Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 215/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. C., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. W., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. júna

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2010 doručená sťažnosť Ing. J. C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. W., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) 17. marca 2005 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by

tento súd uložil obchodnej spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „žalovaná“), povinnosť zaplatiť

sumu 80 461,29 € (2 423 976,70 Sk) s príslušenstvom ako nezaplatenú cenu za zhotovenie

diela, ktoré vykonal pre žalovanú. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn.

.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 6. marca 2008

zamietol. Potom, keď krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 29. januára 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2009 opäť žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej trovy

konania v sume 7 745,72 €.

Okresný súd podľa sťažovateľa žalobu zamietol s odôvodnením, že

„... - v konaní nebola predložená konečná faktúra v zmysle bodu 5.3. zmluvy, z ktorej

by boli zrejmé práce naviac...,

- príloha č. 1 k zmluve č. 01/03 neexistuje...,

- v dohodnutej cene diela v zmluve č. 01/03 bolo zahrnuté celé dielo vrátane

interiérov...,

- v konaní bolo preukázané, že žalovaná zaplatila za dielo sumu 8 186 355,50 Sk,

pričom cena diela bola dohodnutá v sume 4 224 000 Sk bez DPH, čo... predstavuje veľký

rozdiel medzi dohodnutou cenou a platbou za predmet diela.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na zmluvu o dielo č. 01/03 z 28. novembra 2003

(ďalej len „zmluva“), na základe ktorej sa ako zhotoviteľ zaviazal zhotoviť pre

objednávateľa (v označenom konaní žalovanú) dielo – realizáciu stavby (podľa projektu)

„Stavebné úpravy bazéna Hotel...“ – a žalovaná sa zaviazala, že dokončené dielo prevezme,

zaplatí sťažovateľovi dohodnutú cenu a poskytne mu dojednané spolupôsobenie. Konkrétne

sa sťažovateľ odvoláva na články 5.1, 5.2 a 5.3 predmetnej zmluvy, podľa ktorých „bola

cena za zhotovenie predmetu zmluvy stanovená dohodou zmluvných strán vo výške 4 224

000,- Sk bez DPH. V čl. 5.3. zmluvné strany (teda aj žalovaný) súhlasili s tým, že naviac

práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie prác sa vyčíslia v konečnej faktúre. Cena

za zhotovenie diela teda bola dohodnutá pevnou sumou s tým, že v prípade potreby

vykonania naviac prác tieto bude oprávnený sťažovateľ faktúrovať a žalovaný povinný ich

sťažovateľovi zaplatiť.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že „v súlade s uzavretou Zmluvou o dielo

fakturoval žalovanému dodané práce a materiály, ktorých zaplatenie bolo predmetom

konania nasledovnými faktúrami:

- faktúrou č. 02/2004 zo dňa 29. 02. 2004, ktorá bola splatná dňa 16. 03. 2004

vystavenou na sumu 404 951,00,- Sk s DPH,

- faktúrou č. 05/2004 zo dňa 25. 03. 2004, ktorá bola splatná dňa 15. 04. 2004

vystavenou na sumu 1 399 491,20,- Sk s DPH.

Žalovaná suma okrem súčtu súm vyššie uvedených faktúr pozostávala ďalej zo sumy

619 534,50,- Sk, ktorá predstavovala neuhradenú časť faktúry č. 3/2004 zo dňa 29. 02.

