú
sumu aj s príslušenstvom, ktorú neoprávnene získal v súvislosti s ich zastupovaním v inom
spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 54/03. Žalobcovia boli v spore vedenom
proti sťažovateľovi čiastočne úspešní, sťažovateľ nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami
tak okresného súdu, ako aj krajského súdu.
Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti uviedol:
„Okresný súd v Prešove okrem čiastky 929,43,- € v prevyšujúcej časti správne
žalobu zamietol, ale zaviazal ma zaplatiť sumu 929,43,- € s 8,5 % úrokom z omeškania, čo
odporuje zákonu, najmä v tom, že uvedená čiastka bola zaplatená nie za priame právne
služby. Právne služby boli vyúčtované, toto vyúčtovanie bolo predložené súdu, ale ich
nároky boli odmietnuté. Táto čiastka bola za činnosti, ktoré boli vykonané len v súvislosti
s konaním.
Bývalá mandantka p. A. G. si chcela ozrejmiť niektoré skutočnosti, najmä kto
zabezpečil pobyt nebohej I. G. v domove dôchodcov v S. a všetky okolnosti v čase, keď
nebohá na chvíľu opustila domácnosť v K., kde spolu so žalobkyňou žila a jednalo sa o
cestovné náhrady za použitie motorového vozidla jak do S. z P. a späť, do K., do L. a tieto
nebohá p. A. G. platila v hotovosti. Zaplatením tejto sumy, ktorá zodpovedá spornej čiastke,
záväzok bol vysporiadaný. Keďže tieto úkony boli vykonané v rokoch 2003-2004 a nemohli
byť predmetom sporu, žaloby, keďže boli premlčané. Podľa Občianskeho zákonníka ust. §
101 právo sa premlčí, ak sa nevykonalo, nevymáhalo do 3 rokov odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz.
Sudkyňa na prvom stupni konania mala všetky informácie tohto druhu, konala
a rozhodla napriek týmto skutočnostiam a naviac táto suma vôbec nebola obsiahnutá
v žalobe zo dňa 02. 12. 2008. Tým bolo porušené ust. § 153 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého sudca nemôže prekročiť rámec petitu žaloby.
Ak boli nároky uplatnené v žalobe zamietnuté v prevyšujúcej časti, tak v súlade
so zákonom. Súd namiesto toho, aby nároky zamietol v tejto časti tiež, rozhodol tak
v rozpore so zákonom.“
V súvislosti s namietaným porušovaním svojich práv sťažovateľ označuje aj
porušenie čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, pričom petit formuloval takto:
„I. Slovenská republika v zastúpení Okresným súdom Prešov a Krajským súdom
v Prešove svojim postupom a rozhodnutiami porušili ľudské práva upravené v čl. 46 (1)
a čl. 48 (2) Ústavy Slovenskej republiky.
II. Prikazuje vec na ďalšie konanie a obnoviť stav pred porušením.“
Označený a citovaný čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty uvedený v sťažnosti
nepovažoval ústavný súd za doplnenie petitu, ale za súčasť sťažovateľovej argumentácie.
Napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľa ani po doplnení nespĺňala všetky zákonom
požadované náležitosti, ústavný súd posúdil jej obsah a preskúmal sťažnosť v rozsahu
navrhovaného návrhu na rozhodnutie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 47/2009 a jeho rozsudkom
z 24. septembra 2009.
Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne
nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd
(čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo
k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti v sťažnosti namietanému
rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 47/2009-94 z 24. septembra 2009 riadny opravný
prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd nezistil žiadny
ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,
ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2010
a jeho rozsudkom z 8. februára 2010. K porušeniu jeho označených práv malo dôjsť tým, že
„prvostupňový súd prekročil svoju viazanosť petitom žaloby o fiktívne a premlčané finančné
nároky“, čo krajský súd ako súd odvolací „prehliadol a nenapravil a tiež priznal to, čo bolo
premlčané a podľa dohody vysporiadané“.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ včas podal proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 5/2010 z 8. februára 2010 dovolanie Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci sťažovateľa
vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 70/2010 uznesením z 29. júna 2010 odmietol dovolanie
sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. augusta 2010.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.
