Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 313/2011
PDF · 233.58 KB
No categories available
I. ÚS 313/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. V., Ž., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo
veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2 Tos/26/2011 zo 4. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. júna
2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/26/2011 zo 4. mája 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 102/2006 z 20. decembra 2007 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2008 z 28. februára 2008 bol sťažovateľ právoplatne uznaný
vinným z trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1
a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len
„Trestný zákon“) a trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného
zákona. Okresný súd uznesením č. k. 32 Nt/3/2009-94 z 21. februára 2011 zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorá bola vedená na tomto
súde pod sp. zn. 3 T/102/2006, proti ktorému podal v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský súd
napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť ako nedôvodnú, pretože
sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý v konaní o povolení obnovy
konania nezistil dôvod, pre ktorý by nariadil obnovu konania trestnej veci sťažovateľa
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T/102/2006.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka krajskému súdu, že v napadnutom
rozhodnutí „... nereagoval a neskúmal... argumenty, ktoré sú podstatné pre iné rozhodnutie
o vine, alebo vzhľadom na ktoré je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere.
Odôvodnenie... uznesenia je nedostatočné, neúplné a nezrozumiteľné – nepreskúmateľné.“.
Sťažovateľ považoval za preukázané, že v konaní o povolení obnovy konania pred
okresným súdom preukázal nezrovnalosti/dôvodné pochybnosti o stanovení presného času
smrti poškodeného P. S. súdnou znalkyňou, od ktorého (stanovenia času smrti) sa odvíja/má
odvíjať aj posúdenie jeho zavineného konania, ktorým mu spôsobil/mal spôsobiť smrť. Na
potvrdenie svojich zistení navrhol okresnému súdu vykonanie odborného znaleckého
dokazovania, ktoré bolo okresným súdom zamietnuté, pričom o sťažnosti konajúci krajský
súd uplatnenú námietku v tomto smere prehliadol a „... nereagoval ani na skutočnosť..., že
Okresný súd... zamietol vykonanie dôkazov ohľadne sfalšovanej doby smrti neb. P. S.
a najmä... prizvanie znalca súdneho lekárstva... odborníka na poranenia mozgu...“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva D. V... podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy... a práva podľa čl. 6 ods. 1,
ods. 3 d), čl. 7 ods. 1, čl. 13, Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2
Tos/26/2011-109, zo dňa 04. mája 2011 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos/26/2011-109, zo dňa 04. mája
2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
5. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti požiadal ústavný súd , aby „... vyslovil
právny názor k postupu vo veci, ktorým budú súdy viazané“, a to z dôvodu svojho
presvedčenia, že „... nie je možné dôjsť k spravodlivému súdnemu konaniu v rámci
pôsobnosti súdov žilinského kraja...“. Taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia sa
koncentrovala na skutočnosť, že v konaní o povolení obnovy konania pred okresným súdom
preukázal také zásadné skutočnosti majúce vzťah k zistenému skutkovému stavu, ktoré, ak
by boli súdom, ktoré rozhodli o jeho odsúdení (rozsudok okresného súdu sp. zn.
3 T 102/2006 z 20. decembra 2007 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2008
z 28. februára 2008, pozn.), známe, nemohlo by dôjsť k jeho odsúdeniu. Ďalej uviedol:
„Poznamenávam, že ak by uvedené nové skutočnosti, boli predtým súdom známe, v tom
prípade by rozsudok 3 T/102/2006 zo dňa 20. 12. 2007 Okresného súdu v Žiline v spojení
s rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 1 To/15/2008 zo dňa 28. 02. 2008 nemal v zákone
oporu pre nenaplnenie objektívnej ako i subjektívnej stránky veci tr. činu podľa § 219 ods. 2
Tr. zák...“
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Tos/26/2011 zo 4. mája 2011
v podstatnom uviedol:
«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr.
por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je v žiadnom smere dôvodná.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo
napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie
obnovy konania zodpovedá tiež stavu veci a zákonu. Rozhodnutiu Okresného súdu Žilina
nemožno vytknúť žiadnu chybu, či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil
okresný súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd
v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také skutočnosti, ktoré neboli
predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na
obnovu konania. Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej
veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť
treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.
Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli
vykonané v pôvodnom konaní alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým
obsahom odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov. Pri posudzovaní
podmienok obnovy konania podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr. por.)
súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk, a to či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu
neznáme, a ďalej či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému
rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 ust. § 394 Tr. por.
Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé
samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné,
než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných
dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného
rozhodnutia s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhnutých
dôkazov. Pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť
výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného
rozhodnutia.
Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn.
3 T/102/2006 zo dňa 20. 12. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.
1 To/15/2008 zo dňa 28. 2. 2008 bol odsúdený D. V. spoločne s už odsúdeným Jaroslavom
P. uznaní vinnými z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a
trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., pričom skutkov sa
odsúdený D. V. dopustil konaním opísaným vo výrokovej časti spomenutého rozsudku.
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo/22/2008 zo dňa 23. septembra 2008
bolo odmietnuté dovolanie odsúdeného D. V. podľa § 382 písm. c) Tr. por. a to z toho
dôvodu, že Najvyšší súd SR nezistil dôvody pre zrušenie veci.
Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozhodnutia bolo zistenie okresného
súdu, že odsúdený D. V. spoločne s J. P. dňa 9. 12. 2005 v čase približne od 20.00 hod. do
22.00 hod. v Ž. pod vplyvom alkoholu s extrémne vysokou mierou brutality po
predchádzajúcej hádke fyzicky napadli ťažko opitého užívateľa bytu P. S. ležiaceho v
posteli, ktorého udierali päsťami po hlave a iných častiach tela, obaja ho kopali nohami do
všetkých častí tela vrátane hlavy, na podlahe na neho ešte skákali, J. P. ho udieral do hlavy
a ostatných častí tela drevenou nohou zo stola, pričom popísané intenzívne útoky vyvíjali
v postupných opakovaných viacnásobných časových intervaloch spôsobiac mu smrteľné
zranenie a ďalej vo vzťahu k odsúdeniu obžalovaného V. boli tiež skutkovým základom
rozsudku zistenia, že D. V. v období od júna 2004 do 23. 6. 2005 si neplnil vyživovaciu
povinnosť vo vzťahu k svojej maloletej Dcére E. O. napriek tomu, že ho k tomu zaviazal
Okresný súd v Žiline.
Je nutné konštatovať a pripomenúť, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je
možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie
sa obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania
obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové
skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné
z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich
dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich
nesprávne vyhodnotil.
Okresný súd v konaní o povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí vypočul
znalkyňu MUDr. L. J. a práve na skutočnosti, ktoré uviedla znalkyňa pri tomto výsluchu,
poukazuje obhajoba s tým, že z tejto výpovede vyplynuli nové skutočnosti, ktoré neboli súdu
skôr známe, ale majú zásadný vplyv na vinu odsúdeného D. V. Nadriadený súd konštatuje,
že z výpovede znalkyne MUDr. L. J., ktorá v pôvodnom konaní vypracovala spolu so
znalcom MUDr. J. I., ktorý bol vypočutý aj v základnom konaní, znalecký posudok č.
106/2005, nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by súdu predtým neboli známe.
Predmetom znaleckého posudku bol popis zranení poškodeného P. S. a tiež
vyjadrenie sa k mechanizmu vzniku zranení, príčiny a doby jeho smrti. Na verejnom
zasadnutí znalkyňa MUDr. L. J. v podstate zopakovala skutočnosti, ktoré vyplývajú zo
znaleckého posudku, vysvetlila spôsob zisťovania doby smrti poškodeného a v danom
prípade určila rozptyl stanovenej doby smrti P. S. na plus-mínus 2,7 hodiny. Podrobne a
kvalifikovane zodpovedala všetky otázky, ktoré boli kladené obhajobou a vysvetlila
skutočnosti týkajúce sa polohy P. S. v akej sa nachádzal po smrti, ako aj jeho možné
„správanie sa“ počas útoku a po ňom. Nadriadený súd nezistil ani v jednej z odpovedí na
verejnom zasadnutí zjavné rozpory či odchýlky od záverov, ktoré už boli konštatované v
znaleckom posudku č. 106/2005/ zo dňa 8. 3. 2006. Z výpovede znalkyne nevyplynuli nové
skutočnosti, ktoré by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu. Pokiaľ
obhajoba poukazuje na to, že novou skutočnosťou sú skutočnosti pokiaľ odpovedala
znalkyňa tak, že jedným zo zistených vnútrolebkových zranení bolo aj zakrvácame do
vnútrokomorového systému mozgu, ktoré sa prejavuje ihneď bezvedomím a všetky nálezy a
zranenia vo vnútri lebky viedli práve k poúrazovému opuchu mozgu, ktorý mal za následok
smrť P. S. a takto opísala stav, ktorý nasleduje po smrteľných zraneniach, ktoré sú popísané
v závere znaleckého posudku, tak táto skutočnosť nie je v rozpore s dokazovaním, ktorej
bolo vykonané ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní. Rovnako tak nie je
v rozpore ani jej ďalšia odpoveď na otázku, či môže takto poranený človek sám chodiť a
komunikovať s inou osobou, keď odpovedala, že v takom rozsahu, ako boli zistené
poranenia, nemôže.
