Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla

2011 redbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14

CoE 411/2010-40 z 12. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. januára

2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá okrem iného poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 11. septembra 2008 poskytla sťažovateľka

fyzickej osobe (ďalej len „dlžníčka“) úver v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími

poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 12 mesačných splátkach v sume 54,44 € mesačne

od 25. septembra 2008. Pretože dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok,

dostala sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.

Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Dlžníčka napriek tomu

neuhradila dlžnú čiastku, preto sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B.

Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 6. augusta 2009. Zápisnica (návrh)

na vykonanie exekúcie bola spísaná súdnym exekútorom 31. októbra 2009. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný

súd“) 11. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende

z vlastného podnetu bez dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa účastníkov

k návrhu uznesením č. k. -28 z 27. septembra 2010 exekúciu ako

neprípustnú zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 15. októbra 2010 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -40 z 12. januára 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z

účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a

legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v

tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu...

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov...

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na výkon exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. ...

... Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade,

kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho

vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa

však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné

považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky v

prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu

súkromno-právnej povahy. ...

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a

pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -40 z 12. januára

2011, zruší predmetné uznesenie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z

medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -40

z 12. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivý proces, tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od dlžníčky.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Vzhľadom na skutočnosť, že v okolnosti prípadu sa v namietanom uznesení krajský

súd oprel o argumentáciu, ústavný súd na jej rozhodujúcu časť v ďalšom poukazuje.

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s a (ďalej len „OSP“).

Krajský súd v napadnutom uznesení na zdôraznenie správnosti dodal:

«Exekučný súd počas celého exekučného konania... je povinný dôsledne skúmať, či

sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým

povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto

rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade

zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne

zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku

prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné

okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č.

o rozhodcovskom konaní...

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie – oboznámenie sa s obsahom

Zmluvy o úvere č. 6462650 zo dňa 11. 09. 2008, ako aj Všeobecných obchodných

podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je aj rozhodcovská doložka – vec správne

právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný

zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah

a následne a pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej svernice,

svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne

konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES... dotýkajúcou sa

problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Je však nevyhnutné

zdôrazniť, že pokiaľ exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia aplikoval na daný

zmluvný vzťah okrem ustanovení

o spotrebiteľských úveroch s tým, že zmluvu o úvere považoval za zmluvu o spotrebiteľskom

úvere s poukazom na ustanovenie § 2 písm. b/ danej osobitnej právnej normy, toto právne

posúdenie nie je správne, nakoľko je v rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Z

predloženej zmluvy o úvere odvolací, súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci

nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského

úveru vyplývajúce z ustanovenia a o spotrebiteľských

úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby

sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Podľa

ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická, osoba,

ktorej bol .poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania

alebo podnikania: Zo Zmluvy o úvere d. 6462650 zo dňa 11. 09. 2008 je však zrejmé, že táto

zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je, pretože priamo v danej zmluve o

úvere je uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon

povolania, ktoré prehlásenie je osobitne verifikované aj podpisom dlžníka - povinného.

Avšak aj napriek tomu, že súd nesprávne aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie, toto

pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia. Aj keď sa

nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné: kritériá

obsiahnuté v .ods. 1, 3 a 4 , pretože lex generalis spotrebiteľa

definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa

ustanovenia ods.. 4 , spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorý pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava

spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v definuje pojem „spotrebiteľ“

podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex specialis - konkrétne

ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko nebolo preukázané, že

dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti (čo nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru),

je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi

dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle

ustanovení a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu

tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere

identifikačnými znakmi pre fyzické osoby – nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v

predtlači ponúka možnosť označenia; dlžníka identifikačnými znakmi vyžadovanými

a Zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa -

a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom

zápisu v obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo iného, oprávnenia na

výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol, naopak identifikovaný v

zmluve o úvere je menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho

preukazu, je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej

zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá

spotrebiteľskej zmluvy podľa bez ohľadu na to, že zmluva o úvere

bola uzatvorená podľa ustanovenia a nasl. .

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17

Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú,

a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal

spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v

akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým, ťažko čitateľným husto popísaným

textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom

dojednaní; v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného

vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v

predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený

konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je, oprávnený v rozhodcovskom konaní spory

vyplývajúce zdanej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne

exekučný súd rozhodcovskú doložku právne, posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na

ustanovenie tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda

právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať. Absencia exekučného titulu má za následok nutnosť nezákonne vedenú

exekúciu po jej vyhlásení za neprípustnú, s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku; aj bez návrhu zastaviť.

Odvolací súd. z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia

a ako vecne správne potvrdil.»

Na základe uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil s právnym názorom

okresného súdu a potvrdil jeho rozhodnutie o sťažovateľkou napadnutom zastavení

exekúcie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré

by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011