Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. V., Ž., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 4. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. júna

2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a 2 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. mája 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. decembra 2007 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2008 bol sťažovateľ právoplatne uznaný

vinným z trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1

a 2 účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) a trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa Trestného

zákona. Okresný súd uznesením č. k. -94 z 21. februára 2011 zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorá bola vedená na tomto

súde pod sp. zn. , proti ktorému podal v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský súd

napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť ako nedôvodnú, pretože

sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý v konaní o povolení obnovy

konania nezistil dôvod, pre ktorý by nariadil obnovu konania trestnej veci sťažovateľa

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka krajskému súdu, že v napadnutom

rozhodnutí „... nereagoval a neskúmal... argumenty, ktoré sú podstatné pre iné rozhodnutie

o vine, alebo vzhľadom na ktoré je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere.

Odôvodnenie... uznesenia je nedostatočné, neúplné a nezrozumiteľné – nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľ považoval za preukázané, že v konaní o povolení obnovy konania pred

okresným súdom preukázal nezrovnalosti/dôvodné pochybnosti o stanovení presného času

smrti poškodeného P. S. súdnou znalkyňou, od ktorého (stanovenia času smrti) sa odvíja/má

odvíjať aj posúdenie jeho zavineného konania, ktorým mu spôsobil/mal spôsobiť smrť. Na

potvrdenie svojich zistení navrhol okresnému súdu vykonanie odborného znaleckého

dokazovania, ktoré bolo okresným súdom zamietnuté, pričom o sťažnosti konajúci krajský

súd uplatnenú námietku v tomto smere prehliadol a „... nereagoval ani na skutočnosť..., že

Okresný súd... zamietol vykonanie dôkazov ohľadne sfalšovanej doby smrti neb. P. S.

a najmä... prizvanie znalca súdneho lekárstva... odborníka na poranenia mozgu...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva D. V... podľa , 2 ... a práva podľa ,

ods. 3 d), čl. 7 ods. 1, čl. 13, Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2

Tos/26/2011-109, zo dňa 04. mája 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -109, zo dňa 04. mája

2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

5. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti požiadal ústavný súd , aby „... vyslovil

právny názor k postupu vo veci, ktorým budú súdy viazané“, a to z dôvodu svojho

presvedčenia, že „... nie je možné dôjsť k spravodlivému súdnemu konaniu v rámci

pôsobnosti súdov žilinského kraja...“. Taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia sa

koncentrovala na skutočnosť, že v konaní o povolení obnovy konania pred okresným súdom

preukázal také zásadné skutočnosti majúce vzťah k zistenému skutkovému stavu, ktoré, ak

by boli súdom, ktoré rozhodli o jeho odsúdení (rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 20. decembra 2007 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2008, pozn.), známe, nemohlo by dôjsť k jeho odsúdeniu. Ďalej uviedol:

„Poznamenávam, že ak by uvedené nové skutočnosti, boli predtým súdom známe, v tom

prípade by rozsudok zo dňa 20. 12. 2007 Okresného súdu v Žiline v spojení

s rozsudkom Krajského súdu sp. zn. zo dňa 28. 02. 2008 nemal v zákone

oporu pre nenaplnenie objektívnej ako i subjektívnej stránky veci tr. činu podľa § 219 ods. 2

Tr. zák...“

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu

vyplývajúce z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom

spore (, ).

11. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. zo 4. mája 2011

v podstatnom uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr.

por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je v žiadnom smere dôvodná.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo

napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie

obnovy konania zodpovedá tiež stavu veci a zákonu. Rozhodnutiu Okresného súdu Žilina

nemožno vytknúť žiadnu chybu, či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil

okresný súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd

v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také skutočnosti, ktoré neboli

predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na

obnovu konania. Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej

veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť

treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli

vykonané v pôvodnom konaní alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým

obsahom odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov. Pri posudzovaní

podmienok obnovy konania podľa citovaného ustanovenia zákona ( )

súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk, a to či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu

neznáme, a ďalej či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so

skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému

rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 ust.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé

samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné,

než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných

dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného

rozhodnutia s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhnutých

dôkazov. Pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť

výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného

rozhodnutia.

Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn.

zo dňa 20. 12. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

zo dňa 28. 2. 2008 bol odsúdený D. V. spoločne s už odsúdeným Jaroslavom

P. uznaní vinnými z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. č.

v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa Tr. zák. a

trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., pričom skutkov sa

odsúdený D. V. dopustil konaním opísaným vo výrokovej časti spomenutého rozsudku.

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23. septembra 2008

bolo odmietnuté dovolanie odsúdeného D. V. podľa a to z toho

dôvodu, že Najvyšší súd SR nezistil dôvody pre zrušenie veci.

Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozhodnutia bolo zistenie okresného

súdu, že odsúdený D. V. spoločne s J. P. dňa 9. 12. 2005 v čase približne od 20.00 hod. do

22.00 hod. v Ž. pod vplyvom alkoholu s extrémne vysokou mierou brutality po

predchádzajúcej hádke fyzicky napadli ťažko opitého užívateľa bytu P. S. ležiaceho v

posteli, ktorého udierali päsťami po hlave a iných častiach tela, obaja ho kopali nohami do

všetkých častí tela vrátane hlavy, na podlahe na neho ešte skákali, J. P. ho udieral do hlavy

a ostatných častí tela drevenou nohou zo stola, pričom popísané intenzívne útoky vyvíjali

v postupných opakovaných viacnásobných časových intervaloch spôsobiac mu smrteľné

zranenie a ďalej vo vzťahu k odsúdeniu obžalovaného V. boli tiež skutkovým základom

rozsudku zistenia, že D. V. v období od júna 2004 do 23. 6. 2005 si neplnil vyživovaciu

povinnosť vo vzťahu k svojej maloletej Dcére E. O. napriek tomu, že ho k tomu zaviazal

Okresný súd v Žiline.

Je nutné konštatovať a pripomenúť, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je

možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie

sa obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania

obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové

skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné

z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich

dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich

nesprávne vyhodnotil.

Okresný súd v konaní o povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí vypočul

znalkyňu MUDr. L. J. a práve na skutočnosti, ktoré uviedla znalkyňa pri tomto výsluchu,

poukazuje obhajoba s tým, že z tejto výpovede vyplynuli nové skutočnosti, ktoré neboli súdu

skôr známe, ale majú zásadný vplyv na vinu odsúdeného D. V. Nadriadený súd konštatuje,

že z výpovede znalkyne MUDr. L. J., ktorá v pôvodnom konaní vypracovala spolu so

znalcom MUDr. J. I., ktorý bol vypočutý aj v základnom konaní, znalecký posudok č.

106/2005, nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by súdu predtým neboli známe.

Predmetom znaleckého posudku bol popis zranení poškodeného P. S. a tiež

vyjadrenie sa k mechanizmu vzniku zranení, príčiny a doby jeho smrti. Na verejnom

zasadnutí znalkyňa MUDr. L. J. v podstate zopakovala skutočnosti, ktoré vyplývajú zo

znaleckého posudku, vysvetlila spôsob zisťovania doby smrti poškodeného a v danom

prípade určila rozptyl stanovenej doby smrti P. S. na plus-mínus 2,7 hodiny. Podrobne a

kvalifikovane zodpovedala všetky otázky, ktoré boli kladené obhajobou a vysvetlila

skutočnosti týkajúce sa polohy P. S. v akej sa nachádzal po smrti, ako aj jeho možné

