Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci

namietaného porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -29 z 30. marca 2011

a č. k. -32 z 31. marca 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoE

68/2010-29 z 30. marca 2011 a č. k. -32 z 31. marca 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 18. septembra 2007 poskytla fyzickej osobe úver

v sume 464,71 € a na základe zmluvy uzavretej 22. novembra 2007 poskytla fyzickej osobe

úver v sume 1 327,76 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní

vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko

po sebe idúcich splátok, čím sa dostali do omeškania, sťažovateľka „zahájila rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa rozhodcovský nález stal

vykonateľným 22. mája 2008. Dňa 5. septembra 2008 bola spísaná pred súdnym

exekútorom zápisnica (alebo návrh) oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný

súd“) 17. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutiu, exekúciu. Okresný súd exekúciu

ex offo uznesením č. k. -16 z 18. septembra 2010 vyhlásil za neprípustnú

a zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -29 z 30. marca 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa rozhodcovský nález stal

vykonateľným 23. októbra 2008 a 15. decembra 2008 bola spísaná pred súdnym

exekútorom zápisnica oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne

na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. januára 2009 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. -19 z 28. septembra 2010

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -32 z 31. marca

2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je

vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 hovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme,

ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -29

z 30. marca 2011 a uzneseniu krajského súdu č. k. -32 z 31. marca 2011,

ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne

konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania

bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj

k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,

a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc v

spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako

prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnostiach prípadu rozhodcovského

rozsudku, pozn.).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Podľa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.

b) alebo c).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými uzneseniami

potvrdil rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekučných konaní ako vecne správne

s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní.

Krajský súd v uznesení č. k. -29 z 30. marca 2011 okrem iného

uviedol:

„V prejednávanej veci exekučný súd rozhodujúci o žiadostí súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal pri rozhodovaní o žiadosti exekútora

k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným S. a. s. so sídlom v B. sp. zo. SR 03180708 zo dňa 25. apríla 2008

(exekučný titul). Z rozsudku vyplývalo, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného,

ktoré si uplatnil voči povinnému z titulu uzavretej Zmluvy o úvere č. 6042535 zo dňa 18.

septembra 2007. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil.

Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nemal dostatočný časový priestor, ani dostatok informácií na preskúmanie exekučného

titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Zmluva o úvere (vrátane

Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru) nebola exekučnému súdu doručená

oprávneným ani na základe výzvy zo dňa 25. mája 2009.

Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako exekučný sud, že medzi účastníkmi konania

bola uzatvorené zmluva o spotrebiteľskom úvere s prihliadnutím na povahu účastníkov,

obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Zmluvu možno

subsumovať pod ust. a nasl. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a

a b/ z. č. o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom

(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského

práva, vrátane osobitnej právnej úpravy o ochrane

spotrebiteľa zo dňa 9. mája 2007 účinného od 1. júla 2007 (z. č. o ochrane

spotrebiteľa platil len do 30. júna 2007). Pre posúdenie okolností, či sa jedná o tzv.

spotrebiteľský úver nie je totiž rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver

poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech

spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť

spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky,

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Spotrebiteľ navyše pri

podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na zmluvných podmienkach, tieto boli vopred

veriteľom pripravené a spotrebiteľ mohol veriteľom opakovane používanú formulárovú

zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo sa podriadiť všetkým podmienkam určeným

veriteľom. Prípadná klauzula o aplikácii (ako v danom prípade) nie

je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení , medzi ktoré patria i ust. a nasl.

týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity . Na úverový vzťah medzi

veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia

spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne

urobil okresný súd jeho ďalší procesný postup.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z dôvodov upravených

v ust. § 57-58 Exekučného poriadku má za následok zastavenie exekúcie.

Ustanovenie §45 ods.2 ZRK priamo ukladá v prípadoch vymenovaných v § 45 ods. 1

ZRK, aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku.

Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil

postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo v prípade, ak sa jedná

o plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým

mravom. Ust. § 45 ZRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút prieskumnú právomoc

exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie

by stratilo svoj vyznám, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to

umožniť exekučnému súdu odmietnuť právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským

rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZRK. Ak odôvodnenie

rozhodcovského rozsudku neumožňuje exekučnému súdu preskúmať, či takéto vady

neobsahuje, pritom ich nemožno ani vylúčiť, podľa názoru súdu z exekučného titulu nie je

zrejmé, či možno plnenie vymáhať, t. j. nie je preukázaná skutočnosť, že sa jedná o plnenie

objektívne možné, právne dovolené a neodporujúce dobrým mravom. Z povahy

rozhodcovského konania vyplýva, že sa jedná o prejednanie sporu rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Prieskumná

právomoc exekučnému súdu ako orgánu verejnej moci má zabrániť tomu, aby nedochádzalo

k vymoženiu takých plnení priznaných arbitrom, ktoré sú objektívne nemožné, pravom

nedovolené alebo odporujú dobrým mravom. Ak tento predpoklad pre vedenie exekúcie nie

je možné z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zistiť, nemožno na základe takéhoto

exekučného titulu viesť legitímne exekúciu. Odvolací súd poukazuje pritom na uznesenie

Ústavného súdu SR -19 z 18. 2. 2010, v ktorom tento konštatoval, že súd je

kedykoľvek v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky

núteného vymáhania pohľadávky splnené a v prípade zistenia neexistencie relevantného

exekučného titulu má oprávnenie vysloviť neprípustnosť exekúcie a zastaviť ju. Exekučný

súd bol oprávnený v danom prípade pri postupe podľa § 45 ZRK hľadieť na rozhodcovský

rozsudok, ktorý je exekučným titulom, ako by nebol materiálne právoplatný a mohol bo

preskúmať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZRK aj čo do materiálnej správnosti.

