Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 295/2011
PDF · 332.02 KB
No categories available
I. ÚS 295/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. O. K., B., vo
veci namietaného porušenia jeho
- základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom č. k.
15 C 127/2005-264 z 31. januára 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011,
- práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom č. k.
15 C 127/2005-264 z 31. januára 2008, postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho
rozsudkom č. k. 14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011 a
- základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie
sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom č. k. 15 C 127/2005-264
z 31. januára 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom č. k.
14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O.
K., B., vo veci namietaného porušenia
- základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 15 C 127/2005-264 z 31. januára 2008 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“),
- práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu a jeho rozsudkom,
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k.
14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom
najvyššieho súdu a jeho uznesením a
- základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie
sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
a jeho rozsudkom a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ podal dňa 04. 05. 2005 Okresnému súdu Bratislava I návrh na začatie
konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. T. L., B. proti odporcovi: Ú., B., o porušení
zákazu diskriminácie z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 3
ods. 4 zákona o štátnej službe, ktorá bola vedená na tomto súde pod č. k. 15 C 127/2005…
Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. 15 C 127/05-264 zo dňa 31. 01. 2008
predmetný návrh sťažovateľa zamietol v celom rozsahu…
Sťažovateľ sa v zákonnej lehote odvolal…
Následne prvostupňový súd písomne vyzval sťažovateľa dňa 27. 03. 2008, aby
oznámil súdu či súhlasí, aby odvolací súd vo veci rozhodol bez pojednávania …
Na to sťažovateľ písomne oznámil súdu v stanovenej lehote, dňa 04. 04. 2008, že
nesúhlasí, aby odvolací súd vo veci rozhodol bez pojednávania…
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14 Co 497/2008-322 zo dňa 11. mája 2010
potvrdil citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava I..., pričom však nerešpektoval
nesúhlas sťažovateľa, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá bez pojednávania…
Sťažovateľ… 14. 07. 2010 podal dovolanie v predmetnej právnej veci…
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, svojim uznesením
č. 1 Cdo 145/2010 zo dňa 25. 03. 2011 (doručené 30. 05. 2011) rozhodol, že dovolanie
odmieta a to z dôvodu, že dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, nie je procesné prípustný…
Sťažovateľ… predložil generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na
predloženie mimoriadneho dovolania…
Krajská prokuratúra Bratislava preskúmala z poverenia generálneho prokurátora
SR spis Okresného súdu Bratislava I a... zistila, že zákonné dôvody na podanie
mimoriadneho dovolania nie sú dané…
Samotný postup, konanie a rozhodnutie Krajskej prokuratúry Bratislava, považuje
sťažovateľ za nepresvedčivé, neodborné, majúce všetky atribúty svojvoľného poučovania
o vhodnosti predkladania mimoriadneho dovolania, ale najmä na nezáujem aplikovať
skutočný stav veci so súdnou praxou o uplatnení väčšej právnej sily, ktorú predstavuje
Ústava Slovenskej republiky oproti inkriminovanému ustanoveniu Občianskeho súdneho
poriadku o možnosti vyhlásenia rozsudku bez uskutočnenia odvolacieho konania…“
Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv krajským súdom uviedol:
«V predmetnej právnej veci sa uskutočnilo dňa 31. 01. 2008 súdne konanie, v ktorom
bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred týmto súdom vtom smere, že nebolo mu
umožnené predniesť návrhy a prednesy o merite veci, ktoré sťažovateľ predložil a doplnil
súdu na jeho výzvu formou Doplnku č. 1/07. Tým došlo k porušeniu zásady ústnosti. Tieto
prednesy a návrhy vrátane priložených rozhodujúcich listinných dôkazov boli bezdôvodne
neakceptované súdom, neboli ich časti prečítané resp. neboli s nimi oboznámení prítomní
účastníci konania. Táto skutočnosť nebola zaznamenaná v zápisnici o pojednávaní i napriek
tomu, že sťažovateľ o to žiadal.
Súd nemal záujem preskúmať a podrobiť dokazovaniu uvádzané skutočnosti
a okolnosti potvrdzujúce diskriminujúce postavenie sťažovateľa u odporcu ako osoba
nežiaduca s porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré sú uvedené v Doplnku
č. 1/07 v návrhu predmetnej žaloby vrátane príslušných listinných dôkazov.
