Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 248/2011
PDF · 203.76 KB
No categories available
IV. ÚS 248/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 28. marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume
663,88 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných
splátkach. Vzhľadom na to, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa
dostal do omeškania, sa úver stal okamžite splatný. Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu ani
po opakovanej výzve, sťažovateľka podala návrh na rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi
sťažovateľkou a dlžníkom; na tomto základe rozhodcovský súd vydal rozhodcovský nález,
ktorý sa stal vykonateľným 22. januára 2009. Tento rozhodcovský nález má podľa názoru
sťažovateľky povahu exekučného titulu.
Dňa 6. mája 2009 sťažovateľka podala návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len
,,okresný súd“) 10. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd
uznesením č. k. 8 Er/439/2009-31 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 tak,
že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a jeho postupom,
ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom
sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti».
V tomto smere namietala, že okresný súd „... z vlastného podnetu tj. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd
zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili
právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...
bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoE 25/2011 zo dňa
24. 02. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoE 25/2011 zo dňa
24. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie... vo výške
4738,01 Eur (142737,29 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 389,68 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 CoE/25/2011
z 24. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť
z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“).
Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu, ako vecne
správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 43 CoE/25/2011
z 24. februára 2011 uviedol:
„... okresný súd správne zistil skutkový stav a vec právne správne posúdil. Aj keď už
bolo v prejednávanej veci udelené poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho
exekútora... a to na základe rozhodcovského rozsudku... nie je možné poverenie považovať
za rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho nezakladá prekážku veci už raz právoplatne
rozhodnutej.
... súd prvého stupňa správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako zmluvnú
podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
vzniknutých na základe zmluvy, a to práve na škodu spotrebiteľa. Zo zmluvy o úvere
uplatňuje práva predovšetkým veriteľ, ktorý si ako navrhovateľ môže zvoliť rozhodcu.
Podmienka možnosti jednostranného rozhodnutia navrhovateľa rozhodnúť sa, či spor bude
riešený súdom alebo pred rozhodcom, je podľa odvolacieho súdu podmienkou
neprimeranou. Návrhy na súd z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere
veriteľ, ktorý založí právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť
tak, ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka nebola
individuálne dohodnutá, je zahrnutá ako súčasť obchodných podmienok v zmluve o úvere,
takže spotrebiteľ nemal možnosť zmluvu v tomto smere ovplyvniť. Tvrdenie odvolateľa
o tom, že rozhodcovská doložka je dohodnutá len ako alternatíva, s prihliadnutím na všetky
známe okolnosti prípadu nezodpovedá skutočnosti.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava ex offo aj exekučný titul.
Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je nevyhnutné zistiť, či medzi
zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej
zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zák. ...
o rozhodcovskom konaní, pretože povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva
pre exekučný sud priamo zo zákona.
Pre exekučný súd vyplýva z ust. § 45 zák. ... o rozhodcovskom konaní právo
preskúmať exekučný titul, a to s poukazom na § 44 ods. 2... Exekučného, poriadku
z hľadiska jeho súladu so zákonom. Keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
mal exekučný súd zisťovať, či medzi účastníkmi konania bola platne dohodnutá
rozhodcovská doložka a či má základ v zmluvnom vzťahu, ktorý vykazuje znaky vzťahu
dodávateľa a spotrebiteľa. Musel preto skúmať okolnosti, pre ktoré by nemohol vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a musel by ju zastaviť. Právny názor okresného súdu o tom, že
rozhodcovská doložka ... nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami individuálne a bola
koncipovaná tak, že ju je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
znevýhodňuje spotrebiteľa - povinného, a to najmä v práve voľby medzi rozhodcovským
alebo civilným súdom, čím došla k narušeniu rovnováhy zmluvných strán a spotrebiteľ sa
podpisom tejto zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, zakladá neplatnosť
dojednania o rozhodcovskej doložke medzi zmluvnými stranami a v dôsledku toho nemohlo
dôjsť k riadnemu rozhodcovskému konaniu a rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť
vykonateľným exekučným titulom. Prekážka materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu
je neodstrániteľnou prekážkou, ktorá bráni vykonaniu exekúcie, preto musel exekučný súd
vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastaviť.
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že nekalá zmluvná podmienka - rozhodcovská
doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania
zo strany Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica
Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastí spotrebiteľa
musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
uzatvorenej s predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú
doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude takouto neprimeranou
doložkou viazaný. Podľa právnej úpravy SR je možné aj bez návrhu zastaviť aj exekúciu už
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na to, že spotrebiteľ nepodal
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku...“
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska
akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011