Z týchto úvah ústavný súd vychádzal aj pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa
doručenej ústavnému súdu 4. októbra 2010 v časti namietajúcej porušenie označených práv
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 5/2010 z 8. februára 2010.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Článok 46 ods. 1
ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku okresného
súdu č. k. 16 C 47/2009-94 z 24. septembra 2009 preskúmal napadnutý rozsudok okresného
súdu a po jeho preskúmaní rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/5/2010
z 8. februára 2010 potvrdil označený rozsudok okresného súdu. Svoje rozhodnutie
odôvodnil takto:
„Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolania účastníkov nie sú opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.“
K začatiu plynutia trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho
zákonníka v súvislostiach daného prípadu sa krajský súd vyjadril takto:
„V danom prípade, ako to bolo náležitým spôsobom zistené, žalovaný zastupoval
žalobcov v konaní vedenom na OS Prešov pod sp. zn. 11 C 54/03 na základe
plnomocenstiev zo dňa 14. 4. 2003. V súvislosti s poskytovaním právnych služieb
žalovanému bol podľa v tom čase účinného ust. § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o
advokácii v znení neskorších predpisov zaplatený preddavok vo výške 28.000,- Sk. Pre
možnosť premlčania práva na vrátenie tohto preddavku platí trojročná všeobecná
premlčacia doba stanovená v ust. § 101 O. z. začínajúca plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je významná doba
poskytnutia preddavku, ale doba zániku právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcami a
žalovaným. Až po ukončení zastupovania je možné zistiť, aké náklady vznikli v súvislosti s
poskytovaním právnych služieb, a teda aj to, či tieto náklady boli alebo neboli uhradené z
poskytnutého preddavku. K zániku plnomocenstiev však nedošlo dňom 17. 3. 2008 na
základe výpovede žalovaného, ako sa mylne domnieva súd prvého stupňa, ale uplynutím
času, na ktorý boli obmedzené (§ 578 O. z.). Doba zastupovania žalobcov bola totiž
obmedzená dobou trvania sporu 11 C 54/03. Uvedený spor sa právoplatne ukončil dňa 7. 2.
2006 a žalobcovia svoje právo na vrátenie preddavku uplatnili v priebehu trojročnej
premlčacej doby podaním žaloby dňa 3. 12. 2008.
Právne bezvýznamným je tiež poukaz žalovaného na nezohľadnenie jeho vyúčtovania
zo dňa 22. 6. 2006. Žalovaný totiž ničím právne významným nepreukázal, aby okrem úkonov
právnej služby uvedených v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12.
2005, č. k. 7 Co 165/05-97 vykonal v prospech žalobcov aj úkony iné a vynaložil ním
uvádzané hotové výdavky. Na tieto tvrdenia žiadne dôkazy nepredložil, čím si nesplnil svoju
procesnú dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. Navyše
v zmysle udelených plnomocenstiev žalobcovia mali povinnosť uhradiť žalovanému odmenu
za zastupovanie a jeho hotové výdavky len vtedy, ak k ich úhrade nebude zaviazaná druhá
strana. Vychádzajúc z tohto dojednania výška odmeny za zastupovanie a hotových výdavkov
nemohla presiahnuť sumu, na zaplatenie ktorej bola zaviazaná protistrana v spore 11 C
54/03. Táto čiastka, ako to vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12.
2005, č. k. 7 Co 165/05-97 dosiahla 12.952,- Sk (8.352,- Sk + 4.600,- Sk). Žalovaný okrem
tejto sumy uhradenej mu Ing. M. G., nemohol od žalobcov žiadať vyplatenie ďalších súm z
titulu ich zastupovania vo veci 11 C 54/03.
Ing. M. G. z titulu náhrady trov konania uhradil na účet žalovaného ako právneho
zástupcu žalobcov ďalších 39.973,- Sk. K prevzatiu tejto sumy došlo v súlade s ust. § 149
ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi. Týmto ustanovením je advokát označený za platobné miesto v procesnom práve.
Suma 39.973,- Sk sa stala bezdôvodným obohatením dňa 7. 2. 2006, kedy nadobudol
právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97
zmeňujúci pôvodné rozhodnutie o trovách, na základe ktorého Ing. M. G. uhradil žalobcom
na účet ich právneho zástupcu sumu 52.925,- Sk.