Súd prvého stupňa pochybil vo vzťahu k predmetnému výberovému konaniu
(č. VK 4/24/01/2004), čím došlo k nasledujúcim porušeniam zákonnosti:
Obsah odborného testu neobsahoval otázky určené podľa § 1 ods. 1 vyhl.
ÚŠS č. 93/2003 Z. z. a to otázky o ústavnom zriadení, o organizácii štátnej správy,
z príslušného odboru štátnej správy – zákon o sťažnostiach. Naopak, v rozpore s § 1 ods. 2,
§ 5 ods. 4 citovanej vyhlášky, odborný test obsahoval otázky, ktoré neboli vhodné vzhľadom
na povahu povinností, ktoré má sťažovateľ ako štátny zamestnanec vykonávať v štátnej
službe v odbore štátnej služby 1.07 Kontrola, sťažnosti a petície, vnútorný audit.
Preto tvrdenie súdu a právny názor samosudkyne uvedený na strane 6, druhý odsek
v odôvodnení rozsudku, citát: „Námietky diskriminácie ohľadom obsahu odborných testov,
že na výberovom konaní pre úsek kontroly boli pre riaditeľov zostavené otázky z 10-tich
zákonov a vo výberovom konaní ktorého sa zúčastnil navrhovateľ boli zostavené otázky
z 15-tich zákonov, že test obsahoval otázky, ktoré do odboru štátna služba 1.07 kontrola,
sťažnosti a petície, vnútorný audit, nepatria, chýbali otázky z Ústavy SR, organizácie štátnej
správy, zo zákona o sťažnostiach, pričom odborný test bol cielene zostavený tak, aby ho
nemohol úspešne absolvovať, súd vyhodnotil ako nedôvodné, nemajúce oporu v žiadnom
zákone ani predpise.“, koniec citátu., považuje sťažovateľ za zavádzajúce, jednostranné
v prospech odporcu, ale aj v rozpore s ustanoveniami § 1 ods. 1, § 5 ods. 4 vyhl. ÚŠS
č. 93/2003 i § 15 zákona o štátnej službe. Tieto ustanovenia jednoznačne potvrdzujú
a svedčia o tom, že samosudkyňa uviedla nepravdivé skutočnosti v odôvodnení rozsudku,
lebo odborný test pre predmetné výberové konanie musel obsahovať tieto otázky, keďže
majú oporu v citovaných zákonoch. Navyše vyhotovené poverenie vtedajšieho predsedu
Úradu pre štátnu službu č. 2261/D/2004 zo dňa 22. 03. 2004 pre vtedajšieho vedúceho
služobného úradu odporcu, stanovuje, že pri realizácii predmetného výberového konania
bola povinnosť postupovať podľa ustanovení zákona o štátnej službe a vyhlášky Úradu pre
štátnu službu č. 93/2003 Z. z. A to sa zo strany odporcu nestalo, pričom samosudkyňa
bezdôvodne, nesprávnym spôsobom vyhodnotila túto skutočnosť, odvolávajúc sa na
neexistenciu zákona, či predpisu o povinnosti zaradiť do odborného testu označené zákony.
Ako dôkaz tohto tvrdenia sťažovateľa, ( súčasťou tejto sťažnosti), sú tieto listinné
dôkazy: Poverenie č. 2261/D/2004 na vykonanie výberového konania č. 4/24/01/2004 zo
dňa 22. 03. 2004, vyhláška Úradu pre štátnu službu č. 93/2003, list predsedu ÚŠS č. ÚŠS-
26029/2004 zo dňa 25. 05. 2004 o počte a zložení otázok pre výberové konanie na pozíciu -
generálneho riaditeľa sekcie kontroly, list Úradu vlády SR č. KVSÚ-75/2004 zo dňa 31. 05.
2004 o celkovom počte otázok a zložení otázok pre výberové konanie na pozíciu: riaditeľ
odboru hospodárskej kontroly sekcie kontroly, riaditeľa odboru metodickoprávneho sekcie
kontroly (účastník bol sťažovateľ), riaditeľa odboru petícií a sťažností sekcie kontroly.