2004, ktorá bola splatná dňa 16. 03. 2004 (vystavená na sumu 1 669 534,50,- Sk, žalovaný

uhradil sumu 1 050 000,- Sk). Táto suma sa však nevzťahovala na úhradu ceny diela podľa

uzavretej písomnej zmluvy o dielo z 28. 11. 2003. Touto faktúrou č. 03/2004 boli

fakturované práce na interiéroch predmetnej stavby, na ktoré sa písomná zmluva o dielo

nevzťahovala, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 8. 2. 2007 aj svedok

Ing. P. M. Vzhľadom na uvedené je potrebné právne uzavrieť, že medzi stranami bola

uzavretá písomná zmluva o dielo (ZOD 01/03) a následne aj ústna zmluva o dielo, ktorých

predmet plnenia však bol odlišný, a preto je potrebné odlišovať aj práva a povinnosti z nich

plynúce. Žalovaný ako objednávateľ znaleckého posudku č. 70/2004 ani nepožiadal znalca

o posúdenie oprávnenosti fakturácie faktúrou č. 03/2004 a nikdy jej správnosť

nespochybňoval.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2010 o odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho

rozhodnutia z 24. júna 2010 a predovšetkým namieta, že „odvolací súd nijak nereagoval na

námietky... týkajúce sa:

• Existencie prílohy č. 1 k zmluve o dielo, ktorou bola projektová dokumentácia

stavby,

• Rozlíšenia jednotlivých realizovaných a nerealizovaných platieb zo Zmluvy o dielo

v prospech sťažovateľa, z inej Zmluvy o dielo v prospech tretej osoby (A., spol. s r. o.) a

nakoniec v prospech sťažovateľa z ústne uzavretej zmluvy o dielo so žalovaným na interiéry.

Krajský súd vôbec nereagoval na podrobné prepočty sťažovateľa uvedené v odvolaní, ktoré

poukazovali na to, že v skutočnosti žalovaný nezaplatil zmluvne dohodnutú cenu diela a ani

naviac práce. Zároveň sa nevysporiadal s tým, že zmluvne dohodnutá cena bola bez DPH a

bez ďalšieho vychádzal z ceny úhrad s DPH,

• Nároku sťažovateľa na úhradu ceny naviac prác, ktorý sťažovateľ odôvodňoval

nielen zmluvou ale aj vykonaným dokazovaním (výsluchy svedkov O. S., Ing. P. M., znalecký

posudok, ktorý deklaroval výkon naviac prác minimálne v rozsahu sumy 716 526,40 Sk /23

784,32 EUR) a oprávnením aj iných osôb konať v mene žalovaného (§ 13, 15 a 16

),

• Predloženia konečnej faktúry, z ktorej boli zrejmé naviac práce, ktorá bola

(i) pripojená k žalobe (ii) a bola aj súčasťou znaleckého posudku č. 70/2004 znalca Ing. D.

S., ktorý bol a je súčasťou súdneho spisu.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ zároveň

tvrdí, že v predmetnom konaní bolo na základe predložených dôkazov preukázané, že

„strany sa v písomnej zmluve o dielo ZOD 01/03 dohodli na tom, že žalovaný uhradí za

zhotovenie diela sťažovateľovi pevnú sumu a naviac práce. Takouto dohodou teda jasne

deklarovali svoju vôľu tak sťažovateľ ako aj žalovaný, pričom z pohľadu predmetu sporu

pred všeobecnými súdmi má osobitný význam zmluvný záväzok žalovaného zaplatiť

sťažovateľovi popri pevne dohodnutej cene diela aj cenu naviac prác podľa bodu 5.3. ZOD

01/03. V rámci zmluvnej úpravy platobných podmienok (bod 6. 2. ZOD 01/03) sa účastníci

konania dohodli, že podkladom pre úhradu vykonaných prác budú faktúry vystavené

sťažovateľom ako zhotoviteľom na základe súpisu vykonaných prác potvrdeného stavebným

dozorom žalovaného ako objednávateľa (investora). V konaní pred všeobecnými súdmi

sťažovateľ preukázal listinnými dôkazmi ale najmä výsluchom svedka Ing. O. S. (stavebného

dozoru) splnenie zmluvne dohodnutých podmienok pre vznik jeho zmluvného nároku na

zaplatenie pevne dohodnutej ceny diela ako aj ceny naviac prác, t. j. existenciu súpisu

vykonaných prác aj jeho potvrdenie stavebným dozorom žalovaného (investora).“.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 26. novembra 2009, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

pretože „ak za týchto okolností krajský súd neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu pred

neplnením peňažných záväzkov žalovaného, jeho rozhodnutie nemožno považovať za

ústavne konformné a vyhovujúce požiadavkám kladeným judikatúrou ústavného súdu

a ESĽP“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj

jeho základné právo podľa a právo podľa dodatkového protokolu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentoval doterajšou judikatúrou ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva a v podstatnom uviedol, že „zo záväzkového vzťahu

