Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. zastúpenej A., spol. s r. o.,

B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. z 25. mája 2010, sp. zn. z 26.

januára 2011, sp. zn. z 28. mája 2010, sp. zn. z 24.

februára 2011 a sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. mája 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), odoslané na

pošte 6. mája 2011, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16

CoE/100/2010 z 25. mája 2010, sp. zn. z 26. januára 2011, sp. zn. 17

CoE/106/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. z 24. februára 2011 a sp. zn. 16

CoE/31/2011 z 27. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o

úvere uzavretých v priebehu októbra 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 464,71 € do 199,16 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo vopred určených splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami z

22. februára 2004 (vo veci sp. zn. ), z 5. júna 2005 (vo veci sp. zn.

) a 11. septembra 2005 (vo veci sp. zn. ) právoplatne

zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli súdnemu exekútorovi podané návrhy na výkon

exekúcie a na základe poverení Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd)

súdni exekútori začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 ()

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a krajský súd ho uznesením sp. zn.

z 25. mája 2010 potvrdil ako vecne správne. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

z 20. júla 2010 exekučné konanie zastavil a krajský súd toto uznesenie ako

vecne správne potvrdil uznesením sp. zn. z 26. januára 2011. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 9. februára 2010 () vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a krajský súd ho uznesením sp. zn. z 28. mája 2010 potvrdil

ako vecne správne. Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 22. novembra

2010 exekučné konanie zastavil a krajský súd toto uznesenie ako vecne správne potvrdil

uznesením sp. zn. z 24. februára 2011. Napokon okresný súd uznesením

sp. zn. z 18. novembra 2010 () vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a súčasne ju zastavil, pričom aj toto uznesenie krajský súd potvrdil ako vecne

správne uznesením sp. zn. z 27. januára 2011.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V

ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a

v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného

vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného,

zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol

priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení

exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie

užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným

zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikoval

ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu

zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá

neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez

návrhu, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu“.

V tejto súvislosti sťažovateľka taktiež uviedla, že „ďalším porušením... okresným

súdom a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania

toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a

prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o

ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp

1092/2011, sp. zn. a sp. zn. , a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to

vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými

uzneseniami sp. zn. z 25. mája 2010, sp. zn. z 26. januára

2011, sp. zn. z 28. mája 2010, sp. zn. z 24. februára 2011

a sp. zn. z 27. januára 2011 ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 28. januára 2010 (), sp. zn. z

20. júla 2010, sp. zn. z 9. februára 2010 (), sp. zn.

z 22. novembra 2010 a sp. zn. z 18. novembra 2010

o vyhlásení exekúcií za neprípustnú a ich zastavení porušil jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu .

2. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu

sp. zn. z 25. mája 2010 () a sp. zn.

z 28. mája 2010 ()

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažností podľa začala v okolnostiach danej veci

plynúť najneskôr dňom, ktorým uznesenia krajského súdu nadobudli právoplatnosť.

Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§

25 ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť (napr. , ).

Uznesenie sp. zn. z 25. mája 2010 () nadobudlo

právoplatnosť 25. júna 2010 a uznesenie sp. zn. z 28. mája 2010

() nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2010. Sťažnosti proti označeným

uzneseniam krajského súdu boli však ústavnému súdu doručené až 10. mája 2011 (na pošte

boli podané 6. mája 2011) teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 na podanie sťažnosti podľa . Keďže sťažnosti

proti označeným uzneseniam krajského súdu boli podané oneskorene, ústavný súd ich

z tohto dôvodu v uvedenej časti odmietol.

3. K dôvodom odmietnutia sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu

sp. zn. z 26. januára 2011 (), sp. zn.

z 24. februára 2011 () a sp. zn. z 27. januára 2011

()

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, a ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS

21/96, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd vo všetkých posudzovaných prípadoch potvrdil uznesenia

prvostupňového súdu, ktorými zastavil exekúciu z dôvodu, že vedené exekúcie boli

vyhlásené za neprípustné. Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulu –

notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice, a notárske zápisnice, na podklade ktorých sa sťažovateľka domáhala svojich

nárokov proti povinným, neboli spôsobilými exekučnými titulmi, pretože boli v rozpore s

(napr. , ale i , a podobne).

Z napadnutých uznesení krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím

prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm.

g) o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania

exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z

hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony

(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a )

podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný

súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s

uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle už uvedenej ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011