Z týchto listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že odborné testy pre generálneho
riaditeľa sekcie kontroly, riaditeľov odborov hospodárskej kontroly, petícií a sťažností
sekcie kontroly obsahovali otázky z desiatich zákonov, ale odborný test pre riaditeľa
metodickoprávneho sekcie kontroly obsahoval otázky z 15 zákonov a navyše z niektorých
zákonov, ktoré neboli vhodné vzhľadom na povinnosti, ktoré má sťažovateľ vykonávať
v štátnej službe príslušného odboru.
Zo strany samosudkyne došlo k porušeniu § 156 ods. 1 O. s. p. v tom, že rozsudok
síce vyhlásila verejne s tým, že návrh sťažovateľa zamieta, ale celé odôvodnenie rozsudku
oprela o zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), a to o ust. § 6. Celé súdne
konanie bolo pripravené a vedené v duchu tohto zákona, samotné odôvodnené mala
samosudkyňa vopred pripravené, avšak v písomnom doručení rozsudku svojvoľne sudkyňa
zmenila odôvodnenie, neviazala sa týmto vyhlásením. Po vyhlásení rozsudku sťažovateľ
oznámil samosudkyne, že pochybila, keď konanie i vyhlásenie rozsudku oprela
o antidiskriminačný zákon, ktorý však mal účinnosť dňom 1. júla 2004, ale prejednaný
skutok sa stal v marci 2004. Preto toto celé súdne konanie považuje sťažovateľ za neetické,
zmätočné, nezodpovedajúce dokazovaniu v žalovanej veci, pričom nebol zistený skutočný
stav veci v nadväznosti na platný právny režim.
Ako dôkaz o pochybení postupu samosudkyne, sťažovateľ predkladá v prílohe čestné
prehlásenie prítomnej osoby (verejnosť) na tomto pojednávaní a vyhlásení rozsudku o tom,
že sudkyňa jednoznačne pochybila. Pre objektívnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd
s touto skutočnosťou – nezákonnosťou samosudkyne sa bezdôvodne nezaoberal a ani ju
nevyhodnotil. Teda, ide o falošnú solidaritu zainteresovaných sudcov.
Zo strany samosudkyne došlo k ďalšiemu porušeniu zákona a to ust. § 117 ods. 1
O. s. p. tým, že súdne pojednávanie dňa 31. 01. 2008 neviedla tak, aby prispelo
k spravodlivému rozhodnutiu. Neurobila vhodné opatrenia na úspešné vykonanie dôkazov.
Prejavilo sa to najmä pri výsluchu dvoch svedkov, keď na konkrétne položené otázky
navrhovateľom k merite veci, obidvaja svedkovia odpovedali vo väčšine prípadoch ako
napríklad, neviem, na to si nespomínam, na to si nepamätám, neviem odpovedať, nie som
schopný odpovedať, k tomu nemám, čo povedať, nie som si vedomý a podobne.
Samosudkyňa vedome s tichým súhlasom podporovala tento neprijateľný, pochybný štýl
výsluchu svedkov, nemala záujem zistiť skutočný stav veci, navodila situáciu, že tieto ich
niektoré klamlivé odpovede dokonca uviedla v odôvodnení rozsudku, avšak moju reakciu na
tieto vyjadrenia svedkov negovala a neuviedla ju v odôvodnení rozsudku.
Samosudkyňa porušila ust. § 118 ods. 3 O. s. p. tým, že na záver tohto súdneho
pojednávania nepripustila a sťažovateľ nemohol ako účastník konania zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. S tým súvisí aj porušenie § 123 O. s. p.
samosudkyňou v tom, že sťažovateľ ako účastník konania nemohol uplatniť právo vyjadriť
sa k návrhu na dokazovanie a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Sťažovateľovi nie je
známe napríklad, kedy a ako bolo vykonané dokazovanie, ktoré sa uvádza na strane 6,
druhý odsek odôvodnenia rozsudku, že predmetné výberové konanie bolo v súlade s § 15
ods. 19 zák. č. 312/2001 Z. z., ďalej, že z vykonaného dokazovania má súd zato, že
navrhovateľ nepreukázal také skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii tak, ako má na mysli § 13 ods. 3 zák. č. 311/2001
Z. z., pričom strana odporcu listinnými dôkazmi preukázala (akými?, kedy?), že nedošlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri predmetnom výberovom konaní. Je
nepochybné, že zákonnou povinnosťou odporcu je preukázať, že nedošlo k takémuto
porušeniu zásady. To sa však nestalo a samosudkyňa vedome napomáhala odporcovi pri
presadzovaní tohto pochybenia a nesúladu so zákonom...»
Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv krajským súdom ďalej uviedol:
„Odvolací súd, svojim postupom a konaním odňal sťažovateľovi… možnosť konať
pred súdom. Prejavilo sa to v tom, že odvolací súd neumožnil sťažovateľovi v odvolacom
konaní uplatniť svoje ústavné právo tým, že súd nerešpektoval obsah listu sťažovateľa zo
dňa 09. 07. 2010, podľa ktorého vyjadril nesúhlas, aby súd v predmetnej právnej veci
rozhodol bez verejného súdneho pojednávania. Odvolací súd i napriek tomu vo veci verejne
vyhlásil rozsudok dňa 23. 09. 2010. Tak došlo k hrubému porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy …
čl. 6 ods. 1 Dohovoru… Zrejme odvolací súd vedome nemieni rešpektovať ústavu
a medzinárodný dohovor tým, že sa len alibisticky odvoláva na ust. § 214 ods. O. s. p.,
pričom je všeobecne známe, že Občiansky súdny poriadok má nižšiu právnu silu ako ústava
či medzinárodný dohovor.
Ďalší vážny nedostatok zo strany odvolacieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že odvolací
súd vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku sa nevysporiadal s uvedenou
skutočnosťou o tom, prečo nerešpektoval predmetný list navrhovateľa o uplatnení práva na
verejné prerokovanie veci, a prečo rozhodol bez verejného prerokovania, pričom sťažovateľ
sa ani nemohol vyjadriť ku všetkým údajne vykonaným, či stotožneným dôkazom odvolacím
senátom.
Ak by odvolací súd rešpektoval uplatnené právo sťažovateľa na verejné prerokovanie
a preskúmanie predmetnej právnej veci aj vo vzťahu k všetkým vzneseným námietkam
v odvolaní, potom by odvolací súd mohol objektívne zistiť a vyhodnotiť skutočný stav
právnej veci. A to sa opätovne nestalo odvolacím súdom.
Zrejme by k porušeniu zákonnosti nedošlo, ak by odvolací súd preskúmal
a vyhodnotil všetky vznesené námietky, tak ako sú uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa. Aj táto skutočnosť jednoznačne svedčí o tom, že odvolací súd nepreskúmal
v celom rozsahu odvolanie sťažovateľa a neviazal sa uvedenými dôvodmi odvolania, čím
porušil ust. § 212 ods. 1 O. s. p.
Je nepochybné, že odvolací súd sa rutinným postupom stotožnil s nedostatočne
zisteným skutočným stavom veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd v rámci svojej
preskúmavacej činnosti sa nezaoberal s evidentnými porušeniami tohto súdu. Napríklad, že
sťažovateľ sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, že tento súd nekonal
nestranne, súd postupoval závislé v prospech odporcu…
Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd nemal rozhodnúť bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, nakoľko tým došlo k porušeniu § 123 O. s. p., keď navrhovateľ –
sťažovateľ nemohol sa vyjadriť k všetkým dôkazom, ktoré vykonal odvolací súd, resp. nie je
známe, na základe akých konkrétnych skutočnostiach dospel a stotožnil sa odvolací súd so
zisteniami súdom na prvom stupni, keď predložené listinné dôkazy jednoznačne preukazujú,
že tento súd nezistil správne skutočný stav prejednávanej právnej veci a dopustil sa viacero
pochybení.
Na základe uvedených skutočností, sťažovateľ konštatuje, že nie je zabezpečená jeho
spravodlivá ochrana práv a právom ochránených záujmov, čím dochádza k porušovaniu
§ § 1, 2 O. s. p. označenými súdmi.“
Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv najvyšším súdom uviedol:
„Je nepochybné, že ani dovolací súd pri svojom rozhodovaní nekonal v súlade so
zákonom. Listinné dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že sú vážne dôvody a preukázateľné
skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že podanie dovolania je opodstatnené. Boli splnené
podmienky dovolania a to podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo navrhovateľovi – sťažovateľovi
ako účastníkovi konania postupmi súdov sa odňala možnosť konať pred súdom, a tak
nemohlo dôjsť ani k zisteniu skutočného stavu prejednávanej veci v súlade so zákonom.“
K porušeniu základných a iných práv Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažovateľ uviedol:
„Sťažovateľ je toho názoru, že odmietnutím jeho podnetu na predloženie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR došlo k hrubému porušeniu
zákonnosti, k porušeniu občianskych a ústavných práv sťažovateľa...
