Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Mgr. J. H., Advokátska kancelária H., spol. s r. o., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a sp. zn. , vo veci namietaného

porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. apríla 2011

a sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011

a 18. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2011 a sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej aj „namietané

uznesenia“).

Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 22. decembra 2004 sťažovateľka poskytla

dlžníčke Z. H. (sp. zn. ) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími

poplatkami bola dlžníčka povinná splatiť v desiatich mesačných splátkach. Na základe

zmluvy o úvere uzavretej 12. novembra 2004 sťažovateľka poskytla dlžníkovi M. S. (sp. zn.

) úver v sume 464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinní

splatiť v štyroch mesačných splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe

idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným.

Následne boli 11. decembra 2005 a 16. apríla 2005 notárom spísané notárske zápisnice,

ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke Z. H. podala 12. marca 2006 návrh na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. mája 2006 začal nútený výkon

rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora,

ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. -20

z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol návrh

sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla

2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi M. S. podala 8. júla 2005 návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

22. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka

podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením

č. k. -45 z 22. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu

zastavil. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené

jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo

vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi

i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok -

pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv.

exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle

účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov

najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na

vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové

dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného

konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,

ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností

na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu namietanými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia

prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa

názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť.

Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako

oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Krajský súd namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu

č. k. -20 z 27. decembra 2010 a č. k. -45 z 22. decembra 2010

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne, pričom

v odôvodnení svojich rozhodnutí v podstatnom uviedol:

«Podľa ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj

bez návrhu.

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je

zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či

podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom

v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a či subjekt, voči ktorému a v prospech

ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule,

prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt

v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,

podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní

o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného

poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad či zastavenie exekúcie ( § 58 Exekučného poriadku). Súd môže

zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie)

a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj

adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené

poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae

a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze

exekučného konania či exekúcie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré

obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť

uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,

teda inej povahy. ...hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je

rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda

na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné strany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným

zákonníkom.

Podľa ustanovenia , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. ...

Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutá v Občianskom

zákonníku, a preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených

ustanovení obsiahnutý v Obchodnom, ako i .

Podľa ust. , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. ... Z citovaného

zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania, je

charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho nevyhnutnými

zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). ...

Podľa ust. , dohoda, ktorou sa niekto vzdáva

práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle

citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal

práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa .

Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je

ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola

známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom

ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté

v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel, rovnako ako súd

prvého stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho

nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno

zhojiť právom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku

existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd

prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

Z odôvodnení napadnutých uznesení vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa

v nich stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a o jej zastavení podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa

ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd

ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu právu

sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli

vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou

formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich

odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej

najvyšším súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,

pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného

súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na

príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich

na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011