Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 361/2011
PDF · 237.14 KB
No categories available
II. ÚS 361/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Mgr. J. H., Advokátska kancelária H., spol. s r. o., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 1766/2011 a sp. zn. Rvp 1818/2011, vo veci namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 151/2011 z 28. apríla 2011
a sp. zn. 16 CoE 161/2011 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. Rvp 1766/2011
a sp. zn. Rvp 1818/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011
a 18. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 151/2011
z 28. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 161/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej aj „namietané
uznesenia“).
Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 22. decembra 2004 sťažovateľka poskytla
dlžníčke Z. H. (sp. zn. Rvp 1766/2011) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími
poplatkami bola dlžníčka povinná splatiť v desiatich mesačných splátkach. Na základe
zmluvy o úvere uzavretej 12. novembra 2004 sťažovateľka poskytla dlžníkovi M. S. (sp. zn.
Rvp 1818/2011) úver v sume 464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinní
splatiť v štyroch mesačných splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe
idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným.
Následne boli 11. decembra 2005 a 16. apríla 2005 notárom spísané notárske zápisnice,
ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke Z. H. podala 12. marca 2006 návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. mája 2006 začal nútený výkon
rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora,
ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 710/2006-20
z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol návrh
sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 151/2011 z 28. apríla
2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi M. S. podala 8. júla 2005 návrh na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
22. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka
podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením
č. k. 1 Er 485/2005-45 z 22. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 16 CoE 161/2011 z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako
vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené
jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi
i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok -
pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv.
exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. ...
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného
konania pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1766/2011 a sp. zn. Rvp 1818/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,
ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností
na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu namietanými uzneseniami, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia
prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa
názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť.
Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako
oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Krajský súd namietanými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu
č. k. 1 Er 710/2006-20 z 27. decembra 2010 a č. k. 1 Er 485/2005-45 z 22. decembra 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení ako vecne správne, pričom
v odôvodnení svojich rozhodnutí v podstatnom uviedol:
«Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj
bez návrhu.
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku, je
zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého
exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či
podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a či subjekt, voči ktorému a v prospech
ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule,
prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt
v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,
podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného
poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad či zastavenie exekúcie ( § 58 Exekučného poriadku). Súd môže
zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie)
a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené
poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae
a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze
exekučného konania či exekúcie.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré
obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť
uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,
teda inej povahy. ...hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je
rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda
na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.
Zmluvné strany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom.
Podľa ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. ...
Inštitút uznania dlhu (záväzku) obsahuje i úprava obsiahnutá v Občianskom
zákonníku, a preto odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených
ustanovení obsiahnutý v Obchodnom, ako i Občianskom zákonníku.
Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. ... Z citovaného
zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania, je
charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho nevyhnutnými
zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). ...
Podľa ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva
práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ.
Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je
ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola
známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom
ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté
v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel, rovnako ako súd
prvého stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho
nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno
zhojiť právom.
Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku
existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd
prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»
Z odôvodnení napadnutých uznesení vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa
v nich stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa
ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci
vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený
rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,
pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je
kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd
ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu právu
sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou
formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich
odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej
najvyšším súdom.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere,
pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie
nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného
súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na
príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich
na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2011