V označených súdnych konaniach v predmetnej právnej veci došlo k naplneniu
podmienok podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., t. j. sťažovateľovi ako účastníkovi konania bola
postupom súdov odňatá možnosť konať napríklad pred odvolacím súdom.
Došlo aj k porušeniu zákonných povinností podľa zákona o prokuratúre, najmä § 5
citovaného zákona. Sťažovateľ konštatuje, že zo strany prokuratúry nedošlo k ochrane práv
sťažovateľa a zákonom chránených záujmov, pričom nepreskúmali avizované porušenie
zákonnosti a nevykonali účinné opatrenie na odstránenie avizovaných porušení ústavy.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd postupom a vydaním
uznesenia č. 1 Cdo 145/2010 zo dňa 25. 03. 2011 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Cdo 145/2010 zo dňa
25. 03. 2011 zrušuje
3. Krajský súd v Bratislave postupom a vydaním rozsudku č. k. 14 Co 497/2008-322
zo dňa 11. mája 2010 porušil právo Ing. T. L., aby sa jeho vec verejne prerokovala a v jeho
prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010
vo výroku o potvrdení rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 127/2005-264
z 31. 01. 2008. zrušuje.
5. Okresný súd Bratislava I. postupom a rozsudkom č. k. 15C 127/2005-264 z 31. 01.
2008 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
6. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 127/2005-264 z 31. 01. 2008
zrušuje.
7. Ing. T. L. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 666.- € ..., ktoré mu
Okresný súd Bratislava I je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
8. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť JUDr. O. K., advokátke do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 587,40 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol žalobu
sťažovateľa a na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP“) a ktoré
odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.
Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu
neprípustnosti.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa postupom
a uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných a iných práv postupom
a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti
potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, a porušenie svojich práv vidí v podľa neho
nesprávnom závere najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP teda z dôvodu, že v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať
pred súdom.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ako aj
o neprípustnosti dovolania podľa ustanovení § 237 a § 239 OSP z dôvodu, že dovolaním
napadnutý rozsudok nemá znaky rozsudkov uvedených v týchto ustanoveniach) sa
nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie
je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol:
„Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
avdovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd (ne)odňal
dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd nezistil
pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu. Pod odňatím možnosti pred
súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým v občianskom
súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať
procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia ide len vtedy, keď
súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym
súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy,
vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom,
právo označiť navrhované, dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať
v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy, vyjadriť sa. k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, §
131, § 211, § 215 O. s. p.). Zároveň podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona
č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, hl súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods.
1 O. s. p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa (v dôsledku čoho nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie), b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ povaha
prejednávanej veci nenasvedčovala, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval
dôležitý verejný záujem. Podľa názoru dovolacieho súdu teda nič nebránilo odvolaciemu
súdu predmetnú vec rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O čase a mieste
verejného vyhlásenia rozsudku boli pritom účastníci riadne upovedomení (§ 156 ods. 3
O. s. p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa v danom prípade nepriečil zákonu, nemohlo
dôjsť k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde)...
Obdobne tieto závery platia í pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.). Odporca v dovolaní namietal, že napadnuté uznesenie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení vecí (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)... Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod vtom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238
O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná
skutočnosť by mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, nezakladala by ale prípustnosť dovolania. Opodstatnenosť uplatnenia
dovolacieho dôvodu v zmysle § 24l ods. 2 písm. c/ O. s. p. môže dovolací súd posudzovať
len ak je tento dovolací dôvod uplatnený v procesne prípustnom dovolaní. Keďže
navrhovateľom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne
prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska
správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.“
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného
súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými a inými právami
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu,
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom krajského súdu
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo
vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou a vzhľadom na to, najvyšší súd sa
nezaoberal meritórnym preskúmaním postupu a rozsudku krajského súdu na základe
sťažovateľom podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, bola
zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského
súdu.