(Zmluvy o dielo) mu totiž vzniklo právo na zaplatenie jeho peňažnej pohľadávky voči

žalovanému, ktoré mu krajský súd (a ani predtým okresný súd) nepriznal, čím neumožnil

sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a ani následne

realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123 Občianskeho

zákonníka), a teda mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu garantuje dodatkový

protokol a nesporne aj samotná “.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. J. C. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a právo pokojne užívať majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 24. 6. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. 6. 2010 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

303,31 EUR na účet JUDr. M. W., advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním

napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorý zamietol žalobu

sťažovateľa, pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným

dokazovaním zistil, že «žalobca Ing. J. C. ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ

uzatvorili dňa 28. 11. 2003 Zmluvu o dielo č. ZoD 01/03 na realizáciu stavby podľa § 536 a

nasl. . Predmetom zmluvy je, že zhotoviteľ sa zaväzuje, že

objednávateľovi dodá realizáciu stavby (podľa projektu) „Stavebné úpravy bazéna“ hotel...

Rozsah prác podľa prílohy k zmluve. Zhotoviteľ sa zaviazal odovzdať dielo v termíne do 4.

2. 2003, včítane atestov zabudovaných materiálov a dokumentácie so zakreslenými

zmenami, ktoré vznikli počas realizácie stavby.

Cena za dielo v rozsahu čl. III. zmluvy je stanovená dohodou zmluvných strán podľa

§ 2 zák. č. 19/96 Zb. o cenách. Cena za zhotovenie diela je 4.224.000.- Sk (bez DPH).

Podľa čl. 5.3. zmluvy, naviac práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie prác,

sa vyčíslia v konečnej faktúre.

Z predložených výpisov z účtu žalovaného bolo preukázané, že žalovaný vykonal

platby v prospech žalobcu v sume 5.194.210.- Sk, a to 877.193.- Sk za faktúru 02/2003 dňa

22. 12. 2003, 122.807.- Sk za faktúru 02/2003 dňa 13. 1. 2004, 182.689.- Sk za faktúru

03/2003 dňa 5. 2. 2004, 961.521.- Sk za faktúru 03/2003 dňa 10. 2. 2004, 2.000.000.- Sk za

faktúru 02/2004 dňa 8. 12. 2003, 750.000.- Sk za faktúru 03/2004 dňa 22. 3. 2004,

300.000.- Sk za faktúru 03/2004 dňa 1. 4. 2004.

Ďalej bolo preukázané, že A., spol. s r. o. ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ

uzatvorili dňa 7. 11. 2003 Zmluvu o dielo ZoD 07/03 na realizáciu stavby „Stavebné úpravy

bazéna“ hotel... v rozsahu podľa prílohy. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu

Prešov bolo zistené, že spoločníkom a konateľom spoločnosti je Ing. J. C. Z predložených

výpisov z účtu bolo preukázané, že žalovaný vykonal platby v prospech A., spol. s r. o. v

sume 2.992.145,50 Sk.

V Zmluve o dielo č. ZoD 01/03 si zmluvné strany dohodli cenu diela vo výške

4.224.000.- Sk a že naviac práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie sa vyčíslia

v konečnej faktúre. V zmluve bola cena dohodnutá v zmysle § 546 ods. 1 Obchodného

zákonníka. V konaní nebola predložená konečná faktúra v zmysle bodu 5. 3 zmluvy, z ktorej

by boli zrejme naviac práce, ktorých potreba vznikla.

