Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 221/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného JUDr. D. A., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10.

marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. mája

2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo

„predmetné rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný

výmer číslo:643/230/39868/09Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi

rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006 vo výške 18126,10

eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený

orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: I/226/16404-38537/2010/994139-r zo

dňa 25. 5. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. zo dňa 14. 12. 2010, ktorým žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd

SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 10. 03. 2011 tak, že potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu...“.

3. Sťažovateľ v podstatnom namietal skutkové a z nich vyplývajúce právne závery

v jeho veci konajúcich orgánov verejnej moci, ktorými malo byť porušené jeho právo

vlastniť majetok podľa „Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti

došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej

povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone daňovej

kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané na to, aby si

preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve

dodávateľa sťažovateľa...“. V ďalšom sťažovateľ poskytol vlastnú právnu analýzu

v posudzovanej veci, hodnotenie vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov,

z ktorých podľa jeho názoru nad všetky pochybnosti vyznel záver o tom, že „... preukázal,

že mu tovar dodal dodávateľ spol. J. s. r. o. a tento ďalej dodal konečným odberateľom...,

pričom títo odberatelia... potvrdili odber tovaru od sťažovateľa, ktorý... odobral od spol. J.

s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet dane, keďže splnil všetky podmienky uvedené v ust. §

46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“. Svoju argumentáciu podporil aj citovaním judikátov

najvyššieho súdu a Súdneho dvora Európskej únie, „... ktorých použitím možno analogicky

vyvodiť pre tento prípad záver o tom, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu,

že si jeho obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) nesplní svoje daňové povinnosti

alebo sa dopustí podvodu na DPH“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Vyššie

uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

vyplývajúce z SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok

Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 10. 03. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2011.

Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala (bod 3) k námietke nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a k jeho nesúhlasu s interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky

v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou

činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 3

z 10. marca 2011.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

9. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 10. marca 2011

v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní... bez nariadenia pojednávania... a po tom, ako

bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na

webovej stránke Najvyššieho súdu... najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil...

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že správca dane, Daňový úrad v N.

vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2006, z ktorej vyplynula pre žalobcu povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu rozdiel dane z

príjmov fyzických osôb vo výške 18.126,10 €, ktorú správca dane vyrubil žalobcovi

dodatočným platobným výmerom č. /Skov zo dňa 07. 10. 2009. Na

základe výsledkov daňovej kontroly správca dane zvýšil žalobcovi základ dane o sumu v

celkovej výške 2.964.854.- Sk. keď priznaná daňová povinnosť žalobcu bola v daňovom

priznaní 0 Sk, daňová povinnosť po kontrole 546 067 Sk t. j. 18 126,10€, keď kontrolou boli

zistené vyššie príjmy z podnikania o 87 950 Sk a nižšie daňové výdavky o 2 880 898 Sk, na

podklade čoho správca dane vyčíslil rozdiel dane. Žalovaný na odvolanie žalobcu potvrdil

dodatočný platobný výmer zo dňa 07. 10. 2009, keďže sa stotožnil so skutkovými zisteniami

správcu dane ako aj s jeho právnym záverom... Predmetom súdneho odvolacieho konania v

danej veci bol rozsudok Krajského sudu v Trenčíne č. k. -63 zo dňa 14. 12.

2010, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu, pričom najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania skúmal aj konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z toho pohľadu, či

sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe, a z takto

vymedzeného rozsahu, či vecne správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného. K úplným a dostatočným dôvodom uvedeným v odôvodnení

rozsudku krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožňuje ( a ),

dodáva... Daňové doklady musia nielen po formálnej ale aj obsahovej stránke jednoznačne

preukazovať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo a to osobou uvedenou

v predkladaných faktúrach. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý je povinný

preukázať skutočné zrealizovanie dodávky tovaru tak, ako je to uvedené vo faktúrach.

Daňový doklad sám o sebe ešte nie je dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením

o tejto skutočnosti, ktorú musí vedieť daňový subjekt preukázať aj inak, ak jeho

vierohodnosť v daňovej kontrole bola spochybnená.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil že žalobca dodal

tovar odberateľom (v siedmych prípadoch žalobca nepreukázal, že výdavky na dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov, ktoré účtoval na účel dane z príjmu, mu vznikli z titulu

dodania plastových okien konečným spotrebiteľom) rovnako ako dodanie tovaru -

stavebného materiálu žalobcovi spoločnosťou J., s. r. o. Preto žalobca, ak tvrdil, že došlo k

uskutočneniu zdaniteľných plnení, mal povinnosť to preukázať. Žalobca len formálne

deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo, ale nepreukázal svoje tvrdenia a ani nevyvrátil

pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru. Na jednej strane bývalý konateľ spoločnosti J.,

s. r. o., M. H., čestným vyhlásením deklaroval dodávku stavebného materiálu žalobcovi, na

strane druhej aktuálny konateľ spoločnosti J., s. r. o., účtovné doklady o dodávkach tovaru

