Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 243/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 18.

februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 30. októbra 2007 poskytla

sťažovateľka fyzickej osobe (dlžníčke) úver v sume 531,10 €, ktorý spolu s ďalšími

poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 12 mesačných splátkach v sume 82,65 € mesačne

od 23. novembra 20076. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe

idúcich splátok, dostala sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver

okamžite splatným.

Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Dlžníčka napriek tomu

neuhradila dlžnú čiastku, preto sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B.

Rozhodcovský nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 11. septembra

2008. Dňa 1. novembra 2008 bola spísaná zápisnica (návrh) oprávnenej (sťažovateľky) na

vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) 15. decembra 2008 začal

nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende

z vlastného podnetu „ex officio“ bez dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie

sa účastníkov k návrhu uznesením č. k. -52 zo 14. mája 2010 exekúciu

zastavil.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka 7. júna 2010 podala odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 18. februára 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z

účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a

legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v

tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t.j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ... Dokonca samotné vykonanie

dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na výkon exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. ...

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy

súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho

vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa

však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné

považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky v

prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu

súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok

nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti s

požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému

cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu).

V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný

cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,

sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je

opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na

uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho

vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie

vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v

rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu“ uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2011, zruší

predmetné uznesenie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti, ktorý spočíva v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,

ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať

v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Vzhľadom na skutočnosť, že v okolnosti prípadu sa v namietanom uznesení krajský

súd oprel o argumentáciu, ústavný súd na jej rozhodujúcu časť v ďalšom poukazuje.

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s (ďalej len „OSP“)

vzhľadom na skutočnosť, že po preskúmaní dospel k záveru o správnej aplikácii ustanovení

§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru krajského súdu napadnuté

uznesenie okresného súdu je založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa,

ktoré ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v napadnutom uznesení na zdôraznenie správnosti dodal, že v zmysle

ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní „súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého je právny

vzťah medzi oprávneným a povinným vzťahom spotrebiteľským. Námietku oprávneného, že

zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným je tzv. absolútnym obchodom, čo

znamená, že ustanovenie sa na vzťahy vzniknuté z predmetnej

zmluvy aplikujú vždy bez ohľadu na povahu zmluvných strán, považuje odvolací súd za

neopodstatnenú. Napriek tomu, že v predmetnej zmluve o úvere je výslovne uvedené, že

všetky právne vzťahy medzi zmluvnými stranami sa budú spravovať Obchodným

zákonníkom (na základe dohody zmluvných strán v zmysle

Zb. ), nemožno tieto ustanovenia v danom prípade použiť vzhľadom

na to, že prednosť má špeciálna právna úprava, a to 1 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že oprávnený je

zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje

spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a povinný je zmluvnou stranou, ktorej bol

ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe) poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo

oprávneným tvrdené a ani preukázané, že povinná pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy

konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, čím treba podľa

názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že

úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinnej ťaží toho,

kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že

povinná je v zmluve o úvere identifikovaná rodným číslom a nie identifikačnými znakmi

špecifikujúcimi fyzickú osobu – podnikateľa.

Vzhľadom na to, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi

oprávneným a povinnou, táto musí spĺňať v zmysle uvedené

náležitosti ako to aj správne uviedol prvostupňový súd. Medzi nevyhnuté podmienky

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí aj uvedenie ročnej percentuálnej miery

nákladov (RPMN) a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,

vypočítaných na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom

úvere.

Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je

úrok s omeškania vo výške 0,25 % denne v rozpore so zákonom, a preto rozhodcovský

rozsudok zaväzuje povinnú na právom nedovolané plnenie. Výška zákonného úroku

omeškania je v zmysle nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

účinného v čase požadovaného úroku z omeškania od 28. júna 2008 dvojnásobok diskontnej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu, teda ide o 8,5 % zákonný úrok. V tomto smere poukazuje odvolací súd aj

na čl. 3 smernice Rady 93/13EHS o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách

upravujúcich zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou

podmienkou. Je aj podmienka upravená v písm. c) ktorej zmyslom je uvádzať spotrebiteľa,

ktorý neplní svoj záväzok aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak preskúmal

súlad exekučného titulu so zákonom aj po udelení poverenia. Správne preto aplikoval § 45

ods. 1 a 2 o rozhodcovskom konaní, ktorého ustanovenie ho

oprávňuje na preskúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí z pohľadu aplikácie

hmotného práva.“.

Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom

okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom zastavení

exekúcie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré

by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011