„správanie sa“ počas útoku a po ňom. Nadriadený súd nezistil ani v jednej z odpovedí na

verejnom zasadnutí zjavné rozpory či odchýlky od záverov, ktoré už boli konštatované v

znaleckom posudku č. 106/2005/ zo dňa 8. 3. 2006. Z výpovede znalkyne nevyplynuli nové

skutočnosti, ktoré by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu. Pokiaľ

obhajoba poukazuje na to, že novou skutočnosťou sú skutočnosti pokiaľ odpovedala

znalkyňa tak, že jedným zo zistených vnútrolebkových zranení bolo aj zakrvácame do

vnútrokomorového systému mozgu, ktoré sa prejavuje ihneď bezvedomím a všetky nálezy a

zranenia vo vnútri lebky viedli práve k poúrazovému opuchu mozgu, ktorý mal za následok

smrť P. S. a takto opísala stav, ktorý nasleduje po smrteľných zraneniach, ktoré sú popísané

v závere znaleckého posudku, tak táto skutočnosť nie je v rozpore s dokazovaním, ktorej

bolo vykonané ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní. Rovnako tak nie je

v rozpore ani jej ďalšia odpoveď na otázku, či môže takto poranený človek sám chodiť a

komunikovať s inou osobou, keď odpovedala, že v takom rozsahu, ako boli zistené

poranenia, nemôže.

V posudzovanom prípade okresný súd nepochybil, keď výpoveď znalkyne

nepovažoval za takú, ktorá by sama osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu

už známymi, bola spôsobilá privodiť dôvodný predpoklad pre možnú zmenu právoplatného

rozsudku. Výpoveď znalkyne nijakým spôsobom neoslabuje a nevyvracia ostatné dôkazy,

ktoré boli v predmetnej veci produkované.

Rozhodujúce pre záverečný názor nadriadeného súdu je, že trestná činnosť

odsúdeného D. V., ktorá je konkretizovaná vo výrokovej časti namietaného rozsudku, je

preukázaná dôkazmi, ktoré boli vykonané v základnom konaní. Odsúdený D. V. je

jednoznačne usvedčovaný predovšetkým výpoveďami svedkov R. K., J. K., K. D., L. K., ako

aj znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, farmácia - súdne lekárstvo.

S ohľadom na uvedené aj krajský súd dospel k záveru, že nie je daný dôvodný

predpoklad, že by na základe dôkazov navrhnutých odsúdeným V., bol vynesený iný výrok o

víne alebo o treste. Okresný súd postupoval správne, keď argumenty odsúdeného, uplatnené

v návrhu na obnovu konania, neakceptoval.»

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj

náležite odôvodnené a jeho skutkové a právne závery nemožno považovať za arbitrárne

alebo zjavne neopodstatnené. Sťažovateľom uvádzané skutkové okolnosti, o ktorých tvrdí,

že sú/majú byť novými okolnosťami, ktoré súdy dosiaľ nezohľadňovali pri rozhodovaní

o jeho vine a sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie v jeho trestnej veci, boli krajským

súdom v rámci jeho rozhodovacej činnosti preskúmané a neboli vyhodnotené ako také,

ktoré „... by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu“.

14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

označeného práva ( ), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

15. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru ústavný súd poznamenáva, že práve

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

považovať aj obnovu konania (, m. m. , A. B. v. Slovenská

republika, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz

na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí

návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1

dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana

ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.

Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985).

16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 2

ústavný súd uvádza, že namietané porušenie článku nemá žiadnu vecnú

a príčinnú súvislosť s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pretože predmetný článok

sa týka súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov.

17. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv podľa čl. 7 ods. 1

a čl. 13 dohovoru ústavný súd z obsahu jeho podanej sťažnosti ustálil, že vyslovenia ich

porušenia sa sťažovateľ domáha v súvislosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolacieho, ktorý svojím

rozhodnutím sp. zn. z 23. septembra 2008 odmietol sťažovateľom podané

dovolanie. Sťažovateľ uvádza: „Dovolací súd neprihliadol ani sa nezaoberal mojím

písomným podaním a to... osobným doplnením dovolania s podrobným popisom.“ Ústavný

súd sa v tomto konaní nezaoberal prieskumom predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu,

pretože sa týka pôvodnej trestnej veci sťažovateľa, ktorá bola právoplatne skončená. V tejto

súvislosti by sťažnosť proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu bola prima facie tiež

oneskorene podaná. Navyše sťažovateľ porušenie označených práv iba konštatuje, a to bez

akéhokoľvek zdôvodnenia ich porušenia.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ustanovenie obhajcu na konanie pred ústavným súdom a iné), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011