Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 342/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej Mgr. J. H., B., vedené

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného

porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26. apríla 2011,

sp. zn. z 31. marca 2011, sp. zn. z 30. marca 2011, sp. zn.

z 31. marca 2011 a sp. zn. z 23. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4., 6. a 7. júla

2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2011,

sp. zn. z 31. marca 2011, sp. zn. z 30. marca 2011, sp. zn.

z 31. marca 2011 a sp. zn. z 23. marca 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

1. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 26. novembra 2003 poskytla sťažovateľka

fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol

dlžník povinný vrátiť v 20 dvojtýždňových splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 21. marca 2004 bola notárom spísaná

notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd

uznesením č. k. -36 z 22. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd

ako súd odvolací uznesením z 26. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

a právne správne.

2. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. apríla 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle

čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 11. septembra 2005 bola notárom spísaná

notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol

podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -13

z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka

podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením

z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 15. decembra 2003 poskytla sťažovateľka

fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol

dlžník povinný vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,

v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 13. marca 2004 bola notárom spísaná

notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol

podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -15

z 9. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala

proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 30. marca

2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

4. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 2. marca 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle

čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 1. septembra 2005 bola notárom spísaná notárska

zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný

návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -26 z 1. októbra

2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti

tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 31. marca 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

5. K veci vedenej pod sp. zn.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 27. júna 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej

osobe (dlžníkovi) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník

povinný vrátiť v 13 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle

čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 6. novembra 2005 bola notárom spísaná notárska

zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný

návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -14 zo 4. novembra

2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti

tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 23. marca 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa

zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie, bez návrhu, zahájil konanie na

vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá poskytuje oprávnenie súdu

zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje

protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, vyplývajúce

z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu

a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu

a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd

nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť... Dokonca samotné vykonanie dokazovania

bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. ...

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy

súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria

možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho

vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa

však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné

považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky

v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu

súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok

nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti

s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému

cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu.

V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný

cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,

sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je

opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na

uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho

vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie

vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v

rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu“ uzneseniami krajského súdu, zruší predmetné uznesenia krajského

súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľka a krajský súd), pričom navyše sú

takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľkou, ako aj

z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať

meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností

rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa v spojení s

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 26. apríla 2011, sp. zn. z 31. marca 2011, sp. zn.

z 30. marca 2011, sp. zn. z 31. marca 2011 a sp. zn.

z 23. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na

spravodlivý proces tým, že krajské súdy verifikovali zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím

súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

Krajský súd v napadnutých uzneseniach potvrdil uznesenia okresného súdu ako

vecne správne v súlade s . Podľa názoru krajského súdu napadnuté

uznesenia okresného súdu sú založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutých uznesení súdu prvého stupňa,

ktoré ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v napadnutých uzneseniach uviedol, že sťažovateľka a jej dlžníci

uzavreli zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie, ktorým dlžníci dali

advokátovi Mgr. T. K. (ďalej len „advokát“) okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v ich mene uznal záväzok dlžníkov vyplývajúci

z úveru. Vo svojich záveroch poukazuje najmä na skutočnosti, že:

- v čase uzavretia úverovej zmluvy nemala sťažovateľka žiadny právny dôvod

trvať na tom, aby dlžníci dali plnú moc splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému

sťažovateľkou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť,

a to ešte k tomu len so súhlasom dlžníkov (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je

neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná;

- udelené splnomocnenie nie je platným jednostranným právnym úkonom

a advokát nemohol pred notárom platne v mene dlžníka vyhlásiť uznanie záväzku

z úverovej zmluvy a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice pre rozpor záujmov

zástupcu a zastúpeného, pretože tento advokát bol určený priamo v zmluve o úvere

veriteľom a tohto advokáta si nevyberal dlžník (povinný);

- uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti

realizovať môže aj nemusí. Záleží od rôznych okolností, či toto právo využije, a preto nie je

prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti.

Uvedené skutočnosti spôsobujú, že dlžníci platne nesplnomocnili advokáta svojím

zastupovaním, na základe čoho notárske zápisnice nie sú exekučným titulom.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že

z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by

signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy, predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011