Sťažovateľ vidí porušenie označených základných a iných práv postupom
a rozsudkom krajského súdu v obdobnom tvrdení, ktorým dôvodil aj prípustnosť
a dôvodnosť dovolania proti tomuto rozsudku, a to, že mu bola odňatá možnosť konať pred
krajským súdom tým, že krajský súd vo veci rozhodol a vyhlásil svoj rozsudok bez
nariadenia pojednávania napriek tomu, že sťažovateľ na výzvu okresného súdu oznámil, že
nesúhlasí s prejednaním a rozhodnutím veci odvolacím krajským súdom bez pojednávania.
Podľa sťažovateľa v dôsledku jemu takto odňatej možnosti konať pred súdom
krajský súd dospel k neprávnym skutkovým a právnym záverom vo veci, keď potvrdil
zamietavý rozsudok okresného súdu, a nesprávnym záverom o absencii procesných
pochybení okresného súdu v prvostupňovom konaní.
Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku
jednak z dôvodu, že sa nevysporiadal s tým, že napriek oznámeniu sťažovateľa o tom, že
trvá na pojednávaní pred odvolacím súdom, pojednávanie nariadené nebolo.
Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ aj v tom, že
krajský súd sa relevantne nevysporiadal so všetkými ním uvedenými dôvodmi v jeho
odvolaní jednak vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom okresného súdu,
ako aj vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal
a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie
rozhodnutia prvostupňového súdu. Prvostupňový súd náležité zistil skutkový stav veci
(§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným
spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219
ods. 2 O. s. p.).
K tomuto názoru dospel odvolací súd po tom, ako sa podrobne oboznámil
s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi
závermi. Predmetom sporu bolo určenie, že došlo k porušeniu zákazu diskriminácie a nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- Sk. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v spornom výberovom konaní
došlo k jeho priamej alebo nepriamej diskriminácii v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3
Zákonníka práce, v znení zákona č. 311/2001 Z. z.. Podstatou citovaného ustanovenia je
vymedzenie priamej diskriminácie zamestnanca v porovnaní so zaobchádzaním s inými
zamestnancami a aj nepriamej diskriminácie zamestnanca navonok neutrálnym pokynom,
rozhodnutím alebo praxou, ktoré však nie sú primerané alebo objektívne nevyhnutné
a znevýhodňujú zamestnanca v porovnaní s ostatnými. Porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania nemožno spájať len so subjektívnym pocitom dotknutej osoby (jeho
psychickou reakciou), ale aj objektívne v tom zmysle, že intenzitu nepriaznivého následku,
napríklad v znížení dôstojnosti, by pociťovala v obdobnej situácii spravidla každá osoba.
Sporného výberového konania sa zúčastnili dvaja uchádzači, navrhovateľ a JUDr. Štefan
Linder. Pri odbornom teste navrhovateľ nedosiahol potrebný počet bodov, čo bolo
podmienkou jeho účasti na osobnom pohovore s členmi výberovej komisie. JUDr. Linder
v odbornom teste získal potrebný počet bodov a podmienky na ústny pohovor splnil.
Výsledok výberového konania bol navrhovateľovi oznámený v súlade s čl. 4 ods. 1
služobného predpisu č. 2/2003. Odporca postupom vo výberovom konaní dodržal princíp
rovnakého zaobchádzania, pretože zloženie výberovej komisie bolo rovnaké u oboch
uchádzačov, v písomnom teste na overenie odborných znalostí mali obaja uchádzači
rovnaké otázky a taktiež bol rovnaký okruh tém osobného pohovoru. Navrhovateľ sa
žalobným návrhom domáhal vyslovenia, že bolo porušené jeho právo rovnakého
zaobchádzania v tomto konkrétnom výberovom konaní. V žalobnom návrhu však porovnáva
podmienky sporného výberového konania s iným výberovým konaní na úseku kontroly
a poukazuje na to, že vo výberovom konaní, ktorého sa zúčastnil boli zostavené otázky z 15-
tich zákonov a v inom výberovom konaní len z 10-tich zákonov. Hodnotí aj obsah otázok
v odbornom teste, ktoré podľa jeho názoru nesúviseli s predmetom činnosti
štátnozamestnaneckého miesta, ktorého sa sporné výberové konanie týkalo. Tvrdenia
navrhovateľa, že odborný test bol zostavený tak, aby ho nemohol úspešne absolvovať,
zostali len v rovine jeho tvrdenia. Podstatné je, že úplne rovnaké otázky dostal v odbornom
teste aj druhý uchádzač, ktorý odborný test urobil na dostatočný počet bodov. Obtiažnosť
odborného testu nemôže zakladať nerovnaké zaobchádzanie účastníkov výberového
konania, pokiaľ ho musia absolvovať za rovnakých podmienok všetci uchádzači. Na tejto
skutočnosti nič nemení ani sled udalostí na pracovisku u odporcu pred účasťou
navrhovateľa vo výberovom konaní, ktoré navrhovateľ popísal v priebehu súdneho konania
a ktoré podľa jeho názoru spôsobili jeho postavenie na pracovisku „ako nežiadúcej osoby“.
