Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 342/2011
PDF · 258.03 KB
No categories available
II. ÚS 342/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej Mgr. J. H., B., vedené
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1631/2011, sp. zn. Rvp 1642/2011,
sp. zn. Rvp 1643/2011, sp. zn. Rvp 1644/2011 a sp. zn. Rvp 1688/2011 vo veci namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 96/2010 z 26. apríla 2011,
sp. zn. 17 CoE 52/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 2 CoE 87/2011 z 30. marca 2011, sp. zn.
16 CoE 121/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 18/2011 z 23. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. Rvp 1631/2011, sp. zn.
Rvp 1642/2011, sp. zn. Rvp 1643/2011, sp. zn. Rvp 1644/2011 a sp. zn. Rvp 1688/2011
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1631/2011.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4., 6. a 7. júla
2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 96/2010 z 26. apríla 2011,
sp. zn. 17 CoE 52/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 2 CoE 87/2011 z 30. marca 2011, sp. zn.
16 CoE 121/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 18/2011 z 23. marca 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
1. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1631/2011
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 26. novembra 2003 poskytla sťažovateľka
fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol
dlžník povinný vrátiť v 20 dvojtýždňových splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník
neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,
v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 21. marca 2004 bola notárom spísaná
notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd
uznesením č. k. 11 Er 735/2004-36 z 22. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd
ako súd odvolací uznesením z 26. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1642/2011
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. apríla 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej
osobe (dlžníkovi) úver v sume 464,71 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník
povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil
niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle
čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 11. septembra 2005 bola notárom spísaná
notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol
podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 15 Er 298/2006-13
z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka
podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením
z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
3. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1643/2011
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 15. decembra 2003 poskytla sťažovateľka
fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol
dlžník povinný vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník
neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru,
v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 13. marca 2004 bola notárom spísaná
notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol
podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 734/2004-15
z 9. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala
proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 30. marca
2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
4. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1644/2011
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 2. marca 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej
osobe (dlžníkovi) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník
povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil
niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle
čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 1. septembra 2005 bola notárom spísaná notárska
zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný
návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 15 Er 343/2006-26 z 1. októbra
2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti
tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 31. marca 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
5. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1688/2011
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 27. júna 2005 poskytla sťažovateľka fyzickej
osobe (dlžníkovi) úver v sume 199,16 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník
povinný vrátiť v 13 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil
niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle
čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 6. novembra 2005 bola notárom spísaná notárska
zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný
návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 258/2006-14 zo 4. novembra
2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti
tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 23. marca 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa
zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie, bez návrhu, zahájil konanie na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takého súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá poskytuje oprávnenie súdu
zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje
protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu
a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd
nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu
za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť... Dokonca samotné vykonanie dokazovania
bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...
Na záver okresný súd a krajský súd svojim rozhodnutím zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. ...
Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy
súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria
možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandartného obchodno-právneho
vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa
však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné
považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky
v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu
súkromno-právnej povahy.
Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie
majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok
nevyužíva... Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti
s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému
cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu.
V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný
cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa,
sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je
opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na
uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho
vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými
predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon
sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania
nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie
vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v
rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu“ uzneseniami krajského súdu, zruší predmetné uznesenia krajského
súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1631/2011, sp. zn.
Rvp 1642/2011, sp. zn. Rvp 1643/2011, sp. zn. Rvp 1644/2011 a sp. zn. Rvp 1688/2011
týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľka a krajský súd), pričom navyše sú
takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľkou, ako aj
z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať
meritórny záver.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností
rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a
zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 13 CoE 96/2010
z 26. apríla 2011, sp. zn. 17 CoE 52/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 2 CoE 87/2011
z 30. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 121/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 18/2011
z 23. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivý proces tým, že krajské súdy verifikovali zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).
Krajský súd v napadnutých uzneseniach potvrdil uznesenia okresného súdu ako
vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP. Podľa názoru krajského súdu napadnuté
uznesenia okresného súdu sú založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutých uznesení súdu prvého stupňa,
ktoré ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd v napadnutých uzneseniach uviedol, že sťažovateľka a jej dlžníci
uzavreli zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie, ktorým dlžníci dali
advokátovi Mgr. T. K. (ďalej len „advokát“) okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v ich mene uznal záväzok dlžníkov vyplývajúci
z úveru. Vo svojich záveroch poukazuje najmä na skutočnosti, že:
- v čase uzavretia úverovej zmluvy nemala sťažovateľka žiadny právny dôvod
trvať na tom, aby dlžníci dali plnú moc splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému
sťažovateľkou na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť,
a to ešte k tomu len so súhlasom dlžníkov (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je
neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná;
- udelené splnomocnenie nie je platným jednostranným právnym úkonom
a advokát nemohol pred notárom platne v mene dlžníka vyhlásiť uznanie záväzku
z úverovej zmluvy a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice pre rozpor záujmov
zástupcu a zastúpeného, pretože tento advokát bol určený priamo v zmluve o úvere
veriteľom a tohto advokáta si nevyberal dlžník (povinný);
- uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti
realizovať môže aj nemusí. Záleží od rôznych okolností, či toto právo využije, a preto nie je
prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti.
Uvedené skutočnosti spôsobujú, že dlžníci platne nesplnomocnili advokáta svojím
zastupovaním, na základe čoho notárske zápisnice nie sú exekučným titulom.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by
signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy, predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na
ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2011