Bez ohľadu na zákonom ustanovené platobné miesto pri náhrade trov konania
pasívne legitimovanými osobami na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, boli jedine žalobcovia. Ak po výzve Ing. M. G. tomuto
dobrovoľne neuhradili ním žiadanú čiastku 39.973,- Sk a spravili tak až po vydaní
platobného rozkazu vo veci 13 Ro 18/08, svojím konaním zavinili vznik ďalších výdavkov
pozostávajúcich z náhrady trov konania vo výške 6.450,- Sk. Na tomto konaní žalobcov sa
žalovaný žiadnym spôsobom nepodieľal, a preto ho nebolo možné zaviazať na náhradu
škody vo výške 214,10 eur (6.450,- Sk). Žalovaný v žiadnom vzťahu s Ing. M. G. nebol a
žalobcovia súdnemu sporu mohli zabrániť zaplatením sumy 39.973,- Sk pred jeho začatím.
Na zaplatenie sumy 214,10 eur z titulu náhrady škody neboli zo strany žalovaného naplnené
predpoklady zodpovednosti za škodu vyžadované ust. § 420 O. z.
Suma 39.973,- Sk nebola len bezdôvodným obohatením žalobcov na úkor Ing. M. G.,
ale zároveň predstavovala i bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcov. Aj k
vzniku tohto bezdôvodného obohatenia došlo dňom 7. 2. 2006, teda dňom právoplatnosti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97. Z tohto
rozhodnutia už muselo byť žalovanému zrejmé vzhľadom na dojednanie obsiahnuté v
plnomocenstvách zo dňa 14. 4. 2003 neumožňujúce žiadať od žalobcov viac, než na čo bola
zaviazaná druhá strana v spore, že okrem právoplatne priznanej sumy 12.952,- Sk nemôže
ďalej žalobcom zadržiavať ďalších 39.973,- Sk vyplatených im Ing. M. G. na jeho účet. Na
zadržiavanie uvedených finančných prostriedkov neexistoval právny dôvod, a preto bolo
povinnosťou žalovaného takéto bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 1 O. z. vydať.
Za takejto situácie argument žalobcov o získaní postavenia osôb, na úkor ktorých sa
žalovaný bezdôvodne obohatil až dňa 2. 4. 2008, kedy Ing. M. G. uhradili sumu 39.973,- Sk
nie je správny. Pre moment začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
určenej v ust. § 107 ods. 1 O. z. je dôležitý deň, keď sa žalobcovia dozvedeli o tom, že
žalovaný neoprávnene zadržiaval sumu 39.973,- Sk vyplatenú im Ing. M. G. O tomto sa bez
akýchkoľvek pochybností dozvedeli z listu Ing. M. G. zo dňa 30. 5. 2006. Žalobcom teda nič
nebránilo domáhať sa od žalovaného vydania bezdôvodne zadržiavaných finančných
prostriedkov ešte predtým, ako sumu 39.973,- Sk uhradili Ing. M. G. Suma 39.973,- Sk bola
bez akýchkoľvek pochybností vyplatená žalobcom a žalovaný ako advokát mal iba
postavenie zákonom ustanoveného platobného miesta. Z toho jeho postavenia zároveň
vyplynula nemožnosť vydať takto prijaté plnenie iným osobám ako žalobcom. K podaniu
žaloby došlo až dňa 3. 12. 2008 po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. V
dôsledku vznesenia námietky premlčania nebolo možné takto premlčané právo priznať (§
100 ods. 1 O. z.).
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219
O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že
by namietaný postup krajského súdu (nevyhovenie návrhom sťažovateľa v priebehu
konania, ktoré vychádza z toho, že súd nemá povinnosť vyhovieť každému predloženému
návrhu) či rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský
súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré
uplatnil aj na ústavnom súde, vrátane námietky „prekročenia žalobcami určeného predmetu
konania“, keď „oba súdy... neprisúdili viac ako bolo žalobcami uplatnené v návrhu na
začatie konania o peňažné plnenie“ (citované z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn
1 Cdo70/2010 na s. 5, pozn.), či posúdenia plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho
nárokom, ako aj námietky prekročenia žalobcami určeného predmetu konania; toto
posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať
nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS
3/97). Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu sp.
zn. 7 Co/5/2010 z 8. februára 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľ napokon (iba) v petite sťažnosti namietal porušenie svojho „ľudského
práva... upraveného v čl. 48 (2) Ústavy Slovenskej republiky“ okresným súdom a krajským
súdom, avšak bez bližšieho označenia tohto práva a odôvodnenia, v čom spočíva jeho
namietané porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, ďalšími jeho návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011