V posudzovanom prípade okresný súd nepochybil, keď výpoveď znalkyne
nepovažoval za takú, ktorá by sama osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu
už známymi, bola spôsobilá privodiť dôvodný predpoklad pre možnú zmenu právoplatného
rozsudku. Výpoveď znalkyne nijakým spôsobom neoslabuje a nevyvracia ostatné dôkazy,
ktoré boli v predmetnej veci produkované.
Rozhodujúce pre záverečný názor nadriadeného súdu je, že trestná činnosť
odsúdeného D. V., ktorá je konkretizovaná vo výrokovej časti namietaného rozsudku, je
preukázaná dôkazmi, ktoré boli vykonané v základnom konaní. Odsúdený D. V. je
jednoznačne usvedčovaný predovšetkým výpoveďami svedkov R. K., J. K., K. D., L. K., ako
aj znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, farmácia - súdne lekárstvo.
S ohľadom na uvedené aj krajský súd dospel k záveru, že nie je daný dôvodný
predpoklad, že by na základe dôkazov navrhnutých odsúdeným V., bol vynesený iný výrok o
víne alebo o treste. Okresný súd postupoval správne, keď argumenty odsúdeného, uplatnené
v návrhu na obnovu konania, neakceptoval.»
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj
náležite odôvodnené a jeho skutkové a právne závery nemožno považovať za arbitrárne
alebo zjavne neopodstatnené. Sťažovateľom uvádzané skutkové okolnosti, o ktorých tvrdí,
že sú/majú byť novými okolnosťami, ktoré súdy dosiaľ nezohľadňovali pri rozhodovaní
o jeho vine a sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie v jeho trestnej veci, boli krajským
súdom v rámci jeho rozhodovacej činnosti preskúmané a neboli vyhodnotené ako také,
ktoré „... by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu“.
14. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označeného práva (čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru ústavný súd poznamenáva, že práve
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská
republika, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz
na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí
návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1
dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana
ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.
Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985).
16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy ústavný súd uvádza, že namietané porušenie článku ústavy nemá žiadnu vecnú
a príčinnú súvislosť s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pretože predmetný článok
ústavy sa týka súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov.
17. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv podľa čl. 7 ods. 1
a čl. 13 dohovoru ústavný súd z obsahu jeho podanej sťažnosti ustálil, že vyslovenia ich
porušenia sa sťažovateľ domáha v súvislosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolacieho, ktorý svojím
rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo/22/2008 z 23. septembra 2008 odmietol sťažovateľom podané
dovolanie. Sťažovateľ uvádza: „Dovolací súd neprihliadol ani sa nezaoberal mojím
písomným podaním a to... osobným doplnením dovolania s podrobným popisom.“ Ústavný
súd sa v tomto konaní nezaoberal prieskumom predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu,
pretože sa týka pôvodnej trestnej veci sťažovateľa, ktorá bola právoplatne skončená. V tejto
súvislosti by sťažnosť proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu bola prima facie tiež
oneskorene podaná. Navyše sťažovateľ porušenie označených práv iba konštatuje, a to bez
akéhokoľvek zdôvodnenia ich porušenia.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ustanovenie obhajcu na konanie pred ústavným súdom a iné), keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011