Tieto udalosti založili subjektívny pocit navrhovateľa a jeho indície, že bol vo výberovom
konaní účelovo diskriminovaný, ale bez preukázania dôkazov, že k tomu aj skutočne došlo.
Odvolacie námietky navrhovateľa, týkajúce sa údajných procesných pochybení
prvostupňového súdu, aj tieto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. Neobstojí
námietka, že navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo súdneho spisu
vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 3. 10. 2006 (č. l. 88 až 92), bolo v zápisnici
zachytené obsiahle vyjadrenie navrhovateľa k predmetnému sporu. Taktiež na pojednávaní
konanom dňa 31. 1. 2008 (č. l. 254 až 262) súd umožnil navrhovateľovi uvádzať všetky
skutočnosti, ktoré považoval za dôležité, bolo mu umožnené klásť otázky svedkom,
vyjadrovať sa k svedeckým výpovediam. Zápisnice z pojednávania nepreukazujú tvrdenia
navrhovateľa, že by nemal možnosť vyjadriť sa k sporu, predniesť svoje návrhy a názory na
vykonané dokazovanie. Podľa § 40 ods. 3 O. s. p. predseda senátu alebo samosudca opraví
v zápisnici chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca
rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá
námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania
účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená. Zo zápisnice
o priebehu pojednávania zo dňa 31. 1. 2008, odvolací súd mal za preukázané, že
navrhovateľ voči vedeniu pojednávania a priebehu dokazovania nepodal žiadnu námietku.
Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s jeho
doplnením žalobného návrhu zo dňa 20. 8. 2007, označené ako Doplnok č. 1/07 k žalobe
podanej dňa 4. 5. 2005.. V zápisnici z pojednávania na strane 2, posledný odsek (č. l. 255)
je uvedené, že „súd oboznamuje s podaním návrhu z 20. 8. 2007 a skutočnosťami
uvedenými tam, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie súdu ako i so zmenou petitu, ktorá bola
navrhovateľom doručená 20. 8. 2007 i s prílohami.“ Je teda zrejmé, že súd prvého stupňa
na tomto pojednávaní oboznámil prítomných účastníkov s doplnením žaloby, ako aj s jej
prílohami. Zároveň pripustil zmenu petitu v zmysle návrhu zo dňa (č. l. 256). Neobstojí ani
námietka, že súd nesprávne právne posúdil vec, pričom nevykonal žiadne navrhované
dôkazy. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa na strane 8 (č. l. 261) po poučení
súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p., predstúpil navrhovateľ, ktorý sa vyjadril tak, že pokiaľ súd
pre svoje rozhodnutie bude brať do úvahy všetky listiny, ktoré sú súčasťou spisu, ďalšie
návrhy na dokazovanie nemá. Podľa § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa
odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr
sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Odvolací súd konštatuje, že
navrhovateľ na otázku súdu, či má ďalší návrh na dokazovanie neuviedol, že má návrhy na
doplnenie dokazovania. K tvrdeniu navrhovateľa, že zo strany súdu došlo k porušeniu
ustanovenia § 156 ods. 1 O. s. p. z dôvodu, že odôvodnenie, ktoré nasledovalo po vyhlásení
rozsudku súdu prvého stupňa malo vychádzať zo zákona č. 365/2004 Z. z., odvolací súd
poukazuje na to, že ide opätovne o tvrdenie navrhovateľa, ktoré nebolo podložené
relevantným dôkazom. Odporca v podanom vyjadrení k odvolaniu tvrdí opak. Neobstojí ani
odvolacia námietka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje náležitosti podľa
§ 157 ods. 2 O. s. p., nie je v ňom uvedené, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, je
jednostranné, neobjektívne! V odôvodnení napadnutého rozsudku súd výslovne uviedol čoho
sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. K tvrdeniu navrhovateľa, že v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, prečo
súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, je potrebné uviesť, že žiadne ďalšie dôkazy, ako už
bolo uvedené, neboli navrhnuté navrhovateľom a ani odporcom. K ďalšej námietke
navrhovateľa, že napadnutý rozsudok mu nebol doručený v lehote 30 dní odo dňa
vyhlásenia, odvolací súd konštatuje, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na podanie
odvolania. Navyše zo spisu vyplýva, napadnutý rozsudok bol písomne vyhotovený 28. 2.