Poukázal na ust. , , , ods. l

a na dohodu v zmluve o dielo č. 01/03. Podľa bodu 3. 1 zmluvy sa zhotoviteľ zaviazal dodať

objednávateľovi dielo spočívajúce v realizácii stavby „Stavebné úpravy bazéna“ hotel...

Tento bod pri definovaní rozsahu prác, z ktorých malo dielo pozostávať, odkázal na prílohu

č. 1 Zmluvy č. 01/03. V konaní ale žalobca nepredložil prílohu č. 1 zmluvy a tým je rozsah

prác určený samotným dielom.

Zo zmluvy o dielo 01/03 vyplýva, že meniť alebo doplňovať text zmluvy je možné len

formou písomných dodatkov, ktoré budú platné, ak budú riadne potvrdené a podpísané

zástupcami oboch strán. Počas konania nebol predložený žiadny dodatok v zmluve.

Nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že v danom prípade bola uzavretá

písomná zmluva a následne aj ústna zmluva o dielo. V konaní nebolo preukázané

uzatvorenie zmluvy o dielo v ústnej forme, pretože neboli preukázané podstatné náležitosti

zmluvy.

V konaní nebolo preukázané objednanie naviac prác a nebolo preukázané ani ich

prevzatie. Pre úplnosť poukázal na to, že predmetom zmluvy č. 7/03, ktorú uzatvorili A.,

spol. s r. o. a žalovaný je tiež realizácia stavby „Stavebné úpravy bazéna“ hotel...

Predmetné faktúry sú za práce na akcii „Bazén hotela...“. Pri posudzovaní potreby a

rozsahu vykonania naviac prác dospel k záveru, že neboli preukázané v súlade so zmluvou a

žalobca neoznačil žiadny dôkaz na ich preukázanie.».

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:

«Odvolací súd prejednal odvolanie podľa a

a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,

a preto napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny podľa

potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktoré

považuje za správne a dostatočné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci na

základe predložených a označených dôkazov, vec správne právne posúdil a vo veci správne

rozhodol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že nebolo sporné, že účastníci uzatvorili

dňa 28. 11. 2003 Zmluvu o dielo č. 01/03, predmetom ktorej bolo dielo „Realizácia stavby

(podľa projektu) „Stavebné úpravy bazéna“ hotel... Rozsah prác (viď príloha ZoD č. 1).

Dohodnutá bola cena diela 4.224.000.- Sk (bez DPH). Súčasne bolo dohodnuté, že naviac

práce, ktorých potreba vznikne počas realizácie prác sa vyčíslia v konečnej faktúre.

Uvedenými skutočnosťami odôvodňoval svoj nárok aj žalobca v žalobe. Predloženými

výpismi z účtu žalovaného bolo preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi zmluvne

dohodnutú cenu diela. Potreba vykonania naviac prác nebola preukázaná a nebola

vyčíslená v konečnej faktúre.

Podľa ods. l , zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ

vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. V konaní

nebolo preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená ústna zmluva o dielo, pretože ako

správne konštatoval súd prvého stupňa nebolo preukázané, že došlo k dohode o podstatných

náležitostiach zmluvy.»

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil)

a predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský

súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov

v jeho právnej veci.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu

(sp. zn. z 26. novembra 2009) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia

okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní potreby a rozsahu

zistenia vykonania naviac prác a ich uplatnenia v súlade so zmluvou), boli v takom rozpore

s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do

napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127

ods. 2 . Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského

súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn.

z 24. júna 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu aj keď

stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva

z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného

súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv

garantovaných ani porušením práv garantovaných dohovorom, resp. dodatkovým

dohovorom. K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým

rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a tiež právom podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť

k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. júna 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd

v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a tiež právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom

zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov podľa až . Táto právomoc ústavného súdu

však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a ani jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho

základného práva podľa a ani o porušení jeho práva podľa

dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011