Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 248/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 24. februára 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. februára 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 28. marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

663,88 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných

splátkach. Vzhľadom na to, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa

dostal do omeškania, sa úver stal okamžite splatný. Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu ani

po opakovanej výzve, sťažovateľka podala návrh na rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľkou a dlžníkom; na tomto základe rozhodcovský súd vydal rozhodcovský nález,

ktorý sa stal vykonateľným 22. januára 2009. Tento rozhodcovský nález má podľa názoru

sťažovateľky povahu exekučného titulu.

Dňa 6. mája 2009 sťažovateľka podala návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len

,,okresný súd“) 10. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd

uznesením č. k. -31 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 24. februára 2011 tak,

že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a jeho postupom,

ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti».

V tomto smere namietala, že okresný súd „... z vlastného podnetu tj. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd

zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili

právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...

bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

24. 02. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

24. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie... vo výške

4738,01 Eur (142737,29 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 389,68 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť

z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“).

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu, ako vecne

správne v súlade s .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 24. februára 2011 uviedol:

„... okresný súd správne zistil skutkový stav a vec právne správne posúdil. Aj keď už

bolo v prejednávanej veci udelené poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho

exekútora... a to na základe rozhodcovského rozsudku... nie je možné poverenie považovať

za rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho nezakladá prekážku veci už raz právoplatne

rozhodnutej.

... súd prvého stupňa správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako zmluvnú

podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,

vzniknutých na základe zmluvy, a to práve na škodu spotrebiteľa. Zo zmluvy o úvere

uplatňuje práva predovšetkým veriteľ, ktorý si ako navrhovateľ môže zvoliť rozhodcu.

Podmienka možnosti jednostranného rozhodnutia navrhovateľa rozhodnúť sa, či spor bude

riešený súdom alebo pred rozhodcom, je podľa odvolacieho súdu podmienkou

neprimeranou. Návrhy na súd z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere

veriteľ, ktorý založí právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť

tak, ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka nebola

individuálne dohodnutá, je zahrnutá ako súčasť obchodných podmienok v zmluve o úvere,

takže spotrebiteľ nemal možnosť zmluvu v tomto smere ovplyvniť. Tvrdenie odvolateľa

o tom, že rozhodcovská doložka je dohodnutá len ako alternatíva, s prihliadnutím na všetky

známe okolnosti prípadu nezodpovedá skutočnosti.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava ex offo aj exekučný titul.

Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je nevyhnutné zistiť, či medzi

zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej

zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zák. ...

o rozhodcovskom konaní, pretože povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva

pre exekučný sud priamo zo zákona.

Pre exekučný súd vyplýva z ust. § 45 zák. ... o rozhodcovskom konaní právo

preskúmať exekučný titul, a to s poukazom na § 44 ods. 2... Exekučného, poriadku

z hľadiska jeho súladu so zákonom. Keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

mal exekučný súd zisťovať, či medzi účastníkmi konania bola platne dohodnutá

rozhodcovská doložka a či má základ v zmluvnom vzťahu, ktorý vykazuje znaky vzťahu

dodávateľa a spotrebiteľa. Musel preto skúmať okolnosti, pre ktoré by nemohol vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a musel by ju zastaviť. Právny názor okresného súdu o tom, že

rozhodcovská doložka ... nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami individuálne a bola

koncipovaná tak, že ju je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá

znevýhodňuje spotrebiteľa - povinného, a to najmä v práve voľby medzi rozhodcovským

alebo civilným súdom, čím došla k narušeniu rovnováhy zmluvných strán a spotrebiteľ sa

podpisom tejto zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, zakladá neplatnosť

dojednania o rozhodcovskej doložke medzi zmluvnými stranami a v dôsledku toho nemohlo

dôjsť k riadnemu rozhodcovskému konaniu a rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť

vykonateľným exekučným titulom. Prekážka materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu

je neodstrániteľnou prekážkou, ktorá bráni vykonaniu exekúcie, preto musel exekučný súd

vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastaviť.

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že nekalá zmluvná podmienka - rozhodcovská

doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania

zo strany Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica

Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastí spotrebiteľa

musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom

stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve

uzatvorenej s predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú

doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude takouto neprimeranou

doložkou viazaný. Podľa právnej úpravy SR je možné aj bez návrhu zastaviť aj exekúciu už

vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na to, že spotrebiteľ nepodal

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku...“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011