2008, pričom bol vyhlásený dňa 31. 1. 2008, teda 30-dňová lehota uplynula 1. 3. 2008
(v sobotu). V nasledujúci pracovný deň, v pondelok 3.3.2008, bol napadnutý rozsudok
v zákonnej lehote expedovaný. K tvrdeniu navrhovateľa, že došlo k porušeniu ustanovenia
§ 117 ods. 1 O. s. p. v tom, že sudkyňa neurobila vhodné opatrenie na úspešné vykonanie
dôkazov, kedy svedkovia vo väčšine prípadov odpovedali neviem, nepamätám si,
nespomínam si, nie som si vedomý a pod., odvolací súd poukazuje na to, že význam
svedeckej výpovede spočíva v osobnom vypočutí svedka a súd v žiadnom prípade nesmie
ovplyvňovať obsah jeho výpovede. Navrhovateľ namietal, že sudkyňa porušila ustanovenie
§ 123 O. s. p. v tom, že ako účastník konania nemohol si uplatniť právo na vyjadrenie sa
k návrhu na dokazovanie a k všetkým dôkazom, ktoré boli vykonané. Z protokolácie
zápisnice na pojednávaní dňa 31. 1. 2008 je zrejmé, že sa vykonávali dôkazy, ktoré navrhol
sám navrhovateľ. Na strane 4 a 6 predmetnej zápisnice (č. l. 257 až 259) je
zaprotokolované vyjadrenie navrhovateľa k jednotlivým vykonaným dôkazom, z čoho
vyplýva, že počas celého pojednávania mal možnosť sa k prejednávanej veci vyjadriť.
Navrhovateľ k priebehu pojednávania nevzniesol žiadnu námietku. K ďalšej námietke
navrhovateľa, že nie je zrejmé, či právny zástupca odporcu predložil súdu vyčíslené trovy v
lehote troch dní od vyhlásenia rozsudku, poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že právny
zástupca odporcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia podaním zo dňa 4. 2. 2008, ktoré bolo
dané na poštovú prepravu 4. 2. 2008 (pondelok). Podľa § 151 ods. 1 veta druhá O. s. p.
účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť
najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že
právny zástupca odporcu vyčíslil trovy konania do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku, teda tak, ako je uvedené v citovanom ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.»
Po preskúmaní napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil,
že by skutkové a právne závery krajského súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného
súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o závery, ktoré sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými a inými právami
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu,
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli
preskúmateľné na základe dostupného riadneho opravného prostriedku (prípustného
odvolania), ktorý sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
V závere ústavný súd dodáva, že súc viazaný petitom sťažnosti nebol daný zákonný
dôvod na to, aby posudzoval tú časť odôvodnenia sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie ním označených základných a iných práv aj postupom generálnej prokuratúry,
resp. krajskej prokuratúry pri vybavení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
proti rozsudku krajského súdu, keďže tieto námietky sťažovateľa neboli priemietnuté do
petitu jeho sťažnosti ani do označenia subjektov, proti ktorým sťažnosť smerovala.
Ústavný súd napriek tomu v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej
osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nemá povinnosť
takémuto podnetu vyhovieť.
Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže
odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním,
spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011