žalobcovi predložiť správcovi dane nevedel. Ak by aj odvolací súd vychádzal z premisy, že

stavebný tovar bol spoločnosťou J., s. r. o., dodaný riadne a to v množstvách a druhoch

jednotlivých druhov tovarov tak, ako sú deklarované žalobcom, potom by žalobca mal mať

vedený riadny súpis tovarov príjem, výdaj, sklad, čo však splnené nebolo, keďže žalobca ani

počas daňovej kontroly ani v konaní pred prvostupňovým súdom nevysvetlil nesúlad medzi

časom nakúpeného tovaru od spoločnosti J.. s. r. o., (september 2006) a predajom tohto

tovaru (obdobie február - júl 2006) jeho odberateľom dodaný a tiež nevedel vysvetliť

rozdiel v stave zásob k 31. 12. 2006 uvedený v predloženom inventúrnom súpise (vo výške 2

238 830,11 Sk) a vo výkaze o majetku a záväzkoch (v sume 1 415 659 Sk) a zároveň

neuviedol, či predložený inventúrny súpis bol vykonaný na základe fyzickej inventúry a ak

bol prečo mal iný stav uvedený vo vyššie uvedenom výkaze.

Z úradného záznamu č. /Fab zo dňa 20. 08. 2009 vyplýva, že na

základe požiadavky žalobcu bol dňa 20. 08. 2009 o 10:50 hod. telefonicky kontaktovaný p.

S. - zamestnanec R., s. r. o. v N., či by sa mohol dostaviť na Daňový úrad N. na výsluch

svedka v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou za rok 2006 u žalobcu. S p. S. bol

dohodnutý termín ústneho pojednávania na deň 21. 08. 2009 o 11:00 hod. na Daňovom

úrade N. Zároveň bol o tejto skutočnosti o 10:55 hod. telefonicky upovedomený žalobca,

ktorý mal podľa zákona č. 51 právo klásť svedkovi otázky

pri ústnom pojednávaní, o čom svedčí úradný záznam č.: /Fab zo dňa 20.

08. 2009 (1. č. 93 administratívneho spisu).

V tomto prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré uviedol

prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, konštatuje ich správnosť ( ),

zároveň zdôrazňuje, že súd preskúmal administratívne rozhodnutie len v rozsahu žalobných,

resp. odvolacích dôvodov, ktoré žalobca sám vymedzil uvádzajúc, že v nich vidí

nezákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu a ukrátenie na svojich právach.

V nadväznosti na právnu úpravu povinností odvolacieho daňového orgánu podľa

, ktorá je odlišná od úpravy povinnosti odvolacieho orgánu

preskúmať prvostupňové rozhodnutie v konaní podľa o správnom konaní

(správny poriadok) ako aj s poukazom na ust. podľa

ktorého odvolávajúci môže odvolanie doplniť alebo pozmeniť najneskôr do 15 dní odo dňa

jeho podania, v tejto veci znamená, že žalobca mohol namietať nezákonnosť rozhodnutia

napádaného v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, len v rozsahu dôvodov

uplatnených v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, prípadne v jeho doplnení alebo

zmene podanej najneskôr do 15 dní od podania odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu správcu dane, čo znamená, že aj na daňové konania sa s účinnosťou od 01. 01.

2004 viaže tzv. zásada koncentrácie konania. S poukazom na uvedené postupoval žalovaný

a aj prvostupňový súd v zmysle zákona.

Dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, ktorý preukazuje

skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií, alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zák.

č. ) odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný ako i správca dane, rovnako aj

prvostupňový súd postupovali zákonne, keď žalovaný konštatoval dôsledné a dostatočné

zistenie skutkového stavu, pretože žalobca ako daňový subjekt v odvolaní proti rozhodnutiu

správcu dane ani v žalobe nenamietal nezákonný postup pri vypočúvaní svedkov resp. že by

o termíne ústneho pojednávania so svedkom S. nebol upovedomený a to ani telefonicky. Z

tohto dôvodu ani odvolací súd na uvedenú námietku neprihliadol, keďže bola uplatnená až

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene.

S poukazom na uvedené zistenia najvyšší súd podľa . 2

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -63 zo dňa 14. 12. 2010

ako vecne správny potvrdil.“

10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu

zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti

s jeho rozsudkom sp. zn. z 10. marca 2011 sú zlučiteľné s označeným

článkom . Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

12. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu rozsudku najvyššieho súdu

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

13. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené poznamenáva, že dôvody uvedené

v rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa . Ústavný súd preto sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť

majetok podľa žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa

, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (,

). O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

16. Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných

princípov vyplývajúcich z až , resp. dohovoru (nevyplýva to

ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní

podľa viazaný), a preto nie je možné uvažovať

o prípadnom porušení označeného práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

17. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že podanie

sťažovateľa disponuje (tiež) formálnymi nedostatkami (nedostatočne formulovaný

navrhovaný petit, nedostatky splnomocnenia advokáta na zastupovanie pred ústavným

súdom). Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod 4). Ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ). Ďalší nedostatok podania

sťažovateľa súvisí s jeho nedostatočne formulovanou plnou mocou na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom, z ktorej musí byť podľa § 20 ods. 2 poslednej vety zákona

o ústavnom súde zrejmé, že sa udeľuje na konanie pred ústavným súdom.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu),

keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011