Odvolací súd tiež poukazuje aj na to, že k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nebola pripojená zmluva o úvere, táto nebola napriek výzve exekučnému sudu

predložená oni oprávneným, resp. jeho splnomocneným zástupcom, ani súdnym

exekútorom. Bez predloženia zmluvy o úvere exekučný súd nemohol posúdiť, či táto

nezaväzuje dlžníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo

odporuje dobrým mravom. Exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, priznal úrok z

omeškania vo výške odporujúcej ust. v spojení s ust.

Nariadenia vlády č. a zaviazal povinnú na zaplatenie poplatku za poskytnutie

úveru v rozpore s ut. , a teda priznal oprávnenému

plnenie právom nedovolené. Z exekučného titulu tiež nie je možné zistiť, akú časť z

priznaného plnenia tvorí úver a akú časť poplatok za jeho poskytnutie. Exekučný titul

obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť.“

Krajský súd v uznesení č. k. -32 z 31. marca 2011 okrem iného

uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že predmetnou zmluvou sa veriteľ

(oprávnený) zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej) úver vo výške 1.327,75 Eur a povinná

sa zaviazala oprávnenému vrátiť túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 956 Eur, t. j.

celkom sa zaviazala oprávnenému vrátiť 2.283.74 Eur.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že okrem všeobecných

náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj náležitosti uvedené v odseku

2 ustanovenia § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. ročnú percentuálnu mieru

nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje

nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania.

Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená,

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a

úroky spojené s úverom v zmysle tejto právnej fikcie neprihliada.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že v zmluve o úvere č. 6042620

zo dňa 22. 11. 2007 (č. l. 17 spisu) absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov

a celkových nákladoch spotrebiteľa spojených s týmto úverom, preto sa môže oprávnený

v exekučnom konaní domáhať len zaplatenia zostatku nesplateného úveru. Z uvedeného

vyplýva, že okresný súd postupoval správne, keď konštatoval, že odôvodnenie

rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému aj poplatok za poskytnutie úveru, je

nedostatočné, keďže z výroku predmetného rozhodnutia a ani zo samotného odôvodnenia

nevyplýva, že z priznanej istiny predstavuje zostatok nesplateného úveru a čo poplatok za

poskytnutie úveru, aby bolo možné oddeliť, v akom rozsahu je rozhodcovským rozsudkom

priznané plnenie právom nedovolené, keďže oprávnený v zmysle § 4 ods. 2 Zákona

o spotrebiteľských úveroch nemá nárok na poplatok za poskytnutie úveru. V zmluve o úvere

je uvedené, že veriteľ (oprávnený) sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej) úver vo výške

1.327,75 Eur a povinná sa zaviazala uvedené peňažné prostriedky zvýšené o sumu poplatku

za poskytnutie úveru vo výške 955,98 Eur oprávnenému vrátiť v desiatich mesačných

splátkach po 228,37 Eur. Vo výroku rozsudku č. SR 09555/08 zo dna 03. 10. 2008, (ktorý je

v danom prípade exekučným titulom) rozhodcovský súd zaviazal povinnú uhradiť

oprávnenému zostatok nesplateného úveru a poplatok za jeho poskytnutie v jednej sume

(spolu s ostatnými položkami) 1,690,23 Eur. V odôvodnení predmetného rozhodcovského

rozsudku sa uvádza, že žalobcovi (oprávnenému) vzniklo právo na zaplatenie nesplateného

úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 1.370,24 Eur, poplatku za upomienku vo

výške 7,96 Eur a nákladov spojených to zabezpečením pohľadávky vo výške 312,02 Eur, čo

predstavuje celkom sumu 1.690,23 Eur ( t. j. sumu uvedenú vo výroku rozhodnutia).

Z uvedeného vyplýva, že z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ani za pomoci úverovej

zmluvy č. 6042620 zo dna 22. 11. 2007 nie je možné vyvodiť, čo zo sumy 1.370,24 Bur,

ktorá je súčasťou celkovo priznanej sumy 1.690.23 Eur tvorí zostatok nesplateného úveru

(istinu) a čo poplatok za poskytnutie úveru, na ktorý nevznikol oprávnenému z vyššie

uvedených dôvodov nárok, preto sa možno stotožniť so záverom okresného súdu v tom, že

rozhodcovský rozsudok je z uvedeného hľadiska nedostatočne odôvodnený.“

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu krajský súd dospel v oboch napadnutých

uzneseniach k záveru o nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, a potvrdil tak

správnosť rozhodnutí prvostupňového súdu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011